Svätý Šarbel a jeho odkaz
Veľa ľudí prichádza k svätému Šarbelovi, aby prosili o príhovor za zdravie svoje či blízkych. Kláštor sv. Marona v Anáji dostal prívlastok Lurdy Blízkeho východu. Každý pútnik si k svätému Šarbelovi prináša svoj vlastný úmysel. Dva najsilnejšie úmysly sú za zdravie a za milosť obrátenia. Často žena prosí za neveriaceho manžela, ale aj muži prichádzajú k svätému Šarbelovi s prosbou o orodovanie za neveriacu manželku. Svätý Šarbel je naozaj veľmi mocný a rýchly orodovník.Pri jeho hrobe som slávil svätú omšu. Pustovňa sv. Petra a Pavla, kde prežil vyše dvadsať rokov, sa nachádza dvadsať minút chôdze od kláštora. Svätý Šarbel žil vo veľmi jednoduchých podmienkach. Bola to naozaj pustovňa, nemal tam nijaké pohodlie. Popritom sa ustavične modlil, spal iba pár hodín, jedol raz denne, väčšinou iba zvyšky.
V Anáji sa môžeme dotknúť Šarbelovej reality. Svätý Šarbel prežíval slávenie svätej omše ako jedinečnú chvíľu a ešte dlho potom za ňu ďakoval. Nielen Šarbel, ale aj ďalší svätci zdôrazňovali nekonečnú hodnotu každej svätej omše. Keby si kňaz uvedomil, akú hodnotu má jedna svätá omša, musel by od radosti a vďačnosti zomrieť. Keď si uvedomíme, kto pri Poslednej večeri ustanovil sám seba v Oltárnej sviatosti, musíme zostať v úžase. Keď som slávil Eucharistiu pri hrobe svätého Šarbela, išlo o môj vnútorný pocit vďačnosti, že som mohol Pánu Bohu práve tam obetovať svätú omšu, ale slávenie svätej omše je pre mňa rovnako významné všade.
Keď som čítal jeho životopis, pochopil som, že Šarbel bol naozaj Boží muž. To, ako bol premodlený, ako spolupracoval s Božou milosťou, je jedinečné. Duchovný život mal preňho cenu nadovšetko. Šarbel sprítomňuje všetko, čo nám dnešným ľuďom chýba. Málo sa modlíme, málo rozjímame, naháňame sa v práci a potom sme uštvaní. Vyhovárame sa, že ráno sa nestíhame pomodliť a večer už nevládzeme. Ale prečo? Kde je chyba? Čo povedal Pán Ježiš? Proste Pána žatvy. Čiže problém nie je v nedostatku adeptov na kňazské povolania. Problém je v nedostatku modlitby.
Na svätého Šarbela si podľa liturgického kalendára spomíname 24. júla. Okrem toho si ho uctievame každý 22. deň v mesiaci. Stane sa, že popri povinnostiach zabudnem na modlitbu k svätému Šarbelovi počas 22. dňa v mesiaci. Ale keď nezabudnem, modlím sa za to, o čo som ho prosil pri jeho hrobe v Anáji, za svoje kňazstvo.
Moja prosba však spočíva vo vďačnosti. Odkedy som kňaz, prosím Pána, aby som zostal vo svojom povolaní taký, aký mám byť. Kňaz má byť druhý Kristus. Dopracovať sa k tomu je poslanie.
Keď som povedal v kancelárii v Kláštore sv. Marona, že som kňaz zo Slovenska a pred chvíľou som tam slúžil svätú omšu, miestni chlapi, ktorí tam pracujú, boli prekvapení - ale v dobrom. Keď som sa pýtal, koľko mám za to zaplatiť, ukázal na pokladničku, že tam môžem - ak chcem - vložiť milodar. Keď som prišiel domov, počas dvoch- -troch mesiacov som všetky fľaštičky porozdával. Taký veľký bol záujem o olej svätého Šarbela.
Keď som v Lurdoch videl obrovskú ľudskú biedu, hovoril som k nebesiam: „Panna Mária, títo ľudia potrebujú zdravie viac ako ja.
Pravdaže. V prvom rade chcú navštíviť hrob svätého Šarbela a pomodliť sa pri ňom.
Tento argument neobstojí. Modlitba nám chýba a, žiaľ, často si neuvedomujeme, že nám chýba aj taký vzťah k Pánu Bohu, aký mal svätý Šarbel.
Andrej Kmeť: Národný buditeľ a polyhistor
Andrej Kmeť, jedna z najvýznamnejších osobností našich dejín, bol národný buditeľ, polyhistor a rímsko-katolícky kňaz. Venoval sa mnohým oblastiam, ako múzejníctvu, zberateľstvu, etnografii, folkloristike i botanike. Jeho najväčší prínos pre zbierkotvornú činnosť SNM je herbár, ktorý obsahuje 80 000 položiek a má celoeurópsky význam. Venoval sa predovšetkým divorastúcim ružiam a prejavil nadšenie aj pre zoologické zbierky.
