Život, ktorý žijeme, je výnimočný a cenný. Má hodnotu, zmysel a cieľ. Ale na tejto zemi má aj svoj koniec. Ak by sme si znázornili dejiny našej planéty spolu s jej budúcnosťou ako jednu dlhú čiaru a náhodne si na tejto časovej osi vybrali jeden bod v nasledujúcom storočí, tak s veľkou pravdepodobnosťou v tom bode už nebudeme nažive. Pred sto rokmi sme nežili a nebudeme žiť ani o sto rokov. Žijeme teraz - v dobrom i v zlom, v zdraví i v chorobe, v šťastí i v nešťastí. A práve v čase, ktorý žijeme, je vzácne byť človekom stvoreným na Boží obraz a na Božiu podobu (Gn 1, 26-27). Ako veľmi sú požehnaní rodičia, keď sa im narodí dieťa a keď potom prídu tie mnohé a nezabudnuteľné po prvý krát: prvý plač, prvý úsmev, prvé slovo, prvý krok … Veľmi radi opakujeme so žalmistom: Pane, utkal si ma v živote mojej matky. Chválim ťa, že si ma utvoril tak zázračne (Ž 139, 13-14). Sme vďační Pánu Bohu i svojim rodičom za život.
Vzácna je ľudská bytosť a to až natoľko, že v tajomstve Vtelenia jednorodený Boží Syn, jednej podstaty s Otcom, pravý Boh z pravého Boha, sa stal človekom, jedným z nás. Všemohúci, ktorý stvoril vesmír a všetko, čo je v ňom, limitoval seba do času a priestoru, aby bol za jedno s nami - nie vzdialený, ale blízky. Boh vie, čo znamená byť človekom, veď Boží Syn Ježiš Kristus žil našim životom so všetkými radosťami a obavami. Prežíval emócie, vrátane hnevu, strachu, smútku ale aj radosti. Musel sa rozhodnúť, ako bude poslušný Otcovi a ako splní Jeho vôľu. Trpel bolesťou, krvácal a zomrel, pretože každý človek musí zomrieť. Pôstne obdobie nám chce pripomenúť realitu a zároveň tajomstvo života a smrti. Hneď na svojom začiatku v pochmúrnej atmosfére Popolcovej stredy necháva zaznieť dve výzvy: Pamätaj, že si prach, na prach sa obrátiš (Kaz 3, 20). Druhá výzva je zopakovaním Ježišových slov: Kajajte sa a verte evanjeliu (Mk 1, 15). Obrátiť sa k Bohu, znamená mať Ho pred svojimi očami, mať Ho stále pred sebou a zároveň vo svojom srdci. Ak máme pocit - a azda ho máme všetci - že sme boli nedostatoční v láske, že sme zlyhali, naberme odvahu a otočme sa tvárou k svojmu Bohu, ktorého dobrota sa zjavila v Ježišovi Kristovi (Tit 3, 4). Obráťme sa na Ježiša s kajúcimi slovami: Ježišu, spomeň si na mňa, vo svojom kráľovstve (por. Každé naše zamyslenie zakončime úryvkom z hymnu Ježiš, mojej duše blaženosť, ktorý napísal protestantský pastor Martin Janus (1620-1682).
Dobro a Zlo
Prítomnosť zla vo svete sa nedá poprieť. Bežne sa so zlom stretávame vo svojom prostredí. A tiež musíme uznať, že je to človek, ktorý je schopný vykonať hrozné, až brutálne veci. Noviny a spravodajské relácie hovoria o tom, ako často trpia dobrí a nevinní ľudia pod rukami tyranov a predátorov, ktorí zneužívajú svoju moc a svoje postavenie. Budú ubližovať, zraňovať a ponižovať, len aby oni mali potešenie a aby dominovali. To sa deje rozličným spôsobom v bežnom živote, v našich rodinách, v školách a na pracoviskách. U niektorých stretnutie sa so zlom a jeho nepochopenie môže mať následok absenciu viery. Akosi spontánne vznikajú otázky: Prečo zlí ľudia prosperujú na úkor druhých? Prečo Pán Boh neurobí niečo, aby na svete bola väčšia spravodlivosť a rovnocennosť? Prečo Boh necháva svietiť slnko dobrým i zlým? (Mt 5, 45). Tieto otázky nie sú nové. Sú súčasťou reflexie vekov o tom, prečo je svet taký, aký je.
