Veľká noc je najstarším a najvýznamnejším sviatkom kresťanského cirkevného roka, počas ktorého si kresťania pripomínajú umučenie, smrť a vzkriesenie Ježiša Krista. Slávi sa na prvú jarnú nedeľu po splne mesiaca. Udalosti spojené s jeho ukrižovaním a vzkriesením sa odohrali práve počas pésachu, a preto sa židovská a kresťanská Veľká noc kryje aj časovo.
Počas Veľkého týždňa Rímskokatolícka cirkev slávi tajomstvá spásy, ktoré uskutočnil Kristus v posledných dňoch svojho života. Svätý týždeň sa začína Palmovou nedeľou (Kvetnou nedeľou) čiže Nedeľou utrpenia Pána, v ktorej sa spája predzvesť kráľovského triumfu Ježiša Krista so zvesťou o jeho umučení.
V Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania (ECAV) na Slovensku bola pašiovou nedeľou už minulá piata pôstna nedeľa. Kým pred týždňom sa prednášali pašie podľa Starej zmluvy, dnes na Kvetnú nedeľu sú to časti evanjelia podľa Novej zmluvy. V liturgii sa táto nedeľa po latinsky volá Dominica palmarum, čiže Palmová nedeľa.
Palmová nedeľa je príležitosťou na zamyslenie nad posledným týždňom Ježišovho života a pre kresťanov je časom, keď majú pripraviť svoje srdcia na radosť z jeho vzkriesenia. Tento sviatok je v kresťanských cirkvách poslednou nedeľou pôstu a prvým dňom Svätého týždňa.
Bach - Pašije podľa Jána BWV 245 - Van Veldhoven | Holandská Bachova spoločnosť
Čím bol krajší Kristov príchod do Jeruzalema za volania na slávu Hosanna, tým bol prekvapivejší jeho odchod z mesta za volania nenávistného Ukrižuj ho. Tento dvojaký sprievod sa odzrkadľuje a sprítomňuje aj v dnešnej liturgii.
Pašie (lat. Passio) sú časť evanjelia, v ktorom sa opisuje Pánovo umučenie. V Gréckokatolíckej cirkvi sa na rozdiel od rímskeho obradu na Palmovú nedeľu nespievajú pašie. Na konci liturgie je myrovanie.
Palmovou nedeľou sa začína Svätý týždeň. Jeho hlavnou myšlienkou je Pánovo umučenie, ktoré sa slávilo tri dni už od 4. storočia. Večernou omšou vo Štvrtok svätého týždňa (Zelený štvrtok) na pamiatku Pánovej večere sa začína Veľkonočné trojdnie, ktoré pokračuje cez Piatok utrpenia Pána (Veľký piatok utrpenia a smrti Pána) a cez Svätú sobotu (Bielu sobotu), vrcholí Veľkonočnou vigíliou vo Svätej noci.
Vo Štvrtok Svätého týždňa (Zelený štvrtok) predpoludním biskupi na pamiatku ustanovenia sviatosti vysviacky slúžia sväté omše so všetkými kňazmi svojich diecéz, táto svätá omša sa nazýva Missa chrismatis. Pri týchto omšiach posväcujú aj tri druhy oleja: krizmu, olej katechumenov a olej chorých. Olej je znamením sily.
Vo Štvrtok Svätého týždňa večer slávil Ježiš poslednú večeru so svojimi učeníkmi. V tento večer ustanovil dve sviatosti: kňazstva a Eucharistie, resp. premenil chlieb a víno na svoje Telo a Krv. Súčasne takto odovzdal apoštolom kňazskú moc so slovami: „Toto robte na moju pamiatku.“
Večernou svätou omšou sa začína slávenie Veľkonočného trojdnia. Vo Štvrtok Pánovej večere sa tak večerná svätá omša slávi na pamiatku ustanovenia Oltárnej sviatosti. Táto svätá omša je tiež známa obradom umývania nôh 12 mužom, ktorý pochádza z čias svätého Gregora Veľkého, ktorý denne hostil 12 žobrákov.
