Pamiatkový výskum kostola v Šebastovciach a jeho historické súvislosti

Pamiatkový výskum kostolov a iných historických objektov je dôležitou súčasťou zachovávania kultúrneho dedičstva. Takéto výskumy nám umožňujú hlbšie pochopiť históriu daného miesta, jeho obyvateľov a udalosti, ktoré ho formovali. V nasledujúcom texte sa pozrieme na pamiatkový výskum kostola v Šebastovciach a jeho historické súvislosti, pričom sa dotkneme aj osobných spomienok a skúseností archeológa, ktorý sa na tomto výskume podieľal.

Osobná história a rodinné korene

Pôvod máme jednoznačne na Spiši. Prví Slivkovci prišli v 19. storočí do Letanoviec asi zo Spišského Štiavnika. Ján Slivka, môj dedo po otcovej strane zomrel 67 ročný, ja som ho nepoznal, zomrel pred mojím narodením v roku 1946. Bolo to trápenie, na dedine peňazí nebolo, bol dvakrát v Amerike v Ohnivej zemi. Robil v bani. Doniesol nejaké peniaze, aby si kúpil nejaké roličky a kravičku ku tomu, tak ako to vtedy bolo. To aj podmienilo neskôr odmietavý postoj otca na vstup do JRD. Hovoril, že ja som lacno neprišiel k majetku. Babku po otcovej strane som poznal, zomrela v roku 1957. Bola rodená Roxerová. Zrejme tu bolo niečo nemeckého, ona si to neuvedomovala, je možné, že priezvisko Roxer mohlo byť skomolenina mena Rákus. No má spišský pôvod. Natrápila sa. Pamätám si ako cez deň robila a v noci tkala na krosnách. Ona sa starala o gazdovstvo. Navyše, otec i jeho bratia boli na školách. Bolo sa treba obracať, hoci toho najstaršieho dali na teológiu a tam sa neplatilo. Bol to môj strýko Ján, študoval v Nitre. Z maminej strany, oni takí sedmoslivkári mohli byť, Draveckí. Babka Anna a dedko Jozef. Tých som dobre poznal. Dedko sa dožil 91 rokov, bol som aj na pohrebe a babka 82 rokov. Pôvod teda bol aj intelektuálny, strýko kňaz, druhý strýko Jozef bol lesný inžinier. Študoval v Bratislave spolu s Belom Pollom. Bývali na katolíckom internáte vo Svoradove, kde chodil dr. Tiso slúžiť omše. Strýko mi hovoril, že prvý miništrant bol Belo Polla. Potom robil aj námestníka Krajských lesov v Košiciach, ale externe prednášal aj na Lesníckej fakulte vo Zvolene.

Otec Michal. Sme sa smiali, že už ďalšie meno Michal nemohlo byť v našej rodine, lebo sme boli traja v dome - otec, ja a kocúr Mišo. Otec chodil na strednú poľnohospodársku školu v Spišskej Novej Vsi. Takže aké také základy tiež mal a bolo vidno, že doma sme mali takú literatúru - rôzne učebnice, Roľnícke noviny z obdobia Slovenského štátu. Boli u nás odložené, tak sme v tom listovali. A otec už začal v tom poľnohospodárstve podnikať. Meliorácie, od Nemcov pokúpil všelijaké mašiny, napríklad samoviazač za koňmi; už v podstate podnikal.

Detstvo v období socializmu

Patrím ku generácii „detí socializmu“, nakoľko na svet som prišiel v čase februárového komunistického prevratu v roku 1948, keď bola nastolená komunistická totalita a v ktorej som rástol 41 rokov. Ja teraz z odstupom času sa pozerám na to, že v čom sa na takej dedine urobil rozvrat. Morálny rozvrat bol jednak v tom, že tým ľuďom pobrali polia, každý kašľal na to spoločné, však sa to gniavilo všade, aj u nás, každý kto mohol, tak urval. To znamená, že dedina ako jedna rodina už neplatilo. Ak nejaká rodina bola chudobnejšia, že sem tam snopok slamy ukradli na poli, nebol to v porovnaní so zlodejstvom žiaden hriech.

