Synodálny proces na Slovensku: Rozhovor s kňazom Petrom Sykorom

Záverečný dokument synodálneho procesu na Slovensku je už vypracovaný. Do synodálneho procesu sa na Slovensku zapojilo len 40 percent farností. Na vysvetlenie a pochopenie toho, o čo Svätému Otcovi v tejto synode ide, bolo veľmi málo času. Mali sme na to len zopár mesiacov a už sme išli do stretnutí. Uznávam, že sme málo informovali ľudí, čo synoda je.

Dokumenty z diecéz ukazujú ako jeden z hlavných dôvodov neúčasti skepsu, že synodálne podnety v živote Cirkvi aj tak nič nezmenia. Na Slovensku máme, žiaľ, i negatívne skúsenosti so synodalitou. Aj niektoré diecézne synody ostali viac-menej na úrovni teórie. Synodálne dokumenty sú síce pýchou viacerých diecéz, no reálny vplyv na život veriacich majú minimálny.

Na Slovensku zväčša čakáme, že náš biskup, farár, kňaz sa zmení, a zabúdame na to, že táto synoda pozýva každého veriaceho zmeniť sa. Otázka by správne mala znieť, či ja som ochotný robiť niečo inak. Možno nemôžem zmeniť postoj iného, ale svoj áno.

Veriaci vnímajú obrovskú priepasť medzi klerikmi a laikmi. Viaceré farnosti fungujú stále ešte bez pastoračnej rady, aj ekonomické rady majú len formálne. Každodenným životom musíme my služobní kňazi ukazovať, že nie všetko má byť vo farnosti len na nás. Na Slovensku sme ako Cirkev nastavení príliš klerikálne, zo strany duchovenstva i zo strany laikov. My klerici musíme vnímať, že sme v službe Kristovi a jemu patrí celá Cirkev. Potom budeme ochotní pozvať ostatných k spolupráci. Nie je pravda, že len farárovi Boh ukazuje veci potrebné pre farnosť, ale Božiu vôľu majú rozlišovať aj laici. Je tu priestor si uvedomiť, že máme veci robiť spolu.

Ukázalo sa totiž, že nám chýbajú základné predpoklady autentického dialógu - odvaha hovoriť i pokora počúvať. Sme plní predsudkov a pochopenie pri dialógu často zlyháva. Toto je jedna z najväčších výziev celej synody, ako sa dostať k ľuďom, ktorí medzi nami žijú, ale v kostole neboli ani raz. Áno, je potrebné ísť za nimi, lenže my ako kňazi nemôžeme všetkých osloviť osobne, pretože naše farnosti neraz tvoria tisíce pokrstených.

Aj takých sme pozvali do synodálneho procesu a pýtali sa ich, čo sa stalo, že nechodia do kostola ani do spoločenstva. Otázky o príčinách sú kladené, ale odpovede zraňujú, lebo mieria aj do radov klerikov, preto sa už z toho nerobia závery.

Mnohí poňali synodálne stretnutia ako diskusné krúžky či teologické večery a zabudli na to, že Svätý Otec ich pozýva v prvom rade modliť sa za Cirkev a v Cirkvi. Niekedy nám pritom Boh ukáže, že je nutné vzdať sa akejsi dogmy „stále to tak bolo“ a mať odvahu robiť veci inak. Očakávania o supermanovi nevieme naplniť. Sme iba obyčajní, rovnako hriešni ľudia s chybami a ťažkosťami. Skrotiť istú pýchu, že sme nadľudia, a zísť z piedestálu. Tiež si uvedomiť, že Cirkev nám nepatrí, ale je Kristova.

Františkov pontifikát bol obrovský práve v tom, že ukázal, o čo Kristovi v Cirkvi išlo, hovorí kňaz Peter Sykora. Priznám sa, že som v tom čase ani nevedel, že kardinál menom Bergoglio vôbec existuje. Keď som si však prečítal jeho životopis, uvedomil som si, že je to normálny človek, jeden z pomedzi mnohých, taký, ktorý stále žil obyčajnú ľudskosť, či už v laickom, kňazskom alebo biskupskom stave. Jeho prvé gestá možno boli pre niekoho šokujúce. On sa však na Cirkev začal pozerať opäť Kristovým a pôvodným evanjeliovým pohľadom, ktorý mi v nej chýbal.