Týmto dňom, ktorý dostal svoje pomenovanie pravdepodobne podľa zelene v Getsemanskej záhrade, kde sa Ježiš Kristus modlil pred svojim zatknutím vojakmi, začína Veľkonočné trojdnie. Vo štvrtok prestávajú zvoniť zvony ako znak spoluúčasti s utrpením Krista. Ich zvuk sa ozve až na slávnostné Glória na Veľkonočnú vigíliu vo Svätej noci a namiesto nich sa používajú rapkáče.
Po skončení svätej omše si pripomíname Pána Ježiša, ako v Getsemanskej záhrade bdie v modlitbe. Apoštoli od únavy zaspali a Ježiš zostáva celkom sám, opustený. Túto udalosť symbolizuje nielen otvorený prázdny svätostánok, zhasnuté večné svetlo pred ním, ale aj obnažovanie oltárov a odnášanie všetkých predmetov z nich.
Veľkonočné trojdnie pokračuje Piatkom utrpenia Pána. Bez Piatku utrpenia Pána by však nebola ani Veľká noc. V rímskokatolíckych chrámoch sa v tento deň neslúži svätá omša, oltáre sú bez oltárnej plachty. V tento deň platí prísny pôst.
Tento deň je osobitne zasvätený spomienke Ježišovho utrpenia a smrti na kríži. Je to deň pôstu a jediný deň v roku, keď sa neslávi Eucharistická obeta. Namiesto nej sa koná liturgia umučenia Pána, ktorá pozostáva z bohoslužby slova, slávnostnej modlitby veriacich, z poklony Svätému krížu a sv. prijímania. Ježišovu smrť nám pripomína aj liturgická farba - farba krvi.
Svätá sobota (Biela sobota) je prísne neliturgický deň. V Svätú sobotu Cirkev zotrváva pri Pánovom hrobe a rozjíma o jeho utrpení, smrti, zostúpením k zosnulým a očakáva jeho vzkriesenie v modlitbe a pôste. Oltár je odhalený a Cirkev neslávi obetu omše až do slávnostnej vigílie, čiže nočného bdenia s očakávaním vzkriesenia. Tá je zdrojom veľkonočnej radosti.
Obrady Veľkej noci (ktorými sa začína Veľkonočné obdobie) sa konajú po západe slnka v rámci tzv. Veľkonočnej vigílie (bdenia). Podľa pradávnej tradície je táto noc očakávaním Pána, noc bdenia, zasvätená Pánovi.
Oslava Kristovho zmŕtvychvstania začína Veľkonočnou vigíliou Pánovho zmŕtvychvstania, to znamená v sobotu večer, pôvodne v noci, keď sa začínala aj židovská Pascha (sviatky Židov konané na pamiatku poslednej večere v egyptskom zajatí, keď anjel smrti prešiel okolo príbytkov Izraelitov a neuškodil im, lebo mali veraje dverí pomazané krvou obetného baránka), teda sviatky, pred ktorými bol Pán Ježiš ukrižovaný.
Veľkonočná vigília Pánovho zmŕtvychvstania je liturgicky najbohatšia bohoslužba, ktorá sa začínala v sobotu večer, trvala celú noc a končila sa v nedeľu ráno krstom katechumenov. V súčasnosti sú obrady skrátené. Začínajú sa Obradom svetla - požehnaním ohňa a veľkonočnej sviece - paškálom. Diakon alebo kňaz ju nesú v sprievode do chrámu. Po slovách „Svetlo Kristovo - Bohu vďaka“ sú od nej zapálené ďalšie sviece, ktoré si priniesli veriaci.
Kríž vyrytý do sviece je znakom smrti, päť otvorov so vsadenými zrnkami tymiánu symbolizuje Kristove rany a písmená alfa a omega s letopočtom bežného roku hovoria, že Kristus je Pán času i večnosti, počiatok i koniec všetkého. Procesia s paškálom pripomína slová samotného Krista: „Ja som svetlo sveta. Kto mňa nasleduje, nebude chodiť v tmách, ale bude mať svetlo života“ (Jn 8, 12). Potom nasleduje veľkonočný chválospev, v ktorom sa ospevuje dnešná slávnostná noc, vznešený spôsob nášho vykúpenia a nakoniec prosíme nebeského Otca, aby nám v našom živote svietil svetlom, ktorým je Kristus.
