Veľkonočné obdobie, ktoré prežívame, nesie v sebe hlboký náboj nového života - zjavuje nám to predovšetkým Kristovo zmŕtvychvstanie, ktoré je ústredným tajomstvom Veľkej noci, ale hovorí o tom svojím jazykom aj príroda okolo nás.
Myšlienku nového života, znovuzrodenia, predstavuje aj úryvok z Jánovho evanjelia, nad ktorým sa chceme v rámci Lectio divina zamyslieť, a cez ktorý túžime znovu hlbšie spoznať tvár Ježiša Krista.
Tento jánovský text spolu s inými staťami z Jánovho evanjelia čítanými vo veľkonočnom období súvisí s tzv. mystagógiou, Cirkev nás Božím slovom postupne uvádza do tajomstiev veľkonočných sviatostí ako krst, eucharistia a do tajomstiev Ježišovho života.
Stretnutie Nikodéma s Ježišom
Pre lepšie pochopenie úryvku si všimnime bezprostredný kontext, do ktorého je stretnutie Nikodéma s Ježišom zasadené. Ježiš sa nachádza v Jeruzaleme počas židovskej Veľkej noci (porov. 2,13.23). Ako každý nábožný žid šiel na veľké sviatky do svätého mesta, aby sa „ukázal pred Pánom, svojím Bohom“, ako predpisoval Zákon (Ex 23,14-17).
Slávenie bolo spojené s prinášaním obety. A tak Ježiš vystúpil aj do chrámu, kde našiel neporiadok (porov. Jn 2,14-16). Jeho gesto očisty svätého miesta, „domu Otca“ (2,16), vyvolalo konfrontáciu s predstaviteľmi národa. V nej poukázal na nový chrám, nové miesto Božej prítomnosti medzi ľuďmi, ktorým je on sám.
Židia, s ktorými sa rozprával, ho nepochopili (porov. 2,20) a aj učeníci porozumeli jeho slovám až po zmŕtvychvstaní (porov. Vzápätí však evanjelista zaznamenáva aj inú reakciu: počas veľkonočných sviatkov „mnohí uverili v jeho [Ježišovo] meno, lebo videli znamenia, ktoré robil“ (2,23). Tak ako pri stretnutí s prvými učeníkmi (porov. 1,35-51), aj prvý kontakt Ježiša so zástupmi nachádza odozvu viery.
Sú to prvé výhonky, ktoré potrebujú rásť, no sú znakom nádeje. Ježiš to vie, ako píše ďalej evanjelista, lebo on videl do srdca človeka, „nepotreboval, aby mu niekto vydával svedectvo o človekovi...
Zdá sa, že i Nikodém, ktorý vstupuje hneď nato do deja (porov. 3,1), patrí medzi tých, v ktorých Ježiš vyvolal záblesk viery. Keď totiž začína s Ježišom nočný rozhovor, naznačuje, že jeho viera pramení zo znamení, ktoré koná Ježiš - hovorí: „...nik nemôže robiť také znamenia, aké ty robíš, ak nie je s ním Boh“ (3,2). Semienko viery však potrebuje zapustiť hlbšie korene, podobne ako u iných postáv evanjelia: u Natanaela (porov. 1,45-50); u Samaritánky, ktorá sa vzápätí po Nikodémovi stretne s Ježišom na pravé poludnie (porov. 4,4-29) a rozhovor tejto ženy za svetla zaznie paradoxne po nočnom rozhovore muža Nikodéma.
Nikodém ako zástupca hľadajúcich
Dá sa povedať, že Nikodém sa stáva zástupcom alebo hovorcom časti židovského národa, ktorá sa usilovala s otvorenosťou skúmať pravdu o Ježišovi Kristovi na základe Písma. Potvrdzujú to jeho prvé slová, ktoré formuluje v množnom čísle: „Rabbi, vieme, že si prišiel od Boha...“ (3,2). Napriek odvážnemu tvrdeniu „vieme“, cítiť z jeho vyjadrenia, že ešte stále hľadá.
