V dnešnej dobe je téma pastorácie povolaní mimoriadne dôležitá. Situácia ohľadom kňazských povolaní je vo svete rôznorodá, s pozitívnymi aj negatívnymi aspektmi.
Znepokojivý úbytok počtu kňazov, ich stúpajúci priemerný vek a požiadavka novej evanjelizácie naznačujú, že v krajinách s dávnou kresťanskou tradíciou nastáva nová cirkevná situácia. Na pokles povolaní na osobitné zasvätenie vplýva aj pokles pôrodnosti.
Výzvy a príležitosti v pastorácii povolaní
Svätý Otec Benedikt XVI. zdôraznil: „Práve v našej dobe dobre vieme, čo značí, ak tí, ktorí boli povolaní ako prví, povedia »nie«.“ Hoci je pastorácia povolaní v Európe a v Amerike dobre štruktúrovaná a kreatívna, jej výsledky nezodpovedajú vynaloženému úsiliu.
Kdekoľvek dozrieva a celkovo sa vzmáha pastorácia - či už pastorácia rodín, mladých alebo misijná pastorácia spolu s pastoráciou povolaní - sprevádza ju rozkvet kňazských povolaní. Miestna cirkev je skutočne „zodpovedná za zrod a dozrievanie kňazských povolaní“.
Úloha rodiny a svedectvo kňazov
Rodina je prvým spoločenstvom na odovzdávanie kresťanskej viery. V rôznych krajinách vidíme, že mnohé kňazské povolania sa rodia v rodinách, kde je príklad spoločného kresťanského života a praktizovania evanjeliových čností zárodkom túžby po úplnom zasvätení sa.
Svedectvo kňazov zjednotených s Kristom a šťastných vo svojej službe, a tiež medzi sebou navzájom bratsky zjednotených, vyvoláva u mladých silný ohlas. Biskupi a kňazi ponúkajú mladým vznešený a príťažlivý obraz sviatostného kňazstva. Kňazi totiž často svedčia o svojej oddanosti Cirkvi, sú schopní radostnej veľkodušnosti a pokorne sa prispôsobujú rôznym situáciám, v ktorých sa nachádzajú a pôsobia. Ich príklad vyvoláva túžbu po veľkých záväzkoch v Cirkvi a odhodlanie darovať svoj život Pánovi a bratom.
Pre mladých je zvlášť príťažlivé, ak sa kňazi zameriavajú na ľudí túžiacich po Bohu a po náboženských hodnotách, a tiež na tých, ktorí sú vo veľkej duchovnej núdzi.
Negatívne vplyvy na voľbu kňazského povolania
Ďalším aspektom, ktorý pôsobí proti voľbe kňazského povolania, je postupná marginalizácia osoby kňaza v spoločenskom živote, spojená so stratou verejnej vážnosti. Z viacerých strán sa tiež spochybňuje voľba celibátu.
K znehodnoteniu charizmy a voľby celibátu prispieva nielen sekularizovaná mentalita, ale aj mylné názory v rámci Cirkvi, hoci nemožno prehliadať ani vážne negatívne vplyvy pohoršenia, spôsobeného nekoherentnosťou života kňazov a nevernosťou voči záväzkom kňazskej služby, napríklad v prípade sexuálneho zneužívania. Samotný život kňazov, ktorí sú zmietaní vo víre prehnaného aktivizmu a následne preťažení v pastorácii, môže zahmlievať a oslabovať jas kňazského svedectva.
Identita kňazského povolania
Identita kňazského povolania je zakotvená v identite kresťana ako Kristovho učeníka. Evanjeliá predstavujú povolanie ako podivuhodné stretnutie lásky medzi Bohom a človekom. To je tajomstvo povolania, tajomstvo života každého kresťana, ktoré sa však najviac prejavuje v tom človeku, ktorého Kristus pozýva, aby zanechal všetko a nasledoval ho viac zblízka. Prv ako Ježiš povolal učeníkov na špeciálnu úlohu, vyzval ich, aby všetko zanechali a prežívali hlboké spoločenstvo s ním, aby „boli s ním“ (Mk 3, 14).
