Pápež František: Posolstvá lásky, prijatia a otvorenosti pre dnešných kresťanov

Pápež František, hlava Katolíckej cirkvi, prináša kresťanom po celom svete posolstvá, ktoré sa dotýkajú srdca viery a nabádajú k zamysleniu nad postojmi voči svetu. Jeho slová a činy sú často inšpiráciou pre hľadanie pravdy a prehlbovanie poznania.

Mária ako štít v ťažkých časoch

Počas svätej omše v bazilike St. Maria Maggiore povedal pápež František prítomným, že keď prechádzame ťažkými časmi alebo máme problémy či starosti, Mária je naším štítom.

“Tam, kde má Mária svoj domov, tam diabol nevchádza. Tam, kde je Matka, nepokoj nikdy nezvíťazí a strach nikdy nevyhrá,” povedal 28. Pápež František slávil zvláštnu svätú omšu v bazilike Panny Márie na sviatok prenesenia ikony Salus Populli Romani. Je to titul starobylej byzantskej ikony Márie a Dieťaťa Ježiša, ktorú podľa tradície namaľoval svätý Lukáš Evanjelista a v 6. Rímsky ľud už dlhé storočia k nej prechováva oddanosť.

Aj pápež František má k tejto ikone mimoriadny vzťah. Jeho prvá pápežská návšteva hneď po zvolení smerovala práve sem, aby sa pomodlil pred obrazom.

„Tak ako sa prenasledovaní ľudia utiekali pod ochranu šľachtických alebo vysoko postavených žien v ich kraji, tak my v týchto “turbulentných chvíľach” musíme hľadať svoj ochranný úkryt pod plášťom Panny Márie, ‘najvýnimočnejšej ženy ľudstva’.“ Matka stráži vieru, chráni vzťahy, ochraňuje v nečase a pred zlom. Ako kresťania nemôžeme byť neutrálni ani oddelení od našej matky, pretože bez Matky nemôžeme byť potom deťmi.

Pre ilustráciu spomenul pápež príbeh ženy, ktorá sedela vedľa nemocničnej postele svojho syna. Raz sa sťažovala tamojšiemu kňazovi, že Boh nikdy nedovolí matkám jednu vec - trpieť namiesto svojich detí. A toto je srdce matky,” povedal pápež. “Nerieši rany alebo slabosti svojich detí, ona ich chce sama vziať na seba.

A okrem toho - nikdy neodmieta naše modlitby. Nedovolí, aby ani jedno z jej detí padlo. Je to matka, ktorá sa za nás nikdy nehanbí, len čaká, kým bude môcť svojim deťom pomôcť . Urobme Matku hosťom nášho každodenného života, neustále ju vnímajme v našom dome, v našom bezpečnom príbytku. Zverme jej všetky dni.

Pôstne obdobie - čas na prehodnotenie srdca

Kresťania po celom svete začínajú pôst slávením Popolcovej stredy. Ale pápež František nás vyzýva, aby sme počas tohto pôstu prehodnotili srdce tejto aktivity. Podľa Františka by sa postenie nikdy nemalo stať nadradeným.

Často cituje raného kresťanského mystika Jána Chryzostoma, ktorý povedal: „Žiaden čnostný skutok nemá cenu, ak po ňom nenasleduje výhoda pre iných. Takže nezáleží na tom, koľko času strávite postením sa, nezáleží na tom, koľko budete spať na tvrdej dlážke a jesť popol, ak nerobíte dobro iným, nerobíte nič výnimočné.“

Pôstne obdobie je časom vhodným na pokánie a sebazaprenie. Pápež František nám však opäť pripomína, že naše pôstne skutky musia skutočne obohatiť iných: „Nedôverujem skutku milosrdnej lásky, ktorý nič nestojí ani nebolí.“ Takže ak sa v tomto pôstnom období chystáme postiť od čohokoľvek, František navrhuje, aby sme sa nepostili od sladkostí či alkoholu, ale od nezáujmu o iných.

Vo svojom výročnom pôstnom odkaze pápež píše: „Nezáujem o nášho blížneho a o Boha reprezentuje pre nás kresťanov naozajstné pokušenie. Každý rok počas pôstu potrebujeme znova začuť hlas prorokov, ktorí volajú a trápia naše svedomie.“ František nazýva tento fenomén globalizáciou nezáujmu a píše: „Kedykoľvek sa náš vnútorný život dostane do pasce svojich vlastných záujmov a starostí, už niet priestoru pre iných, niet miesta pre chudobných.

