V Beckove odhalili 20. septembra 2025 pamätník Jozefovi Miloslavovi Hurbanovi, prvému predsedovi Slovenskej národnej rady a evanjelickému farárovi.
Na jeho financovaní sa podieľali obec, cirkev a vláda. Prítomní boli evanjelici z domáceho cirkevného zboru, ale aj z okolia, nechýbali zástupcovia štátnej správy, miestnej samosprávy a tiež Matice Slovenskej. ECAV na Slovensku zastupovali všetci traja bratia biskupi.
Slávnostné služby Božie
V úvode sa prihovoril brat farár Ľuboš Činčurák, administrátor cirkevného zboru Beckov. Kázeň mal brat generálny biskup ECAV Ivan Eľko.
Brat generálny biskup ECAV Ivan Eľko v kázni spomenul, ako Pán Ježiš zachránil z vĺn mora učeníka Petra, ktorý najprv chodil po mori, ale pre svoj strach a nevieru sa začal topiť.
Ježiš držal Petra za zápästie. Petrova dlaň bola úplne bezvládna, ochabnutá...Tento detail je ilustráciou hlbokej pravdy o tom, čo vôbec znamená „veriť v Boha, v Krista“. Zároveň demaskuje jednu veľkú ilúziu. Aby to celé Parzany vysvetlil, hovoril o dvoch životných postojoch, ktoré môžu mať kresťania. Tým prvým je, že do života vstupujem s veľkými, na všetky strany otvorenými ambíciami. Krista vnímam ako partnera, ktorý so mnou spolupracuje na mojich životných projektoch. Všetko, čo ako kresťan robím, dávam Jemu. Celý svoj život beriem ako jeden skvelý výkon darovaný Kristovi. Moje rozhodnutie žiť ako kresťan, duchovné poznanie, mravné odhodlanie, sily, schopnosti, čas, odhodlanie urobiť dobré a užitočné veci pre svet, venujem iba Kristovi. Viem, že On si to zaslúži. Ja a Kristus sa držíme za ruky ako dvaja rovnocenní partneri.
Parzany však tvrdí, že rozumieť svojej viere takto, je podľahnutie ilúzii. A práve seniorský vek túto ilúziu odhaľuje. Starnúci človek už nie je schopný mať o Bohu, o sebe, o živote iba vzletné myšlienky. Už nie je schopný podávať veľké výkony a plniť veľké predsavzatia. Nie je silný, ani zdravý, skôr zahorknutý a unavený. Jeho životný obzor sa zužuje. Čelí myšlienkam na koniec, smrť. Starnúci človek sa už s Kristom nedrží ako s partnerom. Drží sa tak, ako to bolo zobrazené na obraze: Kristus drží človeka pevne za zápästie a človekova dlaň je bezvládna, ochabnutá. Prežívame tajomstvo odkázanosti na Krista. A Parzany to komentuje: Viete, skutočná viera či v mladosti, či v starobe, vyzerá práve takto: je to prežívanie tajomstva odkázanosti na Krista. Nás ale mnoho vecí oklame: naša mladosť, zdravie a sila, veľké plány a ambície.
Mysleli sme si, že Kristus je náš partner, ktorého úlohou je garantovať naše veľké životné dielo, na ktoré sme odhodlaní. Pravda je ale taká, že vždy, bez ohľadu na vek a životný stav, sme iba tí topiaci sa, malí, slabí a odkázaní na Neho. Čím skôr si toto kresťan uvedomí, tým lepšie.
Parzany teda pripomenul, že v živote kresťana existuje akoby explózia, veľké vykročenie zo seba, túžba byť aktívny, užitočný a naplniť celý priestor, ktorý sa mi ponúka. A jestvuje implózia, akoby stiahnutie sa do seba a pochopenie, že môjmu životu nedáva cenu a zmysel to, aký veľký priestor okolo seba zaplním. To je iluzórne. Dôležité je pochopiť svoju úplnú závislosť na Bohu a objaviť Boha v Jeho vážnosti a v Jeho hodnote.