Pôvodcom a vzorom služobného kňazstva je Kristus Pastier. Preto je kňaz, ako to hovorí náuka o charaktere posvätného stavu (ordine sacro), pripodobnený Kristovi Kňazovi, ktorý ho robí spôsobilým konať v osobe Krista Hlavy a Pastiera. Jeho existencia a jeho konanie v službe pochádza z vernosti Bohu, poznačenej duchovným darom, ktorý vo sviatosti kňazstva prebýva natrvalo v kňazovi a odlišuje ho od pokrstených, ktorí majú účasť na všeobecnom kňazstve.
Služobné kňazstvo sa teda zásadne líši od všeobecného kňazstva a je v jeho službe. Vysvätený služobník totiž „posvätnou mocou, ktorou je obdarený, stvárňuje a vedie kňazský ľud, v Kristovej osobe prináša eucharistickú obetu a v mene všetkého ľudu ju predkladá Bohu. Veriaci zase mocou svojho kráľovského kňazstva spoluúčinkujú na eucharistickej obete, a vykonávajú ho prijímaním sviatostí, modlitbou a vzdávaním vďaky, svedectvom svätého života, sebazapieraním a činorodou láskou“.
Je zrejmé, že dar odovzdaný vkladaním rúk treba neustále „oživovať” (porov. 2 Tim 1, 6). Tento prvý rozmer sviatosti kňazstva, ktorý má kristologický charakter, zakladá jej ekleziologický rozmer. Keďže je nevyhnutné, aby bola Cirkev zhromažďovaná vzkrieseným Kristom, sviatosť kňazstva robí kňazov spôsobilými stať sa účinnými nástrojmi na budovanie Cirkvi ohlasovaním Božieho slova, slávením sviatostí a vedením Božieho ľudu.
Bez týchto darov by Cirkev stratila vlastnú identitu. Služobné kňazstvo sa takto stáva životne dôležitým prvkom existencie Cirkvi, keďže je účinným znakom prvenstva milosti, s ktorou ju vzkriesený Kristus buduje v Duchu Svätom. Takto kňazi, reprezentujúci Krista Pastiera, nachádzajú vo svojej úplnej oddanosti Cirkvi zjednocujúci prvok svojej teologickej identity a svojho duchovného života. „Preto sa kňazova láska zameriava predovšetkým na Ježiša Krista: táto láska sa stane prameňom, kritériom, mierou, pohnútkou lásky a služby kňaza voči Cirkvi, Kristovmu telu a neveste.“ Ak služobné kňazstvo nevychádza z tejto lásky, stane sa len plnením povinností, namiesto toho, aby bolo službou pastiera, ktorý aj život položí za svoje stádo.
Trojičný rozmer kňazstva
Služobné kňazstvo udeľované prostredníctvom sviatosti posvätného stavu je vo svojej podstate poznačené trojičným životom, ktorý mu odovzdáva Kristus a ktorý vychádza z jeho jednoty s Otcom v Duchu Svätom. To zásadne poznačuje kňazskú identitu. Jednotlivý kňaz žije v reálnom a ontologickom spoločenstve kňazstva v jednote so svojím biskupom. Lebo „kňazskú službu vzhľadom na jej povahu môže kňaz vykonávať len vtedy, ak sa zjednotil s Kristom vo sviatostnom začlenení do kňazského stavu a je v hierarchickom spoločenstve s vlastným biskupom. Kňaz slúži komúniu Cirkvi v mene Ježiša Krista.
Pán povoláva kňaza osobne a pripútava ho osobným vzťahom k sebe, v skúsenosti apoštolského bratstva a pastoračného poslania, ktoré má trojičný pôvod. Identita vysväteného služobníka je poznačená apoštolským „my“, ktoré je odrazom trojičného spoločenstva a účasťou na ňom. Preto je dôležitou úlohou pastorácie povolaní ponúknuť chlapcom a mladým ľuďom kresťanskú skúsenosť, v ktorej zažijú v spoločenstve s bratmi a v evanjelizačnej misii prítomnosť samotného Boha.
