Svätý Páter Pio, rodným menom Francesco Forgione, sa narodil 25. mája 1887 v malej dedine Pietrelcina na juhu Talianska. Pochádzal z jednoduchej roľníckej rodiny, ktorá mu od útleho veku vštepovala hlbokú vieru. Už v detstve bolo jasné, že je výnimočným dieťaťom Božím. Bol veľmi zbožným, už ako chlapec sa chcel stať kňazom. Ako chlapec bol vážny, mlčanlivý a od detstva pociťoval silnú túžbu zasvätiť sa Bohu. Už v mladosti mal vízie a prežíval duchovné skúsenosti, ktoré presahovali jeho vek.
Pio z Pietrelciny (Páter Pio), kňaz, rehoľník, mystik, O.F.M. Sviatok: 23. septembra. * 25. mája 1887 sa v malej talianskej dedinke Pietrelcina do rodiny roľníka Grazia a jeho manželky Giuseppy Forgione narodil František, pomenovaný po sv. Františkovi z Assisi.
Páter Pio, občianskym menom Francesco Forgione, sa narodil 25. mája 1887 v chudobnej dedinke Pietrelcina v talianskom vnútrozemí, neďaleko Neapola. Bol v poradí štvrtý zo šiestich detí. Otec Orazio a matka Giuseppa boli sedliaci a svoje deti viedli k úprimnej oddanosti katolíckej Cirkvi.
Svätý Páter Pio sa narodil 25. mája 1887 v Pietrelcine v Taliansku, malom vidieckom mestečku na juhu Talianska. Na druhý deň bol pokrstený v neďalekom kostole menom svojho brata Francesca, ktorý zomrel v ranom detstve. Náboženstvo bolo stredobodom života pre Pietrelcinu aj rodinu Forgione.
Páter Pio, kapucín, stigmatik, narodil sa 25. mája 1887 v Pietrelcine. Pokrstili ho hneď na druhý deň, lebo bol veľmi slabý. Dali mu meno Francesco. Bol v poradí druhým synom Grazia Forgiona a Márie Giuseppy Di Nunzio . Rodičia boli chudobní, jednoduchý ľudia. Boli analfabeti. Ich vieru živila horlivá modlitba.
Francesco Forgione vstúpil do noviciátu františkánskeho rádu kapucínov v neďalekom Morcone, ktorý si sám vyhliadol. Tam po rekolekciách odovzdal svetský odev a dostal rehoľné rúcho na znamenie pretrhnutia pút zo svetom. Dostal aj rehoľné meno: Pius z Pietrelciny. Od samého začiatku bral rehoľný život vážne. Veľa ho to stálo, lebo bol fyzicky slabý. Jednako nešetril sily, len aby dosiahol ideál kapucínskeho života, ktorý ho fascinoval.
Keď mal šestnásť rokov, vstúpil ku kapucínom do noviciátu. Tu prijal rehoľné meno Pius, čo v preklade znamená zbožný. V roku 1902 si ako šestnásťročný obliekol kapucínsky habit. V roku 1907 zložil večné sľuby, keď sa stal plnoprávnym rehoľníkom kapucínom.
V seminári mal vážne zdravotné problémy s pľúcami a zažívaním. V bohosloveckých štúdiách musel preto pokračovať doma, kde sa mu jeho zdravotný stav trochu zlepšil. V Pietrelcine zostal celých sedem rokov. Študoval, postil sa, trpel. Tu obdržal dišpenz, aby mohol byť 10. augusta 1910 vo veku len 23 rokov vysvätený za kňaza.
Konečne 10. augusta 1910 sa brat Pio prijatím kňazskej vysviacky stal pátrom Piom. Vysvetený bol v katedrále v Benevente v prítomnosti matky, príbuzných a známych. Otec bol v tom čase preč, tentoraz v Južnej Amerike. Primičnú svätú omšu v rodnej farnosti slúžil 14. augusta. Na túto výnimočnú udalosť prišli takmer všetci obyvatelia Pietrelciny.
Asi mesiac nato, 7. septembra, sa Pio modlil v chatrči zhotovenej z trstiny, ktorú si postavil na rodičovskej roli. Tu sa mu zjavili Ježiš Kristus a Panna Mária a Piovo telo poznačili rany Pána Ježiša. Stigmy spôsobovali Piovi veľkú bolesť a vyvolávali v ňom zmätok. Modlil sa len za to, aby rany boli neviditeľné, a Pán ho na ten čas vyslyšal.
