História a vývoj kostolov v Partizánskej Ľupči

Partizánska Ľupča, obec v okrese Liptovský Mikuláš, sa môže pochváliť bohatou históriou a pozoruhodnými sakrálnymi stavbami. Medzi ne patrí aj evanjelický kostol, ktorý je dôležitou súčasťou kultúrneho dedičstva obce a celého Liptova.

Partizánska Ľupča, ktorá mala kedysi výsady kráľovského mesta, má dnes takmer tisíctristo obyvateľov - katolíkov a evanjelikov. Ako stoja blízko seba ich tamojšie kostoly, tak majú k sebe blízko aj miestni veriaci.

K úcte, tolerancii a peknému spolužitiu vedú veriacich v obci na strednom Liptove tunajší duchovní otcovia. S obidvomi sedíme za jedným stolom na evanjelickej fare. „Mojím prvým pôsobiskom po vysviacke boli Gánovce pri Poprade, kde sme s katolíckym kňazom nemali vybudované vzťahy ani žiadnu spoluprácu,“ hovorí Ján Molčan. „Keď som v roku 2009 prišiel do Ľupče, bol tu katolíckym farárom Michal Regec. Bol otvorený ekuméne a ochotne prejavil záujem o súčinnosť. Prvýkrát hneď ten istý rok počas odpustu na sviatok svätého Matúša, ktorému je zasvätený katolícky kostol.

V tomto článku sa pozrieme na históriu evanjelického kostola v Partizánskej Ľupči a jeho architektonické zvláštnosti.

Prvá písomná zmienka o obci pochádza z roku 1252. Pred reformáciou tu žili takmer iba katolíci. Tých je dnes podľa Ondreja Švančaru približne osemsto. Miestny evanjelický cirkevný zbor je najstarší v bývalom Uhorsku. Do pôvodne katolíckehomestečka Nemecká Ľupča prišla reformácia v roku 1525.

História Evanjelického Cirkevného Zboru

História Ev. a.v. Cirkevný zbor vznikol v 16. storočí. Z dobových dokumentov sa dozvedáme, že už roku 1525 bol takmer celý Liptov reformovaný. Platil princíp: „Cuius regio eius religio“, teda: „Koho krajina, toho náboženstvo“.

V Liptovskom Mikuláši to boli šľachtici Pongrácovci, ktorí sa postarali, že od druhej polovice 16. storočia vo farskom kostole sv. Mikuláša pôsobili evanjelickí kňazi. Na základe ustanovenia uhorského snemu z roku 1681 si liptovskí evanjelici postavili takzvané artikulárne kostoly v Paludzi a v Hybiach. Cirkevne patrili do artikulárnej cirkvi v Paludzi.

Tolerančný patent Jozefa II., ktorý bol v Liptovskej stolici čítaný 31. januára 1782, mal veľký historický význam pre tunajšie luteránske obyvateľstvo, ktoré viac ako sto rokov konfesionálne i historicky patrilo do artikulárnej cirkvi v Paludzi. Dňa 25. marca 1782 sa v Paludzi zišlo artikulárne presbyterstvo a dohodlo sa, že žiadosť o stavbu nových kostolov a o vznik nových evanjelických zborov požiadajú: Liptovský Svätý Mikuláš, Nemecká Ľupča (dnes Partizánska Ľupča), L. Sielnica, L. Trnovec, L. Ján.

V roku 1783 sa na základe rozhodnutia kráľovskej rady utvoril samostatný evanjelický cirkevný zbor v Nemeckej Ľupči s fíliami: Malatíny, Ľubeľa, Krmeš, Dúbrava, Liptovská Štiavnica, Štiavnička, Ružomberok, Ludrová, Biely Potok, Ľubochňa, Lisková, Kalameny, Lúčky, Potok a Vŕbie. Cirkevný zbor v Partizánskej Ľupči patrí medzi najstaršie a najrozsiahlejšie cirkevné zbory na Slovensku. Patrí doň 16 dedín dolného Liptova.

Od roku 1525 evanjelici v Nemeckej Ľupči užívali obidva kostoly, malý - špitálsky kostol na začiatku mesta a hlavný mestský chrám sv. Matúša na námestí. Práve v roku 1525 sa evanjelici pustili do stavby mestskej veže, ktorá je najvyššou vežou na Liptove. Prvým evanjelickým Slova Božieho kazateľom cirkevného zboru bol Jozef Špetinger. Od roku 1525 - do súčasnosti v zbore pôsobilo 33 kňazov. Od 16. storočia v Ľupči pôsobila významná evanjelická latinská škola. V 19. storočí bola postavená nová evanjelická škola - dnešný kultúrny dom na námestí obce.