V dňoch 29. apríla - 2. mája 2024 sa v Sacrofane a Ríme koná medzinárodné stretnutie približne 200 farských kňazov, ktoré sa zaoberá témou Ako byť synodálnou miestnou cirkvou v misii? Medzi účastníkmi sú aj kňazi zo Slovenska - kňaz a člen synodálneho tímu Košickej arcidiecézy Peter Sykora, kňaz Prešovskej archieparchie Marcel Mojzeš a kňaz Ľudovít Pokojný z Bratislavskej arcidiecézy.

Kardinál Mario Grech v pondelok ráno vo svojom úvodnom príhovore konštatoval, že neexistuje synoda bez biskupov a neexistuje synoda bez farárov, pretože práve oni reprezentujú svojho biskupa vo farnosti. Pripomenul tiež, že sa naše časy podobajú príbehu knihy Genezis. Vskutku žijeme rôzne príbehy a teda sme zbierkou rôznych histórií. V nich sa spája človek s Bohom - v radostiach aj smútkoch, v opustení aj v prozreteľnosti.

Účastníkom sa prihovorili aj predstavení Dikastéria pre klérus, Dikastéria pre evanjelizáciu a Dikastéria pre východné cirkvi. Tieto pápežské úrady pomáhajú Generálnemu sekretariátu biskupskej synody v hľadaní miesta kňazov a špeciálne farárov na synodálnej ceste a ich prínos pre Synodu o synodálnej povahe Cirkvi. Práve tento cieľ má prebiehajúce stretnutie farárov. Všetci predstavení svorne pozvali kňazov z celého sveta slobodne vstúpiť do dialógu a pomôcť im správne pracovať na úrovni univerzálnej Cirkvi.

Celý prvý deň prebiehali intenzívne práce v skupinách o téme „Tvár synodálnej Cirkvi“, teda o prvej časti Syntézy riadneho zasadania biskupskej synody, ktorá sa konala tiež v Ríme v októbri minulého roka. Ako metódu týchto prác kňazi použili Konverzáciu v Duchu, ktorá sa stala metodológiou dynamického rozlišovania v Cirkvi. Po úvodných príhovoroch expertov, ktorí boli pozvaní do celej tejto prebiehajúcej synodálnej fázy, sa skupiny pustili do opravdivého a pokorného dialógu a rozlišovania. Práve odborníci pozvali kňazov objať pravdu a hľadať, čo Duch hovorí svojej Cirkvi. Hneď v úvode sa ale pripomenula dôležitosť nehľadať „ducha epochy“, ale „znamenia čias“.

Veľa svedectiev teda prinieslo presvedčenie, že aj na úrovni kňazských dialógov je možné prežívať spoločné kráčanie v ústrety napĺňania misie Cirkvi, ktorá nám bola zverená. Povzbudení úvodnými príhovormi všetci kňazi vyjadrili svoje pozitívne aj negatívne skúsenosti so synodálnym kráčaním vo vlastných farnostiach a diecézach. V úprimnosti príspevkov sa ukázala krása univerzálnosti Cirkvi. Ako veľmi dôležitý moment spoločného kráčania sa ukázala výzva vyhnúť sa extrému demokratizácie Cirkvi a klerikalizmu.

Napriek mnohým pozitívnym a dojímavým svedectvám kňazov sa práce niesli aj v duchu priameho konfrontovania sa s problémami. Jedným dychom sa ale pripomenulo riziko klerikalizmu laikov, ktoré sa stalo rizikom v nejednej partikulárnej Cirkvi. Veľmi dojímavé bolo zistenie viacerých skupín, že najväčším prínosom kňazov celého sveta pre synodálnu cestu, a vôbec pre celú Cirkev, bude osobná konverzia každého z nás. Práve obrátenie kňazov sa ukázalo ako veľká výzva spolu s hľadaním svojej identity, ktorá sa v pohyboch Cirkvi stáva čoraz ťažšie uchopiteľnou.

