V dnešnej dobe sa rodičia stretávajú s mnohými ťažkosťami pri poskytovaní primeranej prípravy pre život detí v dospelosti, najmä čo sa týka výchovy k skutočnému poslaniu sexuality. V minulosti, hoci sa v rodine neposkytovala výslovne sexuálna výchova, všeobecná kultúra, založená na rešpektovaní základných hodnôt, objektívne pomáhala ich ochraňovať a zachovávať.
Nedostatkom tradičných modelov vo väčšine spoločností, či už v rozvinutých, alebo len rozvíjajúcich sa krajinách, bolo to, že deti zostávali bez jednoznačných a pozitívnych poznatkov a rodičia zasa neboli pripravovaní poskytovať im primerané odpovede. Tieto nové súvislosti potom zhoršilo to, že sa znejasnila pravda o človeku, čoho sme svedkami, a okrem iného i snaha brať sex na ľahkú váhu.
Tak sa presadzuje kultúra, v ktorej spoločnosť a masmédiá podávajú informácie, ktoré sú vo väčšine prípadov neosobné, neviazané, často pesimistické a mnoho ráz bez zohľadňovania rozdielnych etáp formovania a vývoja detí a mládeže, informácie, ovplyvnené skresleným individualistickým chápaním slobody bez ohľadu na hodnoty, založené na živote, ľudskej láske a rodine. Škola, ktorá prejavila ochotu zavádzať programy sexuálnej výchovy, to však robila často bez ohľadu na rodinu a mnohokrát len s úmyslom informovať. Tak sa dospelo k skutočnému pokriveniu svedomia.
Rodičia vzhľadom na náročnosť a nedostatočnú pripravenosť sa veľa ráz vzdali svojej úlohy v tejto oblasti alebo sa snažili presunúť ju na iných. V takejto situácii mnohí katolícki rodičia sa obracajú na Cirkev, aby sa podujala poskytnúť im návod a smernice pre výchovu detí, najmä vo fáze detského veku a dospievania. Sú to často práve sami rodičia, čo uvádzajú, aké majú ťažkosti vzhľadom na poučovanie, ktoré deti dostanú v škole a potom s tým prídu domov.
Cirkev sa v tejto oblasti opiera o niektoré nespochybniteľné istoty, ktoré usmerňovali aj napísanie tohto dokumentu. Láska, ktorá má svoju živnú pôdu a nachádza svoj výraz v stretnutí sa muža a ženy, je Božím darom; ide teda o pozitívnu silu, zameranú na to, aby muž a žena dosiahli zrelosť ako osoby; je aj vzácnym zálohom na darovanie sa, na čo sú povolaní všetci, muži i ženy, aby tak naplnili v rámci vlastného sebauskutočnenia a blaha v rovine života to, na Čo je každý povolaný. Totiž človek ako vtelený duch, t.j. duša spolu s telom v jednote osoby, je povolaný na lásku.
K ľudskej láske patrí aj telo a telo zas vyjadruje aj duchovnú lásku. Sexualita nie je teda iba čosi čisto biologické, ona sa dokonca týka priam jadra ľudskej osoby. Prežívanie sexuality ako fyzického darovania sa má svoju pravdu a dosahuje svoj plný zmysel vtedy, keď je výrazom osobného darovania sa muža a ženy až po smrť. Lenže táto láska, podobne ako celý osobný život, je následkom prvotného hriechu krehká a v mnohých sociálno-kultúrnych prostrediach je vystavená negatívnym vplyvom, ktoré ju krivia a zraňujú.
Počas formačného obdobia v puberte i v čase dospievania cnosť čistoty, spojená s miernosťou - jednou z hlavných cností, ktorú v krste milosť povzniesla a dala jej známku drahocennosti - sa z pohľadu vykúpenia nepovažuje za nejaký násilný postoj, ale, naopak, za čosi priehľadné a v danom čase za strážkyňu prijatého vzácneho a obsažného daru lásky, videného ako darovanie sa, uskutočňované v rámci zvláštneho povolania každého jednotlivca.
