Prvé novembrové dni upriamujú našu pozornosť na duchovné spoločenstvo s oslávenou Cirkvou, so svätými, ako i na duchovné spoločenstvo s tými, ktorí nás predišli do večnosti a sú v stave očisťovania. Prejavom našej blízkosti s tými, ktorí už fyzicky nie sú medzi nami, sú kvety a svetlá sviečok na ich hroboch.
Symbolické prejavy spomienky na zosnulých.
Nájsť si čas na skutočnosti, ktoré sú naozaj dôležité, je pre mnohých v súčasnej dobe ťažké. „Nemám čas... ešte musím to a tamto...“ počujeme často a možno i sami neraz vyslovujeme v snahe ospravedlniť sa. Boh však vyhradzuje čas na zastavenie sa. Vzťahuje sa naň tretie prikázanie Desatora, ktoré znie v katechetickej úprave: „Pamätaj, že máš svätiť sviatočné dni“.
Dnes sa nad týmto prikázaním zamyslíme vo svetle krátkeho úryvku z Evanjelia podľa Marka. Jeho text približuje výčitku zo strany farizejov, adresovanú Ježišovi vzhľadom na zachovávanie posvätného dňa, soboty.
Konflikt o sobote
Úryvok, ktorý sme si vypočuli, nachádzame v prvej časti Markovho evanjelia (1,14-8,26). Hneď po tom, ako sa Ježiš dozvedá o uväznení Jána Krstiteľa (1,14), odoberá sa do Galilei, kde začína ohlasovať evanjelium (1,15).
3/7 Význam soboty a neděle | Věda a náboženství | Dr. Horst Müller | Studijní víkend 2021
Evanjelista tak na začiatku 2. kapitoly evanjelia začína opisovať sériu prvých piatich konfliktných situácií, kontroverzií (2,1 - 3,6), so zákonníkmi a farizejmi, do ktorých sa Ježiš dostáva kvôli svojim postojom, ktoré jeho odporcovia vnímajú ako neprimerané. Jedlo zostáva v hre i vo štvrtej kontroverzii (2,23-28) - ktorú sme si vypočuli - no ťažisko problému sa presúva na otázku zachovávania soboty.
Ježiš nemá v úmysle svojimi postojmi provokovať, alebo propagovať líniu liberálneho zmýšľania vo vzťahu k prikázaniam, ako by sa mohlo zdať na prvý pohľad. Nie. V týchto sporoch „vstupujú do hry hlboké otázky, ktoré sa dotýkajú človeka a správneho prejavu úcty Bohu“.
Štruktúra úryvku
Štruktúra nášho úryvku je pomerne jednoduchá: po krátkom opise okolností stretnutia, teda trhania klasov učeníkmi v sobotný deň (v.23), nasleduje výčitka zo strany farizejov: „Prečo robia... čo neslobodno?“ (v.24). Nato zaznieva trochu obšírnejšia Ježišova odpoveď (v.25-28). Skladá sa z protiotázky, ktorá poukáže na podobný prípad kráľa Dávida, a zo záverečného slova, v ktorom Ježiš poukazuje na poslanie soboty.
Trhanie klasov v sobotu
„V istú sobotu“ - začína rozprávanie evanjelista - „kráčal Ježiš cez obilné pole“ (v.23). Jeho učeníci počas cesty trhali klasy. Jadro sporu nespočíva v tom, že by jedli z cudzieho. Trhanie klasov na cudzom poli Zákon dovoľoval. V Knihe Deuteronómium Boh cez Mojžiša výslovne hovorí: „Keď prídeš na pole svojho blížneho, môžeš si natrhať klasov a rukami ich mrviť, kosákom ich však kosiť nesmieš“ (Dt 23,25). Plody zeme boli Božím darom pre celý Izrael, a tak každý Izraelita mohol utíšiť svoj hlad z poľa iného, nesmel však zneužiť toto právo tým, že by si z poľa odnášal pre seba do zásoby.
„Prečo robia v sobotu, čo neslobodno?“ (v.24) vyčítajú farizeji Ježišovi správanie učeníkov. Hoci trhanie klasov sa v zoznamoch zakázaných prác v sobotu priamo nenachádza, farizeji ho zrejme považovali za formu žatvy, ktorá bola v sobotu zakázaná (porov. Ex 34,21; tiež m. Sobotný odpočinok bol totiž pre členov vyvoleného národa veľmi dôležitý, a preto bol chránený súborom predpisov a príkazov.
Obilné pole.
Bol totiž znakom vyvolenia (Ex 31,13.16). Zvlášť po návrate ľudu z babylonského zajatia, keď Izrael nemal viac vlastného kráľa, patrilo zachovávanie soboty k pilierom identity národa. Príkaz zachovávania soboty bol vnímaný dokonca tak naliehavo ako všetky ostatné predpisy Zákona dovedna.
