Európske štáty, vybudované na kresťanskej tradícii, zasvätili osud svojej krajiny a jej obyvateľov pod ochranu svätých. Vybraní patróni ich mali ochraňovať pred vojnami, hladomorom a živelnými pohromami. Poliaci vzývajú ako ochrancov svojej krajiny niekoľkých svätcov: sv. Stanislava, sv. Vojtecha a sv. Hyacinta.
Svätý Stanislav
Svätý Stanislav sa narodil v šľachtickej rodine v Szczepanówe pri Krakove. Študoval v Gniezne, tam bol aj vysvätený za kňaza. Biskup Krakova, Lampert Zula, mu zveril úrad kanonika a poveril ho kázaním. Stanislav sa vďaka tomu stal veľmi rýchlo známym, mnohí ho vyhľadávali, aby im poskytol duchovnú radu. Usiloval sa čím viac o rozšírenie viery a náboženstva.
V roku 1072 bol vymenovaný za biskupa Krakova. Znepriatelil si však kráľa Boleslava II. Smelého, keďže odsúdil jeho krutosť, nespravodlivosť a únos ženy jedného šľachtica. Stanislav ho exkomunikoval. Keď kráľ prišiel na bohoslužby, Stanislav ich prerušil. Sám Boleslav ho zavraždil pri slúžení omše. Stalo sa to 11. apríla.
Stanislav je poľským národným a hlavným krakovským patrónom. Kanonizoval ho pápež Inocent IV. Sviatok svätého Stanislava pripadá na 11. apríla.
Svätý Stanislav
Svätý Hyacint
Svätý Hyacint (1185-1257), známy tiež ako Hyacint z Krakova, bol poľský dominikánsky kňaz a významný misionár, ktorý vynikal veľkou horlivosťou pri šírení kresťanstva vo východnej Európe. Prvý poľský dominikán, zakladateľ Poľskej dominikánskej provincie.
Život svätého Hyacinta
Svätý Hyacint, pôvodným menom Jakub, sa narodil okolo roku 1183 alebo 1185 v Kamień Śląski, v Sliezsku, ktoré bolo v tom čase súčasťou Poľska. Pochádzal z významnej šľachtickej rodiny Odrowążovcov, čo mu zabezpečilo privilegované postavenie a prístup k vzdelaniu. Jeho rodinné zázemie mu poskytlo nielen materiálne zabezpečenie, ale aj kultúrne a intelektuálne podnety, ktoré formovali jeho raný život. Svoje rozsiahle vzdelanie získal na popredných európskych univerzitách v Krakove, Prahe a Bologni.
Práve v Bologni dosiahol významný akademický titul doktora kánonického práva a teológie. Táto náročná akademická príprava svedčí o jeho výnimočnom intelekte a hlbokej túžbe po poznaní, čo neskôr zohralo kľúčovú úlohu v jeho náboženskej službe a v rámci dominikánskeho rádu, ktorý kládol veľký dôraz na vzdelanosť. Predtým, ako sa rozhodol pre rehoľný život, pôsobil ako kňaz a kanonik wawelskej katedrály v Krakove. Jeho zaradenie do diecéznej rady naznačuje jeho aktívnu účasť na správe cirkevných záležitostí a jeho rešpektované postavenie v rámci miestnej cirkvi. Toto obdobie jeho života predstavovalo dôležitú etapu, ktorá ho pripravila na jeho budúce poslanie.
Prelomovým momentom v jeho živote bolo stretnutie so svätým Dominikom v roku 1220 v Ríme, kam sprevádzal svojho strýka Iva Odrowąża, krakovského biskupa. Charizma svätého Dominika a ideály novozaloženého dominikánskeho rádu, zameraného na kázanie a štúdium, hlboko zapôsobili na Hyacinta. Spolu so svojím bratrancom blahoslaveným Česlavom a ďalšími dvoma spoločníkmi prijal v roku 1221 (niektoré zdroje uvádzajú rok 1220) rehoľné rúcho priamo z rúk svätého Dominika. Týmto krokom sa zaviazal k životu v chudobe, čistote a poslušnosti, nasledovaniu dominikánskej spirituality a aktívnemu šíreniu evanjelia.
