História obce je nerozlučne spätá s kláštorom, ktorý pôvodne ležal v chotári obce.
Červený Kláštor z vtáčej perspektívy.
Počiatky a Založenie Kláštora
Prvá písomná zmienka o existencii obce pochádza z roku 1319, keď sa v listine Spišskej kapituly uvádza, že magister Kokoš z rodu Berzevicovcov daroval Lechnicu spolu so 62 lánmi pôdy kartuziánom zo Skaly útočišťa. Na tomto území, pravdepodobne v blízkosti staršieho zaniknutého eremitského kláštora, kartuziáni postavili po roku 1330 nový kláštor, ktorý dostal neskôr pomenovanie Červený kláštor. Samotnú obec však založili Berzeviciovci už v 2. polovici 13. storočia.
Vývoj Názvu Obce
V neskoršom období sa vyskytuje pod názvami Lechnych (1320), Lehnich (1324), Nova Lechnicz (1419), Lechnycza (1599), Lechnicza (1773), Lechnica (1808). Patrila k stredne veľkým obciam na Spiši. V roku 1787 tu stálo 98 domov, v ktorých žilo 574 obyvateľov. Obyvatelia sa živili hlavne roľníctvom, pastierstvom, drevorubačstvom a furmančením.
Od roku 1352, keď sa Červený kláštor osamostatnil od materského kláštora na Skale útočišťa, bola Lechnica súčasťou rozsiahleho domínia patriaceho ku kláštoru. Začiatkom 16. storočia kláštorné panstvo tvorili obce Lechnica, Reľov, Veľká Franková, Lesnica, Veľká Lesná, Haligovce, Havka, Majere, Lysá nad Dunajcom, Svätá Margita a Starý Majer.
Mapa Zamaguria.
Obdobie Reformácie a Zmeny Vlastníkov
V čase silnejúcej reformácie kláštor upadal, ba spolu s dedinami tvoriacimi jeho panstvo sa dostal do majetku Spišskej kapituly (1563). Neskôr prešli majetky kláštora do rúk zemepánov (Gašparovi Magóczymu, Štefanovi Tökölimu, Jurajovi Horváthovi z Plavča, Jurajovi Rákocimu). Od Rákociovcov červenokláštorské panstvo odkúpil v roku 1699 nitriansky biskup Ladislav Matiašovský, ktorý ho potom roku 1704 v testamente odkázal rádu kamaldulských mníchov. Tí ho vlastnili do roku 1782, kedy museli kláštor opustiť v dôsledku zrušenia žobravých rádov panovníkom Jozefom II.
Kláštor pod Správou Eráru a Gréckokatolíckeho Biskupstva
Správy kláštora a panstva sa ujal erár, ale v roku 1820 kláštor i panstvo k nemu patriace daroval cisár František I. Gréckokatolíckemu biskupstvu v Prešove. Biskupstvo bolo teda posledným majiteľom aj obce Lechnica až do roku 1848, kým nebolo zrušené poddanstvo.
Kostol sv. Jodoka v Lechnici
Dominantou obce je kostol, ktorý stál v obci už začiatkom 14. storočia. Bol postavený v ranogotickom slohu. Jeho patrocínium - Sv. Jodoka - je doložené roku 1419. Zaiste to nie je náhoda, že sa práve tento svätec objavuje v obci patriacej kartuziánskemu rádu. Išlo totiž o kňaza, pustovníka a veľkého pútnika, ktorý žil v 7. storočí vo Francúzsku. Bol známym patrónom pútnikov, ochrancom pred ohňom a búrkou, pred morom a horúčkou. Je potrebné dodať, že je to zatiaľ jediné historicky doložené patrocínium tohto svätca na Slovensku. Chrám má aj v súčasnosti patróna sv. Jodoka, ale nebol tomu tak vždy.
Kanonické vizitácie z rokov 1656, 1700, 1731 a 1778 svedčia o zmenách patrocínia chrámu. Podľa nich roku 1656 a 1731 bol patrónom Lechnického kostola sv. Ján Evanjelista, roku 1700 je uvádzané patrocínium sv. Kríža, ale od roku 1778 je znovu sv. Jodok. Objavenie sa patrocínia sv. Kríža časť historikov spája so starším kostolom, ktorý stál v "Starej" Lechnici a zanikol v 18. storočí. Ostáva to zatiaľ v rovine hypotézy, pretože chýbajú dôkazy o existencii dvoch kostolov v Lechnici.
Zdá sa pravdepodobnejšie, že zmena patrocínia skôr súvisela so zmenou zemepána obce. Potvrdzuje to aj fakt, že návrat k pôvodnému patrocíniu sv. Jodoka sa uskutočnil až v čase, keď červenokláštorské panstvo a teda i Lechnicu mali v rukách znovu mnísi - už kamaldulskí. Uskutočnilo sa to medzi rokmi 1731 -1771. Z roku 1772 má totiž obec k dispozícií slovenský dokument obce Lechnica spečatený obecnou pečaťou s obrazom sv. Jodoka.
