Pastorácia v postmodernej spoločnosti: Charakteristika a výzvy

Z ľudského pohľadu je situácia v Európe veľmi zložitá. Sme v prechodnom období, ktoré je poznačené vyčerpanosťou spoločnosti, zrodenej v 60. rokoch minulého storočia. Ide o vyčerpanosť demografickú, ekonomickú a politickú, ale aj vyčerpanosť duchovnú a dokonca aj vyčerpanosť ekologickú. Výrazne sa prehodnocuje európsky politický systém, vrátane ľudských práv. Moderný humanistický sen, ktorý bol základom pre celý systém, zdegeneroval do individualistickej a nihilistickej postmoderny.

Veľká Európa je opäť rozdelená a s ňou aj jej dve kresťanské pľúca; a v neposlednom rade je za našimi dverami vojna, so svojím krutým prenasledovaním. Európa sa navyše dostala do napätia s inou civilizáciou, s politicko-náboženským systémom, ktorý je v protiklade k európskej spoločnosti, avšak je zároveň masívne implantovaný v srdci Európy, skrze imigráciu posledných desaťročí. Sme na konci jedného obdobia a bilancia je zlá.

Nebudeme sa zaoberať vývojovými grafmi, týkajúcimi sa nezamestnanosti, verejného dlhu, protestnými hlasmi vo voľbách v Európe, klimatickým otepľovaním, vyčerpaním zdrojov nerastných surovín. Tie nie sú našou témou. Uvidíme, ako kultúrne otrasy, ktoré vzišli zo 60. rokov 20. storočia, ovplyvnili spoločnosť.

K 1. januáru 2014 mala Európska únia 507,4 miliónov obyvateľov. Konečná plodnosť klesala zo 45% v 60. rokoch 20. storočia až do dnešných dní, keď dosahuje 1,58 dieťaťa na ženu v roku 2012. V roku 2013 zaznamenala EÚ 5,1 milióna pôrodov oproti 3,5 miliónom úmrtí. Index nárastu obyvateľstva v Európe je jedným z najslabších vo svete. Vo veľkej Európe združenej v Rade Európy (vrátane Ruska) viac ako tretina tehotenstiev končí potratom (4,5 milióna potratov ročne oproti 8,5 milióna pôrodov). Vo Francúzsku končí potratom jedno tehotenstvo z piatich (220 000 potratov ročne).

Počet sobášov v Európskej únii v roku 2010 dosiahol počet 2, 2 milióna, zatiaľ čo v roku 2009 sa rozviedol 1 milión párov. Hrubá miera sobášnosti v Európskej únii prešla zo 7,9 manželstiev na 1 000 obyvateľov v roku 1970 na 4,4 manželstvá v roku 2010, čo predstavuje úbytok 3,5 manželstiev na 1 000 obyvateľov a celkový pokles 36% z absolútneho počtu uzavretých manželstiev. Za to isté obdobie sa hrubá miera rozvodovosti takmer zdvojnásobila a vzrástla z 1,0 rozvodu na 1 000 obyvateľov v roku 1970 na 1,9 rozvodov v roku 2009. Manželstvá sú veľmi krehké. Vo Francúzsku je najvyššia miera rozvodovosti vo štvrtom roku manželstva. Týka sa 3% manželstiev, oproti 2% v deviatom roku manželstva a 1% v dvadsiatom roku. Pomer pôrodov mimo manželstva sa viac ako zdvojnásobil medzi rokmi 1990 a 2010, keď prešiel zo 17,4% na 38,3%.

EÚ zároveň zaznamenáva významný prílev imigrantov pochádzajúcich z mimoeurópskych krajín. V roku 2011 pochádzalo 68% nárastu populácie v EÚ z migračného salda, čo predstavovalo približne milión ľudí. Celkovo predstavovala populácia narodená v zahraničí 9,4% celkovej populácie EÚ. Táto premena so sebou prináša istú formu slobody, ale aj veľkú neistotu, samotu a utrpenie. Príčiny tejto premeny sú rôzne a komplexné.

Uvádzané štatistické údaje odhaľujú rozpad manželstva a rodiny. Tento rozpad má mnohé a komplexné príčiny, z ktorých môžeme za základnú označiť „individualistickú revolúciu“. Sledovanie vývoja práva, obzvlášť ľudských práv, odhaľuje vývoj našej spoločnosti. Ľudské práva vyjadrujú dominantnú antropológiu v spoločnosti, pretože v sebe obsahujú určitú koncepciu človeka.