V roku 1709 boli evanjelikom obidva kostoly a fara násilne odobraté, evanjelickí kňazi boli z Ľupče vyhnaní a cirkevný zbor na vyše 70 rokov zanikol. Od roku 1693 - do roku 1783 patrila Nemecká Ľupča k artikulárnemu zboru v Paludzi. Cirkevný zbor sa obnovil až po tolerančnom patente, vydanom cisárom Jozefom II. v roku 1782 a hneď na jar v roku 1783, za účinkovania kňaza Pavla Šramku, sa veriaci pustili do stavby dreveného kostola, ktorý bol za neuveriteľných 5 mesiacov dokončený a na sviatok evanjelistu sv. Matúša 21.

Cirkevný zbor v Partizánskej Ľupči má v súčasnosti 1000 členov, bývajúcich v 16-tich okolitých obciach. Služby Božie sa pravidelne konajú na 4 bohoslužobných miestach. Konajú sa aj stredtýždňové, ranné, večerné, detské Služby Božie a Biblické hodiny. V zbore pôsobia 2 spevokoly. Náboženstvo sa vyučuje na 4.

Architektúra Evanjelického Kostola

Pôvodný evanjelický chrám bol postavený v Ľupči v roku 1783. Jednalo sa o veľký drevený chrám a základy tohto chrámu sú ešte aj dnes viditeľné na pravom brehu potoka Ľupčianky, medzi terajším chrámom a farou.

Neoklasicistický evanjelický kostol v Ľupči bol postavený v rokoch 1884 - 1886 na mieste pôvodného chrámu podľa projektov staviteľa Blažeja Bullu (1852 - 1919) z Martina, zhotovených v roku 1880. Stavbu realizovali Ján Hlavaj a Ján Uličný, murárske práce viedol Ondrej Krivoš z Liptovského Petra. Chrám bol vysvätený 25. septembra 1887 liptovským seniorom Bedrichom Baltíkom.

Kostol je trojloďový, zaklenutý pruskými klenbami s klenbovými pásmi, ktoré dosadajú na hlavice liatych železných stĺpov, nesúcich súčasne emporu. Oltár pochádza z čias stavby kostola. V klasicistickej stĺpovej architektúre je vložený oltárny obraz Ukrižovania od Petra Michala Bohúňa. Ostatné vnútorné zariadenie je neoklasicistické pochádzajúce tiež z obdobia výstavby kostola. Vo veži kostola sú tri zvony pochádzajúce z roku 1937 z dielní zvonolejárne Bratia Fischerovci.

Evanjelická fara je z roku 1525, prestavovaná v roku 1687. Do roku 1785 v nej bývala rodina Rumanová. V roku 1785 bol dom Márie Rumanovej odkúpený na evanjelickú faru. Za zmienku stojí skutočnosť, že práve na tejto fare do r. 1643 bývala vdova po veľkom evanjelickom martýrovi, skladateľovi duchovných piesni a autorovi Citari Sanctorum Jurajovi Tranovskom. Johana Lehotská, rod.

Interiér kostola

Ekumenická spolupráca

Je dôležité spomenúť, že v Partizánskej Ľupči existuje úzka spolupráca medzi katolíckymi a evanjelickými duchovnými. Spolupráca katolíckych a evanjelických duchovných existovala v Partizánskej Ľupči aj v minulosti, no nebola rozvinutá až do takej miery.

Miestni veriaci potvrdzujú slová svojich kňazov. Tešia sa, že hoci má každý svoju vieru, vedia navzájom spolupracovať a chodiť na spoločné podujatia, bohoslužby nevynímajúc. Tí, pokiaľ môžu, radi sa na nich zúčastnia. Zbližuje ich to nielen ako príslušníkov dvoch cirkví, ale aj ako ľudí.

„Keď nie je úcta a rešpekt, ťažko budovať niečo spoločné,“ dopĺňa Ondrej Švančara. S ekuménou má skúsenosti z vlastnej rodiny. Mama je evanjelička, otec bol katolík. „Pôvodne som chcel byť rušňovodič, vieru som veľmi nepraktizoval.

V Kostole sv. Matúša - vtedajšom Chráme sv. Stanislava - čítal tamojší kňaz 95 téz proti predávaniu odpustkov. Gašpar Štítnický, pôvodne katolícky duchovný, si Lutherovo učenie osvojil a prijal za svoje. Odvtedy počet evanjelikov pribúdal. Podľa historických prameňov bolo mestečko koncom 16. storočia už evanjelické, 17.