Ale keď sa postíme od tohto nezáujmu, začíname sa živiť láskou. Veď pôst je dokonalou príležitosťou naučiť sa, ako opäť milovať. Ježiš - veľký propagátor tohto svätého obdobia - nám iste ukázal spôsob, ako to robiť. Boh v ňom zostúpil, aby každého vyzdvihol. V jeho živote a jeho službe nie je nikto vylúčený.

Ak chcete zmeniť svoje telo, možno je dobré vzdať sa alkoholu a sladkostí. Ale ak chcete zmeniť svoje srdce, treba náročnejší pôst. Táto úzka cesta síce vŕzga pod nohami, ale prináša ovocie. Vytvorí v nás priestor na zážitok lásky, ktorý nás urobí úplnými a oslobodí nás.

Rodina ako sieť pre poslanie Cirkvi

Ježiš, keď povolal Petra, aby ho nasledoval, povedal mu, že ho urobí „rybárom ľudí“, a pre toto je potrebný nový druh sietí. Dalo by sa povedať, že dnešné rodiny sú jednou z najdôležitejších sietí pre poslanie Petra a Cirkvi.

Odtiaľto, z rodiny, začína Ježiš svoju cestu medzi ľuďmi, aby ich presvedčil, že Boh na nich nezabudol. Odtiaľto Peter berie silu pre svoju službu. Nech entuziazmus synodálnych otcov vedených Duchom Svätým podnieti rozmach Cirkvi, ktorá opúšťa staré siete a opäť sa dáva na rybolov dôverujúc v slovo svojho Pána. Intenzívne sa za to modlime!

Synoda o mládeži, viere a rozlišovaní povolania

V októbri 2018 z iniciatívy pápeža Františka sa konala biskupská synoda na tému Mladí, viera a rozlišovanie povolania. Svätý Otec František zdôrazňoval, že je to výzva pre všetkých mladých: pre aktívnych katolíkov, ale aj pre agnostikov, pre tých, čo majú vlažnú vieru, pre vzdialených od Cirkvi. Každý mladý má čo povedať dospelým, kňazom, rehoľníkom, biskupom i pápežovi. Mladí ľudia vždy mali svoje „zvláštne miesto“ v srdci pápeža.

S rovnakou nástojčivosťou, s akou ich vyzýva, aby sa s ním podelili o svoje postrehy, názory či nápady ich s dobrým úmyslom otca povzbudzuje k prehlbovaniu viery, zatiahnutia na hlbinu. Nabáda ich, aby svoju vieru stále živili modlitbou a Písmom. Sám pápež František je autorom viacerých kníh, v ktorých povzbudzuje k hľadaniu pravdy prehlbovaním si poznania. Kresťanské knihy pre mladých sú dobrými sprievodcami pre dospievajúcich, ktoré im pomôžu zvládnuť krásne, no zároveň náročné obdobie prechodu z detstva do dospelosti.

Otvorenosť a dialóg so svetom

„Cirkev nie je pevnosťou, nie je mocenskou štruktúrou, či hradom, ktorý je postavený na návrší, hľadiaci zhora na svet s odstupom a vystačí si sám… Cirkev je spoločenstvo, ktoré tuží pritiahnuť ku Kristovi cez radosť Evanjelia- nie je hrad; je kvasom, z ktorého sa vytvára Kráľovstvo lásky a pokoja v ceste sveta.

Zo strany viacerých, ba až mnohých členov v Rímskokatolíckej cirkvi zaznieva kritika pápeža Františka pre jeho, slovami niektorých oponentov, „progresívne“ postoje, či už k požehnávaniu párov. Pápež František je jedným z najlepších pápežov akého Cirkev mala a dáva jej smerovanie na cestu, aby stála v slobode, pravde a otvorenosti blízko ľudí, aj tých na okraji, a ich životných problémov súčasnej doby.

„Stredom Cirkvi nie je ona sama! Zanechajme prílišné starosti o samých seba, o naše štruktúry či o to ako sa spoločnosť na nás pozerá… Ponorme sa radšej do skutočného života ľudí, reálneho života ľudí a položme si túto otázku: aké sú potreby a duchovné očakávania nášho ľudu?

