Pán môj a Boh môj: Význam Vyznania Apoštola Tomáša

Apoštol Tomáš patrí k apoštolom, o ktorých vieme z evanjelia najviac. Cíti sa oslovený Ježišom, pripojí sa k nemu, ale napriek tomu si nenecháva od neho všetko len tak jednoducho predkladať. Tomáš kladie Ježišovi otázky, protirečí mu a hovorí to, čo si ostatní len myslia.

Ikona stvárňuje, čo sa píše v Jánovom evanjeliu (20, 24 - 29): apoštoli sú spolu v miestnosti za zatvorenými dverami. Cez tieto dvere prichádza Ježiš, volá Tomáša k sebe a vyzýva ho, aby sa dotkol jeho rán. Vľavo a vpravo vedľa Ježiša stoja ostatní apoštoli v dvoch skupinách a pozorujú s pohŕdavo užasnutým výrazom tváre, čo sa to deje.

Keď Tomáš padá pred Ježišom na kolená a vyznáva: „Pán môj a Boh môj“, upevňuje sa aj ich vzťah so Zmŕtvychvstalým.

Caravaggio - Tomášova nevera (zdroj: wikipedia.org)

Tomášova Cesta od Pochybností k Viere

Poznáme úslovie: „neveriaci Tomáš“. Nebolo by férové vzťahovať ho na biblického Tomáša. Tomáš nebol zatvrdený neverec. Teda pre Tomáša nie je príznačnou nevera, ale príkladné odhodlanie nasledovať Majstra až po skúšku smrti. Keď počas Poslednej večere Ježiš povie učeníkom: „Odídem a pripravím vám miesto … A cestu, kam idem znáte“, iba Tomáš má odvahu priznať svoju nechápavosť.

Ježišovi vraví: „Nevieme, Pane, kam ideš, ako by sme teda znali cestu“ (J 14, 4n). Ostatní sa zrejme hanbili prejaviť vlastnú nechápavosť. Tomášova otázka dáva aj nám právo prosiť si vysvetlenie od Ježiša. Pán Ježiš ho Tomášovi aj dal, keď povedal: „Ja som cesta i pravda i život“ (J 14, 6). No tento Pán je teraz mŕtvy. Drasticky Ho zbičovali a klincami pribili na drevo.

Mal by Tomáš veriť učeníkom, že Ho videli (J 20, 25)? Veď keď Mária Magdaléna užialeným učeníkom zvestovala, že Ježiš žije a že Ho videla, učeníci jej neverili (Mk 16, 9 - 11). Prečo by mal veriť on? Nie, to je len naivná, netriezva úvaha. Možno máš aj ty podobné „tomášovské“ otázky, hoci nemusia súvisieť so vzkriesením.

Azda nerozumieme iným veciam: ako je to s krstom a znovuzrodením, ako s darmi Svätého Ducha, ako s koncom sveta, ako rozumieť starozmluvným prorokom… atď. Možno ťa v živote stretá jeden nezdar za druhým. Tu ti treba počuť: Ježiš ťa miluje aj s tvojimi nejasnosťami a pochybnosťami. Tomáš možno pôsobí ako málo chápavý. No zároveň je človekom, ktorý sa má odvahu priznať to a s dôverou sa Ježiša pýta, očakáva od Neho svetlo ako od Toho, kto jediný ho vie darovať.

Tomáš zostáva v kruhu učeníkov navzdory tomu, že ho ich svedectvo nepresvedčilo. Napriek tomu, že oni majú v srdciach radosť a on skepsu. Tomáš je pre nás výzvou k čestnosti: otvorene si priznať: neviem, nerozumiem, nedokážem veriť. No najmä výzvou zostať, neoddeliť sa ani od Ježiša, ani neopúšťať spoločenstvo učeníkov.

Práve tam za Tomášom prichádza Pán Ježiš. Ide za ním tam, kde s Ním Tomáš už nepočítal. Je tu s ním a pre neho, aby s ním hovoril, aby premohol jeho pochybnosti. Sme čestní ako Tomáš? Alebo sa pokúšame hrať na silných - neochvejne zbožných kresťanov? Vzbudzovať dojem, že všetko je v poriadku? Pritom za našou „fasádou“ nezriedka skrývame srdce, ktoré nechápe, pochybuje, je zranené.

Stáva sa, že nie sme ochotní o našich problémoch hovoriť s niektorým z našich bratov, sestier vo viere, len aby nezistili, že ich máme, a nepovažovali nás za slabochov. Nie je neobvyklé, že človek v takomto rozpoložení zo spoločenstva zuteká alebo žije v pretvárke. Tomáš je pre nás výzvou k čestnosti, aj výzvou zostať, neoddeliť sa ani od Ježiša, neopúšťať spoločenstvo učeníkov.

