Malý chlapec vyrástol a stal sa mužom, avšak stále nerozumel, prečo ženy plačú. A nakoniec som jej dal SLZU, ktorú vyroní, ktorá je výlučne jej, aby ju použila kedykoľvek ju bude potrebovať, aby to zvládla.
Krása ženy nie je v šatách, ktoré nosí, v postave, ktorú má, ani v spôsobe akým si češe vlasy. Dajte si veľký pozor, aby ste nerozplakali ženu, lebo Boh počíta jej slzy!
Nikto nemá v obľube ronenie slĺz, človek si, povedzme si úprimne, pripadá slabší. Či už tomu ale niekto verí alebo nie, plakanie je občas nielen nevyhnutné, ale dokonca aj zdravé. Keď telo plače, vylučuje sa z neho stres. Vďaka plaču sa odstráni aj nejedna baktéria, prečistí sa aj to, o čom plačúci ani netušil, že je nečisté. Po celodennej námahe je celkom zrejmé, že oči pociťujú miernu až silnú únavu.
Prieskum uskutočnený na univerzite v južnej Floride potvrdil, že plač zlepšuje náladu. Áno, ako sa spomenulo vyššie, plač výrazne napomáha v boji proti kadejakej telesnej nečistote. Pravdaže, nič nie je dobré preháňať, a preto by sa nemalo mrhať zbytočne ani jedinou slzou.
Boh odpovedal: „Keď som stvoril ženu, musela byť výnimočná. Urobil som jej PLECIA dosť silné na to, aby uniesla váhu sveta, ale natoľko jemné, aby poskytovali pohodlie. Dal som jej vnútornú SILU, aby vydržala pôrod dieťaťa a odmietnutie, ktoré veľa ráz okúsi od svojich detí. Dal som jej TVRDOSŤ, ktorá jej pomôže stále pokračovať, keď sa všetci ostatní vzdávajú, a starať sa o svoju rodinu napriek chorobám a únave, bez sťažovania sa. Dal som jej CIT milovať svoje deti za všetkých okolností, dokonca aj vtedy, ak ju jej dieťa hlboko ranilo. Dal som jej ODVAHU prijať svojho manžela napriek jeho chybám a sformoval som ju z jeho rebra, aby chránila jeho srdce. Dal som jej MÚDROSŤ, aby vedela, že dobrý manžel nikdy neraní svoju ženu, ale niekedy skúša jej silu a rozhodnosť - stáť vedľa neho bez výhrad. A nakoniec som jej dal SLZU, ktorú vyroní. Je iba jej, aby ju použila kedykoľvek ju bude potrebovať, aby to zvládla.“
Na tú slzu má naozaj právo, nik nevydrží bez slova toľko ako žena!
Takmer každý človek verí v Boha. V kresťanského, islamského, židovského, či svojho osobného. Dokonca aj tí, ktorí tvrdia, že sú ateisti veria v niečo, len to nevedia definovať. Osobne prikláňam k panteizmu a myslím si a vnútorne cítim, že Boh je všetko a je vo všetkom, teda mal by byť aj v nás ľuďoch. My ľudia sme od Boha dostali veľké a osobité dary: rozum, dušu, lásku a povinnosť starať sa a zveľaďovať našu Zem. Robíme to, alebo mrháme týmito darmi? Aké výsledky našej práce je vidieť? Šťastní a krásni ľudia a nádherná kvitnúca planéta?
Bohom v nás, je naše svedomie, počúvame ho, alebo robíme všetko pre to, aby sme ho umlčali?