Mons. Ján Formánek: Život v službe
Mons. Ján Formánek zomrel vo veku nedožitých 89 rokov. Bol to vynikajúci kňaz, excelentný kazateľ a človek s úprimným záujmom o svojich blížnych. Rodák zo Starej Turej prijal kňazskú vysviacku v roku 1959. Pôsobil ako kaplán v Hurbanove, Šali, Bratislave-sv. Martina, Bratislave-Novom meste. Od roku 1969 bol farským administrátorom v Trávnici, Dojči, Preseľanoch. V roku 1990 sa stal farárom vo farnosti Bratislava-sv. Alžbety (Modrý kostol). Na poste bratislavského dekana bol v rokoch 1992 - 2008. Za pápežského preláta bol vymenovaný v roku 2009 a v roku 2012 bol vymenovaný za penitenciára Katedrály sv. Martina.
Don Martin Mazák: Saleziánsky kňaz v zahraničí
Jeden z nich je však iste aj saleziánsky kňaz Martin Mazák, rodák z Rajeckej Lesnej (*12. decembra 1913). Základné vzdelanie nadobudol v rodnej obci. Ako pätnásťročný sa dostal k saleziánom, ktorí ho v roku 1929 spolu s inými chovancami poslali študovať do Talianska. V Turíne, však zostal iba necelý rok. Študoval v Bouisseville pri Orane a v La Marsa (Tunisko). Po krátkej návšteve na Slovensku v roku 1937, ktorá ho ničím nenadchla, odišiel znova do cudziny. V Lyone roku 1941 dokončil bakalárstvo a pokračoval v štúdiu filozofie a teológie. Po dosiahnutí licenciátu bol v Lyone aj vysvätený za kňaza dňa 24. februára 1945. Krátko na to ho na priamy rozkaz generála de Gaullea poslali znova do Severnej Afriky.V roku 1952 ho rehoľní predstavení preložili zase, tentoraz do Švajčiarska, ktoré sa preň stalo jeho druhou vlasťou. Pôsobil štyri roky v Sione a v roku 1956 ho menovali za profesora Saleziánskej vyššej školy v Morges neďaleko Lausanne v kantóne Vaud, kde vyučoval až do roku 1968. V roku 1969 ho biskup Pierre Mammie, sídelný biskup Lausanne, Ženevy a Fribourgu, poveril vedením “Katolíckej misie pre Slovákov a Čechov” vo všetkých francúzsky hovoriacich kantónoch Švajčiarskej konfederácie. Táto misia bola v roku 1977 rozdelená na Slovenskú katolícku misiu a Českú katolícku misiu.
Vyše štvrť storočia sa don Martin Mazák s nevšednou obetavosťou a láskou staral o všetkých Slovákov a Čechov, ktorí žijú v kantónoch Vaud, Genève Neuchâtel, Fribourg a Valais. Slovenské spoločenstvo vo Švajčiarsku, predovšetkým vo “Suisse Romande” sa tešilo z plodov dušpastierskej činnosti dona Martina Mazáka. Napriek vysokému veku slúžieval nedeľné boslužby pravidelne na štyroch miestach: Ženeva, Fribourg, Lausanne a Cortaillod pri Neuchâteli. Vysluhoval sviatosti, krstil, sobášil a pochovával, vyučoval náboženstvo deti svojich početných farníkov. Don Martin Mazák sa však nestaral len o náboženské dobro svojej rozsiahlej farnosti. Pravidelne sa zúčastňoval na všetkých podujatiach Slovákov vo Švajčiarsku a bol veľmi častým návštevníkom a hosťom aj na inonárodných a medzinárodných podujatiach, kde dôstojne a dôsledne reprezentoval záujmy Slovenska a Slovákov. S láskou sa venoval najmä slovenskej mládeži. Výmena stráží, stretanie generácií a budúcnosť Slovákov mu vždy ležala na srdci a bola vždy jednou z jeho prvoradých starostí. Pod jeho strechou vzniklo Združenie priateľov Slovenska vo Švajčiarsku, dnešné Združenie Slovákov vo Švajčiarsku. Z jeho iniciatívy sa začali usporadúvať zimné tábory a stretnutia mladých Sloveniek a Slovákov vo Švajčiarskych Alpách.
Zvláštnu pozornosť si zasluhuje ojedinelá štedrosť dona Martina Mazáka pri podporovaní a šírení slovenskej literatúry v zahraničí. Neraz štedro podporil vydanie knižnej publikácie a aj slovenskej tlače, ktorá mala v ňom nielen pozorného čitateľa, ale i prispievateľa.
