Prvý písomný doklad o obci Plavecký Štvrtok pochádza z roku 1206. Obec, resp. osada vznikla možno oveľa skôr, pravdepodobne v 11. až 12. storočí. V druhej polovici 12. storočia už bola trhovou osadou na kupeckej ceste z Holíča do Stupavy. Konali sa v nej každý štvrtok trhy, z toho názov - Štvrtok. Štvrtok bol jednou z najstarších a najdôležitejších osád v tejto oblasti.
Obec sa nachádzala v tzv. konfíniu. Konfínium bolo pohraničné územie pri rieke Morava pokryté močariskami a močaristými lesmi. Tvorilo prirodzenú ochranu Uhorského kráľovstva. Sídlili tam len strážne družiny.
Pretože konfínium prinášalo kráľom málo úžitku, tak ho začali v 12. a 13. storočí prideľovať verným veľmožom za osobné zásluhy na osídlenie. Uhorský kráľ Ondrej II. bol uväznený svojim bratom Imrichom. Synovia nitrianskeho župana Tomáša, Alexander a Šebuš, mu pomohli z väzenia.
Kráľ sa im odmenil tak, že v roku 1206 daroval Alexandrovi Štvrtocký majetok (Preadium) zo všetkými dôchodkami trhovej osady i mýta a ustanovil ho za jeho držiteľa. Štvrtok - Cheturtuchyel - je teda najstarší názov obce, ktorý neskôr dostal prívlastok Plavecký.
Darovacia listina bola napísaná v latinčine v niekoľkých exemplároch na pergamene s rozmermi 246 x 240 mm. Jedna z listín bola nájdená v Splite a v súčasnosti sa nachádza v múzeu v Budapešti. Jej fotokópia je v Štátnom ústrednom archíve v Bratislave. Táto listina bola v roku 1216 znova potvrdená, pretože sa vraj po smrti kráľovnej Gertrúdy stratila pečať. Aby sa predišlo falšovaniu dokumentov, bola táto listina opatrená inou - novou pečaťou. V roku 1217 vydal Ondrej II. ďalšiu listinu. Určil v nej, že príjem z trhu a mýta udeľuje Šebuchovi, Alexandrovmu bratovi. Tu sa už obec nazývala Cheturthuc - Štvrtok. Ďalej sa stalo aj to, že Ondrejov spolukráľ, syn Belo IV. neuznal právoplatnosť prvej listiny a zem Alexandrovi odňal. Ten sa sťažoval kráľovi, a tak mu Ondrej II. V roku 1231 znova potvrdil právo na Štvrtocký majetok a pridal mu aj susednú zem Maluchka (Malučká - Malacky).
Ďalší osud obce je ešte stále zahalený rúškom tajomstva. V 13. storočí prišli do Uhorska Tatármi prenasledované kmene Kumánov (do Európy prišli zo stepí od Kaukazu). Uhorskí králi im dovolili usadiť sa v hraničných pásmach, kde boli strážcami hraníc.
Noví obyvatelia Uhorska boli, na rozdiel od ostatných, bielej pleti a plavovlasí, a preto ich obyvateľstvo volalo Plavci. Veľká posádka Plavcov sídlila pod hradom Dominium Detrekö, ktorý Slováci poznajú pod názvom Plavecký hrad. Niektoré dediny, ktoré pod Plavecký hrad (panstvo) patrili, dostali prívlastok Plavecký, po maďarsky Detrekö. Boli to obce Plavecké Podhradie - Detrekö Váralja, Plavecký Svätý Mikuláš - Detrekö Szent Miklós, Plavecký Svätý Peter - Detrekö Szent Péter a naša obec Detrekö Csütörtök.
Prívlastok Plavecký nedostali tieto obce, ako sa mnohí mylne domievajú že tam sídlili Plavci, ale preto že patrili pod Plavecké panstvo (Prof. Varsík) Tento prívlastok sa začal používať v 18. a 19. storočí. (Od roku 1808 Plavecký Štvrtok).