Celý jeho život bol poznačený utrpením a nadprirodzenými zásahmi. 20. septembra 1918 páter Pio, kľačiac pred svojím veľkým krížom, dostal stigmy - rany ukrižovaného Ježiša Krista. Tým sa stal prvým stigmatizovaným kňazom v histórii Cirkvi. Počas prvej svetovej vojny povolali Pia do armády, ale zdravotne bol na tom stále biedne. Niekoľkokrát dostal zdravotnú dovolenku, ale napokon ho definitívne prepustili. Potom prechádzal Pio z jedného kláštora do druhého a medzitým sa vracal domov, pretože v každom z nich krátko po príchode vážne ochorel.
Predstavení ho v roku 1916 nakoniec poslali do Kláštora Milostivej Panny Márie v San Giovanni Rotondo. V tých časoch to bol zapadákov ležiaci na takmer nedostupnom mieste. Obyvatelia Pietrelciny hundrali na Piových predstavených, že im "ukradli" ich "svätého" rodáka. No Pio si zamiloval svoj nový domov a jeho zdravotný stav sa nakoniec zlepšil.
Počas spovedania chlapcov v kláštore Milostivej Panny Márie 5. augusta 1918 mal Pio videnie. Zdalo sa mu, že nejaká "nebeská bytosť" mu kopijou prenikla dušu. Keď precitol, Pio spozoroval, že bol skutočne poranený a že mu bok krváca. Išlo o takzvanú transverberáciu srdca.
O niekoľko týždňov neskôr, 20. septembra 1918, sa Pio po doslúžení svätej omše modlil v kláštornej kaplnke pred krížom. A tu sa nebo k nemu opäť sklonilo. Od tejto chvíle takmer až do smrti, celých päťdesiat rokov, mal na svojich rukách, nohách a boku viditeľné krvácajúce rany Ježiša Krista.
Páter Pio ich prvýkrát prijal v roku 1918 po jednej hlbokej mystickej skúsenosti v kaplnke kláštora v San Giovanni Rotondo. Rany sa objavili na jeho rukách, nohách a na boku a zostali až do jeho smrti v roku 1968. Tieto stigmy pútali veľkú pozornosť veriacich, lekárov i cirkevných autorít. Pio ich však vnímal nie ako výsadu, ale ako bremeno, ktoré nesie spolu s Kristom.
Lekár, ktorý skúmal tieto rany, mohol len konštatovať, že rany nemajú prirodzený pôvod. Nejaký čas pred smrťou r. 1968 stigmy zmizli a nezostala po nich žiadna jazva. Koža bola úplne obnovená. Mnohí, ktorí sa s ním stretli, hovorili, že krv, vytekajúca zo stigiem, mala vôňu kvetov.
Pio nosil na rukách rukavice bez prstov, aby zakryl rany, a na boku mal obväz, do ktorého vsakovala krv. Bolesť sa stala jeho nerozlučnou spoločníčkou, ale on o tom nehovoril a iní to zbadali, len ak prešiel popri nich. V poslušnosti voči svojim predstaveným sa musel podrobiť rôznym dôkladným lekárskym vyšetreniam, aby sa zistil pôvod rán. Žiadne odborné vysvetlenie sa však nikdy nenašlo a rovnako sa nepodarilo vysvetliť ani príčinu "rajskej vône", ktorá Pátra Pia obklopovala.
Páter Pio bol známy aj mimoriadnymi duchovnými darmi. Mnohí svedčili o jeho schopnosti čítať v srdciach ľudí, pri spovediach im odhaľoval hriechy, ktoré zabudli alebo nechceli priznať. Správne odhadol, čo penitenti potrebovali, a vždy našiel to správne slovo, aby priviedol ľudí bližšie k Bohu. Mal dar bilokácie, teda schopnosť súčasne sa zjaviť na viacerých miestach. Niektorí veriaci opisovali, že sa im zjavil, aj keď fyzicky neopustil kláštor. Ďalším darom bola jeho hlboká modlitba. Páter Pio denne slúžil svätú omšu veľmi dlho, pretože každé slovo prežíval ako osobné stretnutie s Kristom. Jeho omše si získali veľký záujem veriacich, ktorí v nich cítili nebo na zemi.
Okrem tejto nadprirodzenej skutočnosti mal páter Pio dar bilokácie a vedel aj čítať v ľudských srdciach. Prichádzalo za ním toľko ľudí, že často spovedával 10-12 hodín denne. Zistilo sa, že Pio dokáže "čítať" v dušiach a odhaľovať Božie zámery. Tak mohol predpovedať budúcnosť, stanoviť účinnú liečbu a napomôcť vyzdravenie.