Celodenné práce kňazi ukončili spoločným slávením Eucharistie, v ktorej nás Kristus zjednocuje. Pracovný dialóg sa večer premenil na prežívanie kňazského bratstva v praxi zdieľaním sa s bohatstvom svojej kultúry. Univerzálnosť Cirkvi, ktorú kňazi prežívali a cítili v aule sa tak konkretizovala v rôznosti pri stole.

Od Svätého Otca Františka v Ríme sme prevzali „poverenie byť misionármi synodálnosti vo svojich krajinách,“ hovorí kňaz Košickej arcidiecézy Peter Sýkora, jeden zo slovenských účastníkov medzinárodného stretnutia v Sacrofane a Ríme, ktoré sa konalo na prelome apríla a mája. Venovalo sa téme Ako byť synodálnou miestnou Cirkvou v misii? Táto aktivita je súčasťou príprav na druhé zasadnutie XVI. riadneho generálneho zhromaždenia Biskupskej synody o synodalite. Je to veľká česť reprezentovať farárov Slovenska a tiež veľká zodpovednosť. Zároveň je to radosť a krásna skúsenosť, pretože v tomto spoločenstve mnohých kňazov je cítiť univerzálnosť Cirkvi. Na vlastnej koži sme všetci prežili, čo to znamená jednota v rozdielnosti. Nadšenie pre kňazstvo a radosť z neho bola na stretnutí farárov veľmi citeľná a povzbudzujúca.

Význam vidím v samotnom synodálnom kráčaní. Už len fakt, že Cirkev je synodálna, dáva celému tomuto snaženiu zmysel. Pre mňa osobne je to nádej, že Cirkev sa po mnohých „slepých uličkách“ môže dostať opäť do pozície väčšieho uvedomenia si, že potrebujeme kráčať spoločne a že rozlišovanie a dialóg je cesta, ku ktorej je pozvaný každý. Do Ríma som niesol nadšenie pre Synodu ako takú a svedectvo rozlišovania a dialógu, ktoré sme na Slovensku zažili a zažívame v synodálnom kráčaní. Zároveň som ale niesol obavy, ktoré mnohí veriaci, a najviac kňazi, vyjadrili. Stretnutie farárov v Ríme prinieslo odpovede na mnohé otázky a tak som si na Slovensko zobral skúsenosť, že Duch Svätý naozaj vedie svoju Cirkev a ešte väčšie nadšenie pre synodálny štýl života. Rovnako nesiem misiu od Svätého Otca byť misionárom synodálnosti. Nadchli ma jeho odpovede na obavy z chaosu a straty autority. Keď Svätý Otec reagoval na tieto otázky nadobudol som hlboký pokoj, že Duch Svätý vie čo robí cez tento proces. Myslím si, že je to usmernenie pre všetkých.

Svätý Otec skonštatoval, že ak sa niekto obáva chaosu zo synodálneho kráčania, príliš svetsky vníma Cirkev. Ako keby sme ju vnímali ako firmu, či nejaký podnik. Pozval nás vnímať Cirkev ako Kristovo tajomné Telo, ktoré si Duch Svätý vedie a tak tomu dáva poriadok. Na obavy zo straty autority reagoval pápež konštatovaním, že ak sa niekto bojí straty autority, tak žiadnu autoritu vlastne nemá, ale snaží sa o autotirársky prístup a diktátorsky postoj. Zdravá evanjeliová autorita je však symfóniou chariziem, ktorá je založená na vypočutí každého a na autentickom dialógu. Pri spoločných rozhovoroch sme sa zhodli, že krásy aj problémy v synodálnom procese sú všade veľmi podobné. Kristus si tak očividne buduje svoju Cirkev na celom svete.