Tomáš sa nepretvaroval, ale ani neoddelil od ostatných. Zostal v spoločenstve, hoci vnútorne stál mimo neho. Bol čestný. A Pán Ježiš to videl. Nič mu nevyčítal. Nekarhal ho, že si dovolil pochybovať. Práve v spoločenstve majú čestné pochybnosti a úprimné otázky svoje miesto, hoci sa to tým druhým - „silným“ vo viere - nemusí tak zdať.

Čo robí Ježiš? On všetku moc na nebi i zemi majúci (Mt 28,18) vzkriesený Pán? Znižuje sa na Tomášovu úroveň. „Daj sem prst a viď moje ruky, daj sem ruku a vlož ju do môjho boku“ (J 20, 27). Pán tak zopakoval presne to, čo predtým Tomáš čestne povedal učeníkom. I z toho je zrejmé: Ježiš pozná moje pochybnosti, aj keď Mu o nich priamo nepoviem. On vidí, či som čestný, úprimný. Miluje túto úprimnosť. Zaiste, nemá rád pochybnosti, ale miluje pochybujúcich.

Pán Ježiš nenecháva Tomáša naďalej v pochybnostiach. Niektorí teológovia tvrdili, že vzkrieseného Pána zrodila len viera učeníkov, že Ježišove vzkriesenie sa neudialo skutočne. Ak Tomáš uveril navzdory svojim pochybnostiam je jasné, že nie viera učeníkov vzkriesila Ježiša, ale že Ježiš vzkriesil ich vieru. Svojou prítomnosťou, svojím slovom Pán Ježiš aj v nás tvorí a posilňuje vieru. Pre nás je radostné, že sa tak deje práve v cirkvi.

Azda si to zažil na niektorých Službách Božích či inom z podujatí v cirkvi. Cirkev, spoločenstvo bratov a sestier má Božie zasľúbenie. Pán bude prítomný tam, kde sa dvaja alebo traja zhromaždia v Jeho mene (Mt 18, 20). Cirkev je podnes miestom, kde sa s nami stretáva vzkriesený Pán. Ježiš zároveň zdôrazňuje, že (Tomášovým a aj) naším cieľom má byť viera, ktorá sa neopiera o predchádzajúce videnie. Aj od nás takúto vieru čaká, na jej blahoslavenstve smieme mať i my svoj podiel.

Ak sa nám javí, že „Tomášovi bolo hej, keď k nemu prišiel Kristus osobne. Mal výhodu. Ale čo ja? totožnosti pre Tomáša nebola Pánova tvár, ale Jeho rany. 2/ Chopme sa toho, čo tu je, totiž že Pán Ježiš nás nemiluje menej ako Tomáša! Aj našu situáciu, naše pochybnosti a nejasnosti berie vážne. Jeho pomoc k nám prichádza v záverečných slovách J 20, 31: „Toto je napísané, aby ste verili, že Ježiš je Kristus, Syn Boží, a - veriac - aby ste mali život v Jeho mene“.

Ako povedal cirkevný otec Augustín: „Tomáš pochyboval, aby sme my nemuseli pochybovať“. Máme Bibliu, ktorú Tomáš nemal. Evanjelium nám svedčí o vzkriesenom Kristovi. Pre nás, ľudí žijúci po Kristovom vzkriesení je dôležité uveriť skôr, než Ježiša uzrieme aj svojimi očami. Príbeh Tomáša, človeka s čestnými pochybnosťami nás k tomu povzbudzuje.

Posilňuje, aby sme si nezúfali v našich neistotách - keď sa naša viera zachveje. Ukazuje že pochybnosť môže vyústiť do svetlého konca. Do tohto spoločenstva Pán Ježiš za nami prichádza. V ňom nás nanovo stretáva a oslovuje. Nech Mu i z nášho života znie: „Pán môj a Boh môj!“ Amen.

Analýza Žalmu 22

Počiatočné slová Žalmu 22 sú známe každému kresťanovi - na Ježišove slová v agónii nemožno zabudnúť. Nečítajte ďalšie riadky, ak si Žalm 22 vopred neprečítate, alebo ho aspoň nebudete mať pri sebe. Žalm budeme vykladať z perspektívy prenasledovaného človeka, ktorý dúfa v Pána. Po prvom prečítaní celého žalmu by sme mohli nadobudnúť dojem, že sa skladá z dvoch nesúvisiacich častí: v prvej žalmista narieka (v. 2 - 22), v druhej radostne rozpráva (v. 23 - 32). Žalm nebol vytvorený na spoločnú liturgiu, ale na osobnú meditáciu. Pomocou nej možno vybadať, že nárek a radosť v žalme jedno bez druhého neobstojí.