Ježiš do textu modlitby zostavenej pre svojich učeníkov zámerne vložil slová: Neuveď nás do pokušenia, ale zbav nás zlého. To znamená: Neopusti, nenechaj nás v čase skúšky samých, daj nám silu aby sme to prekonali, chráň nás pred zlým. Cirkevný otec a spisovateľ Tertulián (155-222) vysvetľuje prosbu neuveď nás do pokušenia v zmysle, aby Pán Boh nedovolil, žeby sme sa stali otrokmi pokušiteľa-diabla (por. Pokušeniu boli vystavení hlboko veriaci ľudia Starého Zákona akými boli Jób, Abrahám, Jozef a ďalší. Podobne rozličnými pokušeniami prešli aj Ježišovi nasledovníci vrátane apoštolov či zbožných mníchov. Ale títo svätí mužovia a rovnako sväté ženy nedali súhlas pokušiteľovi. Zápasili s ním. Niekedy utŕžili aj rany, zhrešili z ľudskej krehkosti, ale nikdy neprepadli beznádeji. Byť veriacim neznamená byť bez pokušení. Ježiš nebol od nich uchránený. Pokušenia patria k dynamike života, sú testom našej slobody a správnych rozhodnutí.
Sloboda rozhodnúť sa pre Božiu lásku alebo pre jej odmietnutie, táto sloboda je jedným z najväčších tajomstiev o Pánu Bohu - a síce, prečo nám ju dal. Príbeh pokušenia, ktorému bol Ježiš vystavený na púšti, dramatickým spôsobom odhaľuje, že sloboda so sebou prináša aj určité riziko a že urobiť zodpovedné rozhodnutie nie je vôbec ľahké. Všetko smiem. Ale nie všetko osoží - hovorí apoštol Pavol (1Kor 6, 12). Ježišova reakcia na pokušenia ukazuje, ako sa zachovať v zápase dobra a zla. Vraví muž holičovi: Neverím v Boha. Ak jestvuje, prečo je toľko zlých ľudí? Holič reaguje: A ja zasa neverím, že jestvuje mydlo. Ak by naozaj bolo, prečo je potom toľko špinavých, ako henten bezdomovec? Muž odpovedal: Lebo sa neumývajú a nepoužívajú mydlo. Holič dodal: Presne tak.
V Starom Zákone Boh hovorí: Predložil som vám život i smrť, požehnanie i kliatbu! Ach, ktokoľvek chce, môže opustiť Ježiša. pretože On je cesta a svetlo.
Hriech a Nádej
Jestvuje jediná prekážka k naplneniu túžby srdca po Bohu, a tou je hriech. Hriech - označovaný apoštolom Pavlom za tajomstvo neprávosti (mysterium iniquitatis - 2Sol 2, 7), je vo svojej podstate neposlušnosťou človeka voči Božej vôli, voči tomu, čo si želá Boh. Hneď za bezvýchodiskovosťou hriechu a jeho následkami, vstúpila do sveta aj nádej. Preto chceme uvažovať spolu o tajomstve hriechu a nádeje. Anglický básnik John Milton (1608-1674) sa nezvratne zapísal do dejín literatúry epickou básňou s názvom Stratený raj (Paradise Lost). Píše v nej: Prvá neposlušnosť človeka a ovocie zakázaného stromu - priniesli do sveta so stratou raja hroznú chuť smrti a všetku biedu. Milton chcel poukázať na zvláštne tajomstvo naštrbeného vzťahu medzi Stvoriteľom a ľuďmi. Kniha Genezis opisuje, že k tejto vzťahovej katastrofe došlo v rajskej záhrade v dôsledku prvej neposlušnosti. Boh ponúkol prvým ľuďom všetko, čo len budú chcieť, čo si len zažiadajú, okrem ovocia zo stromu poznania dobra a zla (Gn 2, 17). Neposlúchli, urobili si po svojom. Adam a Eva zvedení lákavou ponukou pokušiteľa uprednostnili svoju vôľu pred Božou vôľou. Odtrhli zo zakázaného stromu, ochutnali, neposlúchli, podviedli, skryli sa a hneď na to zistili, že už to nikdy nebude, ako to bolo doteraz.