Ľudské práva, tak ako boli vyhlásené po druhej svetovej vojne, boli vyjadrením antropológie založenej na „ľudskej prirodzenosti“, ako ju poznala humanistická a personalistická filozofia. Kľúčovým prvkom výstavby ľudských práv, týkajúcich sa rodiny, bola integrácia jednoty medzi manželmi, rodinami a spoločnosťou. Právo na manželstvo nebolo vytvorené ako autonómne právo, ale ponúkalo právny rámec, na základe ktorého sa zakladala rodina: bolo nástrojom v službách rodiny. Objavuje sa to vo všetkých deklaráciách práv, v ktorých právo na manželstvo a založenie si rodiny je jedno a to isté právo. Takto článok 16 Všeobecnej deklarácie ľudských práv stanovuje, že „muži i ženy, len čo dosiahli plnoletosť, majú právo bez akéhokoľvek obmedzenia... uzavrieť manželstvo a založiť si rodinu“.

Je to obdobné aj v Európskom dohovore o ľudských právach, ktorý zaručuje mužovi a žene „právo uzavrieť manželstvo a založiť si rodinu“ a v Medzinárodnom pakte o občianskych a politických právach z roku 1966, ktorý stanovuje v článku 23.2, že „uznáva sa právo mužov a žien uzavrieť v primeranom veku manželstvo a založiť rodinu“. Prvým dôsledkom takéhoto prístupu je, že manželstvo nie je slobodou.

Na ujasnenie je potrebné mať na zreteli zvláštnu podstatu práva na manželstvo, ktoré, vzhľadom na svoj sociálny rozmer, nie je ani subjektívnym právom, ani slobodou. V protiklade so slobodami (akými je sloboda prejavu alebo myslenia), obsah práva na manželstvo nie je determinovaný svojím predmetom (kto rozhoduje, čo povedať alebo si myslieť), ale je presne stanovený spoločnosťou (ktorá určuje práva a povinnosti spojené s manželstvom). Právo na manželstvo nie je subjektívnym právom, ktoré by patrilo osobe ako jednotlivcovi, ako je to pri slobode prejavu alebo myslenia, pretože patrí v prvom rade manželom: nemôžeme sa zosobášiť sami.

Navyše, zatiaľ čo subjektívne práva a slobody ochraňujú jednotlivca pred štátom, „právo na manželstvo a založenie rodiny“ ustanovuje vzájomný záväzok medzi manželmi a spoločnosťou: manželia sa zaväzujú navzájom a vo vzťahu k spoločnosti, ktorá im za to poskytuje ochranu, vzhľadom na profit, ktorý ťaží z rodiny, založenej na základe tohto manželstva. Právo na manželstvo zahŕňa troch protagonistov - muža, ženu a spoločnosť, a sleduje ich spoločné dobro - rodinu a cez ňu odovzdávanie života a hmotného a nehmotného dedičstva.

Táto integrácia jednoty medzi manželmi, rodinami a spoločnosťou vyplýva z toho, že práve manželské páry zakladajú rodiny, ktoré vytvárajú spoločnosť a zabezpečujú jej prežitie. Medzinárodné právo, ako aj ústavy mnohých štátov, akceptovali tento fakt vyhlásením, že rodina je „základnou bunkou spoločnosti“ alebo aj „prirodzeným a základným prvkom spoločnosti“.

Tak ako to bolo slávnostne proklamované v rôznych medzinárodných dokumentoch, je rodina uznávaná a chránená ako „základná jednotka spoločnosti a prirodzené prostredie pre rozvoj a blaho všetkých svojich členov a obzvlášť detí“. Ochrana sa nevzťahuje na pár, ale na rodinu, ktorá „má právo na ochranu spoločnosťou a štátom“, „pokiaľ je jej priznaná zodpovednosť za starostlivosť a výchovu detí, ktoré má na zodpovednosti“.

Uznanie, udelené páru spoločnosťou prostredníctvom sobáša, vyplýva z toho, že prispieva k spoločnému dobru založením si rodiny a nie z ich citov, ktoré prirodzene vychádzajú z oblasti jej súkromia. Udeliť adekvátny rámec pre splodenie a výchovu detí je prvoradým spoločenským cieľom pre uzatvorenie manželstva. Z týchto poznatkov vyplýva, že právo zosobášiť sa a založiť si rodinu je prirodzeným právom sociálnej podstaty.