Výchova k čistote v rámci celkovej výchovy mladého Človeka k uskutočňovaniu seba a k darovaniu seba zahrnuje prednostne spoluprácu rodičov aj pri výchove k ostatným cnostiam, ako miernosť, stálosť a rozvážnosť. Čistota ako cnosť nemôže jestvovať bez schopnosti zriekať sa, prinášať obety, vedieť čakať. Rodičia darovaním života spolupracujú so stvoriteľskou Božou mocou a dostávajú dar novej zodpovednosti, zodpovednosti nielen živiť svoje deti a uspokojovať ich materiálne a kultúrne potreby, ale predovšetkým odovzdávať im žitú pravdu viery a vychovávať ich k láske k Bohu a k blížnemu. Toto je ich prvoradou povinnosťou v lone „domácej cirkvi“.
Cirkev neustále tvrdila, že rodičia majú povinnosť i právo byť prvými a hlavnými vychovávateľmi svojich detí. Provokačné výzvy, pochádzajúce zo súčasného zmýšľania a prostredia, nesmú rodičom odobrať odvahu. Treba si uvedomiť, že kresťania už od začiatku šírenia evanjelia museli čeliť podobnej vyzývavosti hmotárskeho pôžitkárstva. Okrem toho „naša civilizácia, ktorá síce registruje toľké pozitívne aspekty materiálnej i kultúrnej úrovne, si v dôsledku skutočne kritického uvažovania musí uvedomiť, že je z rôznych hľadísk chorou civilizáciou, ktorá plodí hlboké falošné zmeny v človekovi. Prečo k tomu dochádza? Dôvod spočíva v skutočnosti, že naša spoločnosť je odlúčená od plnej pravdy o Človekovi, od pravdy o tom, že muž a žena jestvujú ako osoby.
Preto rodičia nesmú v tomto svojom takom citlivom a náročnom povolaní strácať odvahu, ale dôverovať v podporu Boha Stvoriteľa a Krista Vykupiteľa a uvedomovať si, že Cirkev sa za nich modlí slovami pápeža Klementa L, ktorými sa obracal na Pána v modlitbe za tých, ktorí v jeho mene zastávajú nejaký úrad: „Pane, daj im zdravie, pokoj, svornosť a vytrvalosť, aby mohli bez prekážky vykonávať zvrchovanú moc, ktorú si im zveril. Ty, Pane, nebeský Kráľ vekov, dávaš ľudským synom slávu, česť a moc nad zemou. I.
Človek, keďže je Božím obrazom, je stvorený pre lásku. Táto pravda sa nám naplno odhalila v Novom zákone spolu s tajomstvom vnútrotro- jičného života: „Boh je láska (1 Jn 4, 8) a sám v sebe žije z tajomstva osobného spoločenstva lásky. Tým, že ľudskú prirodzenosť muža a ženy stvoril na svoj obraz.,., Boh vložil do nej povolanie a tým aj schopnosť a úlohu milovať a žiť v spoločenstve.
Človek je teda schopný lásky vyššieho druhu: nie žiadostivej lásky, ktorá vidí všetko iba ako predmet na uspokojovanie vlastných žiadostí, ale lásky priateľskej a darujúcej sa, ktorá je schopná uznať a milovať ľudí ako takých. Je to láska, schopná veľkodušnosti na obraz Božej lásky; chce dobro druhého, lebo ho uznáva za hodného lásky. Je to láska, ktorá plodí spoločenstvo medzi ľuďmi, kde každý hľadí na dobro ostatných ako na vlastné.
Je to darovanie sa tomu, kto nás miluje, v kom sa odhaľuje a uskutočňuje vlastná dobrota v spoločenstve ľudí a spoznáva hodnota toho, že milujeme a sme milovaní. Každý človek je povolaný na priateľskú a darujúcu sa lásku. Láska k iným ho oslobodzuje aj od sklonov k sebectvu. Na prvom mieste je to láska k rodičom alebo k ich zástupcom a posledná je láska k Bohu, od ktorého pochádza každá pravá láska, a jedine v tej láske človek objaví, ako veľmi je milovaný. Tu sa nachádza aj výchovná sila kresťanstva: „Boh miluje ľudí Toto jednoduché a vzrušujúce hlásanie dlhuje Cirkev človeku.““ Takto vlastne Kristus odhalil človeku svoju pravú totožnosť: „Kristus, nový Ac|ám, práve tým, že zjavuje tajomstvo Otca a jeho lásky, v plnej miere odhaľuje človeka človeku a dáva mu najavo vznešenosť jeho povolania“ Láska, zjavená Kristom, „ktorej apoštol Pavol venoval hymnus v Prvom liste Korinťanom..., je určite náročná láska.