Význam zasvätenia soboty súvisel s príbehom stvorenia, ktorý predstaví Boha, ako v siedmy deň dokončil dielo stvorenia, požehnal ho a posvätil (porov. Gn 2,2-3). Sobota je dňom účasti na Božom odpočinku. Nie je to však prázdna „nečinnosť“. Je to skôr schopnosť zastaviť sa, reflektovať, kontemplovať.
Sobota je však v židovskej tradícii aj pripomienkou oslobodenia, záchrany z egyptského otroctva. Keď zdôvodňuje zachovanie sobotného dňa Kniha Deuteronómium, pripomína Izraelitom nasledovné slová: „Pamätaj, že si bol otrokom v egyptskej krajine a že ťa Pán, tvoj Boh, vyviedol odtiaľ mocnou pravicou a zdvihnutým ramenom: preto ti Pán, tvoj Boh, prikázal zachovávať sobotňajší deň“ (Dt 5,15).
Ježišova odpoveď a autorita
Ježiš však obracia ich pozornosť k prameňu ich argumentov, k Svätému písmu: „Nikdy ste nečítali, čo urobil Dávid, keď bol v núdzi a keď bol hladný on i jeho družina?“ (v.25). Zaiste, že farizeji Písmo poznali. Ježiš ich však chce priviesť k jeho správnemu výkladu. Preto im pripomína príbeh z Prvej knihy Samuelovej (1Sam 21,2-7). Nasýtenie Dávida a jeho družiny obetovanými chlebami, „ktoré nesmel jesť nik, iba kňazi“ (v.26), bolo samo osebe protizákonné.
Ježiš príbehom Dávida poukazuje, že každý Boží príkaz má svoj vnútorný zámer. I príkaz soboty nie je daný preto, aby strpčoval život človeka, ale napomáhal jeho správnemu rozvoju. Tak to nakoniec vyjadruje sám Ježiš slovami: „Sobota bola ustanovená pre človeka, a nie človek pre sobotu“ (v.27). Je pravdou, že zachovávanie soboty je dôležité. Avšak jej zachovávanie nesmie stratiť z pohľadu dobro človeka.
Posledné slová v našom úryvku vyjavujú jeho autoritu: „A tak je Syn človeka pánom aj nad sobotou“ (v.28). Komunita prvých kresťanov hneď od začiatku pochopila, že rytmus času dostal v Ježišovi nový rozmer.
V Ježišovej smrti a zmŕtvychvstaní, ktoré Cirkev slávi každú nedeľu, našlo zavŕšenie to, čo Boh urobil v stvorení a čo vykonal pre svoj ľud, keď ho vyslobodil z otroctva Egypta. Nedeľa, „deň Pána“, je Veľkou nocou každého týždňa, a je oslavou Kristovho víťazstva nad hriechom a smrťou, naplnením prvého stvorenia a začiatkom „nového stvorenia“ (porov. 2Kor 5,17).
Výzva na zamyslenie
Aktuálnu výzvu na uvažovanie ponúka pápež hneď v úvode svojho listu, kde sa dotýka modernej tendencie „víkendu“. Poznamenáva: „Bohužiaľ, keď nedeľa stratí svoj pôvodný význam a stane sa z nej len «koniec týždňa», môže sa stať, že človek sa uzavrie do takého úzkeho priestoru, ktorý mu už neumožňuje vidieť «nebo». [...] Od Kristových učeníkov sa požaduje, aby si neplietli slávenie nedele, ktorá má byť ozajstným svätením Pánovho dňa, s «koncom týždňa» chápaným v podstate len ako časom jednoduchého odpočinku alebo úniku z každodennej všednosti“ (Dies Domini 4).
Od kresťanov sa očakáva duchovná zrelosť, v ktorej dokážu rozpoznať význam Pánovho dňa v spojitosti s darom viery. Nedeľa je totiž pre kresťana „prvotným sviatkom“, ktorý neustanovuje len členenie času, ale zjavuje hlboký zmysel našej existencie.
Z tohto vedomia pramení potom povinnosť svätiť nedeľu (porov. KKC 2180). Formulovanie príkazu chce zdôrazniť význam nedeľného zhromaždenia spoločenstva Cirkvi pri Pánovom stole. Ono je totiž slávením živej prítomnosti Vzkrieseného Pána (porov. Dies Domini 31), ono je „stredobodom života Cirkvi“ (KKC 2177).
Príkaz o účasti na nedeľnej Eucharistii vyplýva z prikázania Desatora, ktoré je vo svojej podstate - ako „slovo Boha“ k svojmu ľudu - základom budovania vzťahu. Boh začína dialóg, v ktorom je človek pozvaný pokračovať. Zasvätenie nedele účasťou na sv. omši je prejavom živého vzťahu k Bohu.