Tvár synodálnej Cirkvi sa teda buduje spojením univerzálnej Cirkvi a partikulárnej. Okrem toho sa ukazuje, že synodálny proces a synodálny štýl, ktorý z tohto procesu vyplýva, sú vhodné na to, aby sme zvládli všetky ťažkosti a našli odpovede na všetky otázky, ktoré nás v jednotlivých partikulárnych cirkvách trápia. Ukazuje sa, že autentický dialóg a rozlišovanie Božej vôle v jednotlivých situáciách sú odpoveďou na metódu riešenia všetkého, s čím sa v živote stretneme. Nie je to ale len mechanický rozhovor a mudrovanie o riešeniach, ale hľadanie v modlitbovej atmosfére.

Keď začala Synoda a začali sme tento proces v Cirkvi, mnohí boli nadšení, lebo si to pomýlili s demokraciou, a povedali si, že konečne budeme môcť všetci vyjadriť svoj názor a niekto nás musí počúvať. Iní boli sklamaní, lebo sa zľakli, že Cirkev upadne do demokratizácie a bude sa riadiť metódou väčšinového hlasu. Na druhej strane je zase extrém klerikalizmu, ktorý prináša rovnako ako demokracia strach aj nadšenie. Je to fenomén, že niekedy sa veriaci laici aktívne zapoja do života Cirkvi, ale oni sami si uzurpujú akúsi pozíciu moci, a teda realita klerikalizmu sa premietne do ich činnosti. Okrem toho je to aj fakt podporovania klerikalizmu kňazov zo strany laikov.

Stáva sa to, keď majú veriaci laici voči kňazom až prehnaný postoj podriadenosti, neprimeranej úcty a nekritickosti a tiež keď všetko nechávajú na služobných kňazov a oni sami sa postavia do pozície „konzumentov“ aktivít, ktoré klerici pripravia.

Svätý Otec, ktorý vás prijal, vám zároveň v liste odporučil tri cesty, ktorými sa treba uberať: rozpoznať ovocie Ducha Svätého vo veriacich, upriamiť sa na rozlišovanie v spoločenstve a vytvoriť spoločenstvo medzi kňazmi a biskupmi. Je to veľká výzva, no zároveň aj radosť. Aké sú veľkonočné sviatky v Afrike, ako si spomína na Veľkú noc svojho detstva či na rozhovory s pápežom, nám prezradil kňaz PETER SYKORA (42). V súčasnosti je správcom farnosti na košickom Sídlisku KVP. Právo študoval v Ríme a dnes pôsobí aj na tunajšom cirkevnom súde. Pred svojím návratom do Košickej arcidiecézy pôsobil vo vatikánskej diplomacii a istý čas pracoval ako sekretár na nunciatúre v Angole.

Okrem slovenskej Veľkej noci som mal možnosť zažiť jednu krásnu Veľkú noc vo farnosti Cava de Tirreni v Taliansku, vo Vatikáne, a potom som mal česť zažiť Veľkú noc v Afrike v Angole. Všetky tieto tri skúsenosti Veľkej noci mimo Slovenska boli veľmi vzácne. Tá vo farnosti Cava di Tirreni v Taliansku bola pre mňa zážitkom preto, lebo som to prežíval ako duchovné cvičenia. Bol som tam pomáhať miestnemu farárovi, tak som mal naozaj veľa času na ticho, na prežívanie tajomstiev Veľkej noci v tichu fary. Zároveň som zažil nádheru slávenia Veľkej noci s Talianmi, ktorí sú veľmi temperamentní. A tak som zažil až scénické prežívanie troch dní veľkonočného slávenia a potom nádherné slávenie Veľkej noci spolu s celou farnosťou, ktorá sa ukázala v radosti nie iba v kostole, ale v celom meste.

Áno, to boli. Lebo tam, kde som pôsobil, je cirkev veľmi mladá. Veriaci, ktorí tam prežívajú veľkonočné sviatky, sú naozaj nadšení pre Kristovo tajomstvo. A tak som zažil veľmi citové prežívanie Afričanov všetkých tajomstiev Veľkej noci. Na Veľkú noc sa tam krstia katechumeni, a tak som zažil to, čo asi zažívali apoštoli v prvotných časoch, keď sme krstili okolo 70 ľudí vo farnosti. Je to naozaj nádherné vidieť, ako sa Kristus dotýka ľudí a v Afrike je to oveľa silnejšie ako v Európe.

