Otázka bohatstva Cirkvi je komplexná a vyvoláva mnohé diskusie. Na jednej strane, niektorí argumentujú, že Cirkev by mala byť bohatá, aby mohla efektívne plniť svoje poslanie a pomáhať chudobným. Na druhej strane, iní tvrdia, že bohatstvo Cirkvi je v rozpore s evanjeliovým posolstvom chudoby a skromnosti.
Radosť evanjelia a poslanie Cirkvi
Radosť evanjelia napĺňa srdce a celý život tých, ktorí sa stretávajú s Kristom. Tí, ktorí sa ním nechajú zachrániť, sú oslobodení od hriechu a smútku, od vnútorného prázdna a izolácie.
Veľkým nebezpečenstvom v dnešnom svete, poznačenom rôznorodou a vtieravou ponukou konzumizmu, je sebecký smútok, ktorý vyviera z pohodlného a skúpeho srdca, z horúčkovitého vyhľadávania povrchných radostí, z izolovaného svedomia. Aj veriacim hrozí vážne a trvalé riziko. Mnohí mu prepadnú a premenia sa na hnevlivých, nespokojných ľudí bez života.
Preto Cirkev pozýva každého kresťana na nové osobné stretnutie s Ježišom Kristom alebo aspoň ochotne nechať sa stretnúť; na každodenné, neprestajné hľadanie Krista. Niet dôvodu na to, aby si niekto myslel, že takéto stretnutie nie je preňho, pretože „nikto nie je vylúčený z radosti, ktorú daruje Pán“.
Biblické odkazy na radosť a spásu
Knihy Starého zákona predpovedali radosť spásy, ktorá priam prekypovala v mesiášskych časoch. Prorok Izaiáš sa obracia na očakávaného Mesiáša a s radosťou ho pozdravuje: „Rozmnožil si plesanie, zväčšil si radosť“ (Iz 9, 2). Celé stvorenie má účasť na tejto radosti zo spásy. Zachariáš vidí Pánov deň a pozýva všetkých, aby pozdravili Kráľa, ktorý prichádza - skromný, nesie sa na osliatku: „Plesaj hlasno, dcéra Siona, jasaj, dcéra Jeruzalema, hľa, tvoj kráľ ti prichádza, spravodlivý je a prináša spásu!“ (Zach 9, 9).
Evanjelium, v ktorom sa odráža slávny Kristov kríž, nás naliehavo pozýva radovať sa. Stačí niekoľko príkladov: „Zdravas’ - Raduj sa!“ je anjelov pozdrav Márii (Lk 1, 28). Vo svojom chválospeve Mária hovorí: „Môj duch jasá v Bohu, mojom Spasiteľovi“ (Lk 1, 47). Sám Ježiš „zaplesal v Duchu Svätom“ (Lk 10, 21). Jeho posolstvo je prameňom radosti: „Toto som vám povedal, aby vo vás bola moja radosť a aby vaša radosť bola úplná“ (Jn 15, 11).
Radosť vo viere a evanjelizácia
Sú kresťania, ktorých život je ako pôst bez Veľkej noci. Uvedomujem si, že radosť nemožno žiť rovnakým spôsobom vo všetkých etapách a okolnostiach života, pretože tieto okolnosti niekedy bývajú veľmi zložité. Radosť sa prispôsobuje a premieňa, ale vždy zostáva prítomná - aspoň ako lúč svetla, ktorý sa rodí z vnútornej istoty, že sme nekonečne nadovšetko milovaní.
Len vďaka tomuto stretnutiu - alebo opakovanému stretávaniu - s Božou láskou, stretnutiu, ktoré sa premieňa na šťastné priateľstvo, oslobodzujeme sa od izolovaného svedomia a od zameranosti na seba samých. K tomu, aby sme boli naplno ľuďmi, dospievame vtedy, keď sme viac než len ľuďmi - keď Bohu dovolíme, aby nás vyviedol za hranice nás samých, aby sme obsiahli plnosť pravdy o našom bytí. Z toho potom pramení evanjelizačné úsilie.
Dobro má vždy tendenciu šíriť sa. Každá autentická skúsenosť pravdy a krásy chce rásť a každý človek, ktorý prežíva hlboké oslobodenie, získava väčšiu citlivosť na potreby druhých. Keď sa dobro šíri, zapúšťa korene a rozvíja sa. Práve preto ten, kto túži žiť dôstojne a plnohodnotne, nemá inú možnosť, než všímať si druhých a snažiť sa o ich dobro.
Nové hlásanie ponúka veriacim, aj vlažným a nepraktizujúcim, novú radosť z viery a evanjelizačnú plodnosť. Jeho centrum a podstata zostávajú rovnaké: je nimi Boh, ktorý prejavil svoju veľkú lásku v ukrižovanom a vzkriesenom Kristovi. On stále obnovuje svojich veriacich: v ktoromkoľvek veku „dostávajú novú silu, získavajú krídla ako orly, utekať budú a neustanú, budú putovať a neomdlejú“ (Iz 40, 31).