Do 16. storočia sú dejiny obce neznáme. Nenašli sa žiadne dokumenty, ktoré by o tomto Období niečo hovorili. Listina bola napísaná 16. 6. 1516 v Ostrihome hovorí, že osadu Plavecký Štvrtok a dom v Beckove odovzdali Jurajovi a Žigmundovi a Jánovi Borsymu, lebo predošlí majitelia osady Juraj Makovický a Ján Makovický sa spreneverili kráľovi. Tento údaj je pre dejiny obce dôležitý z toho dôvodu, že už hovorí o iných vlastníkoch, než boli majitelia Plaveckého panstva. Keďže Plavecké panstvo patrilo v polovici 15. storočia beckovskému Ctiborovi, je možné, že dom v Beckove a osada Štvrtok majú dajakú súvislosť. Ďalej sa o Plaveckom Štvrtku dozvedáme z portálneho (daňového) súpisu Bratislavskej stolice z roku 1553, kde vystupuje pod názvom Csetertek. Osada mala v tej dobe dvoch majiteľov. Jedným bol pán Plaveckého panstva gróf Gašpar Serédy, druhým barón Amáde.
Maďarská miléniová monografia spomína v roku 1647 ďalších majiteľov obce, rodiny Somody a Viskeléti. Zároveň upozorňuje na vtedajší nemecký názov obce Zankendorf. Obec nepatrila stále Plaveckému panstvu ako celok, ale delilo sa o ňu viacero rodín.(Asi bola bohatá, keď uživila odrazu i dve šľachtické rodiny). Ďalšie správy pochádzajú až z obdobia luteránskej reformácie, keď obec patrila ako fília (pobočka väčšej cirkevnej obce ) pod faru v Kostolišti a neskôr v Malackách. Osamostatnenie sa štvrtockej farnosti od malackej je celkom jasné, ale podľa prameňov to bolo asi v rokoch 1673 - 1682. Z uvedených údajov vidno, že správ o starom Štvrtku je veľmi málo. Je to preto, že tam nebola fara, okolo ktorej sa sústreďoval život obce. Z kanonických vizitácií (kontrol fár) sa písali často veľmi rozsiahle zápisnice, ktoré hovorili o živote ľudí v nej. Tieto údaje však našej obci chýbajú. Až nástup osvietenských panovníkov (Márie Terézie a Jozefa II. V 18. storočí) priniesol podrobnejšie poznatky o záhorských obciach a jej obyvateľoch.
Plavecké Podhradie a vrch Pohanská
Dejiny Plaveckého Podhradia úzko súvisia s dejinami Plaveckého hradu a s ešte starším osídlením na vrchu Pohanská, ktorý sa nachádza neďaleko obce. Obec počtom obyvateľov nepatrí k tým väčším na Slovensku, no svojím okolím je veľmi zaujímavá nielen pre odbornú verejnosť, ale i pre širší okruh návštevníkov, ktorí sem zavítajú.
Pri spracúvaní podkladov, ktoré sa týkajú obce Plavecké Podhradie preštudoval som pomerne značné množstvo literatúry. V knihe Ing. dr. h. c. Štefana Janšáka Brány do dávnoveku, v kapitole Malo aj Slovensko svoj Olymp a svoju Tróju? som našiel veľmi pekne a citlivo opísanú prírodu okolia obce Plavecké Podhradie.„...Na Pohanskej a v susedstve Plaveckého hradu, na Molpíre a v okolí Smolenického zámku podali si príroda a ľudský um ruky. Diela, ktoré vytvorili, budia obdiv i úctu .Pri pohľade z týchto vŕškov otvára sa pred zrakom návštevníka obrovská galéria mnohotvárnych a harmonicky sa striedajúcich obrazov. Oblé chlmy, zarastené hustým lesom, priam sa ponúkajú, aby ich človek nielen zrakom, ale i rukou pohladil. Zubovito rozštiepené skaliská robia dojem prekážky ako pre nohu pútnika, tak i pre prúd jeho myšlienok. Mierne sklonené horské lúky, plné žiarivého svetla, priam lákajú svojím mäkkým kobercom, aby sa turista na nich poprechádzal. Tienistý lesík s kľukatými chodníčkami, ktorých ani začiatok ani koniec nie je známy, márne a bezúspešne konkuruje s kvetnatými pasienkami. Ani najbujnejšia fantázia nevedela by stvoriť toľko variácií, toľko kontrastov sústredených na ploche, ktorú možno zrakom dovôkola postrehnúť. Pohľad z Pohanskej do roviny smerom na západ, z Molpíra zase smerom na východ budí dojem nekonečnosti, ktorá sa nám dnešnými objavmi vo vesmíre stáva taká blízka, ale i taká záhadná.Krajinná scenéria priam volá človeka, aby ju nielen obdivoval, ale aby sa nad ňou i zamyslel, aby z nej ťažil pre svoje telesné i duševné občerstvenie. Mäkký trávnik ponúka sa pre pohodlný odpočinok, na príkrej úboči stupňovite roztrúsené skaliská poskytujú príležitosť pre horolezecké výstupy, machom vystlané chodníčky vo vonnom borovicovom lese otvárajú cestu do neznáma, kde je skryté nejaké prekvapenie, dozrievajúce maliny a drienky usmievajú sa sa svojimi farebnými očkami na okoloidúceho, ponechávajúc na jeho vôli, či ich odtrhne, či ich nechá na pokoji. A keď už sa noha unavila dlhým blúdením, tu je na mierne sklonenom svahu voľná plošina s hromadou suchého raždia, ktoré je odsúdené zotlieť a zhniť. Prečo by sme jeho útrapy zániku neskrátili?