Rozlišovanie a formácia povolaní
Treba tiež zachovávať rozvážne a múdre rozlišovanie základných podmienok na prijatie kňazstva, aby sa dosiahla istota ohľadne vhodnosti „povolaných“. Dosiahnutie integrity a citovej zrelosti je nevyhnutným predpokladom pre prijatie milosti sviatosti kňazstva. Dôležité je, aby povolaný jasne pochopil záväzky, ktoré musí prijať, najmä záväzok celibátu. Je vhodné, keď je povolanie zakorenené v konkrétnom sociálnom kontexte, ktorý poskytne dostatočnú váhu dôvodom pre voľbu tohto povolania a ktoré prispieva k ozdraveniu možných inidividualistických úchyliek.
V tomto zmysle nadobúdajú zásadný význam skúsenosti vo farnosti a v diecéze, občasná či aktívna účasť v cirkevných združeniach a hnutiach.
Úloha sprevádzajúcich a svätých vzorov
Rozhodujúcu úlohu pri formovaní povolania zohrávajú sprevádzatelia, ktorí často nahrádzajú kňaza, ktorý vzbudil či podporil vznik povolania. K odvahe a veľkodušnosti povolaných nemálo prispievajú postavy kňazov, ktorí sú uctievaní ako svätí. Stačí spomenúť sv. Jána Máriu Vianneya, farára z Arsu, ktorého pápež Benedikt XVI. označil v Roku kňazov 2010 za žiarivý vzor všetkých kňazov.
Kňazské povolanie v misijnej Cirkvi
Pre budovanie trvale misijnej Cirkvi sa musí kňazské povolanie rozvíjať v spoločenstve bohatom na služby, v ktorom existuje široký priestor pre aktívnu a zodpovednú účasť veriacich laikov. Kňazskej službe je vlastný univerzálny rozmer. Spôsobilosť na vykonávanie povolania je určujúcim momentom pravdivosti kňaza v každej jeho aktivite.
Kňazské povolania sú plodom pôsobenia Ducha Svätého v Cirkvi. „V skutočnosti si ,robotníkov´ vyberá sám Boh, ,Pán žatvy´, pričom pozýva ľudí na základe veľkodušnej a prekvapujúcej voľby. Modlitba pohýna Božie Srdce; stáva sa pre veriacich veľkou školou života, učí ich hľadieť na svet a potreby každej ľudskej bytosti s evanjeliovou múdrosťou; no predovšetkým spája srdcia so samotnou Kristovou láskou a s jeho súcitom voči ľudstvu.
Výzvy sekularizovanej kultúry
Najmä na Západe prevláda kultúra ľahostajná voči kresťanskej viere a neschopná pochopiť hodnotu povolania k osobitnému zasväteniu. Aj dnes Cirkev ohlasuje Božie slovo a odovzdáva dobrú zvesť spásy s odvahou plynúcou z pravdy. Na takéto predkladanie kresťanskej viery, ktoré povzbudí k prijatiu povolania, treba predovšetkým podporiť vytváranie priestoru pre autentické ľudské vzťahy, a to prostredníctvom práce vychovávateľov a sprevádzateľov dospelých vo viere a tiež v rámci príťažlivých a participatívnych komunitných prostredí kresťanského života.
Zodpovednosť celého cirkevného spoločenstva
Všetci členovia Cirkvi majú zodpovednosť za starostlivosť o kňazské povolania. „Druhý vatikánsky koncil jasne zdôraznil, že ,povinnosť podporovať kňazské povolania sa týka celého cirkevného spoločenstva, ktoré túto úlohu musí plniť najmä dôsledným kresťanským životom´.
Pri podpore povolaní - a zvlášť povolaní na kňazstvo - zohráva hlavnú a osobitne významnú úlohu biskup. „Zodpovednosť za pastoráciu zameranú na kňazské povolania patrí predovšetkým biskupovi (Christus Dominus, 15), ktorý ju má vykonávať osobne, aj keď môže a má využívať mnohorakú spoluprácu. On je otcom i priateľom svojich kňazov, a predovšetkým na jeho pleciach leží starostlivosť o ,zachovanie kontinuity´ kňazskej charizmy a služby, keď k nim vkladaním svojich rúk pripojí nové posily. Má sa starať, aby vo všeobecnej pastorácii vždy existoval rozmer povolania, ba aby bol s ňou úplne integrovaný. Na diecéznej úrovni zriaďuje biskup centrum pre duchovné povolania zložené z kňazov, zasvätených osôb a laikov ako zjednocujúci orgán v službe pastorácie povolaní v miestnej cirkvi, ktorý má za úlohu podporovať povolania k osobitnému zasväteniu v rámci všetkých ostatných povolaní. V diecézach a vo farnostiach treba podporovať skupiny zamerané na duchovné povolania, ktoré predkladajú postupy na správnu kresťanskú výchovu a predbežné rozpoznávanie povolaní.