Nová evanjelizácia a výzvy pre Cirkev
V načúvaní Ducha, ktorý nám spoločne pomáha rozlišovať znamenia čias, od 7. do 28. októbra 2012 prebehlo XIII. riadne generálne zhromaždenie Synody biskupov na tému „Nová evanjelizácia na odovzdávanie kresťanskej viery“. Synoda pripomenula, že nová evanjelizácia povoláva všetkých a uskutočňuje sa najmä v troch oblastiach.
Na prvom mieste spomeňme oblasť riadnej pastorácie „oživovanej plameňom Ducha, rozohňujúceho srdcia veriacich, ktorí pravidelne navštevujú spoločenstvo a stretávajú sa v deň Pána, aby sa živili jeho slovom a chlebom večného života“.
Na druhom mieste spomeňme oblasť „pokrstených osôb, ktorých životy však nezodpovedajú požiadavkám krstu“, neprejavujú srdečnú prináležitosť k Cirkvi a nepociťujú útechu viery. Napokon podotýkame, že evanjelizácia je spojená s ohlasovaním evanjelia tým, ktorí nepoznajú Ježiša Krista alebo ho odjakživa odmietali.
Ján Pavol II. nás pozýva, aby sme si uvedomili, že „nemôžeme strácať zápal pre ohlasovanie“ tým, ktorí sú vzdialení od Krista, lebo toto je „prvoradou úlohou Cirkvi“. Misionárska činnosť „predstavuje ešte aj dnes najväčšiu výzvu pre Cirkev“ a „misionárska úloha musí byť prvoradá“.
Viera a rozum
VIERA A ROZUM sú ako dve krídla, ktorými sa ľudský duch povznáša ku kontemplácii o pravde. Túžbu poznať pravdu a nakoniec poznať Boha, vložil do srdca človeka Boh, aby človek tým, že bude poznať a milovať Boha, mohol dospieť aj k plnej pravde o sebe samom. Cirkev nie je a ani nemôže byť nezúčastnená na tejto ceste hľadania. Odvtedy, čo vo veľkonočnom tajomstve prijala ako dar poslednú pravdu o živote človeka, stala sa pútničkou na cestách sveta, aby zvestovala, že Ježiš Kristus je "cesta, pravda a život" (Jn 14,6).
Človek má mnohoraké možnosti, aby podporoval pokrok v poznávaní pravdy, a tak robil svoj život stále ľudskejším. Medzi nimi vyniká filozofia, ktorá priamo prispieva k tomu, aby sa položila otázka o zmysle života a načrtla aj odpoveď. Tak sa javí ako jedna z najvznešenejších úloh ľudstva. Slovo filozofia podľa gréckej etymológie znamená "lásku k múdrosti". Filozofia vlastne vznikla a rozvíjala sa od chvíle, v ktorej si človek začal klásť otázku o príčine vecí a o ich cieli. Ona ukazuje v rozličných spôsoboch a formách, že túžba po pravde patrí k samotnej prirodzenosti človeka.
Cirkev zo svojej strany môže len oceniť úsilie rozumu dosiahnuť ciele, vďaka ktorým sa ľudská existencia stáva stále dôstojnejšou. Ona totiž vidí vo filozofii cestu, ktorou možno poznať pravdy týkajúce sa existencie človeka. V encyklike Veritatis splendor som upozornil na "daktoré základné pravdy katolíckej náuky, ktorým v dnešnej súvislosti hrozí nebezpečenstvo deformovania alebo popretia." Týmto listom chcem v tej úvahe pokračovať a sústrediť pozornosť na samotnú tému pravdy a na jej základ vo vzťahu k viere.
Cirkev si uvedomuje na začiatku každej úvahy, na ktorú sa podujíma, že je nositeľkou posolstva, ktoré má svoj pôvod v samom Bohu (porov. 2Kor 4,1-2). Poznanie, ktoré predkladá človeku, nepochádza z jej vlastného uvažovania, nech by bolo akokoľvek vznešené, ale z Božieho slova, ktoré s vierou prijala (porov. 1Sol 2,13).
Na Druhom vatikánskom koncile otcovia upreli svoj pohľad na Ježiša zjavovateľa a vysvetlili spásonosný charakter Božieho zjavenia v dejinách. Povahu zjavenia vyjadrili takto: "Týmto zjavením sa neviditeľný Boh (porov. Kol 1,15, 1Tim 1,17) vo svojej veľkej láske prihovára ľuďom ako priateľom (porov. Ex 33,11, Jn 15,14-15) a stretáva sa s nimi (porov. Bar 3,38), aby ich pozval a prijal do svojho spoločenstva. Tento plán zjavenia sa uskutočňuje udalosťami a slovami, ktoré navzájom súvisia, takže činnosť Božia v dejinách spasenia odhaľuje a potvrdzuje učenie a skutočnosti vyjadrené slovami; slová zas ohlasujú skutky a vysvetľujú v nich skryté tajomstvo.