Na Veľkonočnú nedeľu si Katolícka cirkev pripomína zmŕtvychvstanie Ježiša Krista - najväčší Kristov zázrak a základnú pravdu kresťanskej viery. Je to víťazné zavŕšenie Kristovho vykupiteľského diela. Jeho duša sa opäť spojila s osláveným telom, na ktorom síce zostali rany ukrižovania, ale inak nepodliehalo obmedzeniam času a priestoru. Vešperami sa končí Veľkonočné trojdnie.
Po Veľkej noci nasleduje osemdňová oktáva Kristovho zmŕtvychvstania, ktorá pozostáva z týždňa bezprostredne po Veľkej noci a končí sa Nedeľou Božieho milosrdenstva (prvá nedeľa po Veľkej noci). V minulosti sa nazývala Biela nedeľa, keďže v roku 389 cisár Theozodius Veľký (379-385) vyhlásil celotýždenné svätenie veľkonočných sviatkov, aby novokrstenci, ktorí počas tejto oktávy nosili svoje biele krstné rúcho, mohli dostávať ďalšie ponaučenie z kresťanskej náuky.
A práve biele krstné rúcho sa slávnostne odkladalo v posledný deň veľkonočnej oktávy, ktorá potom dostala názov Dominica in albis deponendis (Nedeľa odkladania bieleho rúcha, tj. Biela nedeľa). V Ríme sa odkladanie bieleho rúcha slávnostne vykonávalo v Lateránskej bazilike. Týždeň trvajúce svätenie Veľkej noci sa postupne skracovalo na tri, neskoršie na dva dni a od roku 1951 už ani Pondelok vo veľkonočnej oktáve nie je prikázaným sviat Pondelok vo veľkonočnej oktáve sa zvykol nazývať aj Pondelkom Baránka na pamiatku toho, čo sa udialo prvý deň po sobote. Vtedy anjel dodával odvahu ženám, ktoré na úsvite pribehli k hrobu a boli vydesené a znepokojené, keď ho našli prázdny. „Neľakajte sa!“ povedal im. „Vstal z mŕtvych. Niet ho tu“.
Obdobie päťdesiatich dní od Veľkonočnej nedele Pánovho zmŕtvychvstania do Nedele Zoslania Ducha Svätého sa slávi v radosti ako jeden sviatočný deň, ba ako jedna „veľká nedeľa“.
Pašie podľa Jána
V Piatok utrpenia Pána (Veľký piatok) sa každoročne čítajú Jánove pašie, kým na Palmovú (Kvetnú) nedeľu sa striedajú evanjeliá zvyšných troch evanjelistov. Ján ponúka jedinečný pohľad na utrpenie Ježiša Krista. Zvyšní traja evanjelisti približujú Ježiša ako muža bolesti a opustenosti. V Jánovom evanjeliu Kristus zomiera ako kráľ vo vedomí, že všetko je dokonané. Preto sa strieda opis Pánovho utrpenia troch evanjelistov Marka, Lukáša a Matúša, lebo zdôrazňujú rozmer bolesti. Smrť Ježiša a zmŕtvychvstanie je základ a podstata kresťanstva.
Keď si porovnáme všetky štyri evanjeliá, ani v tomto nám však neponúkajú zhodný príbeh. V prenesenom význame by som povedal, že evanjeliá nie sú fotografiou Ježiša Krista, ale jeho obrazom. Farby sú stále tie isté - osoba a posolstvo Ježiša Krista. Opis Ježišovho umučenia sa zakladá na historických udalostiach, ktoré sa stali, avšak ich hlavným cieľom bola kerygma, čiže ohlásenie a odovzdanie duchovného posolstva. Po Ježišovom nanebovstúpení sa v 30.-40. rokoch začali tradovať ústne svedectvá o Ježišovi. Skúsme si cez jednotlivé postavy pašiového príbehu vysvetliť, ako teda jednotliví evanjelisti „namiešali“ opis Ježišovho umučenia.