Žalmista Bohu v 131. žalme: „Hospodine, moje srdce nie je pyšné, moje oči nie sú hrdé. Nejdem za veľkými cieľmi, ktoré sú pre mňa predivné. Hľa, upokojil som si dušu, utíšil ju. Ako nasýtené dieťa, tak sa cíti vo mne moja duša. Izrael, očakávaj na Hospodina“.
Možno to bol človek, ktorý prežil jeden produktívny život, ktorý explodoval do všetkých strán. V istej chvíli však prišiel opak - implózia, radikálne obrátenie sa do seba, alebo, ešte lepšie povedané, radikálne obrátenie sa k Bohu: nezáleží mi na veľkých veciach, ktoré osobne dosiahnem. Ja nachádzam Teba samého. Som plný pokoja. S Tebou, Bože, zažívam absolútnu spokojnosť a naplnenie. A o tom, že toto koncentrovanie sa nie na seba, ale na Boha má cenu, zmysel, chcem svedčiť iným: Izrael, očakávaj na Hospodina!
Práve Hurban bol pre svojich súčasníkov, ktorí dôverne poznali jeho život, typickým príkladom toho, ako človek môže prežiť prvotnú životnú explóziu do všetkých strán a byť potrebný a nezastupiteľný úplne všade. Ako však neskôr môže zažívať niečo úplne opačné. Implóziu, sťahovanie sa do seba. Skúsenosť, že Boh je tým najväčším a najdôležitejším. Boh - nie ako filozofický pojem, vznešená abstraktná myšlienka, ale skutočný, reálny Boh, ktorý tu bol v Ježišovi Kristovi a s ktorým môžeme mať osobný a vrúcny vzťah.
Po tejto kázni odznelo smútočnú reč budúceho významného politika Matúša Dullu, ktorú predniesol na Hurbanovom pohrebe v Hlbokom a prednáška cirkevného historika Martina Kováča o Hurbanovi, ako politicky, verejne a literárne činnej osobnosti.
Z obidvoch príspevkov bolo jasné, aká obrovská a plodná bola Hurbanova osobnosť. Do koľkých smerov najprv mladý kaplán, potom farár a superintendent, teda biskup, národný buditeľ, teológ, politik, vojak, redaktor, literát, evanjelický kresťan explodoval a zaplnil ich.
No potom, v istom čase, za polovicou svojho života, a to hlavne v súvislosti s tým, ako sa začal angažovať proti politicky motivovanej únii luteránov s kalvínmi v Uhorsku, sa zahĺbil do luteránskej vierouky. Od detstva bol kresťanom a potom evanjelickým duchovným. No teraz začal ešte úplne inak, vrúcnejšie a osobnejšie vnímať Boha, Krista, zažívať vzťah s Ním a odkázanosť na Neho.
Hurban prežil svoju osobnú implóziu: bol síce stále aktívny a angažovaný do všetkých strán, ale už - povedané slovami žalmistu - „nejde za veľkými cieľmi“. Jeho „duša sa utíšila v Bohu, ako nasýtené dieťa pri svojej matke“.
Keď mu jeho sused, prietržský farár Ladislav Paulíny prisluhoval na smrteľnej posteli Večeru Pánovu so spoveďou, uvádza, že Hurban na všetky otázky „odpovedal jasne, správne a krv a telo prijal bez ťažkostí“. Potom zaspal a nad ránom zomrel.
„Ako nasýtené dieťa, tak sa cíti vo mne moja duša...“.
Po Službách Božích sa uskutočnilo slávnostné odhalenie pamätníka, v parku pri evanjelickom kostole. Popri príhovoroch predstaviteľov štátu, obce a samotného autora pamätníka, sa prítomným prihovoril a modlitbou pamätník posvätil, aj brat generálny biskup ECAV Ivan Eľko.