Človek je povolaný na lásku a na darovanie sa vo svojej telesno-duchovnej jednote. Ženskosť a mužskosť sú dary, ktoré sa navzájom doplňujú, cez neje ľudská sexualita doplnkovou Časťou konkrétnej schopnosti lásky, ktorú Boh vložil do muža a ženy. „Sexualita je základnou zložkou osobnosti, jej spôsob jestvovania, prejavovania sa, komunikovania s inými, cítenia, prejavovania a prežívania ľudskej lásky.“ Táto schopnosť lásky ako darovania sa má však svoje „vtelenie“ v zásnubnom charaktere tela, do ktorého je vpísaná mužskosť a ženskosť osoby. „Ľudské telo so svojím pohlavím, so svojou mužskosťou a ženskosťou je z hľadiska samého stvoriteľského tajomstva nielen prameňom plodnosti a rozmnožovania, ako je to v celom prirodzenom poriadku, ale už ’v princípe4 obsahuje v sebe ’zásnubnú4 vlastnosť, t.j.
Ľudská sexualita je teda dobro: vychádza z toho stvoreného daru, ktorý Boh videl ako „veľmi dobrý“, keď stvoril človeka na svoj obraz a podobu, keď „ich stvoril ako muža a ženu“ (Gn 1, 27). Sexualita ako spôsob vzťahu a otvorenosti k iným má za svoj vnútorný cieľ lásku, presnejšie lásku ako darovanie sa a prijímanie, ako dávať a prijímať. V zťah medzi mužom a ženou je bytostne vzťahom lásky: „Sexualita, usmerňovaná, pozdvihovaná a doplňovaná láskou, stáva sa opravdivou ľudskou vlastnosťou “ Keď sa takáto láska uskutočňuje v manželstve, darovanie sa prostredníctvom tela predstavuje doplnenie a úplnosť daru; manželská láska sa tak stáva silou, ktorá obohacuje a spôsobuje osobný rast a súčasne prispieva k oživovaniu civilizácie lásky; ak však v sexualite chýba zmysel a potreba darovania sa, nastupuje tam „civilizácia ’vecí, a nie ’osôb‘; civilizácia, v ktorej sa osoby používajú ako veci.
V kresťanskom vedomí rodičov a detí má byť ústredná táto veľká pravda a základná skutočnosť: Boží dar. Ide o dar, ktorý nám dal Boh, keď nás povolal na život, aby sme jestvovali ako muž alebo žena v neopakovateľnom jestvovaní a poverení nevyčerpateľnej možnosti duchovného a mravného rozvoja: „Ľudský život je darom, ktorý prijímame na to, aby sme ho znova darovali. " „Povedal by som, že dar odhaľuje zvláštnu známku existencie osoby, dokonca samotnej podstaty osoby. Keď Boh (Jahve) hovorí, že ’nie je dobre byť človeku samému4 (Gn 2, 18), potvrdzuje tým, že človek ’sám‘ neuskutočňuje naplno túto podstatu. Uskutoční ju jedine jestvovaním ’s niekým* - a ešte hlbšie a úplnejšie: jestvovaním ’pre niekoho1.“
Práve v otvorení sa voči iným a v darovaní seba sa manželská láska uskutočňuje v podobe úplného darovania sa, čo je pre tento stav význačné. A takisto len v darovaní sa, napomáhanom osobitnou milosťou, nadobúda význam aj povolanie na zasvätený život ako „jedinečný spôsob ľahšie sa odovzdať jedine Bohu s nerozdeleným srdcom“ s cieľom čo najplnšie slúžiť mu v Cirkvi. No v akýchkoľvek životných podmienkach a stave sa tento dar stáva ešte obdivuhodnejším na základe vykupiteľskej milosti, ktorou sa stávame „účastnými na Božej prirodzenosti“ (2 Pt 1, 4) a sme povolaní žiť spolu v nadprirodzenom spoločenstve lásky s Bohom a s bratmi.