BOH plače vtedy, keď vidí to, čo sme naozaj urobili s tým, čo sme dostali darom. Keď vidí spálenú zničenú krajinu, tam, kde boli predtým pľúca planéty. Keď vidí zdevastovú zem, zamorenú haldami odpadu, namiesto krásneho zeleného voňavého lesa, mesačnú krajinu, po ťažbe nerastných surovín. Keď vidí zakvitnuté sady a polia, ale bez života, pretože tam nepočuť žiadny bzukot včiel, ani spev vtákov. Čo sa stane s ľudstvom, keď vyhynú včely? BOH plače aj vtedy, keď vidí vyprahnuté púšte bez vody, špinavé moria…
Keď vidí haldy vyhodených a zničených potravín a vidí milióny hladujúcich, vidí umierať od hladu maličké deti… Keď vidí vojnou spálené a zničené krajiny, mŕtvych, ktorí sa už nebránia, vidí utrpenie tých ktorí zostali… BOH plače vtedy, keď vidí, akej krutosti je schopný človek voči človeku. A kvôli čomu? Kvôli chamtivosti niekoľkých ľudí, ktorí Boha v sebe zabili… Len za posledných 100 rokov videl milióny mŕtvych vo dvoch ničivých vojnách, videl mŕtvych v Arménsku, Kambodži, Číne. Videl vraždenie v Rwande, bývalej Juhoslávii, Iraku, Lýbii, Ukrajine či v Sýrii. A čo robíme my? Len sa prizeráme, tak ako sa prizeral svet Rwandskej genocíde a tí, ktorí mohli tomu zabrániť, neurobili nič. Stále sa len prizeráme a nerobíme nič, a pred Božím plačom si zakrývame oči aj uši. BOH plače nad našou ľahostajnosťou.
Ak niekto pácha nespravodlivosť voči inému vedome, z vlastného rozhodnutia je to ohavné, ale ohavnejšie je, keď niekto vidí takú nespravodlivosť a neurobí nič, aj keď je v jeho moci zabrániť tomu.
BOH plače aj vtedy, keď vidí prázdny a meravý pohľad ženy, ktorá vôbec neľutuje smrť tisícov detí v Iraku. BOH plače, keď vidí šialený smiech ženy, ktorá sa teší zo smrti politického oponenta… BOH plače, keď vidí znásilňovanie a týranie detí tými, ktorí by ich mali ochraňovať… Boh plače, keď vidí obscénnosti, ktoré sa dejú, pretože sme zabudli na naozajstnú lásku a sexualitu degradovali na úroveň lacnej zábavy a obchodu… BOH plače, keď vidí ako lacno sme dokázali predať svoje duše mamonu… Sme ešte vôbec schopní počuť jeho plač a hlas v nás? Sme ešte vôbec schopní a ochotní vidieť ho okolo seba vo všetkom, a vo všetkých? Skúsme ho začať počúvať, kým nie je neskoro… Buďme zodpovední za svoje činy a rozhodnutia, pretože Zlo zvíťazí práve vtedy, keď dobro neurobí nič…
V týchto veršoch Jeremiáš predstavuje svojmu ľudu túto ženu, čelnú ženskú postavu svojho kmeňa, uprostred reality bolesti a plaču, avšak spolu s perspektívou netušeného života. A preto sa Ráchel nechce dať utešiť. Toto odmietanie vyjadruje hĺbku jej bolesti a trpkosť jej plaču. Tvárou v tvár tragédii straty detí matka nemôže prijať slová či gestá útechy, ktoré sú vždy neadekvátne, nikdy nie schopné utíšiť bolesť rany, ktorá nemôže a nechce byť zacelená. Každá matka toto všetko vie; aj dnes sú mnohé matky, ktoré plačú, ktoré sa nezmierujú so stratou dieťaťa, sú neutešiteľné zoči-voči smrti, ktorú nie je možné prijať. Toto odmietanie Ráchel, ktorá nechce byť utešená, nás učí aj tomu, koľko jemnocitu sa od nás žiada zoči-voči bolesti druhých. Pre to, aby sme hovorili o nádeji tomu, kto je zúfalý, treba zdieľať jeho beznádej; pre to, aby sme utreli slzu z tváre toho, kto trpí, je treba pripojiť k jeho plaču aj ten náš. Len tak môžu byť naše slová skutočne schopné dodať trochu nádeje. A ak nemôžem vysloviť slová takto, prostredníctvom plaču, bolesti, potom je lepšie ticho.