Keby to išlo normálnym vývojom, teda keby neprišiel prevrat, nebol by som archeológom, lebo otec bol podnikavý, aj mal to vzdelanie, bol by som iste ostal na gazdovstve. Lebo u nás ta dolina bola úrodná - doniesla nielen ovsík, ale aj pšenicu, žito a samozrejme zemiaky. Aby sa človek menej trápil, postupne skupoval pozemky, kto mohol, tu jeden slíž, tu druhý. Takže by sme boli takí kvázifarmári. V takomto duchu a presvedčení som ako 21-ročný napísal list rodičom (v apríli 1969), v ktorom som uviedol, že „komunizmus je ľudská horúčka, ktorá však pominie (bude trvať 10-20 rokov a každý národ to odsúdi). Komunizmus ako taký musí padnúť!!!“. A naplnili sa moje prorocké slová - po 20 rokoch padol. Lenže list sa dostal do rúk ŠtB a to ma stálo vylúčenie z vysokoškolského štúdia.

Mal som aj v rodine prístup ku knihám. Boli knihy Červené Rusko, kde bolo opísané čo tam boľševici vystrájali a to sa implantovalo k nám, samozrejme aj celý Gottwald tam bol pripravený, takže išiel na hotové aj so sovietskymi poradcami. Potom si spomínam, keď mi kanonik J. Vojtas povedal, že jeho starý otec bol tiež v Rusku na fronte a ten vypovedal, že čo je komunizmus: „chlapče, to je taka jedna veľka šviňa co požiera vlastne prašeta“.

Základná škola a vplyv prostredia

Tá premena sa nás dotkla. My sme nechápali, čo sa deje. V prvom ročníku som mal učiteľa, ktorý ešte organoval, bol regenschori, kríže sa už odstránili, prišla ateizácia - to sa nás samozrejme dotýkalo, keď nám hovorili, že Boha si vymyslela panujúca trieda. Moja prvá dvojka zo správania bola už vtedy. V triede sme mali na stene obrazy Marxa, Engelsa a Lenina a my sme to opľúvali. No čo sa týka učiteľov - boli i takí aj takí. Bolo to vidno, ako na slovenskom vidieku. Hoci učitelia dosť zohrali úlohu či pri kolektivizácii, či neskôr. Báli sa o svoje miesta, boli zastrašovaní. Ale neodsudzujem nič. No boli aj učitelia, ktorí si všimli, to som bol už v deviatom ročníku, keď som dostal trojku z chovania aj s bratom. Pretože my sme mali povinne odoberať denník Pravda. Tak otec zobral kus papiera, vrecko od múky, a napísal: „pán učiteľ, viete že on nie je zárobkovo činný a boľševickú tlač si neprajeme“. Bol to principiálny postoj, že nie nátlakom odoberať.

Trojky z chovania sme mali aj za vymeškané hodiny, pretože otec, keďže bol naďalej súkromne hospodáriaci roľník, nás nepúšťal na brigády JRD, ale robili sme na hospodárstve. Hovoril „šak vy robíte na gazdovstve“, ústava to zaručovala, odovzdávame dávky, nepríjemné kontingenty. Išli nás zadusiť. Otec potom šiel až do extrému. Keď bol cirkevne prikázaný sviatok, do školy sme nešli, ale na sv. Ak sa vrátim späť k otázke, inklinoval som k humanitným odborom - slovenčine, literatúre, bavilo ma to. Aj v knižnici sme mali knihy. Spomínam si, že som čítal Kukučína čo sme mali doma, ale aj v knižnici alebo Ľuda Ondrejova, čo každý tým prechádzal. S dejepisom som nemal problémy, rovnako ani so slovenčinou a literatúrou. Horšie to bolo s matematikou. Problém bol aj v učiteľovi, boľševikovi, ktorý nám to dával pocítiť a ani nevedel nás naučiť. Bola jedna učiteľka, volala sa Tomášová, pochádzala z Kežmarku, ktorá sa snažila dať deťom niečo viac a tá si ma všimla. Vedela podať veci ináč.