„Človek, nakoľko je vteleným duchom čiže dušou, ktorá sa prejavuje v tele, a telom, ktoré je preniknuté nesmrteľným duchom, je v tejto svojej celistvosti povolaný na lásku. Láska zahŕňa aj ľudské telo a telo má účasť na duchovnej láske.“ Medziosobný význam samotnej sexuality treba vidieť vo svetle kresťanského zjavenia: „Sexualita vyznačuje muža a ženu nielen po fyzickej, ale aj po psychologickej a duchovnej stránke a poznačuje každý ich prejav.
Láska prežívaná v manželstve obsahuje, ale aj prekračuje priateľstvo a uskutočňuje sa medzi mužom a ženou, ktorí sa sebe úplne darujú i vo svojej mužskosti a ženskosti a manželskou zmluvou zakladajú také spoločenstvo osôb, od ktorého Boh chce, aby sa jeho prostredníctvom ľudský život počal, narodil a rozvinul. Tejto manželskej láske, a jedine jej, náleží sexuálne obdarúvanie sa, ktoré „sa len vtedy prejavuje ľudským spôsobom, ak je integrálnou súčasťou lásky, ktorou sa muž a žena úplne zaväzujú jeden druhému až do smrti“. Katechizmus katolíckej cirkvi pripomína: „V manželstve sa stáva dôverný telesný vzťah manželov znamením a zárukou duchovného spoločenstva.
Znak, ktorý odhaľuje pravosť manželskej lásky, je otvorenosť voči životu: „Láska vo svojej najhlbšej skutočnosti je v podstate dar. Manželská láska, ktorá vedie manželov k vzájomnému ’poznaniu*..., nijako sa nevyčerpáva v rámci manželského páru, pretože ich robí schopnými najväčšieho možného darovania sa, ktorým sa stávajú Božími spolupracovníkmi pri odovzdávaní daru života novému človekovi. II.
Aj panenská, aj manželská láska, ktoré, ako sme uviedli vyššie, tvoria dve podoby, v akých sa uskutočňuje povolanie človeka na lásku, si pre svoj rozvoj vyžadujú úsilie žiť v čistote, u každého podľa jeho stavu. Sexualita - ako sa uvádza v Katechizme katolíckej cirkvi - „sa stáva osobnou a skutočne ľudskou, keď je zapojená do vzťahu osoby k osobe vo vzájomnom, úplnom a Časovo neobmedzenom sebadarovaní muža a ženy“.
Prirodzene, že rastu v láske, nakoľko v sebe zahŕňa úprimné darovanie sa, pomáha ten poriadok v citoch, náklonnostiach a hnutiach, ktorý vedie k sebaovládaniu. Nikto nemôže dať to, čo nemá; ak človek nie je pánom seba - pomocou cností, konkrétne čistoty chýba mu to vlastnenie seba, ktoré ho uschopňuje darovať sa. Čistota je duchovná energia, ktorá oslobodzuje lásku od egoizmu a od agresivity. V tej istej miere, v akej sa v človeku oslabuje Čistota, jeho láska sa stáva postupne egoistickejšou, t.j.
Čistota je radostným prejavom toho, kto vie prežívať darovanie seba, oslobodený od každého egoistického otroctva. To predpokladá, že človek sa naučil všímať si iných, rešpektovať vo vzťahu k nim ich dôstojnosť v tom, že sú iní. Čistý človek sa nezameriava na seba, jeho vzťahy k iným nie sú egoistické. Čistotou sa osobnosť človeka stáva harmonickou, vyzrieva a nadobúda vnútorný pokoj.