Obecná Pečať Lechnice
Pečať o priemer 20 mm má vo svojom poli do pása zobrazenú mužskú postavu v plášti, ktorá v pravej ruke drží knihu a v ľavej pravdepodobne pútnickú palicu. Postava je vľavo ešte sprevádzaná kráľovskou korunou. Kruhopis pečate je len sčasti čitateľný: SIGILLVM … LECHNICZ x. Pečať síce nemá vročenie, ale podľa spôsobu jej vyhotovenia a typu písma, vznik pečatidla možno položiť do 1. polovice 18. storočia. Pečatidlo však obec dlho nepoužívala, pretože 27. 6. 1775 pri veľkom požiari v obci o neho prišla. Svedčí o tom aj písomnosť z roku 1776, kde predstavitelia Lechnice uviedli, že „ … skrze pripadnost ohnu pecsatka nam stratela ...“.
Existencia obecnej pečate v polovici 18. storočia svedčí o plne organizovanej obecnej administratíve. V čele obecnej správy stál richtár a prísažní. Ich počet sa zvyšoval. Kým v 18. storočí sa stretávame iba s jedným prísažným, v polovici 19. storočia mali aj vlastného notára. Dovtedy si nechávali úradné dokumenty vyhotovovať miestnemu učiteľovi, prípadne mníchom z blízkeho kláštora.
Zdá sa, že nové pečatidlo si dala obec vyhotoviť až niekedy začiatkom 19. storočia. Hoci sa odtlačok jeho pečate zachoval na dokumente až z roku 1848, jeho obsah naznačuje, že pečatidlo muselo vzniknúť pred rokom 1820, teda predtým, než sa majiteľom panstva Červený kláštor a teda i Lechnice stalo grécko-katolícke biskupstvo. Pečať o priemere 32 mm má vo svojom poli znovu do pása zobrazenú postavu sv. Jodoka, ale už ináč predstavenú. Je v plášti, s klobúkom na hlave, v ľavej ruke drží knihu a v pravej pútnickú palicu. Nad ním je otvorená koruna, pod ním sú naznačené skaly alebo vlny, vpravo je sprevádzaný štvorkorábom, resp. Štyrmi loďami a vľavo biskupskou mitrou a časťou berly. Kruhopis obsahuje text: SIGILLUM.LECHNICZENSE.
Touto pečaťou obec overovala svoje dokumenty ešte v 60. rokoch 19. storočia, a to v negatívnej forme. Otvorená koruna nad svätcom naznačuje príslušnosť obce ešte ku kráľovskému majetku, nie už ku gréckokatolíckemu biskupstvu. Čo považujeme za dôležitý argument pre určenie doby vzniku typária.
Na druhej strane, tým, že kráľovská koruna bola presunutá nad svätca a vyjadrovala vlastníctvo kráľa nad obcou, pôvodnú korunu vľavo nahradili biskupská mitra a berla, azda tiež ako symbol skromnosti sv. Jodoka, ktorý sa vzdal okrem kráľovského trónu aj kariéry cirkevného hodnostára. Keď sa potom roku 1820 zemepánom obce stalo grécko-katolícke biskupstvo, jeho najznámejší symbol (dvojramenný kríž) sa objavil namiesto 4 lodí (azda symbolu Noemovej archy, alebo 4 evanjelií) vedľa sv. Jodoka roku 1829, keď si dal miestny farár vyhotoviť pečať fary.
V poslednej štvrtine 19. storočia, v dôsledku silnejúcej maďarizácie, aj Lechnica musela používať pečiatku s maďarským textom ako ostatné obce na Spiši. V strede pečiatky bol uhorský štátny znak a kruhopis obsahoval text: LECHNÍCZ KÖZSÉG PECSÉTJE. Potom ešte roku 1906 vyhotovil budapeštiansky rytec Ignác Felsenfeld novú pečiatku pre obec, ktorá obsahovala text: LECHNICZ KÖZSÉG SZEPES VÁRMEGYE + 1906 + .
Erb a Vlajka Červeného Kláštora
Erb Obce: V červenom štíte strieborný mních opásaný zlatým povrazovým cingulom držiaci v pravici zlatý zvonec, okolo neho strieborný portál hore so zlatým štítom so strieborným krížom sv.
Vlajka Červeného Kláštora: Vlajka obce Červený Kláštor pozostáva zo štyroch pozdĺžnych pruhov vo farbách červenej (1/6) , žltej (2/6), bielej (2/6) a červenej (1/6). Vlajka má pomer strán 2:3 a ukončená je troma cípmi, t.j. dvomi zostrihmi, siahajúcimi do tretiny jej listu.
Pečať Červeného Kláštora: Je okrúhla, uprostred s obecným symbolom a kruhopisom OBEC ČERVENÝ KLÁŠTOR. Pečať má priemer 35 mm, čo je v súlade s domácimi zvyklosťami a predpismi o používaní pečiatok s obecnými symbolmi.