Okrem toho, čo sa týka pozitívneho vzťahu k dejepisu, dosť veľa na mňa vplývalo prostredie. Počas zimy v nedeľu chodili roľníci na posiedky k nám. Pred domom sme mali lavičku. Tak tam sa v lete stretávali a spomínali. Už vtedy ma to všetko zaujímalo, vypytoval som sa na hocičo. Okrem toho, ďalšia vec, ktorá ma ovplyvnila bola otcova kronika, ktorú začal písať. Kroniku rodu aj obce. Ale súkromne. Teraz je u sestry. Napríklad veľmi dobre má tam spracované obdobie kolektivizácie na dedine. Kto, kedy, ako. To by si zaslúžilo špeciálny pohľad: ako sa gazdovia v zime skrývali po potokoch v lese pred agitátormi, ktorí chodili ľudí presviedčať. V tej dobe na MNV boli vyvesené rozpisy, kto, kedy, kam pôjde. Boli to rôzni učitelia, úradníci. Otec ich prijal, no ostatní boli poskrývaní v lese v tvrdej zime. Zdanlivo sa vyhovárali, že zbierajú prúty na košíky. Otec bol nebojácny. Prišli, hral na gombičkovej harmonike, dopredu im povedal, „o JRD nehovorme“, ponúkol im chleba, slaniny, „odkrojte, ste hostia a zaspievajme si“. Keď začali o družstve hovoriť, tak ich vyhnal. Objavilo sa to následne v tzv. bleskovkách - letákoch, ktoré sa roznášali potom po dedine, že Slivka agitátorov vyhnal. My sme to ako deti tiež vnímali.

Kontingenty boli nastavené tak, že sa nedali splniť. My sme mali šesť sliepok a ročne z nich dať, neviem či nie 3000 vajec. Tak sme chodili do štátnych majetkov pri Arnutovciach, otec kúpil po nejakých 60 halierov za vajce, a jemu dali 40, takže na vajci stratil 20 halierov. A my sme celý večer - ja, brat aj mama s octovou vodou umývali opečiatkované vajcia, aby nebolo vidno, že sú kúpené. A keď si nesplnil normy, nacúvali auto a pobrali nám všetko. Potom sa otec znovu chytil, no neskôr ho zavreli. A videl som aj to, keď som prišiel s kravami z paše domov, ako mi otca na zemi kopú do hlavy. To všetko zanechá v človeku isté stopy. Až nenávisť voči tomuto komunizmu, čo je prirodzené. Dnes sa už nad nich človek povznáša. Čo poviem z inej strany, bola to veľmi dobrá škola. Lebo tá škola bola pre život. Ten kríž dostaneš, musíš ho nejako niesť, ale ťa postaví na nohy. A to boli základy, samozrejme aj tá drina. My sme ako deti nadávali, lebo naši rovesníci, ktorých rodičia boli v družstve, sa chodili v lete kúpať, a my sme dreli na hospodárstve.

Ešte ďalšia vec, moji rodičia po 1948 neboli ani raz na voľbách. Komunisti vykazovali 100 % účasť, ale oni nechodili. Pred voľbami vždy k nám prišli, robili domovú prehliadku, z každej strany fotili bustu Hlinku, ktorú sme mali doma, zastrašovali ako vedeli. Otec to bral z nadhľadu. Nehovoriac o ďalších detailoch. Napríklad povybíjali okná predsedovi JRD a všetko nekamuflovali tak, že vinníkom je zrejme môj otec, aby ho zastrašovali a psychicky deptali. Takže to sú také nepríjemne spomienky, ktoré sa vracajú k tebe. To vyplýva z predchádzajúceho vývoja.