Úrodná pôda pre povolania
Milosť povolania nachádza úrodnú pôdu v Cirkvi, kde prostredníctvom jej spoločenstiev a všetkých veriacich vytvára podmienky pre slobodnú a veľkodušnú odpoveď na povolanie. Blahoslavený Ján Pavol II. požiadal biskupov, aby „upevnili sociálnu súdržnosť kresťanského spoločenstva prostredníctvom evanjelizácie rodín a pomohli laikom oživiť vo svete mladých hodnoty súdržnosti, spravodlivosti a kresťanskej lásky“. V našich časoch sa stáva ešte nevyhnutnejším svedectvo kresťanských spoločenstiev, ktoré vedia zdôvodniť svoju vieru, aby tak mohli kresťania zapojení do nasledovania Krista odovzdávať jeho lásku. Podporou pre kňazské povolania sú aj kresťanské rodiny; ak ich oživuje duch viery, lásky a úcty, predstavujú akýsi „prvý seminár“ a stále „ponúkajú priaznivé podmienky na zrod povolaní“.
Existuje spoločný výchovný priestor pre pastoráciu rodín a pastoráciu povolaní. Pokiaľ ide farnosť, tá je výsostným miestom ohlasovania evanjelia o kresťanskom povolaní a v nej sa osobitne predstavuje ideál služobného kňazstva. Farnosť je úrodnou pôdou, v ktorej klíčia a dozrievajú povolania za predpokladu, že predstavuje „Božiu rodinu ako v jednom duchu zmýšľajúcich bratov“, čiže charakterizuje ju štýl života prvých kresťanských spoločenstiev.
Aj katechéti a farskí pastorační animátori, ktorí ponúkajú kresťanské posolstvo všetkým, môžu nájsť a poukázať na dôležité súvislosti medzi témami katechéz a predstavením špecifických povolaní, predovšetkým kňazského. „Najmä katechéti, učitelia, vychovávatelia, animátori v pastorácii mládeže - pravda, každý svojským spôsobom a prostriedkami - majú veľký význam v starostlivosti o kňazské povolania.
Úloha seminaristov a cirkevných skupín
Seminaristom sa pripomína trvalá pastoračná pravda: „Nikto z mladých nie je vhodnejší na hlásanie evanjelia mladým, ako mladí. Mladí študenti, ktorí sa pripravujú na kňazstvo, mladí chlapci a dievčatá na ceste rehoľnej a misijnej formácie, či už ako jednotlivci alebo ako spoločenstvá, sú prvými a bezprostrednými apoštolmi povolaní medzi ostatnými mladými ľuďmi“.
Treba tiež brať do úvahy organizované cirkevné skupiny, hnutia a združenia, ktoré sú cennými pedagogickými miestami, schopnými podnietiť vznik kňazských povolaní. Stretnutie s Kristom uprostred nich podporuje konkrétna pozornosť venovaná týmto osobám a jasná duchovná ponuka zameraná na modlitbu. Z takejto skúsenosti sa zrodilo nemálo povolaní. Aj čas štúdia na univerzite môže byť pre mnohých mladých z hľadiska voľby budúceho života plodným obdobím. Animátori voľného času i športových aktivít v rámci cirkevných inštitúcií majú mať na pamäti - okrem špecifických cieľov, ktorými sa riadia pri svojej činnosti a ľudských hodnôt, ktoré im ich umožňujú uskutočňovať - oveľa vyšší cieľ: celkovú harmonickú formáciu osoby. Privilegovaným spôsobom na rozpoznávanie duchovného povolania a jeho sprevádzanie je duchovné vedenie.