Vlastivedný slovník obcí Slovenska, 2. Zv., uvádza túto charakteristiku obce a jej okolia:„... Stred obce leží vo výške 256 m n. m., prevýšenia v chotári sa vyskytujú vo výške 187 - 700 m n. m. Plavecké Podhradie leží na východe Záhorskej nížiny, v doline na úpätí Malých Karpát. Rovinný až vrchovinný povrch chotára tvoria v západnej časti štvrtohorné nivné, močiarové, štrkohlinité a náplavové uloženiny, vo východnej časti treťohorné ílovce, pieskovce, zlepence, druhohorné vápence, dolomity, bridlice a melafíry. Nachádza sa tu jaskyňa Haviareň a Plavecká jaskyňa, vápencové kameňolomy. Chotár má lužné, močiarové, hnedé lesné pôdy a rendziny. Vo východnej a západnej časti je zalesnený. Na vrchu Pohanská (495 m n. m.) vyskytuje sa teplomilná kvetena. Od roku 1953 je tu na ploche 400 hektárov štátna prírodná rezervácia Roštún - vápencový bralnatý hrebeň s hniezdiskom dravca rároha veľkého. V okolí Plaveckého hradu je na ploche 39 km štvorcových Plavecký kras s množstvom vyvieračiek, krasových prameňov, jaskýň, priepastí, závrtov, jaskynných výklenkov, komínov. V chotári žijú muflóny.“
B. Novotný a kolektív v knihe Encyklopédia archeológie píše: „... V chotári obce Plavecké Podhradie na vrchu Pohanská sa nachádzajú sídliskové nálezy lužickej kultúry a keltské oppidum - opevnené sídlisko (hradisko) v oblasti strednej Európy z neskorej laténskej doby,....s istými výhradami možno oppidu v strednej Európe prisúdiť úlohu najstarších miest.“
V literatúre, ktorá sa zaoberá dejinami Slovenska, sa veľa popísalo o vrchu Pohanská. Najpútavejšie však o tom píše Pavel Dvořák v knihe Stopy dávnej minulosti, 2. zväzok, Slovensko v staroveku:„...S oppidami na Slovensku sa jednoducho nerátalo. Zvláštna skepsa. Na juhozápadnom Slovensku žili Kelti hustejšie ako kdekoľvek inde v strednej Európe. Ich výrobky boli na vysokej úrovni, v Bratislave sa našlo tak veľa mincí, že sa už oddávna hovorilo o bratislavskej mincovni. Na pohrebiskách boli veľmi bohaté i veľmi chudobné hroby a také bývajú len vo veľmi rozvinutej spoločnosti. Aj historické okolnosti sa ponášali na české. Ak germánski Kimbrovia ohrozovali pravý breh Moravy (už v roku 113 pred naším letopočtom), určite ani na ľavom brehu sa nežilo s pocitom väčšej istoty. Navyše, ťažko možno predpokladať, že by slovenskí Kelti boli hlúpejší ako ich českí súkmeňovci, a predsa: na Slovensku vraj oppidá nejestvovali.Akoby sa zabudlo na objav Štefana Janšáka.Štefan Janšák objavil v roku 1928 na kopci Pohanská nad Plaveckým hradom záhadné valy.V ich okolí boli roztrúsené keltské črepy a aj rozmery hradiska boli obdivuhodné: dvojitý, miestami až trojitý val chránil územie v tvare nepravidelného štvoruholníka s rozlohou 38 hektárov.