Františkovi záleží na spáse (záchrane) všetkých ľudí. Preto napríklad sníva o prázdnom pekle: „Nie je to dogma viery, je to moja osobná vec, ktorá sa mi páči: rád si predstavujem peklo prázdne. Je to potešenie: dúfam, že je to skutočnosť. Podľa mňa Boh sníva o nás ľuďoch veľmi podobný sen, slovami Písma: „Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život.

Formy, prostriedky a obrady nie sú zlé, ale nesmú stratiť svoj hlavný cieľ, a to sprostredkovať ľuďom Ježiša ako Pána a Spasiteľa, aby k nim mohla prúdiť Božia milosť. Ak formy a obrady toho už nie sú schopné, svet sa mení závratným tempom, je potrebné ich vhodne upraviť tak, aby opäť nadobudli túto schopnosť. Pápež František sa počas svojho pontifikátu práve o to snaží.

Myslím si, že odkaz pápeža Františka je ten, že kresťanský život členov Cirkvi, aby mohol byť nazvaný kresťanským, musí byť svetu otvorený a nie uzatvorený. Práve naopak, má pred svetom vydať „počet z nádeje, ktorú má.“ (1Pt 3,15 SEB). Ježiš všetkým svojim nasledovníkom povedal: „Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému tvorstvu.“ (Mk 16,15 SEB). Každý najmä tam, kde žije, študuje a pracuje. Ako? Svojim životom a svojim slovom, lebo viera je z počutia (Rim 10,17 SEB).

Slovo ohlasovania evanjelia bez života podľa evanjelia však stráca na sile. „Cirkev, ktorá formuje ľudí v zmysle vnútornej a zodpovednej slobody a ktorá vie byť tvorivá ponoriac sa do dejín a kultúry, je tiež Cirkvou, ktorá vie viesť dialóg so svetom - s tými, ktorí vyznávajú Krista, hoci nie sú ‚naši ľudia‘; s tými, ktorí kráčajú namáhavou cestou duchovného hľadania; a tiež s tými, ktorí neveria.

Pápež František tiež upozorňuje, aby sme v Cirkvi vyšli z pokrytectva. Na nijaké iné zlo nepoužil tak tvrdé slová ako na tých, ktorí žili v pokrytectve.

Ten anjelský vzhľad zo slov pápeža Františka by som dal ešte do súvisu s inou bolesťou v Cirkvi, čo je jej najväčším šrámom v poslednom období - preukázané prípady zneužívania detí a preukázané prípady utajovania tohto zneužívania. Obdobne ak pápež František hovorí o potrebe zosilniť hlas žien v Cirkvi, či to nie je skutočne dobré?

Na tému požehnávania homosexuálnych párov sa pápež František dlhodobo a konzistentne vyjadruje, že požehnanie sa nesmie nikomu z ľudí odoprieť. Prijatie, slovami pápeža Františka: „Všetci, všetci, všetci“, je základom pastoračného poslania Cirkvi.

Predstavte si, že by takáto rodina vyhľadala služobníka Cirkvi a ten by začal hneď hovoriť o živote v hriechu. Ako by to dopadlo? Obrátením? Úmysel, komu sa chcel pápež František dokumentom Fiducia Supplicans priblížiť je jasný a je to dobrý krok, aby Božia láska, pravda a ďalšie milosti mohli viac prúdiť k všetkým ľuďom.

Keby to bol návod, bolo by možné o ňom polemizovať, a možno nie je dokonalý. Ale týmto dokumentom sa hľadala cesta priblíženia ľuďom žijúcich v pároch mimo sviatostného manželstva a našla sa cez požehnávanie.

„Vaša náboženská skúsenosť má pôvod v kázaní a v službe žiarivých osobností sv. Cyrila a Metoda. Oni nás učia, že evanjelizácia nie je nikdy jednoduchým opakovaním minulosti. Radosťou Evanjelia je vždy Kristus, ale cesty, ktorými sa táto radostná zvesť má šíriť časom a dejinami sú rozdielne… Vymysleli nové jazyky na šírenie Evanjelia; boli tvoriví v pretlmočení kresťanského posolstva; boli tak blízko ľudu s ktorým sa stretávali, že sa naučili rozprávať ich jazykom a prijali ich kultúru.