Pápež František a kontroverzné vyjadrenia
Skôr než vyjadrím akékoľvek fakty ohľadom opäť búrlivo medializovaných výrokov pápeža Františka, je nevyhnutné si uvedomiť, že ich správne pochopenie závisí aj od nastavenia čitateľa. Pri interpretácii je potrebné mať ochotu počúvať a vnímať, ako myslí ten, kto ho vyriekol. Inak vytvárame virtuálnu realitu, kde vyberieme ľubovoľný výrok a vložíme ho do svojho spôsobu myslenia.
Všetko komplikuje aj fakt, že samotní katolíci neraz prepadajú do zjednodušenej schémy myslenia typu: keď je to nepravdivé a nesprávne, prečo by sme im mali ustupovať? Už svätý Augustín naznačil, že pri náprave hriešnika treba postupovať cum dilectione hominum et odio vitiorum, teda s láskou k ľuďom a nenávisťou voči hriechu (List 211). To je ľahké povedať, ale ťažké uskutočniť.
Pápež svätý Ján XXIII. na začiatku II. vatikánskeho koncilu naznačil tento postoj ako odpoveď na kontrast medzi súčasným svetom a kresťanským učením slovami: „Teraz Kristova nevesta Cirkev uprednostňuje používanie lieku milosrdenstva namiesto používania zbraní prísnosti...” A pápež svätý Pavol VI. zasa na záver Koncilu povedal: “Starobylý príbeh o Samaritánovi sa stal paradigmou spirituality Koncilu. Katolícke náboženstvo je tu pre človeka, je na strane človeka, v istom zmysle je životom ľudstva."
V prvom rade treba povedať, že nedávno s puncom senzácie medializované vyjadrenia pápeža Františka zachytené v novom dokumentárnom filme s názvom Francesco režiséra Jevgenija Afinejevského sú zostrihaním rozličných vyjadrení pápeža v rozličných kontextoch. Keď sú potom takto prepísané a s veľkou publicitou zverejnené na titulných stranách médií po celom svete, tak natoľko skresľujú skutočné myslenie pápeža, že vytvárajú virtuálnu realitu.
V dokumentárnom filme Francesco zazneli tieto vety pápeža Františka: „Homosexuálni ľudia (las personas homosexuales) majú právo na to, aby boli súčasťou rodiny (tienen derecho a estar en una familia). Sú to Božie deti a majú právo na rodinu (tienen derecho a una familia). Nesmie sa kvôli tomu nikto vyháňať z rodiny (no se puede echar de una familia a nadie), ani sa nesmie kvôli tomu nikomu robiť život neznesiteľným (ni hacerle la vida imposible por eso). Potrebujeme vytvoriť zákon o civilnom spolužití (lo que tenemos que hacer es una ley de convivencia civil). Majú právo byť právne krytí (tienen derecho a estar cubiertos legalmente). To som obhajoval (Yo defendí eso).“
V prvom rade treba povedať, že Svätý Otec všetky tieto vety vyslovil už dávnejšie, presnejšie v máji 2019. Nepovedal ich pre spomínaný film Jevgenija Afinejevského. Povedal ich v dlhom asi 80 minútovom rozhovore s novinárkou vatikanistkou známou v celej latinskej Amerike, Mexičankou Valentinou Alazraki. Teda v samotnom rozhovore, z ktorého sú vzaté tieto citáty, pápež upozorňuje na to, čo robili aj v ostatných dňoch médiá po celom svete. Urobili senzáciu zo slov vytrhnutých z kontextu a vytvorili dojem, že pápež mení kurz katolíckej Cirkvi a schvaľuje, že homosexuálne osoby majú právo založiť si rodinu založenú na homosexuálnom pomere.
Čo však najviac vyrušilo a spôsobilo senzáciu, boli slová o „zákone o civilnom spolužití“. Treba povedať, že tieto slová nezazneli v oficiálnom vydaní rozhovoru s mexickou novinárkou Valentinou Alazraki. Spomínaná veta bola vystrihnutá po dohode novinárky s Vatikánom. Pre Afinejevského, ktorý je známym homosexuálom bojujúcim za práva homosexuálov, bola práve táto veta najzaujímavejšia, a tak to využil. Vybral ju z kontextu, v ktorom bola povedaná, a ktorý nepoznáme, keďže bol vystrihnutý zo zverejneného rozhovoru mexickou stanicou Televisa a zvyšok vystrihnutej pasáže zostal vo vatikánskom archíve.
Záver
Otázka bohatstva Cirkvi zostáva naďalej otvorená a vyžaduje si neustálu reflexiu a dialóg. Je dôležité hľadať rovnováhu medzi materiálnymi potrebami Cirkvi a jej duchovným poslaním. Dôležité je viesť diskusiu o tom, ako by mala cirkev pristupovať k svojmu majetku a ako ho využívať na pomoc tým, ktorí to potrebujú najviac. Cirkev by mala byť vždy pripravená prehodnocovať svoje priority a prispôsobovať sa meniacim sa potrebám sveta.