Nárek sa končí dôležitým slovesom, ktoré v slovenskom preklade chýba: „Pred rohmi byvolov si mi odpovedal.“ Nariekajúci začínal zvolaním „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ Volanie akoby z prahu smrti sa končí tým, že Boh predsa zareagoval. To je dôvod, prečo zachránený z prachu smrti nemôže nerozprávať o tejto záchrane. Robí tak v druhej časti žalmu chválou, pretože chce zvestovať bratom Pánovo meno.

V prvej polo­vici (v. 2 - 12) je hlavnou témou vzťah nariekajú­ceho k Bohu. Najprv vyjadruje svoju dôveru, podob­ný predkom, ktorí chválili Boha. Potom ilustruje svoj žalostný, neľudský stav opovrhnutého červa. Aj v druhej polovici náreku (v. 12 - 22) si možno všimnúť, že stredovú strofu obopínajú ďalšie dve, ktoré dotvárajú jej tému. Tou už nie je vzťah k Bohu, ale kritická situácia nariekajúceho. Absencia Boha (v.

Použitie Žalmu 22 v živote (zdroj: katolickenoviny.sk)

Nariekajúci začínal tým, že Boh ho opustil. V strede a na konci náreku však prosí Boha, aby sa od neho nevzdialil. V prvej polo­vici (v. 2 - 12) je hlavnou témou vzťah nariekajú­ceho k Bohu. Najprv vyjadruje svoju dôveru, podob­ný predkom, ktorí chválili Boha. Potom ilustruje svoj žalostný, neľudský stav opovrhnutého červa. Aj v druhej polovici náreku (v. 12 - 22) si možno všimnúť, že stredovú strofu obopínajú ďalšie dve, ktoré dotvárajú jej tému. Tou už nie je vzťah k Bohu, ale kritická situácia nariekajúceho.

Situácia nariekajúceho pripomína stav ťažko chorého. Okolo sú nepriatelia ešte horší ako predtým. Opovrhnutie vystriedalo obkľúčenie tými, ktorých už nemožno nazvať ľuďmi, lež rozjarenými juncami a vypasenými býkmi. Symbolizujú mocné a vplyvné osoby, ktorých postoj je v silnom kontraste s nemohúcim trpiacim. Ten, hoci dôveruje Bohu svojho života, nevládze proti ľudským nepriateľom zdvihnúť hlas. Svoj vnútorný stav trpiaci opisuje ako posmrtný rozklad tela. Srdce, ktoré v Biblii vyjadruje jednotiaci princíp človeka, už nekoná svoju úlohu. Nariekajúci sa duchovne rozkladá. Používa aj iný sprievodný jav zomierania - vysychanie jazy­ka; už je len krok od návratu do prachu. Úzkosť z desivej prítomnosti už ani nevykladá ako zapríčinenú prítomnými beštiami; oslabnutý duch už v tomto všetkom vidí návrat do lona zeme.

V druhej strofe sa rozširuje horizont ohlasovania na všetky zemské končiny. Žalmista takto ohlasuje, že jeho skúsenosť presahuje hranice Izraela a zvestuje, že niet miesta, kde by Pánovo kráľov­stvo nedosiahlo. Podmienkou je obrátiť sa k nemu. Z kontextu v. 28 vyplýva, že nevyjadrenou témou, prečo budú ľudia spomínať a pamätať na Pána, je práve záchrana chudobného. Maličkí zachránení budú prvými misionármi Božej spásy, lebo pochopili, že Pánovo kráľov­stvo je nad národmi a mocnosťami. Všetci, čo čítame slová žalmu, môžeme byť ohlasovateľmi Pánovho kráľovstva. Stačí, ak osobnú skúsenosť záchrany premeníme na chválu, ktorá je miestom, kde prebýva Boh. Každý človek, ktorý zohne koleno pred Pánom, sprítomňuje a aktualizuje skúsenosť žalmistu.

Božstvo Ježiša Krista

Je potrebné, aby sme o ňom čo najviac vedeli a poznali ho, a tým ho čo najviac milovali a uctievali. Ale prečo je to také dôležité a prečo sa zaoberáme božstvom Ježiša Krista z Nazareta? Božstvo Ježiša Krista je jedna z mojich obľúbených tém Biblie.

Jesse vo svojom svedectve hovorí o božstve Pána Ježiša Krista jednoduchým výkladovým spôsobom na pozadí svojej osobnej skúsenosti v konfrontácii s nebiblickým názorom na Pána Ježiša ako jedného zo stvorených anjelských bytostí. Pre väčšiu a lepšiu zrozumiteľnosť sme považovali za užitočné doplniť jeho výklad Božím menom tak, ako je uvedené/zapísané v hebrejských textoch.