Na strane jednotlivca (každého jedného z nás) je cestou do Božieho kráľovstva pokánie. Na strane Cirkvi, pre uľahčenie tejto cesty jednotlivca, ako i vôbec pre samotné začatie tejto cesty, je prijatie daného človeka takého, akým je. Nie súdenie, ale prijatie ako to hovorí aj pápež František. O súdení sa veľmi jasne vyjadril aj Ježiš, že on sám neprišiel svet súdiť, ale spasiť: „Ak niekto počúva moje slová a nezachováva ich, ja ho nesúdim, lebo som neprišiel svet súdiť, ale svet spasiť.“ (Jn 12,47 SSV).

Keď niekto príde k nám, lebo vidí, že mu môžeme nejako pomôcť, alebo chce mať len s nami nejaký priateľský či obdobný vzťah a my ho začneme posudzovať a súdiť, čo to spraví s týmto človekom? My to však v Cirkvi neraz ešte stále robíme práve naopak, súdime, povýšene dávame nevyžiadané rady a pod., a je to jednoducho celé zle. Keď Cirkev príjme človeka, ktorý je hriešnikom, a hriešnikmi sme všetci, otvára mu dvere k Bohu. Ak ho hneď súdi, o prijatí nemôžeme hovoriť a dvere k Bohu mu ešte viac zatvára, čím tento človek môže zatrpknúť nie len na Cirkev, ale aj Boha samotného.

„V mysli mnohých ľudí je žiaľ táto tradícia dnes len v spomienkach na minulosť, ktorá už nehovorí a neposkytuje orientáciu pri životných rozhodnutiach. Zoči voči strate zmyslu pre Boha a radosti viery nepomôžu náreky; neosoží nám zabarikádovať sa v pevnosti obranného katolicizmu, súdiť a obviňovať zlý svet. Potrebujeme tvorivosť Evanjelia.

Mám v úcte odvahu pápeža Františka, jeho bázeň pred Bohom, nie pred „cirkevnými a teologickými elitami“ a najmä jeho lásku k ľuďom, zvlášť tým, ktorí to majú v živote oveľa ťažšie ako my ostatní, či už ide o utečencov, väzňov, chudobných, chorých, ale aj homosexuálov a pod.

Návšteva Slovenska v roku 2021

Štvordňová návšteva Slovenska v septembri 2021 bola spolu s niekoľkohodinovou návštevou Budapešti prvou zahraničnou cestou pápeža Františka po polročnej pandemickej prestávke. Na Slovensko, podobne ako do iných krajín, ho pozývali viacerí. Prišiel sem z viacerých dôvodov.

Taliansky novinár vatikanista Andrea Gagliarducci ako jeden z troch hlavných dôvodov návštevy uvádza: „pápež veľmi ocenil pozvanie prezidentky Čaputovej, s ktorou preukázal dobrú osobnú harmóniu.“ (Postoj, 31. 8. 2021) Nebola to bezvýhradná zhoda názorov na všetky otázky.

Táto návšteva ukázala aj jeden závažný omyl v politických postojoch niektorých veriacich a cirkevných predstaviteľov. Použijúc slová kontroverznej predvolebnej kázne istého arcibiskupa, pápež prišiel na Slovensko aj preto, že viacerí katolíci „spáchali ťažký hriech“ a volili za prezidentku Zuzanu Čaputovú.

Keby bol prezidentom SR exkomunista a člen Ficovho SMERu Šefčovič, ktorý ešte 3 mesiace pred voľbami v europarlamente podporoval LGBTI agendu, predsedom vlády exkomunista Fico, predsedom parlamentu extrémista Kotleba, alebo JUDr. Danko, tak by sme pápeža na Slovensku určite nevideli. Príhovor po stretnutí s prezidentkou bol určený najmä politickým predstaviteľom.