Príbeh biblických prarodičov Adama a Evy je neustálou výzvou, nájsť v ňom seba samých. Sme ich potomkami - ľuďmi na tejto zemi. V našich duchovných žilách koluje vírus neposlušnosti. Sme bytosťami, ktoré veľmi ľahko idú za svojimi túžbami a ignorujú hlas svedomia. Hriech sa stal našou každodennou realitou, či si to uvedomujeme alebo nie. Nikdy by sme nemali zabudnúť, že príbeh vzbury z knihy Genesis má aj svoje pokračovanie. Prináša so sebou jednu úžasnú pravdu, a síce že Boh sa nikdy nevzdal človeka. Aj po tom, čo sa stalo, vždy bol s Adamom a Evou a s ich potomstvom - celými dejinami až doteraz. Boh nás nikdy neopúšťa a to je veľká útecha a nádej. Jedno z Ježišových podobenstiev hovorí o majiteľovi vinice, ktorý mal v nej zasadený figovník. Tri roky čakal a pozeral, či na tom strome bude ovocie. Nič. Za tri roky - nič. A tak chcel strom vytnúť. Načo je dobrý neužitočný a neplodný strom?! Avšak robotník vo vinici vraví majiteľovi: Pane, nechaj ho ešte tento rok. Okopem ho a pohnojím. Nabudúce - to je tá nádej pre nás ale aj jasný odkaz, že Pán Boh chce, aby sme sa polepšili, konali viditeľné dobro. S týmto zámerom je nám adresovaná výzva k pokániu, k zmene, k obnove, v ktorej ide o našu dušu a jej spásu. Prvý Adam sa zapísal do dejín príbehom hriechu. Boh novým Adamom prepísal toto nešťastné dielo na príbeh záchrany, a tým dal každému nádej. Ježiš Kristus priniesol všetkým ľuďom ospravedlnenie a život (Rim 5, 18).
Vzťah a Zmierenie
Zaprisahám vás, dcéry jeruzalemské, ak by ste našli môjho milého, povedzte mu, že som ochorela od lásky! Úryvok zo Starozákonnej knihy Pieseň piesní nás v poznávaní tajomstiev posúva k tajomstvu vzťahu a zmierenia. Príbeh jednej stredoškoláčky. Jej rodičia sa rozišli, keď bola ešte dieťa. Nikdy nevidela svojho otca. Keď sa na neho pýtala svojej mamy, tá vždy znervóznela, a tak sa jej prestala pýtať, hoci vždy bola zvedavá, kto je jej otec. Nastúpila do školy a spolužiačky sa pýtali, čo robí jej otec, kým je, kde je. Začala si vymýšľať príbehy. Mala veľa nápadov z rôznych filmov. Neverili jej, a tak si písala a posielala listy a pohľadnice od neho, plné láskyplných slov. Časom prestala vymýšľať príbehy o otcovi, ale listy od neho si písala naďalej. Vždy ich zvykla ukončiť slovami: Teším sa, že sa čoskoro stretneme, tvoj milujúci otec. Nikdy sa s otcom nestretla, ale tie listy, ktoré vytvorila, si čítala ako modlitbu s tým, že je v poriadku, že má svoju rodinu, a že predsa raz ho uvidí. Ďalší príbeh sa tiež týka mladej ženy. Keď mala 17 rokov, zamilovala sa v škole do chlapca. Rodičia jej bránili, aby si so žiadnym chalanom nezačínala. Oni sami chceli jej vybrať niekoho spomedzi svojich známych, koho oni budú považovať za vhodného. Lenže, láske nerozkážeš ani nezabrániš. Čím viac mali o ňu obavu, čím viac chceli, aby si s chlapcom dala pokoj, tým väčšmi a častejšie ho chcela vidieť a byť s ním. Nezostalo nič iné, len klamať vlastným rodičom, čo ju veľmi mrzelo. Nakoniec, predsa sa dozvedeli, že s ním chodí a rozbili ich. Preplakala celé týždne. Rodičia jej povedali, že to nebola skutočná láska a že keď bude staršia, pochopí, že chceli pre ňu to najlepšie. Svoje rozprávanie končí slovami: Mám rada svojich rodičov, rešpektujem ich. Ale to, čo sa stalo, stále bolí. Kiežby sa to skončilo ináč.