Lukáš necháva aj na kríži vyznieť Ježišovmu milosrdenstvu, ako to robí v celom svojom spise. Neskôr podobným štýlom opíše v Skutkoch apoštolov Štefanovu smrť. Matúš adresoval svoje evanjelium kresťanom pochádzajúcim zo židovstva. Matúš sa zameral na starozákonné odkazy a predpovede prorokov. Ako jediný hovorí o tom, že pri Ježišovej smrti sa otvárali hroby a z nich vstávali telá svätých. Ide zjavne o eschatologický a apokalyptický rozmer. Taktiež ako jediný hovorí o Pilátovej žene, ktorá vo sne spoznáva Ježišovu vinu, kým židovskí vodcovia pracujú na prepustení Barabáša. Táto pohanská žena hovorí o Ježišovej spravodlivosti, čiže nevine, čo je v kontraste so znalcami Písma.
Markovo evanjelium sa niekedy nazýva evanjelium utrpenia s dlhším predhovorom. Až jednu tretinu celého spisu evanjelista venuje posledným dňom Ježiša Krista. Zvýrazňuje Ježišovu opustenosť, ktorá sa ešte stupňuje. Tragickosť je asi najhlbšie vyjadrená zmienkou o mladíkovi, ktorý radšej uteká nahý, akoby ho mali chytiť s Ježišom. Nahý učeník je symbolom utekajúceho učeníka, ktorý necháva Ježiša samotného. Prví učeníci boli povolaní, aby zanechali všetko a šli za Ježišom. Pravý učeník môže pochopiť skutočnú identitu Ježiša Krista až v pohľade na jeho kríž.
Už ste spomínali, že Jánov pohľad je jedinečný. Ján sa svojím teologickým zameraním výrazne odlišuje od ostatných troch evanjelistov. V umučení sa dostáva tak Synovi, ako aj Otcovi najväčšej slávy. Kým v ostatných evanjeliových textoch Ježiš je pred židovskou veľradou a Pilátom málo zhovorčivý, v Jánovom evanjeliu Ježiš vystupuje v dialógu s Pilátom ako skutočný kráľ, ktorého kráľovstvo nie je z tohto sveta. Napokon bol Ježiš aj pochovaný ako kráľ. Nikodém na pomazanie tela použil 100 libier vzácnej myrhy s aloou, čo je približne 32 kilogramov.
A ako sa máme pozerať na úlohu, ktorú zohral v príbehu Ježišovho umučenia Judáš? V dejinách literatúry a tradície sa postava Judáša vždy nanovo analyzuje s množstvami rozdielnych pohľadov. Judáš nebol bábka, ktorú by Boh použil krutým spôsobom. Je veľmi pravdepodobné, že Judáš sníval o Ježišovi ako o politickom a národnom mesiášovi. Naznačuje to jeho meno „Iškariotský“, ktoré asi pochádza od slova „sikardi“, čo bola radikálna nacionalistická skupina v rámci židovstva, ktorá neváhala používať na dosiahnutie svojich cieľov násilie. Nikto z nás nemôžeme posúdiť, aká bola jeho voľba. V posledných hodinách jeho osobnej tragédie vidíme v geste odhodenia peňazí, ktoré dostal za zradu, náznak pokánia.
Stále sa vedú polemiky o tom, kto vlastne zabil Ježiša. Sú interpretácie, ktoré poukazujú na zodpovednosť celého židovského národa. Niekedy sa zabúda na to, že Ježiš, jeho matka a pestún, apoštoli a prví učeníci mali židovský pôvod. Vzťah medzi evanjeliami a židovským svetom je veľmi úzky. Podobným spôsobom vystupovali starozákonní proroci. V Jánovom evanjeliu sa až 71-krát používa označenie „židia“. Z historického hľadiska môžeme s určitosťou povedať, že iba malá skupina Ježišových súčasníkov bola voči nemu naladená nepriateľsky a vydala ho rímskej moci. Zvolanie ľudu „jeho smrť na nás a na naše deti“ (Mt 27,25) nie je vôbec možné interpretovať ako právnu vinu, ktorú si ponesie židovský národ.