Z príhovoru brata generálneho biskupa ECAV Ivana Eľka: "V takej istej miere, v akej sa radujeme z dnešného dňa, v akej sa tešíme, že toto skvelé dielo sa podarilo, tak v takej istej miere robíme pokánie za to, že Jozef Miloslav Hurban až 35 rokov po páde komunizmu, môže mať svoje pamätné miesto tu v rodnej dedine. Môžeme o ňom povedať, že to bol najväčší Slovák v 19. storočí a a slobodnej demokratickej krajine sme potrebovali 35 rokov, aby sa to celé podarilo...A po druhé: Beckov, Kálnica a Hlboké- tieto tri maličké obce sa vďaka Hurbanovi zapísali do histórie národa. Hurban neštudoval v zahraničí, celý jeho život bol spojený so Slovenskom. Tým chcem povedať, že nemusíte mať najmodernejšie technológie a postavenie, aby ste niečo svojmu štátu, svojej vlasti, svojmu národu priniesli.
Slávnostné odhalenie pamätníka J.M. Hurbana sa konalo 20. septembra 2025.
Slovensko vysvetlené za 9 minút (história, geografia a kultúra)
Beckov nie je len hrad
Tri kostoly, dve zvonice, hrad s gotickou kaplnkou a kedysi aj židovská synagóga. Iba máloktorá obec na Slovensku sa môže pochváliť takýmto architektonickým bohatstvom. V Beckove však toto všetko nájdete.
Konali sa moderované prehliadky BECKOV NIE JE LEN HRAD, ako sprievodné podujatie k slávnostnému odhaleniu pamätníka J.M. Hurbana. Zúčastniť sa ich bolo možné zdarma v sobotu 20.9.2025 o 13:00 hod a v nedeľu 21.9.2025 o 10:00 a 14:00 hod. Východzím bodom bol Park Jozefa Miloslava Hurbana s novým pamätníkom (pri beckovskom evanjelickom kostole).
V nedeľu 21.9.2025 sa v Beckove konali aj HRADNÉ KAPITOLY: Ľudové piesne a slová našich klasikov ožili na stredovekých hradoch v podaní známych hercov Andrey Karnasovej a Martina Geišberga. Matica slovenská si pietnou spomienkou pripomenula osobnosť Aničky Hurbanovej-Jurkovičovej, na ktorej 120. výročie úmrtia si s úctou spomíname. Život, prácu a činnosť tejto slovenskej národnej dejateľky priblížil tajomník MS pre problematiku národnostných menšín a zahraničné krajanské organizácie Viliam Komora.
Anička Hurbanová-Jurkovičová sa narodila v Novom Meste nad Váhom 6. apríla 1824 v rodine Samuela Jurkoviča, veľkého slovenského národovca a zakladateľa družstevníctva celosvetovo vôbec. Už počas mladosti hrávala v Sobotišti v Slovenskom národnom divadle nitrianskom. Udržiavala priateľstvá s osobnosťami štúrovcov, napokon sa vydala za Jozefa Miloslava-Hurbana.
Ako farár pôsobil Hurban v Hlbokom, kde prišiel 16. januára 1847 na svet ich syn Svetozár Hurban-Vajanský, budúci slovenský politik, spisovateľ, literárny kritik či publicista. Matka Anička sa viac ochotníctvu nevenovala, ale intenzívne sa venovala osvetovej, národnej, výchovnej činnosti, no predovšetkým rodine. Po úmrtí manžela v roku 1888 prežila zvyšné roky u syna v Turčianskom Svätom Martine, kde mohla navštevovať divadelné ochotnícke predstavenia. Anička odišla do večnosti 2. februára 1905 a pochovaná bola na martinskom mestskom cintoríne, súčasnom Národnom cintoríne v Martine.
Na 200. výročie narodenia Aničky Hurbanovej-Jurkovičovej si Matica slovenská pripomenula jej život a prínos pre slovenský národ.
tags: #park #pri #evanjelickom #kostole #beckov