Obidva príbehy sú o bolestivom odlúčení, o oddelení, o odtrhnutí od milovanej osoby. Ako často sa to stáva aj dnes?! Čo by sme mohli urobiť preto, aby došlo k zmiereniu, aby sa nejako pomohlo, žeby odlúčení - z toho alebo onoho dôvodu - mohli byť opäť spolu? Ježiš v jednom zo svojich podobenstiev spomína syna, odlúčeného od svojho otca. Toho syna veľmi dobre poznáme, lebo sme mu dali pomenovanie: márnotratný. Po dlhom odlúčení, takisto chorý od lásky, v úplnej biede a samote, sa rozhodol ísť domov. Bol ešte pred dedinou, keď otec stojací na priedomí ho zazrel. Poponáhľal sa ufúľanému synovi v ústrety a mocne ho objal. Syn mu pošepol: Otec, zhrešil som proti nebu i voči tebe. Nie som hoden volať sa tvojím synom. Ale otec prikázal sluhom: Rýchlo prineste najlepšie šaty a oblečte ho! Dajte mu prsteň na ruku a obuv na nohy! Priveďte vykŕmené teľa a zabite ho. Jedzme a veselo hodujme, lebo tento môj syn bol mŕtvy, a ožil, bol stratený, a našiel sa. Oveľa tajomnejší než je vzťah medzi dvomi ľuďmi, je vzťah Boha a človeka. Byť obratý o vzťah s nebeským Otcom, znamená byť v situácii najväčšej opustenosti, ako ju prezrádza bieda márnotratného syna alebo takmer zúfalý výkrik na kríži. Ježiš vo svojej smrti a zmŕtvychvstaní dbá o to, aby sa vzťah Boha k nám nikdy nestratil, ak máme záujem o tento vzťah. Vždy sa môžeme vrátiť, vždy môžeme prísť domov, kde nás Boh čaká. Prichádzaš.
4 návyky VŠETKÝCH úspešných vzťahov | Dr. Andrea & Jonathan Taylor-Cummings | TEDxSquareMile
Rodič a Dieťa
Malé dievčatko so sedmokráskou po jednom odtrháva biele lupienky. Odtrhne prvý a hneď nasledujú slová: Má ma rád. Vytrhne druhý a vraví: Nemá ma rád. Tretí: Má ma rád … a tak ďalej až kým nie je vytrhnutý posledný. Má ma rád, nemá ma rád? - to je otázka. Všetko šťastie a radosť, celý jej výhľad na život závisí od toho, ako skončí táto jednoduchá otázka: Má ma otec rád? Ako by ste začali rozhovor s niekým alebo čo by ste povedali tomu, kto nemôže nájsť nič, žiaden dôvod pre úctu k svojim rodičom, lebo roky musel žiť v abuzívnom, hrubom, ponižujúcom a bolestivom vzťahu s otcom alebo s mamou? Žiaľ, a je to veľmi smutné, nie každému zostala pekná spomienka na rodičov. Stále mám v ušiach slová, ktoré mi povedal jeden mladík: Pán farár, nenávidím svojho otca. Pýtam sa ho: A prečo? Spomínam si aj na dámu v čiernom klobúku, ktorá po pohrebe svojej matky prišla za mnou a vraví: Pán farár, pekne ste hovorili o mame. Ďakujem. Viete, je to smutné, ale ja o nej nemôžem nič dobré povedať.