Evanjeliá sa zhodujú v tom, že Barabáš bol zodpovedný za vzburu a vraždu. Rimania boli mimoriadne citliví na vzbury, ktoré tvrdo trestali. Dodnes jestvuje medzi biblistami diskusia o historicite židovského zvyku takzvanej veľkonočnej amnestie. Meno Barabáš totiž v aramejčine znamená syn otca. Pilát postavil pred zástup na výber dvoch „synov“. Zástup si vybral pozemskú predstavu mesiáša, ktorá je postavená na násilnej zmene, a odmietol Ježišovu cestu Mesiáša, na ktorej sa zrieka seba samého a berie na seba úlohu sluhu. Dejinami prebieha zápas, ktorej „vízii“ mesiáša dá ľudstvo prednosť.
Žalobcovia vedeli, že za bohorúhačstvo by Rimania neodsúdili človeka na trest smrti, preto ich obžaloba bola postavená na buričstve, na tom, že sa Ježiš vydáva za kráľa. Zdá sa, že Pilát nebol naklonený Ježiša odsúdiť. Poslal ho k Herodesovi, aplikuje „veľkonočnú amnestiu“, ponúka menší trest („potrestám ho a prepustím“). Evanjeliá hodnotia Piláta ako zbabelého a alibistického predstaviteľa súdnej moci, ktorý podlieha vyhrážke a bojí sa ohrozenia vlastnej povesti. Benedikt XVI. Z historických prameňov vieme, že Pilát bol cynik, ktorý sa k Židom správal neobyčajne pohŕdavo a tvrdo.
Výsmech z Ježiša nastáva už vtedy, keď ho zbičovaného a s tŕňovou korunou postaví pred zástup a zvolá: „Hľa, váš kráľ“. Úmyslom Piláta bolo vysmiať a ponížiť Židov ich „kráľom“. Evanjelisti zmienku o nápise v troch jazykoch využívajú na teologický odkaz. V čase napísania evanjelií sa kresťanstvo šírilo po celej Rímskej ríši. V multilingvistickom nápise sa odzrkadľuje univerzalizmus vykúpenia, ktoré Boží Syn priniesol pre všetkých. Členovia cirkvi sa vyznačujú svojou rozmanitosťou, Kristov kríž však nikoho nevylučuje. Nádherne symbolicky to vyjadruje evanjelista Ján v zmienke o Ježišovom odeve, ktorý bol nezošívaný, ale utkaný vcelku.
V príbehu Ježišovho umučenia vystupujú aj postavy, ktorých mená nie sú až také známe, napríklad kajúci lotor Dismas či stotník Longinus. Neraz sa v nich zrkadlí náboženský a pedagogický odkaz, ktorý aktualizuje evanjeliový text a kladie dôraz na pokánie a konverziu. Prirovnám to k pobožnosti krížovej cesty, ktorá má veľkú obľubu na Slovensku práve pre tú skutočnosť, že v nej dochádza k aktualizácii postojov jednotlivých postáv na našu situáciu. Veronika sa v biblickom texte nespomína. Naproti tomu postava Šimona sa uvádza v evanjeliu. Text hovorí, že bol prinútený niesť Ježišov kríž. Takže v tomto duchovnom zmysle sa napĺňa, či dokážeme byť Šimonmi dneška. Rozumieme však, že k „pobožnosti” nemôžeme zvoliť prístup odbornej biblickej analýzy.