Vtedy boli gymnáziá tzv. SVŠ, trojročná stredná všeobecnovzdelávacia škola. Kde som mohol ísť na strednú školu s takýmito posudkami, ktoré vždy dávali nejakí „nohsledi“ na obecnom úrade? Jedine, čo sa vtedy podarilo, jeden zo strýkov mal na Kapitule spolužiaka, riaditeľa strednej priemyslenej školy geologickej a baníckej, Lučivjanského. Komunista bol, o tom potom. Bolo to po amnestiách, šesťdesiaty tretí rok, bolo to voľnejšie. Samozrejme tá geológia, volali nás kameňare, ma nebavila, ale potom som sa oťukal vďaka tomu, že nielen ja, ale boli tam z celého Slovenska decká bývalých politických väzňov, napr. z Bratislavy Kristína Franková. A tak sme boli zašití v Spišskej Novej Vsi. Tam pôsobil profesor Ján Horník, neskorší poslanec za KDH. Vynikajúci slovenčinár. Tu som dostal lepšiu formáciu z dejepisu, literatúry a vôbec zo slovenčiny. Môj triedny, pôvodom Rus Bondarenko, ešte žije, hovoril „Preukážte, čo viete robiť a že vás to baví“.

Prof. Bohuslav Novotný prišiel do Popradského múzea, kde mal prednášku. Triedny ma uvoľnil z vyučovania a povedal, nech tam idem. To som nevedel, že raz budem u neho študovať. Teda tu bola jasná formácia humanitných vied a až taká podrobná, že keď sme nastúpili tu na fakultu, býval som so známym básnikom, volal sa Rudo Čižmárik, ten sa čudoval, že on, ako absolvent z SVŠky, nemal také znalosti z literatúry ako ja.

V roku 1965, teda ako 17 ročný, si vstúpil do novovzniknutého Krúžku historikov Spiša pri Slovenskej historickej spoločnosti, kde si sa zoznámil s viacerými archeológmi ako napr. Vojtechom Budinským-Kričkom, B. Novotným, či Františkom Javorským. Bolo to ešte na strednej škole. Ako si sa tu dostal? Ako prvé som začal písať dejiny Slovenského raja - „Slovenský raj v žiari histórie“. Bola to taká knižočka, poopisované veci samozrejme. Bolo tam všetko možné, aj jaskyniarstvo, aj SNP, samozrejme Kláštorisko. Dával som dohromady životopisy, chodil som do archívu do Levoče. A tam som sa skontaktoval s Ivanom Chalupeckým. Ešte keď som bol na výške a koľkokrát som prišiel domov k rodičom, tak chvíľu s nimi a cez deň buď som išiel do Matildy Huty, tam boli rehoľníčky, kde bol tiež spisovateľ Jozef Cehuľa, alebo do Levoče k I. Chalupeckému. Jediné čo s odstupom času banujem, že som nenosil magneťák, čo nám otec zakúpil a nenahrával, lebo isté veci odišli. Ale aspoň jedno sa mi podarilo, že začal Cehuľa písať pekným písmom do zošitov svoje spomienky.