Moje slávenie Veľkej noci v Ríme malo svoje čaro preto, lebo prítomnosť Svätého Otca pri sláveniach vo Vatikáne mi ukazovala veľmi jasne, ako Kristus preniká svojím tajomstvom celý svet. Byť takto v centrále cirkvi bolo nádherným zážitkom preto, lebo byť po boku nástupcu sv. Petra a vnímať tú nádheru cirkvi ako takej ma presvedčilo o tom, že Kristus má čo povedať dnešnému svetu.

Na Slovensku sa v priebehu rokov Veľká noc obmedzuje na oslavu jari a nového života, ktorý sa prebúdza v prírode. Ponuky Boha pre človeka, aby niečo v živote mohol zmeniť a aby sa dostal z hrobov svojho života k vzkrieseniu, k novým veciam. Istotne sa zahraničné skúsenosti líšia vo veľkonočných tradíciách. V Afrike si ľudia Veľkú noc užívali hlavne v kostoloch a duchovných komunitách. Ľudia v zahraničí, kde som prežíval Veľkú noc, si oveľa viac uvedomovali pravdivé tajomstvo Veľkej noci.

Veľká noc je pre kňazov náročným obdobím - najprv hromadné spovede, potom liturgicky i kazateľsky náročné veľkonočné trojdnie, kostoly zaplnené aj ľuďmi, ktorí do nich bežne neprichádzajú, požehnanie jedál... Áno, keďže spomenuté pastoračné povinnosti v tradičnej podobe odpadli, mohol som sa oveľa viac sústrediť na podstatu sviatkov. Tento aj minulý rok sme spolu s farskými vikármi slávili liturgie spoločne v kláštore bosých karmelitánok, ktorý sa nachádza na území našej farnosti.

V prvom rade, farský úrad nemá povinnosť byť zatvorený. Rovnako ani kostoly nemusia byť zatvorené. My sme tu pre ľudí a ak sa oni rozhodnú prísť so svojimi duchovnými potrebami, neodmietneme ich. Je potrebné si uvedomiť, že krsty, pohreby a sobáše sa za stanovených podmienok konajú aj v čase pandémie. Okrem toho, kňazský úrad nespočíva len vo verejnom slávení bohoslužieb a vysluhovaní sviatostí. Je to aj ponuka duchovnej pomoci vo všetkých okolnostiach života. A teda zakázali nám síce verejné bohoslužby, ale nemôžu nám zakázať pomáhať ľuďom a byť im nablízku aj napriek opatreniam. Samozrejme, rešpektujeme hygienické pravidlá a tiež nariadenia, no nemôžeme niekoho odmietnuť, keď žiada o pomoc.

Keďže sme sídlisková farnosť a paneláky sú všade navôkol, občas sa nám ozvala polícia s tým, že majú hlásenie o nedodržiavaní vládnych nariadení. Stále sme však napokon dospeli k záveru, že sme žiadne nariadenie neporušili.

A rovnako aj problémy vzťahové, keďže mnoho manželstiev sa v poslednom období ocitlo v kríze. Počas prvej vlny pandémie som sprevádzal viacero manželských párov v kríze, z toho väčšina, žiaľ, ide k rozvodu. Som síce cirkevný právnik, ale ocitám sa aj v situáciách, keď musím napríklad zistiť, ako sa zabezpečuje predbežné opatrenie na starostlivosť o dieťa či ako funguje celý proces civilného rozvodu. Samozrejme, mojou primárnou úlohou je pomáhať ľuďom na duchovnej úrovni a tu vidím, že mnohí sú skutočne duchovne vyprahnutí. Doba prinútila ľudí, ktorí až doteraz boli presvedčení o svojej viere, zaoberať sa elementárnymi otázkami, napríklad aké sú vlastne dôvody a motivácie ich viery. Povedal by som to asi tak, že prechádzajú fázou očisťovania, ktorá môže ich vieru posilniť alebo počas ktorej ju, naopak, môžu definitívne stratiť. Pán Boh pandémiu nezapríčinil, ale podľa mňa ju geniálne využije na to, aby očistil svoju cirkev.