Cirkev by mal zaujímať aj preto, že táto síce nemá priamo vykonávať politickú činnosť, ale má povinnosť učiť a vychovávať spoločnosť, aby sa v štáte a politike čo najlepšie realizovali požiadavky spravodlivosti. Zo slovanského zvyku vítať hosťa chlebom a soľou vyvodil dôležité myšlienky tohto príhovoru: „Chlieb, ktorého lámanie evokuje krehkosť, pozýva zvlášť k starostlivosti o tých najslabších. Nech nikto nie je stigmatizovaný alebo diskriminovaný. Kresťanský pohľad nevidí v tých najkrehkejších bremeno alebo problém, ale bratov a sestry, ktorých máme sprevádzať a opatrovať.“

Na pandémiu a najmä súčasné rekordné zdražovanie najviac doplácajú samoživitelia (drobní podnikatelia) a dôchodcovia. Tým vláda SR nijako nepomáha. „Nalámaný a rovnakým dielom rozdelený chlieb pripomína význam spravodlivosti, dávať každému príležitosť sa realizovať. Je dôležité zasadiť sa o budovanie budúcnosti, v ktorej sa zákony aplikujú rovnako na všetkých, na základe spravodlivosti, ktorá nikdy nie je na predaj.

Slovenská cirkev až na nepatrné výnimky jeho výzvy na aktívny boj proti korupcii roky ignorovala, a naopak, niektorí jej predstavitelia a aktivisti podporovali politikov, ktorí ju najhrubšie porušovali. Aj preto v oblasti korupcie a justície patrí formálne kresťanské Slovensko k najhorším v Európe. Viacerí kresťania vrátane niektorých duchovných pastierov hovoria a konajú ako keby liekom na súčasné problémy Cirkvi a spoločnosti bol návrat k idealizovanej minulosti a politika kultúrnych vojen.

„Okrem toho, že dávala chuť, slúžila soľ v Ježišových časoch na konzervovanie jedla, chránila ho od skazy. Želám vám, aby ste nikdy nedopustili, aby sa voňavé príchute vašich najlepších tradícií pokazili povrchnosťou konzumu, materiálneho zisku alebo ideologickou kolonizáciou. Do doby pred niekoľkými desiatkami rokov na tomto území bránil slobode jeden spôsob myslenia; dnes iný jediný spôsob myslenia vyprázdňuje jej význam, keď spája pokrok so ziskom a práva len s individualistickými potrebami.

Veriaci od Cirkvi čakajú najmä sviatosti a službu božieho slova. Kresťania i nekresťania však čakajú a majú dostať aj svedectvo a slovo múdrosti a pravdy v úsilí o spravodlivosť, obecné dobro a praktickú lásku k blížnemu.

„Bez slobody niet pravej ľudskosti, pretože ľudská bytosť bola stvorená slobodná a na to, aby zostala slobodná. Dramatické obdobia dejín vašej krajiny sú veľkým ponaučením: keď bola sloboda zranená, zneuctená a zabitá, ľudskosť bola zdegradovaná a vzniesli sa búrky násilia, nátlaku a odňatia práv.“ To znamená aj jasné odmietnutie ideológii, politikov a strán, ktoré boli a sú proti slobode. „Sloboda je vždy cestou, niekedy ťažkou...“

Na skutočnú slobodu „nestačí, aby sme boli slobodní na vonkajšej rovine alebo v spoločenských štruktúrach. Sloboda nás priamo volá k zodpovednosti za svoje rozhodnutia, k rozlišovaniu, k tomu, aby sme rozvíjali životné procesy.“ V tom je rozdiel medzi kresťanským a „liberálne“ voľnomyšlienkárskym chápaním slobody: zodpovednosť a rozlišovanie hodnôt, dobrého a zlého.

Pápež František: „Vaša náboženská skúsenosť má pôvod v kázaní a v službe žiarivých osobností sv. Cyrila a Metoda. Oni nás učia, že evanjelizácia nie je nikdy jednoduchým opakovaním minulosti. Radosťou Evanjelia je vždy Kristus, ale cesty, ktorými sa táto radostná zvesť má šíriť časom a dejinami sú rozdielne.“ Cyril a Metod sa „stali apoštolmi inkulturácie viery tu u vás. Vymysleli nové jazyky na šírenie Evanjelia; boli tvoriví v pretlmočení kresťanského posolstva; boli tak blízko ľudu s ktorým sa stretávali, že sa naučili rozprávať ich jazykom a prijali ich kultúru. Nepotrebuje toto isté aj dnešné Slovensko?“