Zdá sa, že o tom svedčí aj skutočnosť, že za Ježišom prichádza „v noci“ - detail, ktorý je spolu s „tmou“ v evanjeliu častým symbolom nepochopenia, alebo až neviery (porov. 1,5; 6,17; 12,35; 13,30; 21,3). Noc je ale aj priestorom, v ktorom možno pokojne študovať Písmo - tak znie začiatok prvého Žalmu: „Blažený človek, čo ...v zákone Pánovom má záľubu a o jeho zákone rozjíma dňom i nocou“ (Ž 1,1-2).
Ježiš vedel, kam Nikodém mieri svojím výrokom - veď poznal aj jeho srdce a zmýšľanie (porov. 2,24-25) - preto mu v odpovedi ukazuje cestu, ktorú hľadá: „Veru, veru, hovorím ti: Ak sa niekto nenarodí zhora, nemôže uzrieť Božie kráľovstvo“ (3,3). Výraz Božie kráľovstvo, dôležitý v synoptických evanjeliách, je vo štvrtom evanjeliu zriedkavý. Vyjadruje účasť na spoločenstve Božích detí (porov. 1,12-13).
Vidieť, a teda mať skúsenosť Božej vlády značí vstúpiť do synovského vzťahu s Otcom. Podmienkou je znovuzrodenie zhora. Nikodém nechápe, lebo grécky výraz ánōthen má dvojaký význam: „zhora“ i „znova“.
On má iba skúsenosť pozemského zrodenia, preto sa čuduje (porov. 3,4). Augustín komentuje jeho postoj slovami: „Nepoznal iný spôsob zrodenia, iba ten z Adama a Evy; ešte nechápal, že sa možno zrodiť z Boha a z Cirkvi.
Znovuzrodenie z vody a z Ducha
Znovuzrodenie „z vody a z Ducha“ (3,5) značí vstup do novej skutočnosti, ktorá spočíva na Božej iniciatíve. Krst, na ktorý Ježiš v odpovedi naráža bez toho, aby ho menoval, stavia človeka bez jeho zásluh do dôstojnosti Božieho dieťaťa. Ide o navonok neviditeľnú skutočnosť, ktorú Ježiš porovnáva so skúsenosťou vanutia vetra (porov. 3,8). Aj tu slová evanjelia otvárajú hlbší zmysel, pretože grécke slovo pneuma sa dá preložiť nielen ako „vietor“ ale i „Duch“.
Duch, tak ako vietor, je neviditeľný, a predsa jeho účinky sú zrejmé. Ani samotný život nemožno postrehnúť zrakom, a predsa dáva jestvovať, vidieť, chápať, milovať. Boží Duch, ktorý rodí pre nový život (porov. Niet divu, že Nikodém sa pýta: „Ako sa to môže stať?“ (3,9). Jeho posledná otázka dáva Ježišovi priestor, aby prešiel k zjaveniu „nebeských vecí“ (porov.
Božia láska ako základný motív spásy
Hneď nato evanjelista zjavuje aj motív: „Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život“ (3,16). Božia zachraňujúca láska je základným motívom spásy. Veď „Boh je láska“ (1Jn 4,8).
Stretnutie Nikodéma s Ježišom končí otvorené - nevieme, ako Nikodém prijal Ježišove slová. Objaví sa však ešte dva krát v Ježišovom príbehu. V 7. kapitole sa v kruhu veľkňazov a farizejov postaví na Ježišovu obranu so slovami: „Odsúdi náš zákon človeka prv, ako by ho vypočul a zistil, čo urobil?“ (7,51). Tam sa už neodvoláva na znamenia, ale na Ježišovo slovo.
Posledný krát vystúpi z tieňa po ukrižovaní, keď spolu s Jozefom z Arimatey preukáže Ježišovmu telu úctu pri jeho pohrebe (porov. 19,38-42). Množstvo voňavých olejov, ktoré so sebou vtedy prináša, ukazuje, že Ježiša už rozpoznal ako skutočného kráľa. Svoju vieru v tej chvíli vyznáva bez slov - v skutkoch.
Takže to ticho, do ktorého sa na konci stretnutia s Ježišom v 3. Pozorné a vnímavé čítanie úryvku nám priblížilo postavu Nikodéma v dynamike jeho dialógu s Ježišom. Teraz sa zamyslime nad tým, aké posolstvo nám ponúka ich stretnutie pre náš dnešný život. Veď celý dialóg medzi Ježišom a Nikodémom je „katechézou o skutočných dimenziách kresťanskej viery“ (I.
