Z rôznych strán k nám prichádzajú zvesti, že sa v niektorých kruhoch šíri názor, že len úmyselný hriech je smrteľný a že hriechy páchané, takpovediac, z nevedomosti a zo slabosti, by sa za smrteľné pokladať nemali. V tomto bode je dôležité si pripomenúť učenie teológie, tak ako je obšírne podané v Teologickej summe svätého Tomáša Akvinského.
Hriech z nevedomosti
Hriech z nevedomosti vychádza z neznalosti, za ktorú si však človek môže sám a ide teda o hriešnu nevedomosť, ktorej sa tiež hovorí prekonateľná nevedomosť. Následná nevedomosť je chcená, aspoň nepriamo, pretože sa človek nesnažil poučiť o tom, o čom sa poučiť mohol alebo mal; tomu sa hovorí nevedomosť prekonateľná, pretože bolo v silách človeka sa jej, s vyvinutím náležitého mravného úsilia, vyhnúť.
Táto nevedomosť je vyložene hriechom, ktorý je prinajmenšom nepriamo chcený. Hriech, ktorý sme „len“ chceli spáchať, ale nakoniec, súhrou náhod, skutočne spáchali, je neospravedlniteľný, pretože aj bez nevedomosti by sme hrešili. Z toho plynie, že nevedomosť nechcená alebo neprekonateľná hriechom nie je, zato nevedomosť úmyselná alebo prekonateľná s ohľadom na to, čo by sme mali poznať, je hriechom, viac či menej ťažkým, vzhľadom k závažnosti povinností, ktoré človek nesplnil.
Úmyselná či prekonateľná nevedomosť nemôže hriech ospravedlniť, pretože na jej počiatku stojí nedbanlivosť; takáto nevedomosť nanajvýš vinu zmenšuje. Úplne neúmyselná alebo neprekonateľná nevedomosť hriech úplne ospravedlňuje a zbavuje človeka viny. Neprekonateľná nevedomosť je niekedy nazývaná aj dobrou vierou; avšak nevedomosť je neprekonateľnou a nevedomou len vtedy, keď človek nemá možnosť mravne sa od nej oslobodiť tým, že sa snaží poznať svoje povinnosti.
Toto ospravedlnenie sa tiež nemôže vzťahovať na tie najzákladnejšie prikázania prirodzeného zákona, ako sú: „nezabiješ“, „nepokradneš“, „nerob druhým to, čo nechceš, aby robili tebe“, „budeš veriť v jediného Boha“, … Prinajmenšom z toho, že na svete panuje určitý poriadok, že sa nad hlavou klenie nebo plné hviezd, z harmónie stvorenia, si človek ľahko môže odvodiť, že existuje nejaký Tvorca tohto poriadku.
A keď človek uzná túto možnosť hraničiacu s istotou, musí sa snažiť spoznávať ďalej a modliť sa, aby mu bolo dané svetlo; keď tak nekoná, nemôže sa už vyhovárať ani na dobrú vieru ani na nezavinenú a neprekonateľnú nevedomosť. Dopúšťajú sa ich tým, že neberú povinnosti vyplývajúce pre nich z ich stavu tak vážne, ako by ich brať mali a mohli alebo že nerešpektujú dostatočne práva a postavenie predstavených, podriadených, alebo im rovných osôb, s ktorými sú v neustálom styku.
Sme zodpovední nielen za chaos, ktorý okolo seba svojimi skutkami šírime, ale aj za dobro, ktoré by sme konať mali a nekonáme, pretože nám k tomu chýba skutočné odhodlanie pracovať pre Božiu slávu a spásu duší.
Tomáš Akvinský, ktorého teologické učenie je kľúčové pre pochopenie hriechu.