Výpoveď „Ježiš Kristus je Boh“ vyjadruje, že Ježiš Kristus je rovnako božskej podstaty/prirodzenosti, ako je božskej podstaty/prirodzenosti Boh Otec. V tomto sú si úplne rovní, identickí, ich bytie je rovnakej podstaty. Pre túto príčinu Písmo označuje Ježiša ako Boha. Zároveň nám však Písmo odkrýva aj to, že medzi Ježišom Kristom a jeho Otcom existuje vzťah Syna a Otca. To je veľmi dôležité. Tým je ukázané nielen to, že Syn sa vo všetkom podriaďuje Otcovi, ale aj to, že božstvo Syna je odvodené od božstva Otca. Jeho božstvo má pôvod v božstve Otca. Otec splodil Syna ešte vo večnosti. Splodil, ale nie stvoril - a to je rozdiel. Splodiť a stvoriť sú dve rozdielne veci. Syn nie je stvorený - je splodený. Syn je večným Synom svojho Otca, je ním a zostáva ním od vekov na veky. Vzťah Syna a Otca je podobný ako vzťah syna a otca, ktorý poznáme zo svojej ľudskej skúsenosti.

Jediný spôsob, ako skutočne poznať Ježiša Krista z Nazareta, je veriť tomu, čo o ňom prehlasuje Biblia. Nemôžeme si vytvárať naše vlastné predstavy o tom, kto by Ježiš mal byť, ale musíme prijať to, čo o ňom hovorí Biblia. Ak Ježiš nie je božskej podstaty, ale je len stvorená bytosť (teda napríklad jeden z anjelov), potom jeho smrť na kríži nemá žiaden zmysel, jeho obeť je zbytočná, je nezmyselná. Podľa Písma len obeť Božieho Syna, ktorý sa stal človekom, môže vykúpiť z hriechov a vín.

Pavol v Rímskym 10:13 hovorí: „Vyznaj Pána Ježiša“ a „ktokoľvek bude vzývať (volať na) meno Pánovo, bude zachránený.“ Všimnime si, že verš 13 je priama citácia z knihy Joel 2:32 „A stane sa, že každý, kto bude vzývať meno Hospodinovo, unikne…“ Pavol teda cituje text z knihy Joel. Jediné meno, ktoré sa v Starom zákone používa pre Boha, je meno Jehova [JHVH]. A to je to meno, kvôli ktorému sú Jehovovi svedkovia takí znepokojení. Pavol tým hovorí, že Pán Ježiš má bytie a meno Jehovu z večnosti. Ježiš Kristus je Pán a jediný spôsob, ako byť zachránený, je volať na tohto Ježiša, lebo podstata Ježiša Krista z Nazareta je tá istá ako podstata Jahveho.

V knihe Zjavenie je Pán Ježiš Kristus opísaný ako „prvý a posledný“: „A keď som ho uvidel, padol som k jeho nohám ako mŕtvy, a položil na mňa svoju pravú ruku a povedal mi: Neboj sa! Ja som prvý a posledný“ (Zjavenie1:17). Titul „prvý a posledný je jasným poukazom na božstvo Pána Ježiša. Týmto titulom je v Starej zmluve opísané božstvo Boha Otca (Izaiáš 44:6 - „Ja som prvý a ja som i posledný“).

Všetci učeníci v prvý deň vzkriesenia videli Pána Ježiša Krista. Všetci okrem Tomáša, ktorý vtedy s nimi nebol, ale kvôli svojmu prehláseniu z verša 25 vošiel do histórie ako „neveriaci Tomáš“. Tomáš pochyboval, ale Kristus ho ani neprevalcoval, ani sa pred ním neskryl, ani mu nepovedal niečo ako: „Preto, že máš nedostatok viery, tak na teba dopustím nejaké utrpenie“, ale sa svojim učeníkom znova ukázal a povedal im: „Pokoj vám!“ (verš 26). Týmito slovami akoby mu bol povedal: „Tomáš, ak sa ma naozaj potrebuješ dotknúť, tak sa na mňa pozri a dotkni sa ma - keď to chceš, môžeš to urobiť.“ Tomáš odpovedal a riekol: „Môj Pán a môj Boh.“ Pán Ježiš prijal Tomášovo vyznanie: „A Ježiš mu povedal: Tomášu, uveril si, že si ma videl. Blahoslavení sú, ktorí nevideli a uverili.“ (verš 29).

tags: #pan #moj #a #boh #moj