Táto integrácia jednoty medzi rodinami, manželstvom a spoločnosťou vyplýva skutočne a plne z medzinárodného práva. Kultúrne zvraty na Západe viedli k prehodnocovaniu tohto harmonického poriadku a vo veľkej miere k podriaďovaniu vzťahov medzi pármi, rodinou a spoločnosťou individuálnej vôli. Po západnej individualistickej revolúcii už nie je základnou bunkou spoločnosti rodina, ale je ňou jednotlivec. Táto revolúcia je vedená ideálom slobody a osobnej sebestačnosti.

Táto individualistická revolúcia má početné a dávnejšie príčiny, ktorých analýza presahuje možnosti tohto príspevku. Uskutočnila sa však na Západe v druhej polovici 20. storočia, obzvlášť ako dôsledok námezdnej práce a urbanizácie. Námezdná práca zväčšila osobnú nezávislosť a viedla k odchodu manželiek z domácností; urbanizácia zmenšila sociálnu kontrolu, izolovala ľudí.

Druhá polovica 20. storočia zaznamenala rast legitimity individuálnej autonómnosti, ako aj medzinárodného práva v otázke ľudských práv. Vylúčenie rodiny zo spoločnosti, s cieľom oslobodiť jednotlivca, je logickým súbežným javom s vylúčením Cirkvi: rodina a Cirkev sú dve spoločnosti chcené Bohom v prirodzenom a nadprirodzenom poriadku. Mimochodom, táto individualistická revolúcia ide na Západe ruka v ruke s postupným zánikom praktizovania kresťanskej viery.

Vo Francúzsku bolo z detí narodených v roku 1980 pokrstených 71%, oproti len 32 % detí, ktoré sa narodili v roku 2013. V roku 1980 sa z párov sobášených civilne zosobášilo ešte 61 % aj cirkevne, v roku 2001 to bolo už len 30 %. V roku 1972 sa ku katolíkom hlásilo 87 % Francúzov, kým v roku 2009 to bolo len 64 % (41,5 mil.) a podiel praktizujúcich v tom istom čase klesol z 20% na 4,5 %. Štatistické korelácie medzi praktizovaním viery, sobášnosťou a rozvodovosťou dokazujú, že tieto javy sú prepojené. Individualizmus implikuje egalitarizmus - nielen v samotnom manželstve (medzi manželmi), ale aj v dostupnosti manželstva (medzi osobami). Individualizmus implikuje tiež idealizmus (vo filozofickom zmysle), t. j.

Z ekonomického a sociálneho hľadiska sa javí byť základnou snahou udržať systém, čo spočíva najmä v podpore zamestnanosti do vysokého veku, rozvoji práce žien, podpore inovácie a imigrácie. Z pohľadu politiky sa ľudské práva vyvíjajú tak, aby sa rekonfigurovali do novej antropológie, podporujúc individualistickú revolúciu.

V predstave, ktorá stála za vyhlásením ľudských práv po vojne, majú tieto práva za cieľ ochraňovať schopnosti, ktoré sú každému človeku vlastné, sú nevyhnutné pre jeho život a odlišujú ho od zvierat. Na rozdiel od zvierat vie človek myslieť, vyjadrovať sa, združovať, vychovávať a odovzdávať isté hodnoty svojim deťom (ktoré sa tiež považujú za osoby), modliť sa, tvoriť, angažovať sa za život a toto všetko vykonáva v spoločnosti, od ktorej do veľkej miery závisí. To všetko sú konkrétne ľudské schopnosti, ktoré sú a musia byť chránené.

Postmodernosť sa dostala do Európskych dohovorov o ľudských právach len nedávno (EDĽP), vnesením (izolovaného) indivídua, namiesto „človeka“ (vo vzťahu s ostatnými) ako jediného subjektu „ľudských“ práv, ba čo viac, ako tvorcu a pôvodcu práv. Ak je ľudská osoba súčasne subjektom i objektom ľudských práv, je potom svojbytným objektom; je skrze seba a pre seba, je autonómnym indivíduom, ktoré sa tvorí bez ohľadu na väzby s inými indivíduami. Už v roku 1988 sa Ján Pavol II. Novým dialektickým vnímaním práva na rešpektovanie súkromného života, v ktorom sa stavia izolované indivíduum do opozície k spoločnosti, ktorá je zdrojom normatívnej legitimity, Európsky dvor ľudských práv vytvoril nové vzorce práv: práva na rozvoj osobnosti a osobnej autonómie, z ktorých pramení množstvo nových práv.