Ohlasovanie Božieho slova a katechéza
Ohlasovanie Božieho slova prostredníctvom kázania má naznačovať spôsoby a formy uskutočňovania evanjelia v živote jednotlivých veriacich a cirkevných spoločenstiev. Treba „priamo kázať o tajomstve povolania v Cirkvi, o hodnote služobného kňazstva, takého potrebného pre Boží ľud“. Katechézy v rámci prípravy na sviatosť birmovania sú príležitosťou na to, aby birmovanci spoznali dary Ducha Svätého, charizmy, služby a rôzne povolania, ktoré sa s nimi spájajú. V každej forme katechézy treba myslieť aj na predstavenie kňazského povolania. „Organická katechéza, určená všetkým členom Cirkvi, nielenže odstraňuje pochybnosti a vyvracia jednostranné a skreslené názory o služobnom kňazstve, ale pripravuje srdcia veriacich na očakávanie Božieho daru a vytvára priaznivé podmienky na vznik nových povolaní“.
Eucharistia, centrum života kresťana a kresťanského spoločenstva, predstavuje také sviatostné liturgické konanie, ktoré môže denne živiť veriaceho na ceste každého povolania. V Cirkvi má mnohoraké a prekvapujúce podoby aj svedectvo bratskej lásky. Niektorí si zvolia charitatívne dobrovoľníctvo v službe trpiacim, starým a chudobným. Iní sa podieľajú na výchove detí prostredníctvom katechéz, v katolíckych združeniach či vo voľnočasových aktivitách.
Modlitba a duchovné vedenie
V cirkevných spoločenstvách treba povzbudiť k skutočnému modlitebnému hnutiu za vyprosenie povolaní od Pána. Lebo „kresťanská modlitba, ktorá sa živí Božím slovom, skutočne poskytuje ideálnu možnosť, aby každý mohol spoznať pravdu svojho bytia a identitu osobného a neopakovateľného plánu života, ktorý mu Otec zveril. Preto treba najmä chlapcov a mladíkov vychovávať k vytrvalosti v modlitbe a v rozjímaní o Božom slove.
Služba pri oltári často predstavuje prvý krok k objaveniu povolania. Táto služba si vyžaduje lásku k liturgii, presnosť a vernosť v plnení úloh a je tiež príležitosťou na pestovanie priateľstva s kňazmi. Služba pri oltári je tiež vynikajúcou príležitosťou na rozvíjanie povolania v rodine, kde sa rodičia učia vnímať svoje deti ako dary od Pána.
Pastorácia farnosti
Kódex kánonického práva (KKP) definuje farnosť ako určité spoločenstvo veriacich, natrvalo ustanovené v partikulárnej cirkvi, o ktoré pastoračná starostlivosť je pod autoritou diecézneho biskupa zverená farárovi ako jeho vlastnému pastierovi. Farár je povinný starať sa, aby sa Božie slovo celostne hlásalo tým, ktorí sa nachádzajú vo farnosti; preto má dbať o to, aby laickí veriaci boli poučovaní o pravdách viery najmä homíliou, ktorú treba konať v nedele a prikázané sviatky, ako aj katechetickou výukou, a má rozvíjať diela, ktorými sa napomáha evanjeliový duch aj vo vzťahu k sociálnej spravodlivosti; osobitnú starostlivosť má venovať katolíckej výchove detí a mládeže; má sa aj za spolupráce veriacich všemožne usilovať, aby sa evanjeliové posolstvo dostalo aj k tým, ktorí zanechali uplatňovanie náboženstva alebo nevyznávajú pravú vieru.
Farár sa má starať, aby sa najsvätejšia Eucharistia stala stredobodom farského zhromaždenia veriacich; má sa vynasnažovať, aby sa veriaci sýtili nábožným slávením sviatostí a osobitne aby často pristupovali k sviatostiam najsvätejšej Eucharistie a pokánia; takisto sa má usilovať, aby veriaci boli vedení k modlitbe konanej aj v rodinách a aby sa vedome a aktívne zúčastňovali na posvätnej liturgii, ktorú farár musí vo svojej farnosti riadiť pod autoritou diecézneho biskupa, a je viazaný dozerať, aby sa nevkradli zlozvyky.
Farár, aby horlivo vykonával úrad pastiera, sa má usilovať poznať veriacich, zverených do jeho starostlivosti; preto má navštevovať rodiny, mať účasť na starostiach, súženiach a najmä na žiaľoch veriacich a v Pánovi ich posilňovať, ako aj múdro naprávať, keď v niečom pochybili; chorým, predovšetkým umierajúcim má pomáhať súcitnou láskou, starostlivo ich posilňovať sviatosťami a odporúčať ich duše Bohu; s osobitnou pozornosťou sa má ujímať chudobných, utrápených, osamelých, vyhnaných z vlasti a tých, na ktorých doliehajú osobitné trápenia; má sa aj vynasnažovať, aby manželia a rodičia mali podporu pri plnení svojich povinností, a v rodine má podporovať vzrast kresťanského života.