Znamenia a viera
Znamenia, ktoré boli prvým impulzom viery pre Nikodéma, lákajú mnohých i dnes. Nie je zriedkavosťou stretnúť sa s povzdychnutím typu: „Ach, keby mi Boh dal milosť byť svedkom zázraku - určite by to posilnilo moju vieru...“ Sú takí, čo prežívajú svoju vieru len v honbe za mimoriadnymi udalosťami. Zaiste, mocné činy konané v Ježišovom mene zjavujú Božiu moc, ale samé osebe ešte nedávajú vieru.
Evanjeliá nám predstavujú skupinu farizejov, ktorí opakovane žiadajú od Ježiša znamenia v zmysle zázračných činov (porov. Mt 12,38n; 16,1n), lenže iba preto, „aby ho pokúšali“ (Mk 8,11). Ježiš vtedy odmieta robiť divotvorcu (porov. Mk 8,12), lebo neprišiel uspokojovať ľudské rozmary. Znamenia a divy môžu vzbudzovať zvedavosť, ale bez viery zostávajú len atrakciou, ktorá sa srdca nedotkne.
„Lebo aj Židia žiadajú znamenia a Gréci hľadajú múdrosť,“ píše apoštol Pavol v Prvom liste Korinťanom, „my však ohlasujeme ukrižovaného Krista, pre Židov pohoršenie, pre pohanov bláznovstvo, ale pre povolaných, tak Židov ako Grékov, Krista - Božiu moc a Božiu múdrosť“ (1,22-24). Skutočným znamením, ktoré nepomíňa, je Božia láska, ktorá sa zjavuje v Kristovi na kríži.
Príbeh Nikodéma nám ďalej svojou dynamikou ukazuje cestu k zrelej viere. Nikodém, vedený nesmelou vierou, prichádza k Ježišovi. Vládne ešte noc - vonku i v jeho vnútri - ale práve ona sa stáva príležitosťou na jeho vnímavé počúvanie Ježišových slov. Vo vzájomnom dialógu sa usiluje poznať lepšie, kto je Ježiš.
A hoci po stretnutí sa ponára do ticha, nie je to kapitulácia pred tajomstvom, ktoré ho presahuje, ale skôr postoj Márie, Ježišovej matky, ktorá tiež „zachovávala všetky slová vo svojom srdci a premýšľala o nich“ (Lk 2,19.51). V Nikodémovom srdci Ježišovo slovo pôsobí a premieňa ho, o čom neskôr svedčí jeho svedectvo.
Najprv sa verejne postaví na obranu Učiteľa pred farizejmi, keď ich pozýva vypočuť si jeho slová (porov. Jn 7,51) - a tým dáva najavo, že jeho viera už nestojí na znameniach, ale na Ježišovom slove, ktoré ponúka správny kľúč k chápaniu znamení.
Osobný vzťah s Kristom
Skúška a noc viery, ktoré i dnešný človek zažíva, nie sú dôvodom na rezignáciu - ale sú pozvánkou do Kristovej prítomnosti. Nikodém, tak ako i Mária, sestra Marty a Lazára, ktorá „si sadla Pánovi k nohám a počúvala jeho slovo“ (Lk 10,39), nás učia, že vo viere možno rásť len v osobnom stretnutí s Kristom, cez načúvanie jeho slovu.
Potvrdzuje to i Pavol v Liste Rimanom slovami: „Viera je z hlásania a hlásanie skrze Kristovo slovo“ (Rim 10,17). Možno človek nedostáva hneď jasné odpovede na všetky svoje otázky. No Ježišovo slovo má moc pôsobiť v srdci a upriamovať ho na cestu svetla a pokoja (porov. Lk 1,79). Preto je v živote kresťana bytostne dôležité čítanie a počúvanie Sv. Písma, zvlášť evanjelií, ktoré zjavujú tvár Krista.