Nemilujúci a nemilovaný - nechcem a nemôžem uveriť, že aj to sa stáva vo vzťahu rodič a dieťa. Je to obrovská trauma pocítiť ruku nemilujúceho rodiča a žiť s vedomím, že som nechcený, neprijatý, nemilovaný. Viem, nie všetci rodičia sú takí. Je ich len zopár. Každé dieťa, zdravé i postihnuté, malé i veľké, túži po láske a po objatí. Lebo starostlivou láskou a rodičovským objatím mama a otec každodenne prejavujú dobrotu a pozornosť voči dieťaťu, ktoré im Boh zveril. Vždy sa ho usilujú chrániť pred zlom. A vtedy, keď sú ochrancami svojich detí, keď roky strávia starostlivosťou, trpezlivou výchovou a priateľstvom, môžu mať nádej, že raz sa aj deti stanú ochrancami rodičov a že sa o nich postarajú. Zdravý a stabilný vzťah rodičov je pre dieťa veľkým požehnaním. Lásku musia deti cítiť, nielen o nej počuť. Nemôžeme sa báť dobroty a nežnosti! A ešte je tu jeden kľúčový, veľmi dôležitý bod pre dobré vzťahy medzi rodičmi a deťmi a tým je vzťah rodinného života a viery. Ak sa pozrieme do rodiny starozákonnej doby, nájdeme tam úzke prepojenie medzi vierou a životným štýlom, ktorý usmerňoval Boží zákon: Milovať budeš Pána, svojho Boha … tieto slová, nech sú v tvojom srdci, poúčaj o nich svojich synov a sám uvažuj o nich (por. Dt.
Láska a Obeta
Tieto Ježišove slová z Jeho nezabudnuteľnej debaty s Nikodémom, patria k najznámejším veršom evanjelia. Sú vyjadrením, ako sa mimoriadnym spôsobom prejavila Božia láska k nám. Boh poslal seba samého v Ježišovi, aby sme mohli s Ním vytvárať opravdivý vzťah, pretože Ježiš je nielen Božím Synom, ale je zároveň aj človekom, jedným z nás. Božia láska ide ešte oveľa ďalej. Nie je to len o tom, aby sme sa naučili ako žiť, ako chápať svet, ale aj o tom, aby sme sa stali ľuďmi, ktorí aktívne spolupracujú s Bohom na vytváraní Božieho kráľovstva, aby sme boli s Bohom, keď sa skončí náš pozemský život. Máme sa učiť láske, denne milovať Boha a blížneho, odumierať sebeckým záujmom a vedieť sa obetovať. V tomto Ježiš kráča pred nami. Dáva nám seba za príklad. Opravdivá láska vždy býva spojená s obetou a toto bytostné prepojenie lásky a obety vytvára navonok príjemnú a povznášajúcu vôňu pre život. Takáto vôňa sa v jednom okamihu začala šíriť v celom dome v Betánii, kde domáci podávali jedlo a nápojov Ježišovi a jeho učeníkom. Tá vôňa pochádzala zo vzácneho oleja, ktorým Mária natierala Ježišovi nohy. (Jn 12, 1-3).