Hriech zo slabosti
Hriechom zo slabosti sa označuje to, čo je vyvolané vášňou, ktorá si dokáže podrobiť aj vôľu. V tomto zmysle znejú aj slová žalmu 6,3: „Miserere mei, Domine, quoniam infirimus sum. - Zmiluj sa nado mnou, Pane, pretože som slabý.“ Duša zasvätenej osoby chradne, keď je jej vôľa ovládaná zmyslovými podnetmi, pretože stráca schopnosť správneho úsudku a pri jej rozhodovaní nehrá hlavnú rolu to, čo je správne, ale strach, zášť, či dokonca žiadostivosť.
To sa prihodilo sv. Petrovi pri Kristovom Umučení, keď sa nechal ovládnuť strachom a zo slabosti nášho Pána trikrát zaprel. Keď nás teda niečo priťahuje, vzrušuje a prebúdza v nás vášeň, náš rozum má tendenciu všetko posudzovať tak, ako sa nám to akurát hodí a vôľa sa potom ochotne podvolí tomu, čo je v protiklade s Božím zákonom.
Tu je nutné odlišovať vášeň predchádzajúcu súhlas vôle a následnú, ktorá sa dostaví až potom, čo sa vôľa podrobí. Predchádzajúca vášeň zmenšuje vinu, pretože zmenšuje priestor pre slobodu úsudku a pre vedomú voľbu; to je obzvlášť zjavné u ľudí, ktorí ľahko podliehajú dojmom. Naopak vášeň následná, ktorá je vedomá, závažnosť hriechu nezmenšuje, ale naopak zväčšuje, či ešte lepšie povedané: je znamením, že hriech je viac než vedomý, pretože je to samotná vôľa, ktorá podnecuje tieto živelné prejavy vášne.
To sa stáva napríklad tomu, kto úmyselne vzkypí hnevom, aby dal najavo svoj nesúhlas. Tak ako dobrá následná vášeň, akou bol napríklad spravodlivý hnev nášho Pána, keď vyháňal kupcov z chrámu, zväčšuje zásluhu, tak zas zlá vášeň násobí previnenie. Človek je schopný, obzvlášť na začiatku, prudkým vášňam čeliť. Avšak len pokiaľ od začiatku nevzdoruje, ako by mal, pokiaľ sa poctivo nemodlí, aby sa mu dostalo Božej pomoci, vášeň už prestáva byť predchádzajúcou a stáva sa chcenou.
Hriech zo slabosti, dokonca aj ťažký a smrteľný, je ľahšie odpustiteľný ako ostatné hriechy. Dokonca aj zbožní ľudia by sa mali mať v tomto ohľade na pozore, pretože aj u nich sa môžu prejavovať nepotlačené žiarlivosti, čo môže viesť k ťažkým hriechom, napríklad k unáhleným súdom, ktoré môžu mať vážne následky a môžu sa prejaviť v slovách a skutkoch, ktoré sú často príčinou hlbokých nedorozumení.
To je pravý opak spravodlivosti a bratskej lásky. Bolo by hlbokým omylom myslieť si, že jedine úmyselný hriech môže byť smrteľný, pretože ten jediný je dostatočne predom premyslený a konaný s plným vedomím následkov a týka sa veci natoľko závažnej, že zabíja dušu a vrhá ju do večnej záhuby. Podobný omyl býva dôsledkom pokriveného svedomia a hriech sám svedomie ďalej nahlodáva.
Pripomeňme si ešte raz, že spočiatku môžeme víru vášní čeliť, že je našou povinnosťou sa o to pokúsiť a tiež sa modliť slová sv. zo zlého úmyslu.
Hriech zo zlého úmyslu
Na rozdiel od hriechu z nevedomosti a zo slabosti, si pri hriechu zo zlého úmyslu volíme zlo vedome; v latinčine je pre to výraz de industra, čo znamená, že sa o to sami pričiníme, že máme v zle záľubu, že hrešíme schválne, úmyselne, plne uvedomelo, bez škrupúľ. Na hriech sa často dlho dopredu pripravujeme. To ale neznamená, že konáme zlo pre zlo. Rysom vôle totiž je, že vždy usiluje o niečo, čo sama pokladá za dobré.