Kvalitný dialóg je v slovenskej cirkvi niekedy ešte väčší problém než v civilnej spoločnosti. Pápež k tomu povedal: „Cirkev, ktorá formuje ľudí v zmysle vnútornej a zodpovednej slobody a ktorá vie byť tvorivá ponoriac sa do dejín a kultúry, je tiež Cirkvou, ktorá vie viesť dialóg so svetom - s tými, ktorí vyznávajú Krista, hoci nie sú „naši ľudia“; s tými, ktorí kráčajú namáhavou cestou duchovného hľadania; a tiež s tými, ktorí neveria. Nie je selektívny, nie je to dialóg s malou skupinou, ale so všetkými: s veriacimi, s tými, ktorí sa usilujú o svätosť, s vlažnými a s neveriacimi. Hovorí s každým. Je to Cirkev, ktorá - podľa príkladu Cyrila a Metoda - pevne spája Východ a Západ, s ich rozličnými tradíciami a citlivosťou.

Pápež nám pri stretnutí s mládežou v Košiciach ukázal iný príklad, dôležitý z hľadiska inšpirácie pre budúcnosť slovenskej cirkvi: vypočul svedectvo mladých „obyčajných“ veriacich, poďakoval sa za otázky, povedal že chce spolu s nimi hľadať odpovede. To je zvlášť v dnešnej dobe omnoho účinnejší „apoštolát“ než hromženie, prísny dohľad nad dodržiavaním „tradičných“ foriem, odsudzovanie nepriateľov. Jeho slová o vysokej hodnote lásky, ktorá nemá byť povrchnou telenovelou, ale je spojená s hrdinstvom, stoja za opakované čítanie. „Láska neznamená mať všetko a hneď, nezodpovedá logike „použi a odhoď“. Láska je vernosť, dar, zodpovednosť.“

Stretnutie pápeža Františka so zástupcami Ekumenickej rady cirkví bolo „znak, že kresťanská viera je a chce byť v tejto krajine semienkom jednoty a kvasom bratstva.“ Pripomenul to, na čo dnes mnohí zabúdajú: „Cesta vašich komunít začala nanovo po rokoch ateistického prenasledovania, keď bola náboženská sloboda znemožnená alebo tvrdo skúšaná.“

Sociálna služba patrí asi k tým, kde cirkev, duchovní aj laici, najlepšie využila slobodu, ktorú získala pádom komunizmu. Často sú to aktivity bez veľkej publicity. Tie pápež ocenil a vyzdvihol návštevou centra spravovaného misionárkami lásky v bratislavskej Petžalke a rómskej komunity na Luniku IX.

Pápež už v roku 1937 encyklikami odsúdil aj komunizmus, aj nacionálny socializmus. Cez vojnu on aj iní kresťania pomáhali Židom, ktorých prenasledoval aj Slovenský štát. Pápeži od vojny rozvíjajú dobré vzťahy s predstaviteľmi Židov. V komunistickom väzení zomrel aj gréckokatolícky biskup Gojdič, ktorý od začiatku verejne odmietal nacionálno-socialistickú ideológiu a protižidovské zákony.

Pápež pri stretnutí so židovskou komunitou s odvolaním na slová jedného z jej predstaviteľov pripomenul „Tu bola synagóga, hneď vedľa korunovačnej katedrály. (synagógu zbúrali komunisti.) Ako bolo povedané, architektúra vyjadrovala pokojné spolunažívanie dvoch komunít, vzácny symbol veľkého významu, úžasný znak jednoty v mene Boha našich otcov.“

V homílii na Božskej liturgii sv. Jána Zlatoústeho v Prešove sa sústredil na význam evanjeliového chápania kríža, ktorý je v očiach sveta prehrou. Pri bohoslužbe v Šaštíne hovoril, že Mária „stala sa živým stelesnením tej netrpezlivosti, s akou Boh túži prísť k všetkým ľuďom a spasiť ich svojou láskou. Preto sa Mária vydáva na cestu: namiesto pohodlnosti zvykov si vyberá neznáme cesty.“ Pre Slovensko má byť „vzorom viery, ktorá sa vydáva na cestu, vždy pobádaná jednoduchou a úprimnou zbožnosťou, vždy na púti, v hľadaní Pána. Kráčaním premáhate pokušenie statickej viery, ktorá sa uspokojí s nejakým obradom alebo starou tradíciou, vychádzate zo svojho vnútra, nesiete v batohu svoje radosti a bolesti a robíte zo svojho života púť lásky k Bohu a k bratom a sestrám.

tags: #papez #frantisek #krestansky #blog