V evanjeliách nachádzame historické a chronologické údaje, ktoré nie sú samoúčelné, ale sú v službe odovzdania posolstva spoločenstvu veriacich. Lenže aj tie sú v každom evanjeliu odlišné. Každé evanjelium kladie dôraz na také scény spojené s Ježišovou smrťou, ktoré sú charakteristické pre zásadné teologické posolstvo toho-ktorého evanjelia. Evanjeliá nevznikli v našej ére sociálnych sietí. Nie je preto prekvapivé, že uvádzajú odlišné slová, ktoré Kristus vypovedal na kríži. Evanjeliá podávajú sedem viet, v každom evanjeliu odlišných.
Marek a Matúš uvádzajú zhodne jedinú vetu: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ Je to nárek žalmu 22, ktorý postupne prechádza do chválospevu. V utrpení človek zakusuje, že Boh je Pánom diania od počiatku a že ho zachráni k novému životu. Lukáš uvádza tri vety: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia“; „Veru, hovorím ti, dnes budeš so mnou v raji“ a „Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha“. Prvá je modlitbou za tých, ktorí ho pribíjali na kríž, druhá za zločinca na kríži a treťou sa obracia na Otca. Tu skutočne vidíme rozpracovanú teológiu kríža. Ján má opäť tri odlišné vety: „Žena, hľa tvoj syn! Hľa, tvoja matka!“; „Žíznim“ a „Je dokonané“. Najskôr Máriu ustanovil za adoptívnu matku učeníka, ako aj všetkých tých, ktorých ako svojich miloval až do krajnosti. Keď vojak nastrčil špongiu s octom na yzop a podal ju k Ježišovým ústam, ide o odkaz na noc vyslobodenia z egyptského otroctva, keď Izraeliti mali namočiť yzop do krvi baránka a pokropiť dvere svojich príbytkov. Ježiš je pravým veľkonočným baránkom, ktorého krv zachraňuje ľudstvo. „Je dokonané“ je posledná veta Ježiša na kríži v Evanjeliu podľa Jána.
Prvou postavou je jeho matka, ktorú Ján spomína pri kríži. Druhou postavou je milovaný učeník, ktorý je vzorom každého učeníka. Všetci túžime byť autentickými učeníkmi, v ktorých má Kristus svoje zaľúbenie. Spolu s Máriou tvoria jadro cirkvi, ktorá sa rodí pod krížom a na ktorú Boží Syn v okamihu smrti vylieva svojho ducha. Napokon je to Mária z Magdaly, žena, ktorá je prítomná tak v Ježišovom ohlasovaní, ako aj pod krížom a pri zmŕtvychvstaní. Udalosti Ježišovho umučenia prinášajú emócie, keď sa hlbšie ponoríme do tohto príbehu.
Veľkonočné obrady sú jedinečné svojho druhu spomedzi celého liturgického roka. Smrť Božieho Syna a jeho zmŕtvychvstanie je pre kresťanov podstata, zároveň veľké tajomstvo. Vrcholným odkazom Ježišovej smrti je láska z kríža. Manželia majú vlastný príbeh lásky, ako sa spoznali. Iste, tento ich príbeh má v sebe vždy isté „racio“, zrozumiteľné okolnosti, ktoré viedli k tomu, že sa stretli. Vždy však stoja pred tajomstvom, že práve oni dvaja spomedzi toľkých možností sa v danej chvíli zoznámili.
Prehľad liturgických udalostí Veľkého týždňa
| Deň | Udalosť | Charakteristika |
|---|---|---|
| Kvetná nedeľa | Vstup Ježiša do Jeruzalema | Žehnanie ratolestí, spomienka na utrpenie |
| Zelený štvrtok | Posledná večera | Ustanovenie Eucharistie a kňazstva, umývanie nôh |
| Veľký piatok | Umučenie a smrť Ježiša | Pôst, liturgia umučenia, poklona krížu |
| Biela sobota | Očakávanie vzkriesenia | Rozjímanie pri hrobe, príprava na Veľkonočnú vigíliu |
| Veľkonočná nedeľa | Zmŕtvychvstanie Ježiša | Oslava vzkriesenia, koniec pôstu |
Procesia na Kvetnú nedeľu v San Giuliano Terme, Taliansko
Pašie vo Ľvove
Procesia na Kvetnú nedeľu v Addis Abebe, Etiópia