A Boh, so svojou jemnosťou a svojou láskou odpovedá na Ráchelin plač pravdivými slovami, nie falošnými. «Toto hovorí Pán:» - odpovedá na ten plač - «Zabráň svojmu hlasu plač a svojim očiam slzy, veď tvoja námaha dostane odmenu, hovorí Pán, vrátia sa z nepriateľskej krajiny. Práve kvôli plaču matky je tu ešte nádej pre deti, že sa prinavrátia k životu. Táto žena, ktorá prijala, že umrie vo chvíli pôrodu, aby syn mohol žiť, je teraz so svojím plačom počiatkom nového života pre synov - vyhnancov, väzňov, vzdialených od vlasti. Na Ráchelinu bolesť a trpký plač Pán odpovedá prísľubom, ktorý pre ňu teraz môže byť dôvodom skutočnej útechy: ľud sa bude môcť vrátiť z vyhnanstva a slobodný prežívať vo viere svoj vzťah s Bohom. Slzy splodili nádej. A toto nie je ľahké pochopiť, je to však pravda.
Ako vieme, tento Jeremiášov text neskôr prevzal evanjelista Matúš a aplikoval ho na vraždenie Neviniatok (porov. 2,16-18). Je to text, ktorý nás stavia tvárou v tvár tragédii vraždenia bezbranných ľudských bytostí, hrôzy moci, ktorá pohŕda životom a likviduje ho. Betlehemské deti umierajú kvôli Ježišovi. A on, nevinný Baránok, potom sám umrie za nás všetkých. Keď sa na mňa niekto obráti a kladie mi ťažké otázky, ako napríklad: „Povedzte mi, otče: prečo trpia deti?“, skutočne neviem čo odpovedať. Poviem len: „Pohliadnite na Ukrižovaného: Boh nám dal svojho Syna, on sám trpel, možno tam nájdeš odpoveď. Avšak odtiaľto (z hlavy) [pápež robí gesto smerom k hlave] odpovedí niet. Jedine hľadiac na lásku Boha, ktorý dáva svojho Syna obetujúceho svoj život za nás, môže naznačiť nejakú cestu útechy“.
A na kríži to bude on, umierajúci Syn, čo dá novú plodnosť svojej matke, zverujúc jej učeníka Jána a robiac z nej matku ľudu veriacich. Smrť je porazená, napĺňa sa tak Jeremiášovo proroctvo. Aj Máriine slzy, tak ako tie Rácheline, splodili nádej a nový život.
Stála vonku pri hrobe a plakala. Ježišovo telo; jedného pri hlave, druhého pri nohách. prečo plačeš? to on. Ježiš sa jej opýtal: Žena, prečo plačeš? Koho hľadáš? ho položil, a ja si ho vezmem. Ježiš jej povedal: Mária! a povedala mu hebrejsky: Rabbuni!, čo znamená Učiteľ. Otcovi, k svojmu Bohu a k vášmu Bohu. ostatné, záleží mi na tvojom srdci, ktoré sa chveje. Kvôli týmto slzám prišiel. plačeš? Ježiš nehovorí: už neplač, prestaň s tým nárekom. z lásky. Oplakáva toho, ktorého miluje. pokorné, dojemné, ma vždy dojme. Boh života sa zaujíma o slzy. neplač, priateľka moja. nikdy nepatrí hriechu človeka, ale vždy utrpeniu a núdzi. bolesť z bolesti tej ženy a ujíma sa jej. svojich maličkých. Márie. a pritom zabúda na seba. To je typický, jedinečný Ježišov štýl. nové oči Vzkrieseného uvidia, je tá najstaršia tvár dejín, tvár plačúca. každé znovuzrodenie. plačeš? a s ním meno celého ľudstva. sa nado mnou, aby ani jedna