Zástava Červeného Kláštora: Má obdobnú kompozíciu ako obecná vlajka.
Malá Franková
Dolina Frankovského potoka v Spišskej Magure bola osídlená už koncom 13. storočia predkami rodu Berzevici. Vznikla tu dedina, ktorá sa do 2. polovice 16. storočia vyskytuje pod názvami Frankfalva, Frankvagas, Frankowa. Meno dostala zrejme po magistrovi Frankovi z rodu Berzevici, ktorý tu žil koncom 13. a začiatkom 14. storočia. Dedina bola založená na šoltýskom (nemeckom) práve. Roku 1563 kráľ daroval majetky patriace k panstvu Červený Kláštor Spišskej kapitule, po nej ich istý čas vlastnil Juraj Magócy a Štefan Tőkőli a koncom 16. storočia Juraj Horváth z Plavča.
V druhej polovici 16. storočia na severnom Spiši, ale hlavne v Zamagurí žilo mimo dedín roztrúsene početné valašské obyvateľstvo, živiace sa chovom dobytka a oviec. Aby zemepáni mali z nich úžitok, snažili sa ich usadiť natrval o do dedín. A tak Juraj Horváth udelil Lukášovi Malczovi na svojom území novú škultéciu (šoltystvo), ktorá zahrňovala práva i povinnosti. Šoltys a jeho dedičia sa mali postarať o vyklčovanie lesa Franková a osadiť tam k doterajším 20 kopaničiarom ešte 19, ktorí budú oslobodení na 20 rokov od feudálnych dávok, kým si postavia domy a obrobia dostatočne pôdu. Každý z nich dostane 1 jutro pôdy (zárubok) a právo slobodne pásť dobytok v panských lesoch. V roku 1593 sa Malá Franková uvádza ako FRANKOWKA.
Z naznačeného vývoja vyplýva, že Malá Franková sa vyčlenila (odčlenila) od Veľkej Frankovej postupne koncom 16. a začiatkom 17. storočia. Ako súčasť panstva Červený Kláštor obec Malá Franková patrila potom ešte Pavlovi Rákocimu. Od Rákociovcov panstvo získal r. 1699 nitriansky biskup Ladislav Matiašovský, ktorý ho daroval v testamente roku 1704 reholi kamaldulov. Po zrušení reholí v čase vlády Jozefa II. (1782) panstvo patrilo eráru, ale roku 1820 ho cisár František I.
Až roku 1787 si dala obec vyhotoviť pečatidlo s erbovým obsahom. Text kruhopisu znel: POSSESSIO*FRANKOWKA 1787. Keďže ide o erbovú pečať možno konštatovať, že Malá Franková mala hotový svoj erb už koncom 18. Biskup v erbe symbolizuje zakladateľa rehole kamaldulov sv. Romualda, kt. žil v 2. polovici 10. a začiatkom 11. storočia v Taliansku. Súčasne odráža dejinnú spätosť obce Malá Franková s panstvom Červený Kláštor, ktoré v 18. storočí patrilo kamaldulom. V prípade Malej Frankovej a kamaldulov štvorlístok môže symbolizovať aj liečivé rastliny a liečiteľskú činnosť kamaldulov. Známy bol najmä fráter Cyprián (1724-1775), kt. pôsobil v Červenom Kláštore od roku 1756 a zachoval sa po ňom dokonca herbár s 265 liečivými rastlinami.
Staroslovenský Areál a Múzeum Hlaholiky v Malej Frankovej
Staroslovenský areál a prvé ľudové múzeum Hlaholiky v Malej Frankovej. Pri vstupe do areálu návštevníkov víta socha Matky Božej s Ježišom. Socha je vytesaná z pieskovca - ako byzantská Bohorodica. Po areáli sú rozmiestnené drevené sochy všetkých sedmopočetníkov: sv. Cyril a Metod, sv. Gorazd a sv. Kliment , Nauma, Sáva a Angelár. Uprostred je drevený kostolík, podľa tvaru byzantského chrámu na Devíne. V areáli nájdete aj ľudové múzeum Hlaholiky. Autorom areálu je katolícky kňaz Donát Čarnogurský.
Múzeum Hlaholiky v Malej Frankovej.
Škola v Malej Frankovej
Prvá drevená škola v obci bola postavená v roku 1882 na súpisnom čísle 35. Terajšiu budovu školy občania postavili v roku 1907 ako murovanú už aj s bytom pre učiteľa. V tejto budove získavali základné vzdelanie mnohí naši rodáci, ktorí neskôr úspešne pôsobili na významných postoch kultúrneho, spoločenského, politického i náboženského života na Slovensku, ale aj v zahraničí. V súčasnej dobe slúži pre potreby obce, každoročne prebiehajú v nej maliarske sympózia pod vedením galéristky Natálie Prokopovej a umelcov maliarov zo školy profesora Bergera, ktoré organizuje potomok z rodiny Čarnogurských - Ing. Ivan Čarnogurský ml. súbežne s kultúrnym festivalom ZOGROD.