Dnes by som sa k tomu nemal priznávať, ale tak bolo. Ťažili tu piesok. Vtedy robil zisťovací výskum prof. Novotný, dva týždne. Bolo to v roku 1965. Zobral tu Leva Zachara, Joža Hošša a Dušana Čaploviča na prax. Sondu dali trochu mimo toho, publikované to potom bolo v Muzaike. No a ja som tam potom chodil s F. V tom profile bola taká čierna vrstva, vtedy som ešte nevedel čo je čierna vrstva, tak sme tam škrabali, hrabali a mne sa vynorila, presne si pamätám 21. augusta 1967, z profilu zlatá záušnica. Fero to vyčistil a vravel, že je to zlaté. V tej dobe, opäť si pamätám dátum 12. apríla 1968, padol prezident Novotný, tak veľká oslava bola. Pri tej oslave sa mi prihovoril zrejme priamo J. Vladár, že odkiaľ som, ja že zo Spiša, spýtal sa ma, či poznám Spišský Štvrtok, ja že áno, veď som tam našiel takú zlatú záušnicu, a oni si už pošepli, že sibinského typu. Tak rýchlo utekali na poschodie do knižnice, doniesli knihu a ukázali mi, či takú, a ja áno, takú. Hneď prišiel tam aj riaditeľ Anton Točík a okamžite nafasovali, neviem či nie 25 až 30 000 korún na výskum, čo bol vtedy veľký peniaz. Takže tak začal prof. J. Vladár výskum v roku 1968. Zlatú záušnicu som vtedy dal F.

Keď si tak listujem v pamäti, to bolo už na strednej škole v Krúžku historikov Spiša. Už som bol vtedy maturant. Zaoberal som sa Slovenským rajom a písal som list Belovi Pollovi, ktorý predtým skúmal Marcelov hrad na Zelenej hure pri Hrabušiciach. Keď sme tam prišli ako amatéri, našli sme tam dieru v murive po hľadačoch podzemnej chodby, ktorá mala ísť niekde do Spišského Štvrtku alebo do Betlanoviec, ako všade boli takéto mýty. Dr. B. Polla mi slušne odpovedal a potom prof. Budinský-Krička dostal z Kláštoriska tehlovinu z múrov. Prof. Budinský ma vtedy pozval k sebe na výskum, myslím, že to boli Šebastovce.

Keď som sa dozvedel, že archeológia sa v tomto roku neotvára, bolo treba ísť na dva roky na vojenčinu. Strýko z Košíc mi vtedy vybavil, aby som mohol študovať na Pedagogickej fakulte v Prešove, kde som bol dva mesiace, ale už som mal žiadosť do AÚ SAV v Nitre. Riaditeľ A. Točík mi odpovedal, že môžem nastúpiť na výskum do Liptovskej Mary. Pred Vianocami som teda nastúpil do Nitry na Archeologický ústav SAV ako technik ku K. Pietovi. Keďže som mal priemyslovku, prekresľoval som plány, dokonca aj doktorskú prácu som Pietovi prepisoval, lebo som už vedel písať na stroji. Kanceláriu sme mali spolu s Lacom Veliačikom a K. Pietom. Odtiaľ som sa uchádzal na štúdium do Brna a tiež do Bratislavy. Vtedy ako technik bol u Jána Lichardusa tiež Gabo Nevizanský. Obaja sme boli ako adepti na archeológiu. Bola to dobrá škola. Mal som priestor aj pre iných, keď bolo treba, napríklad T. Pieta chcel tiež vypadnúť z Nitry, takže v máji 1968 sme najprv robili výstavu z výskumu v Liptovskej Mare v Ružomberku v Liptovskom múzeu. A samozrejme sme chodili do terénu. Už bola odkúpená drevenica pod Marským kostolom, kde sme mali výskumnú základňu. Jazdieval som na služobnom motocykli ako Anton Petrovský-Šichman. Potom nasledoval Prešov a samozrejme Kláštorisko. Veď tamojší drevený zrub som postavil na motocykli.

Získané poznatky z pamiatkového výskumu kostola v Šebastovciach, spolu s historickým kontextom a osobnými skúsenosťami archeológa, nám umožňujú hlbšie porozumieť minulosti a kultúrnemu dedičstvu tohto regiónu. Ďalej poukazujú na dôležitosť zachovávania historických pamiatok pre budúce generácie. Práve vďaka nim si môžeme pripomínať našu históriu a poučiť sa z nej.

tags: #pamiatkovy #vyskum #kostol #sebastovce