„Čistota si vyžaduje, aby sa človek vedel ovládať; je to škola ľudskej slobody. Zjavná je tu dvojaká možnosť: alebo človek rozkáže svojim vášňam a dosiahne pokoj, alebo sa nimi nechá zotročiť a stane sa nešťastným.“ Každý Človek vie i z vlastnej skúsenosti, že čistota si vyžaduje zriecť sa určitých hriešnych myšlienok, slov a činov. Svätý Pavol sa postaral o to, aby ich objasnil a pripomenul (porov. Rim 1, 18; 1 Kor 6, 9-11; 2 Korí, 1; Gal 5, 16-23; Ef 4, 17-24; 5, 3-13; Kol 3, 5-8; 1 Sal 4, 1-18; 1 Tím 1, 8-11; 4, 12).
Keď rodina poskytuje výchovou účinnú oporu a povzbudivo vedie k uskutočňovaniu všetkých cností, výchova k čistote sa stáva ľahšou a prebieha bez vnútorných rozporov, hoci v určitých chvíľach mladí ľudia môžu zakúšať určité osobitne chúlostivé stavy. Od niektorých, ktorí sa nachádzajú v prostredí, kde sa uráža a znevažuje čistota, môže život v čistote vyžadovať tvrdý, priam hrdinský boj. No každopádne s pomocou Kristovej milosti, prameniacej z jeho snúbeneckej lásky k Cirkvi, môžu všetci žiť čisto, i keď sa nachádzajú v nie práve priaznivých podmienkach.
Výchova k čistote je dôležitá pre celkový rozvoj osobnosti, prináša harmóniu a vnútorný pokoj. Rodičia by mali spolupracovať pri výchove k ostatným cnostiam, ako miernosť, stálosť a rozvážnosť. Čistota ako cnosť nemôže jestvovať bez schopnosti zriekať sa, prinášať obety, vedieť čakať. Treba si uvedomiť, že kresťania už od začiatku šírenia evanjelia museli čeliť podobnej vyzývavosti hmotárskeho pôžitkárstva.
Zhrnutie kľúčových myšlienok:
- Láska je Božím darom a základom pre vzťah muža a ženy.
- Sexualita je základnou zložkou osobnosti a má byť prežívaná v kontexte lásky a darovania sa.
- Výchova k čistote je dôležitá pre harmonický rozvoj osobnosti a vyžaduje si sebaovládanie.
- Rodičia majú prvoradú úlohu vo výchove detí k láske, čistote a viere.
V kresťanskom vedomí rodičov a detí má byť ústredná táto veľká pravda a základná skutočnosť: Boží dar. Ide o dar, ktorý nám dal Boh, keď nás povolal na život, aby sme jestvovali ako muž alebo žena v neopakovateľnom jestvovaní a poverení nevyčerpateľnej možnosti duchovného a mravného rozvoja.
Michelangelo - Stvorenie Adama
V kontexte rodinného rozmeru výchovy k láske a správnemu prežívaniu vlastnej sexuality je potrebné, aby rodičia dôverovali v podporu Boha Stvoriteľa a Krista Vykupiteľa a uvedomovali si, že Cirkev sa za nich modlí.
Rodičia by mali spolupracovať pri výchove k ostatným cnostiam, ako miernosť, stálosť a rozvážnosť. Čistota ako cnosť nemôže jestvovať bez schopnosti zriekať sa, prinášať obety, vedieť čakať.
Rodičia darovaním života spolupracujú so stvoriteľskou Božou mocou a dostávajú dar novej zodpovednosti, zodpovednosti nielen živiť svoje deti a uspokojovať ich materiálne a kultúrne potreby, ale predovšetkým odovzdávať im žitú pravdu viery a vychovávať ich k láske k Bohu a k blížnemu. Toto je ich prvoradou povinnosťou v lone „domácej cirkvi“.
Výchova k čistote je dôležitá pre celkový rozvoj osobnosti, prináša harmóniu a vnútorný pokoj. Rodičia by mali spolupracovať pri výchove k ostatným cnostiam, ako miernosť, stálosť a rozvážnosť. Čistota ako cnosť nemôže jestvovať bez schopnosti zriekať sa, prinášať obety, vedieť čakať. Treba si uvedomiť, že kresťania už od začiatku šírenia evanjelia museli čeliť podobnej vyzývavosti hmotárskeho pôžitkárstva.