Evanjelický farár Ján Molčan sa vo svojom „rajóne“, ktorý tvorí ďalších 13 obcí, stará o takmer tisíc duší. V samotnej Ľupči je ich do dvesto. „Keď nie je záujem, nemôžeme nič robiť, musíme to akceptovať. Obaja ľupčianski duchovní sa zhodujú, že všetko je o ochote, vôli a úcte k druhým.

„S mojím katolíckym kolegom mám nádherný vzťah duchovného prežívania viery so všetkým, čo služba kňaza prináša. Dokážeme sa jeden druhému zdôveriť, poradiť si navzájom, niekedy sa aj vyžalovať či potešiť a žehnať jeden druhého. Nikdy sme sa nepohnevali, vždy si máme čo povedať. Nevládne medzi nami žiadna konkurencia, tobôž nenávisť. Je to o chcení, ľudskosti a ochote.

Anna a Alexander Beňovci sú manželia 45 rokov. Pochádzajú z Partizánskej Ľupče a poznajú sa odmalička. Anna je evanjelička, Alexander katolík. Deti Michal a Eva sú vyznaním po matke. „Moji ani manželovi rodičia ani iní členovia rodiny s naším odlišným vierovyznaním nikdy nemali problém,“ hovorí Anna. „Hneď na začiatku sme si povedali, že sa budeme navzájom akceptovať. Vždy, keď mávame slávnostnú večeru počas sviatkov, pomodlíme sa Otčenáš, Sláva Otcu i Zdravas’, Mária.

Ekuména sa u Anny začala ešte v detstve, keď bývali v jednom dvore s miestnou katolíckou rodinou. „Sused bol kostolník v katolíckom kostole a Zuzka, jeho manželka, bola ako moja druhá mama. Navzájom sme si pomáhali. Rozdielnosť som si neuvedomovala, myslela som si, že to tak má byť. Beňovci nechali na deťoch, nech sa samy rozhodnú, akú vieru prijmú. Otázky viery v ich rodine nikdy nevyvolávali hádky ani rozbroje. Nikto s náboženským vyznaním druhého nemal problém. „Každý rešpektuje každého, nech si zachová svoju vieru. Nikto u nás nikoho nepresviedča, nech prijme tú jeho.

Jej dcéra Eva je od detstva zvyknutá na staré mamy rozličného vyznania. „Naučili ma veci z jednej i druhej viery, dokonca som sa s babkou ako dievča modlievala ruženec. Keďže som sa s dvoma vyznaniami stretávala odmalička, je to pre mňa prirodzené. Beriem to tak, že Pán Boh je pre nás všetkých len jeden,“ vraví. Členovia rodiny občas chodia spoločne na evanjelické aj katolícke obrady. Nedávno sa Anna stala členkou ekumenického speváckeho zboru, ktorý vznikol v obci len nedávno. „Počas Vianoc sme spievali v obidvoch kostoloch a bolo to veľmi dojemné.“ V mladosti premýšľala, že sa stane evanjelickou farárkou, napokon sa rozhodla pre učiteľské povolanie.

Manželia Dana a Michal Černochovci sa spoznali počas štúdia na lekárskej fakulte. Ona je evanjelička, pôvodom z Liptovského Mikuláša, pracuje ako detská endokrinologička. On je katolík, rodák z Marčeka a tiež lekár. Sobáš mali v evanjelickom kostole. Černochovci vychovávajú dve školopovinné deti. Dcéra Nina aj syn Michal sú pokrstení v katolíckej viere. „Vštepujeme im základné hodnoty z Desatora. Učíme ich tolerancii aj k iným náboženstvám. Rodina chodí na nedeľné bohoslužby striedavo do oboch kostolov. Majú zaužívané aj niektoré tradície. „Veľký piatok je pre nás evanjelikov veľkým sviatkom. V tento deň preto vždy navštívime evanjelický kostol. Na Bielu sobotu alebo Veľkonočnú nedeľu ideme zasa do katolíckeho. Podobné je to na Vianoce. Páči sa im, že tunajší duchovní i ľudia v obci robia spoločné aktivity, ktoré ich zbližujú.

„V rovnaký deň majú totiž pamiatku posvätenia chrámu aj tunajší evanjelici. Miestni kňazi zaviedli v Ľupči aj peknú vianočnú tradíciu. Evanjelický kňaz sa zúčastní na polnočnej katolíckej svätej omši a prihovorí sa veriacim. Katolícky kňaz „na oplátku“ prichádza na Božie narodenie 25. Keďže v obci žije viacero nábožensky miešaných rodín, na tradičnú novoročnú koledu a požehnanie domov k nim chodia obaja kňazi Ján aj Ondrej spoločne.