Vedie k tomu i evanjelista Ján, keď v závere svojho spisu dodáva, že Ježiš toho urobil oveľa viac ako mohol zaznamenať, ale „toto je napísané, aby ste verili, že Ježiš je Mesiáš, Boží Syn, a aby ste vierou mali život v jeho mene“ (Jn 20,31). Svedectvo, ktoré zanecháva na stránkach evanjelia (porov. 21,24), má pomôcť viere rásť.
Vzťah viery k životu osvetľuje Ježiš v rozhovore s Nikodémom prostredníctvom znovuzrodenia zhora, z vody a Ducha (porov. Jn 3,5). Tak ako si nikto nemôže dať život sám, aj večný život možno iba prijať ako dar. Viera je kladnou odpoveďou na Božiu ponuku tohto života; vlastne značí samotné prijatie života. Sviatosť krstu, ktorú možno rozpoznať v pozadí Ježišových slov, sa udeľuje práve v spojení s vierou (porov. KKC 1226).
Krstná milosť človeka predovšetkým očisťuje „nie tým, že odstraňuje telesnú špinu, ale vyprosuje u Boha čisté svedomie pre zmŕtvychvstanie Ježiša Krista“ (1Pt 3,21). To znázorňuje očistný prvok vody. Prítomnosť Ducha zdôrazňuje moment nového stvorenia (porov. Ez 36, 24-27). V krste sa človek otvára pre životodarné pôsobenie Ducha, podobne ako plachetnica, ktorá rozvíja svoje plachty, aby sa do nich oprel vietor a viedol ju vpred.
Význam Jánovho krstu
Začiatky kresťanského krstu sú hlboko prepojené s dielom, osobou i so žiakmi Jána Krstiteľa. Zachariáš, inšpirovaný Duchom Svätým, hovorí o svojom synovi: „A ty, chlapček, budeš sa volať prorokom Najvyššieho: pôjdeš pred tvárou Pána, pripravíš mu cestu a poučíš jeho ľud o spáse, že mu náš Boh z hĺbky svojho milosrdenstva odpustí hriechy.
Všetky štyri kánonické evanjeliá rozprávajú o dôležitej úlohe a činnosti Zachariášovho syna Jána. Opisujú všetko, „čo sa počnúc od Galiley po krste, ktorý hlásal Ján, dialo po celej Judei“ (Sk 10, 37). Ježiš (podľa synoptických evanjelií až po Jánovom uväznení; podľa štvrtého evanjelia, Evanjelia podľa Jána, ešte skôr) po Jánovi preberá štafetu kázania a zdá sa, že aj krstenia: „Medzi Jánovými učeníkmi a istým Židom vznikla hádka o očisťovaní. Prišli k Jánovi a povedali mu: ,Rabbi, aj ten, čo bol s tebou za Jordánom, a ty si mu vydal svedectvo, tu krstí a všetci idú k nemu‘“ (Jn 3, 25 - 26; porov.
Jánov spôsob stravovania a obliekania nebol iba návratom k prírode. Asketický život sa stal dôležitou súčasťou jeho celoživotného posolstva. Keďže judaizmus bol v tom čase doslova kontaminovaný, Krstiteľ prijímal iba to, čo pochádzalo priamo od Boha - lesný med, kobylky, ťaviu kožu a vodu Jordánu.
Žil tak asketicky, že jeho slová rezali do tuhého a priamo, či išlo o autoritu svetskú, náboženskú alebo človeka bez spoločenského postavenia. V jeho minimalistickom životnom štýle si nemôžeme nevšimnúť ešte iný rozmer: neskorumpovateľnosť.
K životu nepotreboval ani dom, ani dopravný prostriedok, ani kvalitný odev a ani normálne jedlo. Stačila mu už spomínaná jedáleň v Božej prírode. Určite nepoužíval peniaze, veď načo by mu aj boli. Bol úplne slobodný a nezávislý. Nemusel veľa hovoriť, ani vysvetľovať. Jeho slová boli viditeľné v spôsobe života, ktorý viedol. A to bolo pre spoločnosť príťažlivé. Iba tak mohol jeho hlas získať neuveriteľnú moc.