Tieto práva sa viažu na princíp nediskriminácie, t. j. „práva na rovnosť“, ktoré hrá rolu regulátora, čo v minulosti zabezpečovala spravodlivosť. Ľudské práva nie sú už len nástrojom na ochranu človeka pred spoločnosťou, ale sú aj nástrojom oslobodenia indivídua cez rozvoj jeho práv zameraných proti rôznym spoločenským, prirodzeným a kultúrnym obmedzeniam.

Tieto dve základné zmeny robia z ľudských práv účinný nástroj na oslobodenie indivídua spod spoločenských noriem (vrátane náboženských) a prirodzenosti (plodenie, eutanázia, transsexualizmus). Toto oslobodenie jednotlivca sa deje tým, že sa upúšťa od preskriptívnej hodnoty prirodzenej a spoločenskej reality v prospech individuálnej vôle ako splnomocnenej. Táto sloboda sa uskutočňuje oddelením sociálneho od biologického základu.

Takéto oddelenie umožňuje vytvoriť medzi nimi prázdno, priestor pre slobodné manévrovanie podľa individuálnej vôle: umožňuje individuálnej vôli robiť si nároky nadraďovať sa nad prirodzenú realitu. Vo výnose Goodwin verzus Spojené kráľovstvo z roku 2002 sa Súdny dvor vyjadril, že „článkom 12 sa zabezpečuje základné právo pre muža a ženu zosobášiť sa a vytvoriť si rodinu. Avšak druhý aspekt nie je podmienkou prvého a neschopnosť pre pár počať alebo vychovávať dieťa by nemala byť prekážkou pre uplatnenie práva uvedeného v prvej časti výnosu“ (§ 98).

Súdny dvor takto opustil názor, podľa ktorého je manželstvo formou a rodina podstatou jedinečného „práva zosobášiť sa a vytvoriť rodinu“ garantovaného článkom 12 dohody. Čo sa týka prípadov vynosenia dieťaťa pre iné osoby, súdny dvor vyriekol, že „rodinné zväzky“ medzi dieťaťom a dospelými, ktorí sa správajú ako jeho rodičia, môžu byť „genetické alebo iné“ a môžu byť založené na jednoduchej skutočnosti, že dospelí poručníci dieťaťa sa správali „ako rodičia“ počas šiestich mesiacov.

V inom prípade súdny dvor podporil rozhodnutie, napriek zákazu heterologického in vitro oplodňovania, že štáty nemajú obmedzovať povoľovanie nových druhov „atypických rodinných vzťahov“, ktoré „nie sú zaradené medzi klasické vzťahy rodič - dieťa, postavené na priamom biologickom zväzku“. Napríklad môže ísť o „rodinný vzťah založený nie na pokrvnom zväzku, ale na záväzku, ktorý sa stáva rovnocenným, alebo nahrádza vzťahy vyplývajúce z rodičovského vzťahu“.

Aby transsexuálne osoby získali právo sobášiť sa s osobami rovnakého biologického pohlavia, Európsky dvor prijal jednomyseľný historický výnos, ktorý hovorí, že „nie je presvedčený o tom, že je dnes možné naďalej deklarovať, že v pojmoch (muž, žena) je obsiahnuté to, že sa pohlavie musí určovať čisto podľa biologického kritéria“.

Súdny dvor rozšíril právo na asistovanú samovraždu tým, že nechal prevážiť nové, subjektívne právo na „kvalitu života“ nad objektívnym právom „na život“, ktoré zakazuje „navodiť zámerne komukoľvek smrť“, hoci aj s jeho súhlasom (článok 2 EDĽP). Dvor sa vyjadril takto: „bez toho, aby sa negoval princíp posvätného charakteru života, chráneného Dohovorom, Súdny dvor sa domnieva, že pojem kvalita života nadobúda plne svoj význam v optike článku 8“.

Súdny dvor rozlišuje na jednej strane medzi dieťaťom pred narodením, ktoré je bytosťou prináležiacou ľudskému druhu a ktorej existenciu uznáva veda, a na druhej strane osobou, ktorá je bytosťou prináležiacou k ľudskej spoločnosti a ktorej existenciu stanovuje právo. Konkrétna skutočnosť, prirodzenosť alebo biologická danosť by boli len hrubým údajom, hmotou zbavenou rozumnosti.