Keby sme mohli, akoby sme naposledy ešte raz prejavili svoju lásku voči našim drahým, ktorí nás zanechali pred prahom večnosti? Niektorí akoby chceli niečo zanedbané dobehnúť drahými vencami a kyticami, z ktorých zosnulý v rakve sotva má nejaký osoh či potechu. Neskoro, príliš n... Asi najznámejší verš používaný na obhájenie učenia o trojici je Mat. 28:19-20 „Choďte teda, získavajte učeníkov zo všetkých národov krstiac ich v mene Otca i Syna i Ducha svätého, učiac ich zachovávať všetko, čokoľvek som vám prikázal!“ Najskôr by sme si mali vysvetliť, čo je to vlastne krst. Je to ponorenie do vody, ktoré symbolicky predstavuje poddanie sa pravde v Duchu svätom. Prečo sa to má diať v mene Otca (jediného pravého Boha), netreba vysvetľovať. Má to byť však aj v mene Syna, pretože jeho Otec posvätil a poslal, čo znamená, že prijímame aj toho, koho Otec ustanovil ako autoritu, aby sme ho poslúchali. Prečo však aj v mene Ducha, keď Duch nie je samostatnou osobou? Preto, že mohli existovať ľudia, ktorí verili v Ježiša Krista, ale o Duchu svätom povedali: „Ani sme nepočuli či je Duch svätý“(Sk. 19:3). Učeníci Jána Krstiteľa verili v Pána Ježiša, pretože Ján „hovoril ľudu, aby verili v toho, ktorý príde po ňom to jest v Ježiša“(Sk. 19:4), ale o Duchu svätom sa dopočuli až od Pavla. „A keď Pavol na nich položil ruky, prišiel na nich Duch svätý a hovorili jazykmi a prorokovali“(Sk. 19:6). Veriaci, ktorý sa dával krstiť mal to, že bol Duch svätý už poslaný vedieť, preto mal byť krst aj v mene Ducha. Treba však pripomenúť ďalšiu skutočnosť, ktorá tu vyplýva z Písma. Duch svätý ich nekrstil, ani apoštol Pavol. Pavol na nich položil ruky, ale krst Duchom vykonal Pán Ježiš, presne tak ako to o ňom predpovedal Ján Krstiteľ: „Ten vás bude krstiť Duchom svätým a ohňom“(Mat. 3:11).
Nezaujatý človek, ktorý úprimne hľadá pravdu môže hneď rozpoznať, že Duch je Božia moc, ktorú dostal Pán Ježiš, aby ju používal. Ak by však Duch svätý mal byť osobou, bolo by divné, prečo by to nemohol robiť sám, ale niekto iný by ho používal, ako aj oheň. Boh povedal: „...vylejem zo svojho Ducha na každého človeka,“(Sk. 2:17), takže sa jednalo o množstvo, pretože nehovoril, že vyleje celého Ducha, ale určité množstvo z neho. Tiež „Boh vydal svedectvo znameniami a divmi a rozličnými prejavmi moci, ako aj udeľovaním (rozdeľovaním, prídelmi, podielmi) Ducha svätého podľa jeho vôle“(Žid. 2:4). Viete si predstaviť, ako by rozdelil osobu a udeľoval by z tej osoby každému podľa svojej vôle? Alebo, že by „vzal z Ducha, ktorý bol na ňom (na Mojžišovi) a dal na sedemdesiatich mužov starších“(4.Moj. 11:25)? To by predsa nebolo zrozumiteľné pre jednoduchých ľudí. Pri tomto obvykle veriaci v trojicu namietnu, že sa snažíme pochopiť všetko rozumom. Biblia však nikde nehovorí, že treba rozum vypnúť a prijať niečo bez premýšľania. To by sa skôr hodilo niekomu inému, aby sme nezapojili rozum. Pavol preto upozorňoval kresťanov v Korinte: „Tak aj vy, ak jazykom nevydávate zrozumiteľné slová, ako sa bude vedieť, čo hovoríte? Do vetra budete hovoriť!“(1.Kor.
| Téma | Popis |
|---|---|
| Život a smrť | Hodnota života a jeho konečnosť. |
| Dobro a zlo | Prítomnosť zla vo svete a zápas medzi dobrom a zlom. |
| Hriech a nádej | Hriech ako prekážka vo vzťahu s Bohom a nádej na záchranu. |
| Vzťah a zmierenie | Bolestivé odlúčenia a hľadanie zmierenia. |
| Rodič a dieťa | Dôležitosť lásky vo vzťahu rodičov a detí. |
| Láska a obeta | Božia láska a obeta. |