Hoci sa snažil skrývať svoje stigmy, chýr o nich sa rozniesol široko-ďaleko a do San Giovanni Rotondo začali čoskoro prichádzať zástupy veriacich, aby sa zúčastnili na Piovej svätej omši a potom v dlhých radoch čakali uňho na spoveď.
V San Giovanni Rotondo sa čoskoro začali zhromažďovať tisíce pútnikov. Ľudia z Talianska i celého sveta prichádzali, aby prijali jeho požehnanie alebo spoveď. Pre mnohých sa stal duchovným otcom, ktorého nazývali jednoducho „Padre“. Páter Pio bol prísny v svedomí, ale zároveň hlboký v láske a milosrdenstve.
Páter Pio mal totiž víziu stavby modernej nemocnice, ktorá by slúžila chorým zo San Giovanni Rotondo. Ale vďaka svojej duchovnej službe páter Pio dokázal zozbierať dary z celého sveta. Atak sa v roku 1956 otvorili brány nemocnice, ktorej dal meno Dom úľavy v utrpení.
Svätý páter Pio dal vybudovať kliniku s 1200 posteľami výlučne z darov ako „chrám modlitby a vedy“ podľa najnovších poznatkov z oblasti liečenia tela a duše. Páter Pio vedel, že je potrebné najprv vyliečiť telo, aby sme dosiahli dušu. Táto nemocnica poskytuje najkrajší dôkaz toho, že tento svätec nebol nijaký mystik vzdialený svetu, ale rozhodne muž, ktorý dokázal oceniť požehnanie modernej techniky a vedy pre zmiernenie utrpenia ľudí.
Páter Pio často hovoril o bojoch s diablom, ktoré prežíval vo forme fyzického i duchovného utrpenia. V januári 1903, 21 dní pred oblečením františkánskeho habitu, mal mladý Francesco Forgione, neskôr známy ako páter Pio víziu, v ktorej bojuje s diablom, útočiacim na duše. Bitka napokon trvala 50 rokov a to počas dlhých hodín strávených v spovednici. S jedinou prestávkou, keď mal zakázané spovedať.
Hoci páter Pio zriedka vykonával exorcizmus, niekoľko prípadov je známych veľmi dobre. V lete 1964 čakala na p. Pia osemnásťročná posadnutá dievčina. Keď sa objavil, dievča začalo kričať a preklínať ho. Zdalo sa, že ten si z toho nič nerobí. Démon, ktorý posadol dievča, útočil na svätého.
Neskôr v tú istú noc mníchov zobudil príšerný krik pátra Pia. "Bratia, pomôžte mi! Pomôžte!". Bratia objavili svätca ležať na zemi. Ústa a nos mu krvácali , pravé obočie mal ako keby zasiahnuté úderom. Nasledujúci deň bol páter Pio taký zoslabnutý, že nemohol slúžiť svätú omšu.
Niekoľko kňazov vykonávalo nad dievčaťom exorcizmus a počuli démona ako sa chvastá, že zlomil p. Piovi chrbát. O niekoľko dní sa stretol s dievčaťom, ktoré keď ho videlo, začalo škriekať a stratilo vedomie. Keď prišla k sebe, konečne bola slobodná. Pátrovi Piovi prinášali mnoho zdanlivo posadnutých ľudí. Ten sa na osobu pozrel, ako keby sa pokúšal skúmať dušu a potom poradil, ako by sa mali liečiť.
Počas iného exorcizmu sa posadnutá žena snažila kopať a hrýzť tých, ktorí ju pridržiavali. Kričala: "Nemôžem vám nič urobiť, pretože máte jeho (p. Pia) vedľa seba. Modlí sa a pomáha vám! " Je signifikantné, že aj dnes ľudia, ktorí boli oslobodení od vplyvu démonov uvádzajú, že počas exorcizmu videli pátra Pia.
O Pátrovi Piovi bolo známe, že sa rozprával s anjelmi strážcami a mal dar byť zároveň na dvoch miestach (tzv. bilokácia). Viedol tiež fyzický boj s démonmi, v ktorom často utŕžil modriny.