Pohanská je vysoká tristo metrov, jej nadmorská výška je necelých 500 metrov a výškový rozdiel medzi horným a dolným opevnením hradiska je asi 150 metrov. Vybieha ako polostrov zo západného predhoria Malých Karpát hlboko do Záhorskej nížiny. Ponúka vynikajúci výhľad na hrebene Malých Karpát i do rozľahlej roviny. Už to ju predurčuje, aby sa stala strategicky významným miestom. Pohanská navyše leží na západnom konci pravekého priechodu cez Karpaty (priesmyk Buková - Trstín), kade zrejme viedla niektorá z bočných vetiev Jantárovej cesty.
Je to nápadné miesto. Pozvoľné stúpanie nečakane preruší nápadne dlhá terénna vlna. Ešte zreteľnejšou ju dnes robí súvislá lemovka kríkov. Sú to zvyšky valu, za ktorým kopec prudko stúpa. Na kraji lesa sa prudko zavlní. Na okraji druhého valu možno rozoznať aj zvyšky priekopy. Na mnohých miestach vidno črepy. Tesne pod lesom je výdatný prameň chránený ďalším valom a v lese ešte jeden so zvyškami stredovekej obmurovky a kde-tu malé terasy vysekané do svahu.
Sondy vo vale odhalili veľmi dômyselné opevnenie. Vpredu múr z kameňov kladených nasucho (bez malty), za ním hlinený val s drevenou konštrukciou. Na strategicky najzraniteľnejších miestach stál dvojitý múr, „murus duplex“ (hlinený val ohraničoval dva múry, zadný vyšší ako predný). Staviteľským vrcholom na Pohanskej bola vstupná brána na akropolu, najvyššie, osobitne opevnené miesto. Viedla k nej dovnútra lomená cesta, z oboch strán lemovaná hradbou. Vchod uzatváral solídne, z hrubých brvien postavené drevené vráta, ako ukazuje nález dlhého železného klinca. Ten, kto chcel dobyť bránu, musel útočiť na obrancov, ktorí dotierali nielen z oboch strán lomeného valu, ale aj z vysokej drevenej veže, ktorá stála na pilieroch nad bránou.
Plavecký hrad
Také dômyselné opevnenie mohol vybudovať len skúsený staviteľ a stovky robotníkov. Vysokú organizáciu spoločnosti potvrdzujú aj ďalšie nálezy, napríklad päť veľkých zásobnicových nádob neďaleko valu. Pre jednu rodinu boli priveľké, museli slúžiť na organizované zásobovanie (minimálne v čase obliehania).Kedy opevnenie vzniklo, ťažko presnejšie povedať, podarilo sa určiť len približný dátum: asi polovica 2. storočia pred naším letopočtom. O dátume zániku hovoria hromadné nálezy železných predmetov. Vzácne predmety sa niekedy zakopávali do zeme ako obeta bohom, častejšie však v čase nebezpečenstva, preto takmer vždy svedčia o hrozbe, a navyše aj o naplnení tejto hrozby - o skaze, smrti, úteku, zajatí, otroctve... Jozef Paulík našiel na Pohanskej tri sklady ukrytých železných predmetov a Lev Zachar, ktorý neskôr pokračoval vo výskume, aj štvrtý. Pod koreňmi stromu sa našla kováčska lopata, sekery, vrták, sekáč, kosa, nožnice, hákový kľúč, pošva meča, všetko narýchlo pozbierané pravdepodobne v kováčskej vyhni (v kolekcii boli hotové výrobky, polotovary, ale aj poškodené veci pripravené na opravu). Druhý poklad - depot (bola v ňom aj ťažká nákova) ležal vedľa nápadného balvanu, ktorým si nešťastný majiteľ označil cestu k svojmu majetku. V treťom depote boli železné hrivny, ktoré slúžili nielen ako surovina, ale aj ako primitívne platidlo. V depote, ktorý objavil Lev Zachar, boli aj železné putá, zrejme ako doklad o organizovanej trestnej moci, a váhy na zlaté mince ako korunný dôkaz o peňažnom obchode. Predmety zakopali do zeme v prvej polovici 1. storočia pred naším letopočtom, vtedy asi Pohanská zanikla.
