Pavol Zaťko je známy predovšetkým ako kňaz a pestovateľ jabĺk. Jeho životná cesta je spojením duchovnej služby a podnikania v agrosektore.
Duchovná činnosť
Vdp. Pavol Zaťko pôsobil ako výpomocný duchovný vo Farnosti sv. Martina v Bratislave. V roku 2019 celebroval svätú omšu v pútnickom kostole bl. Zdenky v Podunajských Biskupiciach. Omša bola celebrovaná v chorvátčine, čo bolo pre sestry chorvátskej provincie milosrdných sestier Svätého kríža, ktoré kostol navštívili, príjemným prekvapením. Pavol Zaťko má po starej mame chorvátske korene.
Podnikanie v agrosektore
Pavol Žatko z Ostratíc sa venuje pestovaniu jabĺk a sezónneho ovocia už od nežnej revolúcie. V lete oberá čerešne, na jeseň jablká.
Tvrdí, že Slovensko nemá dobré zákony pre malých farmárov, a preto sa ich ovocie predražuje a ľudia si ho nemôžu dovoliť kúpiť.
Po jeseni máva chvíľu pauzu, ale potom začína rezať a štepiť. Normálne by to v zime nemusel robiť, ale keďže má trvalo zamestnaných štyridsať ľudí, musí im zabezpečiť robotu.
Jeho model podnikania je odlišný od bežného európskeho modelu, pretože pestovanie je sezónna práca. Firmu tak zvyčajne tvorí majiteľ a pár ľudí alebo rodina.
Jeho presvedčením je, že ľudia, teda zamestnanci so svojimi rodinami, by mali byť stredobodom firmy. Lebo mojím presvedčením je aj to, že ľudia, teda zamestnanci so svojimi rodinami, by mali byť stredobodom firmy. Oni ju totiž tvoria a hýbu ňou.
Chcel vyrábať aj ovocné šťavy u nás na dvore, lenže povolenia od hygieny by ho vtedy stáli asi jeden a pol milióna korún. U nás sú pravidlá rovnaké pre všetkých - či ste malý, alebo veľký výrobca.
Je šťastie, že sme v Európskej únii, hoci aj preto Slovensko polovicu jabĺk dováža zo zahraničia. Ostatní sú buď sebestační, alebo exportujú. Napríklad poľské jablká sa vyvážajú do celej Európy. Oni to však majú lepšie aj preto, že v parlamente majú veľa agrárne zameraných politikov. U nás to tak nie je. A preto tu má najviac peňazí z kila jabĺk štát a nie pestovateľ.
Hovorí sa, že ľudia by mali jesť ovocie a zeleninu najmä zo svojho okolia. Pretože ľudia sa vyvíjali v určitom prostredí, ktoré pre nich bolo prirodzené. Svet kedysi krásne fungoval. Ešte pred šesťdesiatimi rokmi u nás v dedine ľudia jedli to, čo si dopestovali.
Existuje veľké spektrum ovocia, ktoré by sa tu mohlo kvalitne pestovať a nepestuje sa. Napríklad taká pravá domáca slivka.
Ľudia začínajú hľadieť aj na kvalitu, nielen na cenu. Nie vždy si však ovocie od malého obchodníka môžu dovoliť. Ak by tu bolo viac malých farmárov alebo výrobcov nábytku, tak by sa vedeli brániť aj proti stavaniu supermarketov a príchodu veľkých firiem.
Nemôžeme sa spoliehať len na šťastie, lebo by nám múčnatka každý rok zožrala sady. Samozrejme, čím je produkt ekologickejší, tým je drahší. Postavili siete proti ľadovcu, vrtuľníkom rozháňali studený vzduch, čerešne a jahody ohrievame počas mrazov parafínovými sviečkami.
Tradície a skúsenosti sedliakov si síce váži, ale nie vždy sú aplikovateľné. Navyše sa nám mení klíma a počasie je čoraz menej vyrovnané. Tlak hubových chorôb, parazitov a burín je taký šialený, že ekonomicky je to nemožné.
Geneticky modifikované plodiny sú hrozným strašiakom. Je jednoduché povedať „dajte to preč, nechcem s tým mať nič spoločné“. Ale keby ste pred sebou videli kukuričné pole dolámané od vijačky kukuričnej a vedľa zdravú kukuricu, ktorá má v génoch baktériu, čo tú húsenicu zabije aj bez postreku, vyberalo by sa vám ľahšie. Problémom je, že nevieme, čo by to mohlo urobiť s ekosystémom.
Na strom môžete dať aj dvadsať postrekov, ale červíky vám do jabĺk vlezú aj tak. Povedal by som, že je to skôr marketingový ťah niekoho, komu sčerviveli jablká.
Už od školy nám bolo s kamarátom jasné, že to chceme robiť. Vtedy však ešte fungovalo socialistické hospodárstvo. Pôdu sme nezdedili, a teda ani nemali. Okamžite sme požiadali o civilnú vojenskú službu a natešení sme nabehli na úrady, že chceme pôdu. Tam však boli staré štruktúry a nikto nič nevedel.
Po vojne sme s kamarátom nastúpili do ovocinárskej výroby, ktorá u nás ešte fungovala po vzore RVHP a vyvíjala sa preto inak ako v západnej Európe. Obchodovali sme s podpníkmi, štepmi a ovocnými stromami zo škôlok. Dnes je to o licenciách. Na všetko sú autorské práva. S viacerými ovocinármi ich musíme nakupovať cez spoločnú firmu.
Najradšej by to robil v menšom a čo najdlhšie. S ľuďmi je to najťažšie na zemeguli. Moje vlastné deti by aj chceli, najstarší syn sa o sady zaujíma, ale momentálne získava vedomosti a skúsenosti na štúdiách. Jednoducho, ak raz nemal na rukách otlaky a neprecítil tú prácu, tak ju nebude vedieť ohodnotiť.
Technológie sa úžasne vyvíjajú, takže človek to musí vnímať a prijímať. Navyše si s ďalšími firmami z okolia platíme troch európskych odborníkov, ktorí k nám chodia ako poradcovia. Sám by som ich nevedel zaplatiť.
Zaujímavosti
- Pavol Zaťko zje jablko každý deň.
- Rád chodí na degustácie, vtedy za jeden deň ochutná aj sto odrôd jabĺk a porovnáva ich, akoby to boli vína.
Reakcie na situáciu v Levoči
V levočskej farnosti svätého Jakuba žiadajú veriacich, aby do darovacieho zvončeka hádzali len mince väčšie ako 20 centov. Zaujímalo nás, aká je situácia pod Tatrami. POPRAD. Levočania postup odôvodňujú poplatkami pri zámene mincí v banke.
Rímskokatolícky farár v Novej Lesnej Pavol Zaťko na otázku, či zaviedli takéto limity, odpovedá: „Nie, takéto limity sme nezaviedli."
Zoznam kňazov diecézy
Pavol Zaťko sa nachádza aj v zozname kňazov diecézy.