A tak môže túžiť len po takom zle, ktoré navonok vyzerá ako dobro. Preto aj ten, kto hreší úmyselne, zo zlej vôle a zo znalosti veci, kto teda chce vedome duchovné zlo, koná tak preto, aby získal nejaké časné dobro. Z toho, čo sme si povedali, je zrejmé, že takto definovaný hriech sa líši svojou závažnosťou od hriechu z nevedomosti alebo slabosti. Z toho však nie je možné vyvodzovať, že každý úmyselný hriech je hriechom proti Duchu Svätému.
Ten patrí k najťažším hriechom a dochádza k nemu vtedy, keď s pohŕdaním odmietame dokonca aj to, čo jediné by nás mohlo spasiť a oslobodiť od zla (napr. Koniec koncov aj svetské právo trestá premyslenú vraždu prísnejšie ako vraždu z vášne. Je zrejmé, že hriech zo zlej vôle je ťažší, než sú hriechy z nevedomosti a zo slabosti.
Veľká závažnosť hriechov zo zlej vôle pramení z toho, že sú vedomejšie než všetky ostatné, že obvykle majú svoj pôvod v nejakej neresti, ktorá je výsledkom predchádzajúcich opakovaných chýb, z toho, že skrz ne dávame vedome prednosť časnému dobru pred božským priateľstvom, a z toho, že ich nie je možné ani čiastočne ospravedlniť nevedomosťou či nezvládnuteľnou vášňou.
V týchto otázkach je možné mýliť sa dvojakým spôsobom: prvým omylom je myslieť si, že smrteľný hriech môže byť jedine hriech zo zlej vôle; tí, ktorí si toto myslia, si nie dosť jasne uvedomujú závažnosť niektorých hriechov z úmyselnej nevedomosti a slabosti; opačným omylom je zas prílišná zhovievavosť k niektorým hriechom páchaným zo zlej vôle, vykonávaným niekedy s mimoriadnou mierou chladnokrvnosti, bezcitnosti, a navyše so zdaním akejsi zhovievavosti a tolerancie.
Preto tí, ktorí bojujú proti pravému náboženstvu a berú deťom chlieb božskej pravdy, sa možno dopúšťajú horších hriechov než tí, ktorí sa Bohu rúhajú alebo niekoho zabijú v návale hnevu. Hriech je o to ťažší, ak si ho je človek plne vedomý, ak je spáchaný s vedomím všetkých dôsledkov a ak je sprevádzaný takou mierou sebalásky, až to hraničí s pohŕdaním Bohom.
Oproti tomu dobrý skutok je posudzovaný podľa toho, či bol vykonaný slobodne a dobrovoľne, či bol vedený láskou k Bohu a blížnemu, láskou, ktorá môže človeka priviesť až k svätému pohŕdaním sebou samým, ako o tom hovorí sv. Augustín.
Vo všetkých týchto záležitostiach, či už ide o skutky zlé alebo dobré, je treba pozorne skúmať, čo vychádza z našich vyšších schopností, z rozumu a vôle. Sú to slobodné skutky vykonané s plným vedomím všetkých príčin a následkov. Z tohto hľadiska potom zlý skutok, vykonaný plne vedome a v súlade s našou vôľou, je výrazom nášho spolčenia sa s diablom a jeho následky bývajú strašné.
Podobne ako sa láska Krista, ktorý pre nás umrel na kríži, Bohu páčila viac, než mu boli odporné všetky hriechy dohromady, aj Spasiteľ má väčšiu moc nás zachrániť než diabol zahubiť. V tomto zmysle Ježiš povedal: „A nebojte sa tých, ktorí zabíjajú telo - dušu zabiť nemôžu. Skôr sa bojte toho, ktorý môže zahubiť v pekle dušu aj telo.“ (Mt 10,28) Nepriateľ dobra nemôže, ak mu sami neotvoríte dvere, vstúpiť do vášho srdca, preniknúť do vašej vôle.