Po krátkom pobyte v Ríme sa Hyacint vrátil do Poľska s jasným poslaním - založiť a upevniť dominikánsky rád vo svojej rodnej krajine. Už na svojej ceste späť preukázal svoju horlivosť, keď založil dominikánsky priorát vo Friesachu v Korutánsku. V roku 1223 sa usadil v Krakove pri kostole Najsvätejšej Trojice, kde s Božou pomocou a podporou miestneho biskupa založil prvý dominikánsky priorát v Poľsku. Tento priorát sa stal centrom dominikánskej prítomnosti v Poľsku a existuje nepretržite dodnes.
Svätý Hyacint sa stal neúnavným apoštolom a misionárom, vďaka svojej rozsiahlej evanjelizačnej činnosti si vyslúžil titul „Apoštol severu“. Jeho misijné cesty ho zaviedli do mnohých poľských diecéz, ako aj do Pruska, Rusi a Litvy. Niektoré tradície mu pripisujú aj misijné cesty do Dánska, Švédska, Nórska a dokonca aj do Škótska, Ruska, Turecka a Grécka, hoci historická presnosť týchto vzdialenejších ciest je predmetom diskusií. Jeho kázne a horlivá práca viedli k mnohým obráteniam a k zakladaniu nových kostolov a priorátov.
Bojovníci Panny Márie pre dnešné časy – sv. František a Hyacinta
Zázraky a legendy
Život svätého Hyacinta je opradený mnohými zázrakmi a legendami. Jedna z najznámejších hovorí o tatárskom útoku na Kyjev. Hyacint sa ponáhľal zachrániť Najsvätejšiu sviatosť z kaplnky, keď počul hlas Panny Márie, ktorá ho žiadala, aby ju nevzal so sebou. Napriek tomu, že socha bola kamenná a ťažká, Hyacint ju bez námahy zdvihol a spolu s Eucharistiu preniesol do bezpečia. Práve preto je často zobrazovaný s monštranciou a sochou Panny Márie.
Ďalšia legenda hovorí o tom, ako počas návštevy v Kościeleci v roku 1238 zázračne obnovil zničenú úrodu po krupobití, za čo mu miestni obyvatelia na znak vďaky ponúkli pirohy. Z tejto udalosti pochádza aj poľské príslovie „Święty Jacku z pierogami!“, ktoré sa používa ako zvolanie o pomoc v zdanlivo beznádejných situáciách. Tradícia mu tiež pripisuje vzkriesenie mnohých mŕtvych.
Svätý Hyacint
Smrť a kanonizácia
Po rokoch neúnavnej misionárskej práce sa svätý Hyacint vrátil do Krakova v roku 1243. Zomrel tam 15. augusta 1257, na sviatok Nanebovzatia Panny Márie. Jeho pozostatky sú uložené v Bazilike Najsvätejšej Trojice v Krakove.
Za blahoslaveného bol vyhlásený pápežom Klementom VII. v roku 1527 a za svätého ho kanonizoval pápež Klement VIII. 17. apríla 1594. Jeho liturgická spomienka sa slávi 17. augusta. V roku 1686 ho pápež Inocent XI. ustanovil za patróna Litvy. Je tiež patrónom tých, ktorí sú v nebezpečenstve utopenia a vzpieračov. Jeho socha je umiestnená aj na Berniniho kolonáde na Námestí svätého Petra v Ríme.
Ďalší patróni Poľska
Okrem svätého Stanislava a svätého Hyacinta, Poliaci si za patróna vybrali aj svätého Vojtecha.
Sedembolestná Panna Mária
Svojho patróna má aj Slovensko. Pápež Pius XI. v roku 1927 zveril našu krajinu pod ochranu Sedembolestnej Panny Márie. Tej je u nás venovaný aj štátny sviatok, ktorý sa oslavuje 15. septembra. Prvé stopy sviatku Sedembolestnej Panny Márie siahajú do 15. storočia. Prvá zmienka o ňom pochádza z roku 1412, keď o ňom hovorili na cirkevnom sneme v Kolíne nad Rýnom. Pre celú cirkev bol ustanovený pápežom Benediktom XIII. v roku 1727.