Za svoje mimoriadne zásluhy bol 10. februára 1976 zvolený za riadneho člena Slovenského ústavu v Ríme, o rok neskôr za predsedu niekdajšej Spoločnosti pre slovenskú kultúru a v roku 1978 bol poctený členstvom v Čestnom poradnom zbore Svetového kongresu Slovákov. K jeho osemdesiatinám ho Matica slovenská poctila jubilejnou zdravicou a udelila mu pamätnú medailu. Skromný slovenský kňaz don Martin Mazák je vzácnou osobu slovenského kňazstva v zahraničí - veľkorysý človek, neohrozený hlásateľ spravodlivosti, vzorný syn veľkého učiteľa Jána Bosca. Jeho heslo ”Národ, ktorý nemá právo hovoriť za seba, čaká, aby druhí, ktorí sú slobodní, hovorili v jeho mene.“ sa stalo hybnou silou slovenských exulantov.
Saleziánsky kňaz Martin Mazák, ktorý oslávil 12. decembra 2004 svoje 91. Vlasť opustil už v útlej mladosti. Pracoval ako misionár všade tam, kam ho jeho predstavení poslali - Francúzsko, Afrika, aby sa napokon stal profesorom a vychovávateľom v saleziánskom ústave v Morges vo Švajčiarsku. Tu ho v roku 1968 zastihla emigračná vlna Slovákov. Rozum i srdce mu kázalo postarať sa o nich. Stal sa teda hostiteľom prípravného výboru Spolku priateľov Slovenska, dnešného Združenia Slovákov vo Švajčiarsku (1. 6. 1969 v Morges).
Dnes, aj keď už na dôchodku, stále slúži nedeľné omše pre Slovákov v Ženeve a v Lausanne. Býva v malebnej dedinke Soral neďaleko Ženevy, kde sme sa vybrali porozprávať sa s ním nielen o jeho živote a práci, ale aj o jeho každodenných radostiach a starostiach. (Pozn. autora: Martin Mazák zomrel rok po vydaní knihy - 17. 11.
Z mojej rodnej obce Rajeckej Lesnej som odišiel ako 15-ročný chlapec a moja prvá cesta viedla k saleziánom do Turína v Taliansku, potom do Alžírska a do Tunisu. Vo Švajčiarsku som len od r. 1952. Ale porozprávam vám to pekne po poriadku. Salezián Don Hlúbik ma chcel poslať do Talianska už v roku 1927, ale otec ma nepustil, lebo starší brat bol na vojenčine, a tak som čakal dva roky na ďalší a zároveň posledný transport 18 slovenských šuhajov. O tejto epoche slovenských dejín, keď sa mnoho slovenských chlapcov pod menom Čechov dostávalo študovať na Západ, sa veľa nevie.
V roku 1969, keď bolo nutné vymenovať misionára pre utečencov z Česko-Slovenska, teda pre Čechov a neskôr aj Slovákov, som prijal túto prácu pre krajanov. Hneď na prvej omši, ktoré sa vtedy konali raz za mesiac, som sa snažil navodiť priateľskú atmosféru. Bola to vtedy nedeľa rodiny, teda boli sme v období po Vianociach a pred Novým rokom. Už vtedy som počul aj také názory, že Slovensko nemá kultúru, umelcov, spisovateľov a že nemám hovoriť o žiadnom bratstve medzi našimi krajinami.
Vráťme sa k udalostiam roku 1968. Po príchode Slovákov som sa hneď začal o nich starať a slúžil som im od začiatku omše v slovenčine. Prvá omša bola v Ženeve v kostole Božského srdca, potom u jezuitov a napokon sme začali slúžiť v kaplnke svätej Terezky, kde slúžime dodnes. V Lausanne sme začali v univerzitnom katolíckom centre. Potom sme prešli do Chˆapelle du Servan. Spočiatku sme omše slúžili aj vo Fribourgu a v Neuchˆateli. 1. júna 1969 sa stretli u mňa v Morges členovia prípravného výboru Združenia priateľov Slovenska. Bol tam pán František Braxátor, pán Bruno Sojka, pán Aristid Zelenay a iní. Pani Madeleine Guendetová, ktorá bola úzko prepojená s rodinou Masaryka, mi poslala list, aby som zastavil úsilie Slovákov o založenie tejto čisto slovenskej krajanskej organizácie. My sme ju však v tento deň založili a pomenovali sme ju Združenie priateľov Slovenska, pretože o nás zo začiatku nikto nevedel, a tak sme chceli vytvoriť najskôr okruh priateľov. Potom sa to premenovalo na Združenie Slovákov vo Švajčiarsku.