Minulý rok zorganizovali na Veľký piatok prvýkrát aj spoločnú krížovú cestu. „Začali sme ju v katolíckom kostole, pokračovanie mala na námestí a program sme ukončili v evanjelickom kostole krátkou bohoslužbou a spoločným požehnaním. Tradičným ekumenickým podujatím je aj poďakovanie za úrodu. Koná sa vždy začiatkom októbra v evanjelickom kostole a príhovor má katolícky kňaz.

Kostol sv. Matúša

V Kostole sv. Matúša - vtedajšom Chráme sv. Stanislava - čítal tamojší kňaz 95 téz proti predávaniu odpustkov. Gašpar Štítnický, pôvodne katolícky duchovný, si Lutherovo učenie osvojil a prijal za svoje. Odvtedy počet evanjelikov pribúdal. Podľa historických prameňov bolo mestečko koncom 16. storočia už evanjelické, 17.

Stavbu druhého kostola si pravdepodobne vyžiadal obrovský príliv najmä nemeckých osadníkov na konci 13. storočia. Starší kostol kapacitne už nevyhovoval a jeho rozšírenie by asi neprinieslo očakávaný efekt. Ľupčania sa preto rozhodli, že postavia nový kostol. Bol zasvätený svätému Stanislavovi a neskôr sa stal farským kostolom.

Patróna kostola si mesto zvolilo najskôr podľa dátumu konania výročných trhov v Ľupči. K zmene patróna došlo už v 16. storočí, ale oficiálne získal kostol za patróna svätého Matúša apoštola až po jeho opätovnom vysvätení, keď ho na konci 17. storočia po viac ako sto rokoch získali opäť katolíci. V súčasnosti je kostol zasvätený svätému Matúšovi.

Architektonický vývoj

Ide o gotický kostol s renesančno-barokovou prestavbou a úpravou. Prvá stavebná etapa kostola spadá do druhej polovice 13. storočia. V roku 1320 bol rozšírený o druhú loď. V roku 1459 prestavali presbytérium so sakristiou a v roku 1479 stavbu dokončili. Vežu postavili v rokoch 1550 - 1554. Väčšie stavebné úpravy vykonali pri opevňovaní kostola v rokoch 1620 - 1630, keď zaklenuli renesančnými klenbami dvojloďový priestor, pristavali južnú vstupnú predsieň a doplnili vežu ochodzou. Zároveň vybudovali okolo kostola obranný múr so vstupnou bránou. Múr má strelné otvory s rozširujúcou sa špaletou a brána renesančnú atiku s lastovičími chvostmi. V 18. storočí zbarokizovali vežu a interiér.

Sakrálny objekt bol obnovený po požiari v roku 1856. Koncom 19. storočia otvorili na veži neogotické zvukové okná. Kostol má dvojloďový priestor s polygonálnym zakončením presbytéria, situovaným mimo hlavnej osi. V presbytériu sa zachovali gotické krížové rebrové klenby (datované na svitkovom svorníku rokom 1459), dosadajúce na valcovité prípory, štyri gotické okná a gotický sedlový portál vedúci do sakristie, ktorá je krytá dvoma poľami gotickej krížovej rebrovej klenby. Portál má gotické železné kované mreže z 15. storočia. V južnej lodi je v obvodovom múre gotický vstupný potrál, ktorého lomený oblúk dosadá na pätkové rímsy.

Veža má neskorogotický kamenný vstupný portál a renesančnú pevnostnú úpravu (ochodza na renesančných kamenných krakorcoch). Je krytá barokovou trojitou baňou, ktorá sa končí laternou, a barokovou rustikalizovanou strieškou nad renesančnou ochodzou. Pred vežou je prístavba vchodu s výklenkom, v ktorom je baroková rustikálna socha sv. Jána Nepomuckého z 18. storočia. Hladké fasády sú členené gotickými oknami a dvojstupňovými piliermi. Na veži v menšom výklenku je poprsie baníka zo začiatku 16. storočia. Výmaľba presbytéria je od Jozefa Božetecha Klemensa z roku 1855 a predstavuje dvanásť apoštolov.