Benedikt XVI. kedysi hovoril o tom, že cirkev budúcnosti nebude cirkvou ľudovou, ale bude tvorivou menšinou, bude pozostávať z malých spoločenstiev. Áno, niekde ešte pretrvá masovosť odpustov a pútí, úplne to nevymizne, ale celkovo sa z cirkvi stane ten biblický „zvyšok Izraela“, ktorý bude povolaný nanovo prekvasiť svet. Vidím aj medzi biskupmi a kňazmi takých, ktorí sa už nad tým zamýšľajú. Ja sám ako farár zodpovedný za farnosť, ktorá mi bola zverená, premýšľam nad tým, ako by mala vyzerať farská pastorácia po pandémii. Vezmime si napríklad len takú bežnú záležitosť, akou je príprava detí na prvé sväté prijímanie. V laviciach nám už nesedia deti, ktoré poznajú všetky modlitby, pretože sa ich doma s rodičmi modlia a ktoré dostali náboženské základy vo svojich rodinách.

Spomenuli ste, že sprevádzate manželské páry, ktoré sa ocitli v kríze. Sprevádzanie rodín v krízových situáciách má štyri úrovne. Prvou a najdôležitejšou je modliť sa za nich a viesť ich k modlitbe. Druhou je individuálne duchovné sprevádzanie v rámci spovedí či duchovných rozhovorov, kde môžeme nahliadnuť do ich vnútra a časom im tak môžeme pomôcť identifikovať to, čo robia zle a čo negatívnym spôsobom poznačuje ich vzťah. Pritom neraz je to tak, že týchto vecí sú si dobre vedomí sami, len nie sú schopní sa spolu o nich rozprávať a riešiť ich.

Nie je pravdou, že by kňaz mal manželské páry presviedčať o tom, aby za každú cenu ostali spolu. Sám som niektorým odporúčal, aby išli na nejaký čas od seba. Ak má žena alebo muž silu znášať všetky príkoria od svojho partnera za cenu udržania manželstva, je to obdivuhodné hrdinstvo, priam mučeníctvo, ale nikto ich nemôže nútiť, aby sa rozhodli pre túto cestu. Právo je vzácnym nástrojom, ktorý nám umožňuje žiť v jednej spoločnosti. Keďže nie sme anjeli, ale ľudia, ktorí robia chyby, potrebujeme mať stanovené nejaké základné pravidlá. Kódex kánonického práva umožňuje pozrieť sa na platnosť manželstva len v situáciách, ktoré sú odôvodnené, akou je napríklad faktický rozpad manželstva. Čiže určite to nie je tak, že by sa v oblasti manželského práva postupovalo bezdôvodne a nulita bola vyhlasovaná svojvoľne. Na druhej strane však priznávam, že niekedy sa v snahe pomôcť ľuďom naozaj treba ponoriť do rôznych detailov a zákutí, aby sa tie dôvody našli.

S týmto názorom sa stretám, ale keďže poznám oba procesy, tak s ním absolútne nesúhlasím a tvrdím presný opak. Procesy manželskej nulity, ak tam nie sú nejaké vážnejšie problémy, trvajú okolo jedného roka. A nie sú ani finančne nezvládnuteľné. Naopak, keďže v prípade zbavenia klerického stavu kňaza nemôže rozhodnúť diecézny súd, ale len samotný pápež, trvá to aj niekoľko rokov. Navyše, až do pontifikátu Benedikta XVI. platilo, že laicizácia sa udeľovala až po dosiahnutí veku 40 rokov. Laicizovaný môže byť aj pred štyridsiatkou, ak je jeho situácia nezvrátiteľná, teda napríklad si už založil „rodinu“, má dieťa a je jasné, že do kňazskej služby sa už nevráti. Zaujímavosťou je fakt, že zbavenie klerického stavu môže byť na jednej strane milosť na žiadosť kňaza alebo je to trest po trestnom procese.