nevyšla nazmar. svojej amfore. slzu na tvári svojich detí. Zberateľom sĺz je tiež veriaci človek. málo. samovražde. Sú to ľudia trpiaci veľmi veľkou bolesťou. prečo môj syn, prečo moja dcéra, prečo... nemohol som, odpusť mi. oči, oči Boha, sa naplnia slzami. slzy. prečo je toľko utrpenia. žiadne vysvetlenie zla. sa tíšia pramene plaču. Poznáme len jeho prvú reakciu na utrpenie. prejavuje súcit. význam. Existuje bolesť bez „prečo“. má prarodičov, ktorými sú korupcia, znechutenie, nespravodlivosť. tieto príčiny je úloha učeníkov. odstraňovania koreňov zla. nestačí, zaplatím ti, až sa budem vracať. Vidieť. a premohol ho súcit. Ranami, ktoré sú však neviditeľné pre toho, kto stratil oči srdca. a pozerať na nich zblízka. Poznávať môžeme len na kolenách. do tváre, do očí, na ich hlas z milimetrovej blízkosti, nie z diaľky. deti a ako zamilovaní. otočiť hlavu inam. videli rany tohto sveta. Slepí v srdci. Nie prejsť okolo ako kňaz a levita. Okolo nie je nič, tým menej Boh. nich nezastaví a ide rovno ďalej. pozadu, bez dychu. svet, keď pritom stratíš svoju dušu? preruším svoj beh a zastavím sa, zastavím sa, aby som povedal „ďakujem“. sa pri živote. múdrejší než ten, kto prečítal všetky knihy. o pomoc. zastaví. A potom sa ho dotkne. sa. To slovo je pre nás tvrdé. Vystavuje nás skúške. dotknúť sa nakazeného človeka, človeka s infekciou, ruky žobráka. dotýka malomocného a týmto dotykom ho miluje a láskou uzdravuje. s prvým milosrdným Samaritánom. a slepota tvrdosť srdca. prechádzame a ani si ich nevšimneme. utečenci, chudobní - sa stanú vinníkmi a príčinou problémov. v núdzi. Že opakom lásky nie je nenávisť, ale ľahostajnosť. ktorí ich robia, pretože tomu, kto koná dobro, sa vedie dobre! tomu trvá tá moc lásky.
„Nerozumiem,“ povedal syn. „Všetky ženy plačú bez dôvodu.“ To bolo všetko, čo otec dokázal povedať. Malý chlapec vyrástol a stal sa z neho muž. Stále však nerozumel, prečo ženy plačú. Keď som stvoril ženu, musela byť výnimočná. Dal som jej plecia dosť silné nato, aby uniesli váhu sveta, ale zároveň jemné, aby dokázali poskytnúť pohodlie. Dal som jej vnútornú silu, aby vydržala pôrod dieťaťa, i odmietnutie, ktoré neraz okúsi od svojich detí. Dal som jej vytrvalosť, ktorá jej pomôže pokračovať, keď ostatní sa už vzdávajú a starať sa o svoju rodinu napriek chorobám a únave bez toho, aby sa sťažovala. Dal som jej cit milovať svoje deti za všetkých okolností, dokonca aj vtedy, ak ju jej dieťa veľmi ranilo. Dal som jej silu prijať svojho manžela napriek jeho chybám. Sformoval som ju z jeho rebra, aby chránila jeho srdce. Dal som jej múdrosť, aby vedela, že dobrý manžel nikdy neraní svoju ženu, ale niekedy skúša jej silu a rozhodnosť stáť vedľa neho bez výhrad. Nakoniec som jej dal slzu. Môže ju použiť, kedykoľvek ju bude potrebovať, aby to zvládla.