Farár má uznávať a napomáhať vlastný diel, ktorý majú v poslaní Cirkvi laickí veriaci, podporujúc ich združenia s náboženskými cieľmi. Má spolupracovať so svojím biskupom a s presbytériom diecézy a vynasnažovať sa, aby sa veriaci starali o farské spoločenstvo, aby sa cítili členmi tak diecézy, ako aj celej Cirkvi a aby sa na dielach, ktoré toto spoločenstvo majú napomáhať, zúčastňovali alebo ich podporovali.
Medzi funkcie, ktoré sú zverené zvlášť farárovi, patrí vysluhovanie krstu, birmovania (v nebezpečenstve smrti), viatika, pomazania chorých, asistovanie pri uzatváraní manželstiev a požehnanie sobáša, pochovávanie, požehnanie krstného prameňa, vedenie procesií a slávnostné slávenie Eucharistie.
Zodpovednosť farára a správa majetku
Farár zastupuje farnosť vo všetkých právnych záležitostiach podľa normy práva; má dbať, aby sa farské majetky spravovali podľa normy kán. 1281-1288. Je povinný rezidovať vo farskej budove blízko kostola, ak nie je oprávnený dôvod na zdržiavanie sa inde. Ďalej je povinný obetovať omšu za ľud, ktorý mu je zverený, každú nedeľu a každý sviatok prikázaný v jeho diecéze.
Farské knihy a archív
V každej farnosti majú byť farské knihy, a to kniha pokrstených, manželstiev, zomrelých a iné knihy podľa predpisov Konferencie biskupov alebo diecézneho biskupa; farár sa má postarať, aby sa tieto knihy viedli presne a aby sa starostlivo uchovávali. Každá farnosť má mať vlastnú pečiatku a archív, v ktorom sa majú chrániť farské knihy spolu s listinami biskupov a inými dokumentmi.
Pastoračná a ekonomická rada
Ak podľa úsudku diecézneho biskupa a po vypočutí mienky presbyterskej rady je vhodné, v každej farnosti sa má ustanoviť pastoračná rada, ktorej predsedá farár; v nej veriaci spolu s tými, ktorí sa na základe svojho úradu zúčastňujú vo farnosti pastoračnej starostlivosti, majú poskytovať svoju pomoc pri rozvíjaní pastoračnej činnosti. Každá farnosť má mať ekonomickú radu, ktorá sa okrem univerzálneho práva riadi normami vydanými diecéznym biskupom a v ktorej veriaci vybratí podľa tých istých noriem, majú farárovi pomáhať v správe majetkov farnosti pri zachovaní predpisu kán. 532.
Ukončenie úradu farára
Farár končí úrad odvolaním alebo preložením, ktoré podľa normy práva vykonal diecézny biskup, zrieknutím sa, ktoré z oprávneného dôvodu urobil sám farár, a aby bolo platné, prijal ho ten istý biskup, ako aj uplynutím času, ak podľa predpisov partikulárneho práva, o ktorom sa hovorí v kán. 522, bol ustanovený na určitý čas. Od farára, keď zavŕšil sedemdesiaty piaty rok života, sa žiada, aby zrieknutie sa úradu predložil diecéznemu biskupovi, ktorý po preskúmaní všetkých okolností osoby a miesta má rozhodnúť, či ho treba prijať alebo oddialiť; diecézny biskup sa má postarať o primerané materiálne zabezpečenie a bývanie zriekajúceho sa so zreteľom na normy, stanovené Konferenciou biskupov.
Záver
Pastorácia povolaní na Slovensku je komplexná úloha, ktorá si vyžaduje úsilie celého cirkevného spoločenstva. Podpora rodín, svedectvo kňazov, modlitba a správne rozlišovanie sú kľúčové pre zabezpečenie budúcnosti kňazstva a Cirkvi.
tags: #pastoracia #povolani #na #slovensku