Pre spomínané dary sa z neho stal "predmet" vášnivého zbožňovania, ba niekedy až hystérie. Keď sa rozniesol chýr, že Pia majú preložiť do iného kláštora, ľudia zo San Giovanni Rotondo postavili naokolo barikády a vyhrážali sa násilím každému, kto by Pia odviedol. A keď kráčal pomedzi zástupy do kostola slúžiť svätú omšu, ľudia si trhali kúsky z jeho rúcha a bili sa medzi sebou o miesta v prvých laviciach v kaplnke. Dokonca turistom, ktorí sa zháňali po suveníroch pripomínajúcich stigmatizovaného kňaza, predávali kusy látky namočenej do kozacej krvi.
Zopár diecéznych kňazov závidelo Piovi jeho popularitu a spolu s niektorými obyvateľmi mesta podali do Ríma nepravdivé informácie. Vatikán na ne reagoval opatreniami, ktoré mali zamedziť Piovu úžasnú obľubu. Približne od roku 1922 nesmel svojim duchovným deťom písať a v rokoch 1931 až 1933 mal zakázané verejne slúžiť svätú omšu a spovedať.
Podľa príkladu Pána Ježiša Pio prijal život obetného baránka a ponúkol túto svoju žertvu za spásu duší kdekoľvek na svete. Obzvlášť mu ležali na srdci duše v očistci. Takto prežil svoje "väzenie" v spoločenstve s Bohom a v modlitbe za svoje duchovné deti i za iných, ktorých potreby spoznal niekedy nadprirodzenou cestou.
Keď bol zrušený zákaz jeho verejného účinkovania, hoci zákaz písomného styku platil naďalej, znovu smel vychutnávať nádhernú službu prinášajúcu mnohé obrátenia a pôsobiť ako "projektant duší". Niektorí z jeho priaznivcov síce ani potom nezačali žiť kresťanským životom, predsa väčšina z návštevníkov pátra Pia mala úprimný záujem o duchovné veci.
Dôkladne spracované udalosti z jeho obdivuhodného života i naďalej priťahujú ľudí do San Giovanni Rotondo. Tu hľadajú pravdu a lásku, ktorú svätý Páter Pio prinášal každému, s kým sa stretol.
Páter Pio sa ponúkol Bohu ako zmierna obeta za hriechy a za duše v očistci. Ako prvý kňaz v dejinách ľudstva niesol na svojom tele 50 rokov stigmy - znaky Umučeného Ježiša. Jeho život sprevádzali rôzne nadprirodzené a mystické zážitky. Vedel čítať vo svedomí ľudí, bol vyhľadávaným spovedníkom, už za jeho života sa diali zázraky uzdravenia, exorcizoval ľudí, bilokoval. Keďže tieto úkazy okolo neho spôsobovali rozruch a miestami až davovú hystériu, Cirkev mu na nejaký čas uložila zákaz slúžiť verejné sväté omše a vysluhovať sviatosti. Napriek bolesti, ktorú mu to spôsobovalo, zostal verný sľubu poslušnosti, čím sa prejavila pravosť Božieho služobníka.
Páter Pio naďalej spovedal zástupy ľudí, v roku 1967 však začal slabnúť. Aj stigmy sa mu pomaly strácali, len bolesť mu zostala. Keď 23. septembra 1968 zomrel, rany na tele mu úplne zmizli.
Páter Pio zomrel 23. septembra 1968 vo veku 81 rokov. Posledné slová, ktoré vyslovil, boli modlitba k Ježišovi a Márii. Pri jeho smrti sa stigmy záhadne zacelili bez jaziev. Jeho život sa stal svedectvom o sile modlitby, obety a úplnom darovaní sa Bohu.
Táto obetavá duša však v skutočnosti nikdy neprestala osobitným spôsobom slúžiť. Miesta, kde žil páter Pio, patria k významným cieľom pútnikov z celého sveta.
Jeho svätorečenie 16. júna 2002 bolo najväčším, aké Rím zažil. Ján Pavol II., ktorý ho vyhlásil za svätého, ho ako pútnik sám navštívil a ako pápež bol pri jeho hrobe.
Páter Pio bol v roku 2002 vyhlásený za svätého pápežom Jánom Pavlom II. a dodnes patrí medzi najuctievanejších svätcov modernej doby.
Mnohé už poukazuje na to, že páter Pio vojde do histórie ako najväčší svätec 20. storočia. Mnohí ľudia pokladajú svätého Pátra Pia za najvýznamnejšiu osobnosť minulého storočia a často o ňom hovoria ako o "druhom svätom Františkovi". Svätý Otec Ján Pavol II. ho 16. júna 2002 slávnostne zapísal do zoznamu svätých.