Pokánie
Prvé, čo sa nám ukázalo pozoruhodné v novom Ordo paenitentiae, je samotný nadpis: « Ordo paenitentiae ». V doterajšom Rituáli malo nadpis « De sacramento paenitentiae », « O sviatosti pokánia ». Teraz slovo « sacramentum» (sviatosť) chýba. Prečo chýba? Týmto nadpisom chce Cirkev zdôrazniť, že pokánie sa nevyčerpáva iba sviatostnou formou, ale i mimosviatostnou, že jestvujú aj rozličné iné cesty k odpusteniu hriechov než sviatosť pokánia.
A skutočne v úvodnom texte čítame: « Boží ľud koná a uskutočňuje pokánie mnohorakým a rozmanitým spôsobom. Trpezlivou účasťou na Kristových utrpeniach, skutkami milosrdenstva a kresťanskej lásky a čoraz dokonalejším uskutočňovaním Kristovho evanjelia..., ďalej tým, že veriaci uznávajú svoju hriešnosť a vrúcne prosia o odpustenie od Boha i od bratov a sestier, ďalej pri hlásaní Božieho slova, pri modlitbe a pri kajúcich častiach slávenia Eucharistie » (čl. Toto presvedčenie teda viedlo Cirkev k novému názvu: Ordo paenitentiae. Intenciu nového nadpisu nesmieme zotrieť pri preklade do materčiny. Preložme ho azda takto: «Spôsob pokánia».
Pokánie ako také patrí k centrálnym požiadavkám biblickej zvesti. Je základnou požiadavkou Evanjelií. Stojí v centre hlásania Jána Krstiteľa. Aj sv. Tomáš učí, že čnosť pokánia privádza človeka k milosti iba tým, že má určitú reláciu, vzťah k cirkevnej moci kľúčov. A všetko pokánie, i to, ktoré sa deje bez viditeľnej súvislosti so sviatosťou, musí obsahovať vo svojej podstate sviatostnú dimenziu. Ale táto skutočnosť nemôže byť dôvodom k tomu, aby sa o pokání hovorilo jedine ako o sviatosti pokánia.
Zadná strana medaily naznačuje odvrátenie od hriechu. Hriechom možno nazvať priestupok alebo vinu iba na pozadí posolstva o láske a vernosti Boha. Kto nemá vieru v Boha, nemôže pochopiť, že priestupok alebo vina je hriech. Už aj podľa Starého zákona hriech je odvrátenie od Boha. V Novom zákone je Boh mimoriadne blízky svojmu ľudu v Ježišovi Kristovi.
Hriech označuje nielen zlý skutok ako taký, ale aj stav, ktorý z neho nasleduje, stav znepriatelenia s Bohom. Hriech je ďalej porušovanie Božieho zákona. Najmä sv. Ján vyzdvihuje túto okolnosť. Kto sa stavia proti Božiemu zákonu, stáva sa neposlušným samému Bohu. I vtedy, keď každé dobrovoľné prestúpenie Božieho zákona neobsahuje uvedomelé a zámerné nepriateľstvo voči Zákonodarcovi, predsa je znamením, že človek žije v neposlušnosti a v odmietnutí Boha.
V tomto zmysle vraví sv. Pavol: Zmýšľanie telesné je Bohu nepriateľské... Tí teda, čo sú podľa tela, nemôžu sa páčiť Bohu (Rim. Každý hriech je nespravodlivosťou. Najmä sv. Ján sa takto vyslovuje o hriechu (1 Jn 1,9; 5,17). Hriech spôsobuje v človekovi trvalý stav porušovania spravodlivosti voči Bohu. Lož je časté označenie hriechu v gréckych textoch sv. Jána.