Odpustenie hriechov a nový život
Najpríťažlivejšou z tém Jánových kázní bolo odpustenie hriechov. Nevystupoval ňou priamo proti Jeruzalemskému chrámu, ale ak presvedčil množstvo ľudí o možnosti odpustenia hriechov pokrstením v Jordáne, dôsledok bol jasný: strata dôvery voči kultu konanému v Jeruzalemskom chráme. Na druhej strane, Ján ponúkal účasť na „spáse“ veľkému množstvu ľudí. Odpustenie hriechov sa stalo dostupné všetkým, a to bez potreby platenia peňazí, ktoré sa v chráme dávali za obetu; či dokonca bez predpísaných očisťovacích praktík, ktoré sa požadovali pre vstup do chrámu.
V tomto smere pokračoval vo svojej misii aj Ježiš. Spomeňme si na Samaritánku, ktorej povedal, že nie chrám bude miestom klaňania sa Otcovi, „ale prichádza hodina, ba už je tu, keď sa praví ctitelia budú klaňať Otcovi v Duchu a pravde.
Je to práve dielo Jána Krstiteľa, že aj Ježišovi učeníci, z ktorých viacerí boli najskôr Jánovými učeníkmi, pokračovali v krstiteľskej činnosti. Práve tu môžeme nachádzať počiatky krstu, ktorý sa vyvíjal od rituálneho očisťujúceho obmytia ku krstu znovuzrodenia (porov. Jánovo evanjelium spomína dôležité slová Krstiteľa: „Hľa, Boží Baránok, ktorý sníma hriech sveta“ (Jn 1, 29), v momente, keď zbadá prichádzajúceho Ježiša.
V tomto výraze môžeme spoznať dve starozákonné narážky. Pieseň o Božom služobníkovi (porov. „Ako mala krv veľkonočného baránka rozhodujúci význam pre vyslobodenie Izraela po ťažkých časoch egyptského útlaku, tak on, Syn, ktorý sa stal služobníkom; Pastier, ktorý sa stal Baránkom, je zárukou vyslobodenia nielen pre Izrael, ale pre svet, pre celé ľudstvo. V tejto veci nám prichádza na pomoc i autor Prvého Jánovho listu, ktorý zdôrazňuje dôležitosť krvi: „On je ten, ktorý prišiel skrze vodu a krv, Ježiš Kristus. Nielen skrze vodu, ale skrze vodu a krv“ (1 Jn 5, 6).
Ján Krstiteľ ako príprava cesty Pánovi
Úloha Jána Krstiteľa bola pripraviť cestu Pánovi, aby mohol účinnejšie konať vo svete. Samotné meno, ktorým ho nazvali, nám to pripomína: Boh je milostivý. V poslaní Jána môžeme vidieť dôležitosť trpezlivej prípravy zo strany Boha. Tu je dôvod, pre ktorý má byť kresťan bdelý: má byť pozorný na znamenia čias, na seba a na iných pre dielo, ktoré chce Boh cez nás vykonať.
Byť pokrsteným nemá byť iba tradícia, ale zrelé uvedomenie si záväzku a úlohy, ktoré z krstu vychádzajú. Les je ako katedrála, ako ten najúžasnejší chrám, ktorý nevytvoril človek.
Keď si v lese, dvihneš hlavu, zadívaš sa do korún stromov a na oblohu… Les is more! A len toto sme chceli povedať. Nie je to gramatická chyba, je to slovná hračka ku ktorej nás inšpirovalo anglické less is more.
Že “menej je viac” platí v dnešných dňoch asi najviac za posledné obdobie. Menej nakupovania, menej hluku všade okolo, menej každodenného pracovného stresu a keď sa na to takto pozrieš, vidíš to "viac" čo ti to prináša.
Skľudnili sme sa trošičku, rovnako ako keď sme v lese. A vieš kam sa dá dnes ísť, ak chceš na pár hodín zmeniť prostredie? Samozrejme do lesa! Naša krajina je poeticky úžasná, lebo z každého jedného mestečka nie je do lesa ďaleko.
Ak teda môžeš, choď do lesa. Tam na teba vírus nestriehne, nikoho tam nestretneš, ak aj niekoho stretneš, vieš sa mu vyhnúť aj na viac ako na dva metre.