Hradisko na Pohanskej možno zničili Dákovia, ale vylúčiť sa nedá ani vojna medzi znepriatelenými kmeňmi. Ani iné oppidá dlho nežili. Kelti sa postupne dostali do trojitého tlaku Dákov, Rimanov a Germánov. Od polovice 1. storočia pred naším letopočtom až po rozhranie letopočtov vidieť úpadok aj v archeologických pamiatkach. Priame nebezpečenstvo signalizuje spevňovanie hradieb niektorých oppíd a márnosť odporu dokumentujú začaté, ale nedokončené stavby.
Je to zvláštne, ale stará skepsa neustúpila. - Niekedy mám taký dojem, - povedal mi krátko po skončení výskumu Jozef Paulík, - ako keby sme oppidum na Slovensku ani nechceli. V Bratislave a na Devíne sa vraj nedá dokázať, Zemplín je malý ... Som presvedčený, že to všetko boli oppidá, a o existencii oppida na Pohanskej mám priame dôkazy. Také nemajú ani mnohé zahraničné oppidá, o ktorých nepochybuje ani slovenská veda ... Už samotná rozloha je ohromujúca: oppidum na Pohanskej je väčšie ako celá stredoveká Bratislava. Žili tu tisíce ľudí, za hradbami boli dielne, chránené vodné zdroje, cesty, umelé, neraz dláždené priestranstvá, priestory na obchod. Aj dokonalosť hradbového systému, najmä veža nad bránou, ukazuje na mimoriadne významné stredisko vtedajšieho sveta. Našli sme stopy po existencii remeselnej výroby (kováči), žili tu roľníci, hrnčiari, vojaci. Odkryli sme podlahu kamenárskej dielne vydláždenú kameňmi. Ležali na nej nedohotovené žarnovy, ale aj fragment stély ozdobený dvojhlavou soškou. Aj to je doklad o významnom stredisku kultu, náboženstva. Záhadou sú obrovské jamy lievikovitého tvaru na akropole. Celkom určite to nie je dielo prírody, vyťažený materiál leží na povrchu, ale nie sú to ani bane, lebo kto by ťažil obyčajný vápenec takým namáhavým spôsobom! Boli azda aj to kultové jamy, obetiská? Usiloval som sa preniknúť až na dno, ale nedalo sa, svahy sa zosúvali a na solídne zabezpečenie som nemal prostriedky. Kopal som na Pohanskej tri roky, ale nepreskúmal som viac ako percento opevnenej plochy, zvyšných 99 percent určite skrýva nejedno prekvapenie, ale už aj objavené pamiatky stačia ako bezpečný dôkaz o jestvovaní strediska mestského typu.
Treba hádam ešte doložiť, že archeologický výskum na Pohanskej objavil históriu, ktorá presahuje niekoľko tisícročí. Val vznikol už v neskorej dobe bronzovej, Kelti ho iba obnovili. Zaujímavé, že nielen keltský val, ale už jeho predchodca zanikol násilím, požiarom. V troskách čakal pol tisícročia na Keltov a po nich ďalšieho pol tisícročia na Slovanov. Aj tí ho opustili, hoci okolnosti nepoznáme. V polovici 13. storočia postavili na Pohanskej Plavecký hrad, pri ňom kláštor, gotický kostol, cintorín, dokonca aj rybník. Ale Pohanská vari nikomu nepriniesla šťastie. Za kuruckých vojen sa dostala do frontovej línie, takže v roku 1707 opustili ťažko poškodený hrad aj poslední obyvatelia. Potom Pohanská už len pustla a po odchode archeológov sa dočkala azda definitívnej skazy. Priestor keltského oppida zaplavili hľadači pokladov, tak ako sa to stalo pred sto rokmi v Stradoniciach v Čechách. Vyzbrojení modernými detektormi kovov vyrabovali všetko, čo našli. Už len hlboké jamy dokladajú, ako smutne sa skončila jedna kapitola slovenského staroveku“.