Hriech sa tu odhaľuje ako popretie základnej pravdy, totiž závislosti človeka od Boha. Do tohto stavu odmietnutia zaznieva Ježišova výzva k pokániu. Pán Ježiš nehlásal pokánie takto jednostranne. Prečítajme si jeho ohlásenie, ako ho naznačil Marek: « Naplnil sa čas, prišlo Božie kráľovstvo. Ježiš Kristus chápe pokánie nielen ako odvrátenie od hriechu, ale zároveň ako ochotu prijať Božie kráľovstvo, ktoré prišlo na svet v jeho osobe.
Nejde mu iba o to, aby sa jeho učeníci očistili od hriechu, ale zároveň aj o to, aby radikálne prilipli k nemu. Nehovorí im: « Choďte domov a čiňte pokánie,» ale vraví im: «Zanechajte všetko a poďte so mnou. » Ježišom vyžadované obrátenie znamená teda viacej než odvrátiť sa od hriechu. Sv. Ján pokáním rozumie živo uveriť v Krista, nasledovať ho, mať vrúcne spoločenstvo s ním.
Aj u sv. Pavla krst síce znamená odumrieť hriechu, ale hneď aj vstať z mŕtvych s Kristom k novému životu. Podľa Waltera Losera: Pokánie sa v kresťanstve završuje hnutím, ktoré sa volá viera - nádej - láska. Viera, nádej a láska je predná strana medaily. A keď Cirkev je spoločenstvo kresťanov, ktoré žije vo viere, nádeji a láske, a hriech je odmietnutie viery, nádeje a lásky, potom pokánie znamená nielen odvrátiť sa od svojho hriechu, ale znova sa zapojiť do hnutia viery, nádeje a lásky.
Ale postúpme ešte o krok ďalej: na prednej strane medaily, ako sme povedali, je s vierou a nádejou i láska. Z tohto hľadiska rozumieme, prečo pokánie okrem prilipnutia k Ježišovi vyžaduje aj privrátenie sa k spolublížnym. Láska k Bohu je totiž zároveň a neoddeliteľne aj láskou k blížnym. Je isté, že odvrátiť sa od hriechu, roztrhať nerestné zväzky a priznať si zlyhanie a slabosť, to nie je príjemná záležitosť, ale upriamenie na prednú stranu medaily, kde sa začína obnovenie života v Bohu vierou, nádejou a láskou, vnáša do pojmu pokánia radosť.
V hebrejských textoch pokánie sa označuje slovom « šúb ». Slovo « šúb » vyjadruje šťastné, radostné pocity návratu väzňa zo žalára, alebo vyhnanca z exilu, alebo zajatca z nepriateľského zajatia. « Súb » je radostný návrat domov, návrat k otcovi. Aj márnotratný syn hovorí sám sebe: « Vstanem, vrátim sa k svojmu otcovi. » V návrate domov, v návrate do otcovského náručia prepuká vždy radosť.
Sv. Anton Paduánsky hovorí o pokání ako o svadbe pokánia; hľadí na pokánie ako na slávnosť plnú radosti. Napokon pri pohľade na prednú stranu medaily sa nám ozrejmuje, že pokánie nie je naliehavé iba pre kresťana, ktorý upadol do hriechu a vylúčil sa z Božieho kráľovstva. Pokánie sa adresuje aj na kresťanov, ktorí zotrvávajú v dobrom. Obrátenie je totiž svojou povahou také, že sa musí stále a stále obnovovať.
Häring hovorí, že keď začalo, musí sa ustavične prehlbovať, zvnútorňovať, zdokonaľovať ako vraví sv. Pavol: « Ste synmi svetla. Kráčajte ako takí. Buďte hodní tohto svojho povolania. Umreli ste hriechu a ste zaangažovaní do kráľovstva milovaného Syna Božieho. Buďte hodní tohto svojho povolania. Umreli ste hriechu a ste vzkriesení s Kristom. Kráčajte ustavične v sile jeho zmŕtvychvstania. » Každý kresťan - i svätec - potrebuje pokánie.
Pokánie ako cesta k odpusteniu a obnove.