Za dnešným neogotickým hlavným oltárom je pôvodný hlavný oltár z roku 1620, ktorý kostolu venoval župan Gabriel Illésházy s manželkou Evou Széchyovou. Oltár je nezvyčajným typom renesančno-ranobarokových oltárov s pevnými a pohyblivými krídlami, na ktorých sú obrazy zo života Krista podľa protestantskej ikonografie, hlavný obraz predstavuje scénu narodenia Krista. Bočný oltár sv. Ondreja je neskoroklasicistický z druhej polovice 19. storočia, s obrazom od Jozefa Božetecha Klemensa. Kazateľnica je klasicistická a na kanelovanom parapete má reliéf Rozsievača z čias okolo roku 1800. Obrazy na drevenej vyrezávanej protestantskej empore zobrazujú starozákonné scény a sú z roku 1620. Maľované banícke mortuárium je z roku 1719. Epitaf Žofie Guothovej, rodenej Malatinskej je z roku 1719.

Niekdajší gotický hlavný oltár z čias okolo roku 1450 premiestnili do Slovenskej národnej gálerie v Bratislave a jedna tabuľa je v Szépmüvészeti múzeu v Budapešti. Oltár bol sklápací s príslušným počtom pevných krídiel. Zachovali sa z neho tri jednostranne maľované samostatné tabule a štyri vo dvoje členené pohyblivé krídla, na ktorých je spolu osemnásť výjavov.

Zo starého chrámu, ktorý medzičasom vyhorel bol do nového kostola prenesený a do oltára osadený vzácny oltárny obraz ukrižovanie Pána Ježiša. V roku 1937 na pamiatku polstoročnice chrámu boli pre kostol v Trnave uliate 3 veľké zvony, ktorých hlahol nám znie až do dnešných dní. Každý rok 31. októbra, v tento pre nás evanjelikov významný deň, zvonia všetky zvony tohto chrámu počas celej jednej hodiny a to ráno od 5. do 6. hodiny.

Z kedysi početnej a veľmi starobylej kolekcie zvonov v Partizánskej Ľupči ostali vo veži farského kostola sv. Matúša iba dva mladšie zvony z druhej polovice 19. storočia. Starší z nich nazývaný Poledňák odlial A. Litman z Banskej Bystrice v roku 1856 a mladší Medián, pochádza z roku 1863. Meno odlievateľa je neznáme, pretože nápis na zvone bol v minulosti úmyselne poškodený. Kanonická vizitácia z roku 1825 spomína v kostole štyri zvony. Najstarší bol z roku 1491 nazývaný Stanislav a uliaty zvonolejárom zo Spišskej Novej Vsi, ďalšie zvony boli z rokov 1661, 1725 a 1732. Zvony sa nezachovali, pretože boli zničené pri požiari mesta v roku 1856.

Kostolík postavili niekedy koncom 13. storočia

Kostolík postavili niekedy koncom 13. storočia vo vyvýšenej polohe nad potokom ako neveľké bezvežové jednolodie s polygonálnym presbytériom a severnou sakristiou. V stredoveku dostal frekovú výzdobu, z ktorej sa dodnes zachovali len frangmenty. Veľká prestavba objektu sa uskutočnila v 18. storočí, kedy bola zaklenutá loď a úpravou prešli aj fasády. V 19. storočí bol kostolík zariadený viacerými kusmi dodnes zachovaného vnútorného vybavenia (napr. oltáre). V roku 2020 sa začala vďaka grantom z Ministerstva kultúry SR a zbierkam veriacich pamiatková obnova kostola.

Tradične sa v literatúre uvádza doba vzniku kostolíka k roku 1263, kedy obyvatelia Ľupče dostali od ostrihomského arcibiskupa Filipa právo postaviť si vlastný kostol a ďalšie výsady v cirkevnej oblasti. Niektoré zdroje hovoria, že kostolík postavili ešte v priebehu prvej polovice 13.

Nová literatúra výstavbu kostolíka kladie do prvej tretiny 14. V sakristii sa nachádza časť gotického krídlového oltára zdobená maľbami svätcov. Pod kostolom sa nachádza krypta z 18. Kostolík patrí miestnej farnosti Rímskokatolíckej cirkvi a využíva sa len príležitostne. Od roku 2020 sa postupne realizuje obnova. V roku 2022 bola aj vďaka dotácii z MK SR (program Obnovme si svoj dom) rekonštruovaná strešná vežička.

Zoznam farárov v Zákamennom

Pre zaujímavosť uvádzame zoznam farárov v Zákamennom:

Evanjelický kostol v Partizánskej Ľupči je nielen dôležitou náboženskou stavbou, ale aj svedkom bohatej histórie a kultúry Liptova.

tags: #partizanska #lupca #kostol