Pokiaľ by bol ľudský plod len surovou hmotou, bolo by jedno, či bude dieťa potratené, alebo či nebude vychovávané svojimi biologickými rodičmi. Dominancia mysleného nad konkrétnym umožňuje okrem iného prevahu vôle (ktorá určuje myšlienku) nad realitou a následne indivídua nad spoločnosťou (a proti nej), pretože vôľa je individuálna, zatiaľ čo realita sa poznáva kolektívne.

Jasne sa tu teda prejavuje spojitosť medzi individualizmom, subjektivizmom a relativizmom: všetky tri sa spolčujú, aby popreli nadradenosť skutočnosti. Tento fenomén subjektivizácie sa týka najskôr zmiešaných - prirodzených a sociálnych skutočností - akou je rodina. Európsky dvor tak nechráni natoľko rodinu ako skutočnosť, ale v zmysle „rodinného života“, ktorý už nie je hmatateľnou realitou, ale pojmom, ktorý je tak extenzívny, ako aj subjektívny.

O ochrane rodinného života sa rozhoduje na základe jednotlivých prípadov, podľa toho, aké „emocionálne väzby“ boli vytvorené. „Rodinný život“ sa posudzuje v kontexte „osobného rozvoja“ každého jednotlivca. Rodina už nie je chápaná ako objektívna, prirodzená a sociálna realita, ale ako subjektívna skúsenosť, ktorá sa odvíja od vôle jednotlivca. Ľudské práva sa stávajú nástrojom na oslobodenie jednotlivca od spoločenských noriem a prirodzených obmedzení, čo vedie k subjektivizácii a relativizácii rodiny a manželstva.

Tieto zmeny v spoločnosti predstavujú výzvy pre pastoráciu. Je potrebné hľadať nové spôsoby, ako osloviť ľudí v ich situácii, ponúknuť im sprevádzanie a podporu, a zároveň im prinášať evanjeliové hodnoty. Dôležité je klásť dôraz na hodnotu rodiny a manželstva, na výchovu detí v láske a zodpovednosti, a na budovanie spoločenstva, ktoré poskytuje oporu a povzbudenie.

Štatistické údaje o manželstvách a rozvodoch v EÚ

Nasledujúca tabuľka sumarizuje štatistické údaje o manželstvách a rozvodoch v EÚ, ktoré boli spomenuté v článku:

Graf vývoja miery sobášnosti a rozvodovosti v EÚ

Tieto údaje poukazujú na významné zmeny v rodinnom živote v Európe za posledné desaťročia, ktoré majú vplyv na pastoráciu a vyžadujú si nové prístupy a stratégie.

V kontexte týchto zmien je dôležité, aby pastorácia reagovala na potreby ľudí a ponúkala im adekvátnu podporu a sprevádzanie. To si vyžaduje hlboké porozumenie súčasnej spoločnosti a jej výziev, ako aj schopnosť komunikovať evanjeliové hodnoty spôsobom, ktorý je zrozumiteľný a relevantný pre dnešného človeka.

Zároveň je nevyhnutné klásť dôraz na budovanie spoločenstva, ktoré poskytuje oporu a povzbudenie pre rodiny a jednotlivcov v ich živote. To zahŕňa vytváranie priestoru pre dialóg, vzájomnú pomoc a zdieľanie skúseností, ako aj ponúkanie programov a aktivít, ktoré podporujú rozvoj manželstva a rodiny.

V neposlednom rade je dôležité, aby pastorácia aktívne vstupovala do verejnej diskusie a obhajovala hodnoty, ktoré sú dôležité pre spoločnosť, ako sú rodina, manželstvo, život a ľudská dôstojnosť. To si vyžaduje spoluprácu s inými organizáciami a skupinami, ktoré zdieľajú tieto hodnoty, a spoločné úsilie o budovanie spravodlivejšej a humánnejšej spoločnosti.

Prostredníctvom týchto aktivít môže pastorácia prispieť k tomu, aby sa evanjeliové hodnoty stali relevantné pre dnešnú spoločnosť a aby sa rodina a manželstvo stali pevným základom pre budúcnosť.

Pri riešení problémov v manželstve a rodine môže pomôcť aj terapia.

tags: #pastoracia #v #posmodernej #spolc