1 Jaj, aké osamelé sedí kedysi hojne zaľudnené mesto, podobné je vdove, kedysi veľké medzi národmi! Kňažná medzi mestami stala sa poddanou. 2 Ustavične plače za noci, slzy jej kanú po lícach. Nikto ju neteší z jej milovníkov; všetci jej priatelia ju zradili, stali sa jej nepriateľmi. 3 Odišiel Júda do zajatia pod nátlakom a ťažkou službou. Medzi pohanmi býva, nenachádza miesto odpočinku; všetci, čo ho prenasledovali, dobehli ho uprostred jeho súžení. 4 Cesty Siona trúchlia, lebo nikto neprichádza k sviatkom. Spustošené sú všetky jeho brány, vzdychajú jeho kňazi. Jeho panny smútia, a on len trpkosť cíti. 5 Jeho protivníci sú navrchu, jeho nepriateľom sa dobre vodí, lebo Hospodin ho strápil pre množstvo jeho priestupkov. Jeho deti išli ako zajatci pred nepriateľom. 6 Opustila dcéru Sion všetka jej nádhera. Jej kniežatá sú ako jelene, čo nenachodia pastvu; odbehli bez sily pred svojimi naháňačmi. 7 Jeruzalem sa rozpomína v dňoch svojej biedy a blúdenia na všetky svoje vzácne veci, ktoré mával od dávnych čias. Keď jeho národ padol do rúk protivníka, nikto mu nepomohol. Protivníci to videli a smiali sa nad jeho pádom. 8 Jeruzalem sa ťažko prehrešil, preto sa stal ošklivým; všetci, čo ho ctili, opovrhujú ním, lebo videli jeho nahotu; on sám vzdychá a obrátil sa naspäť. 9 Jeho nečistota je na jeho podolkoch, nepomyslel na svoju budúcnosť. Podivným spôsobom klesol, a nikto ho nepoteší. Hospodine, pozri na moju biedu, lebo nepriateľ triumfuje. 10 Nepriateľ vystrel ruku na všetko, čo mal vzácne, i musel vidieť pohanov, ako vstúpili do svätyne, hoc si im zakázal: Nesmú vojsť do zhromaždenia! 11 Všetok jeho ľud vzdychá, hľadajúc chlieb; čo mal vzácne, predal za pokrm, aby si zachoval život. Pozri, Hospodine, a pohliadni, lebo som v opovrhnutí. 12 Vám všetkým vravím, čo idete tadiaľto, pohliadnite a pozrite, či je ešte bolesť ako moja, ktorú mi spôsobili, ktorou ma Hospodin zarmútil v deň svojho pálčivého hnevu. 13 Z výšin poslal oheň do mojich kostí, aby ma ovládol, sieť vystrel mojim nohám a prevrátil ma, urobil ma opusteným, navždy chorľavým. 14 Jarmo je zviazané z mojich priestupkov, v Jeho ruke sa splietajú, dostali sa na moju šiju; podrazil moju silu, Pán ma vydal do rúk tých, ktorým nevládzem odolať. 15 Pán zavrhol všetkých mojich mocných v mojom okruhu, zvolal proti mne obetnú slávnosť, aby zdrvil mojich mladých mužov. Ako vo vínnom lise Pán zošliapal panenskú dcéru judskú. 16 Nad týmto plačem, moje oko sa rozplýva v slzách, lebo sa vzdialil odo mňa ten, čo potešuje, ten, čo mi upokojí dušu. Moje deti sú opustené, lebo nepriateľ zvíťazil. 17 Sion vzpína ruky, nikto ho nepotešuje. Hospodin vyzval proti Jákobovi jeho protivníkov vôkol neho. Jeruzalem stal sa ošklivosťou uprostred nich. 18 Hospodin je v práve, lebo som sa priečil Jeho slovu. Počujte, všetky národy, a hľaďte na moju bolesť; moje panny a moji mládenci odišli do zajatia. 19 Volal som na tých, čo ma milovali, ale tí ma podviedli. Moji kňazi a starší zahynuli v meste, keď si hľadali potravu, aby ukojili hlad. 20 Pozri, Hospodine, v akej som úzkosti, vrie to v mojom vnútri. Srdce sa mi zviera v hrudi, lebo som sa veľmi priečil. Na ulici ma meč zbavil detí a v dome smrť. 21 Počuj, že vzdychám, nemám tešiteľa! Všetci moji nepriatelia počuli o mojom nešťastí, radujú sa, že si ho spôsobil. Priveď deň, ktorý si predpovedal, a oni budú ako ja. 22 Nech vstúpi všetka ich nešľachetnosť pred Teba; nalož s nimi, ako si nakladal so mnou pre všetky moje priestupky! Lebo mnoho je mojich vzdychov a srdce mi je choré.