S výhradami, ktoré ste spomenuli, sa denne stretáme aj my kňazi. Problém vidím v tom, že dnes každý môže šíriť svoj názor hneď niekoľkými kanálmi, pričom vôbec nemusí byť pravdivý, zorientovaný, relevantný. Svätý Otec má fenomenálnu pamäť. Aj po dlhšom čase si dokáže pamätať nielen to, že ste sa s ním stretli, ale aj to, o čom ste sa rozprávali. Zároveň je dobráčiskom od srdca, ktorý má úplne jasný názor na vec, ale nie vždy ho dokáže vyjadriť tak presne, ako napríklad jeho predchodca.

Chcem tým jednoducho povedať to, že treba rozlišovať medzi tým, čo pápež František hovorí spontánne, keď z neho prehovára viac Bergoglio, a tým, čo vyjadrí ako hlava cirkvi vo svojich encyklikách a iných dokumentoch. Samozrejme, neplatí to len pri pápežovi Františkovi, ale aj pri jeho predchodcoch či nástupcoch.

Skôr sa domnievam, že sme mali viac využiť soft power, búšiť na bránu úradu vlády a kompetentných ministerstiev. Zároveň sme mohli viac využiť množstvo odborníkov, ktorých máme medzi veriacimi ľuďmi, a nechať si vypracovať právne či epidemiologické stanoviská, nimi pri komunikácii s politikmi a štátnymi úradmi argumentovať a predkladať alternatívne riešenia.

Arcibiskup Bernard Bober ma pred niekoľkými rokmi poslal študovať cirkevné právo na Pápežskú Lateránsku univerzitu v Ríme. Keď som získal licenciát a neskôr aj doktorát, ozvali sa arcibiskupovi z Pápežskej cirkevnej akadémie, či by ma neuvoľnil pre ďalšie štúdium a následné pôsobenie vo vatikánskej diplomacii. Keďže som mal doktorát z práva, mnoho prednášok som už nemusel absolvovať, a tak ma poslali robiť minutanta na oddelenie protokolu Štátneho sekretariátu Svätej stolice. Stále som nebol presvedčený, či práve toto má byť súčasťou mojej kňazskej cesty, a o svojich pochybnostiach som povedal aj Svätému Otcovi a ďalším predstaveným. Naozaj som sa veľa modlil a pochopil som, že toto nie je to, čo chcem robiť. Nespochybňujem dôležitosť tejto služby, ale nebolo to pre mňa. Mal som veľkú túžbu robiť s ľuďmi, a teda neostať vo svojom kňazstve pri politike. Aj keď som už viac ako dva roky farárom v Košiciach na KVP, stále sa okolo diplomacie trochu motám.

Ak sa diplomat osvedčí, po približne 15 rokoch služby býva menovaný za nuncia. Slovensko má momentálne dvoch zdatných diplomatov v službách Svätej stolice. Myslím, že raz z nich budú šikovní nunciovia. Dnes, ale aj počas celej veľkonočnej oktávy a potom i každú nedeľu si nanovo uvedomujeme, že Ježiš za nás zomrel a vstal z mŕtvych, a tým nás vykúpil. To je to najhlbšie tajomstvo nás kresťanov. Nemali by sme sa však na Zmŕtvychvstalého len pasívne dívať a obdivovať ho, ale každý z nás by mal vstať z mŕtvych, nanovo otvoriť oči a osvojiť si Kristov pohľad na svet okolo nás. A to by malo platiť aj pre celú cirkev.

Narodil sa v Prešove v roku 1980, vyrastal v Stropkove. Po absolvovaní štúdia teológie bol v roku 2005 vysvätený za kňaza Košickej arcidiecézy, ako kaplán pôsobil v Sabinove a v Košiciach. V roku 2013 obhájil licenciát a v roku 2015 doktorát na Pápežskej Lateránskej univerzite v Ríme. Po abs...

Peter Sykora

tags: #peter #sykora #knaz #rozhovor