Toľko nám napísal o Pohanskej Pavel Dvořák vo svojej štvorzväzkovej knihe Stopy dávnej minulosti. Napriek všetkým útrapám, ktoré týmto krajom v ďalších stáročiach prechádzali, život sa tu nezastavil. Obec Plavecké Podhradie vznikla na pohraničnom území Uhorska, kde v 11. a 12. storočí konali strážnu službu Plavci (Polovci).
Rudolf Krajčovič vo svojej knihe Živé kroniky slovenských dejín píše: „... Plavci, turkotatársky kmeň, známy aj ako Polovci (takto v ruštine) od plavý bledožltý, bledohnedý. Podľa takto zafarbenej pleti nazývali ich aj Bieli Kumáni (na rozdiel od Čiernych Kumánov tmavej pleti). Bojovné družiny z kmeňa Plavcov po výbojoch vo viacerých krajinách sa v 11. storočí objavili aj v Uhorsku, kde ich zajali a neskôr ich potomkovia na príkaz kráľovského dvora mohli v posádkach vykonávať strážne služby v novom, vzdialenom hraničnom pásme Uhorského kráľovstva. Stopy po strážnych stanovištiach Plavcov sa zachovali v miestnom názve Plaveč na Záhorí a v miestnom názve Plaveč neďaleko poľských hraníc na severe Šariša. - Plaveč, pôvodne názov kráľovskej pohraničnej pevnosti postavenej neďaleko dôležitého priesmyku v Malých Karpatoch na Záhorí (castrum Plaswcz 1420, od menného adjektíva Plaveč, to od Plavec). Názov vznikol podľa blízkeho stanovišťa strážnej posádky Plavcov. Podľa názvu hradu okolie začalo pomenúvať aj usadlosť, ktorá vznikla v jeho blízkosti, dnes Plavecké Podhradie. Rovnakým prívlastkom boli rozšírené aj pôvodné názvy na obce Plavecký Svätý Mikuláš, Plavecký Svätý Peter, Plavecký Štvrtok.“
Vlastivedný slovník obcí na Slovensku, zväzok 2 uvádza na strane 392 názvy obce Plavecké Podhradie: roku 1247 Detreh, Dethruh, Detrvh; roku 1396 Blasenstein; 1420 Plawcz; 1437 Detrehkv; 1469 Plozsten; 1486 Plaweska Podhradia; 1808 Plawecký Podhradí; 1920 Plavecký Podhrad; 1927 Plavecké Podhradie; maďarsky: Detrekováralja; nemecky: Blasenstein, Plasenstein.
| Rok | Počet obyvateľov |
|---|---|
| 1828 | 757 |
| 1869 | 731 |
| 1880 | 683 |
| 1890 | 714 |
| 1900 | 691 |
| 1910 | 661 |
| 1921 | 745 |
Plavecký Peter a jeho ľudová architektúra
Pamiatková rezervácia v obci Plavecký Peter je unikátnou ukážkou tradičného ľudového staviteľstva z hliny, typického pre rovinaté oblasti Slovenska. Pamiatková rezervácia Plavecký Peter a samotná obec sa nachádza na severovýchode Záhorskej nížiny, na úpätí Malých Karpát, 31 kilometrov severovýchodne od Malaciek. Historické záznamy naznačujú, že obec vznikla v 11. až 12. storočí.
Historické jadro Plaveckého Petra tvorí dvojradová cestná dedina, ktorá sa v oblasti kostola šošovkovito rozširuje. Roľnícke dvory sú rozmiestnené jednostranne, pričom domy stoja kolmo na komunikáciu. Pred domom sa nachádza hospodárska budova s maštaľou a šopou pre zvieratá, za ním stojí stodola. V obci sa vyskytujú aj dlhé dvory, kde sú dva domy s príslušnými hospodárskymi budovami postavené za sebou. Tento jav je výsledkom tereziánskej regulácie, ktorá stanovila rozsah obecného intravilánu a zabránila jeho rozširovaniu.
Domy sú tradične postavené z nepálenej tehly, pričom spodná časť stien je vymurovaná z kameňa. Predchodcom tehlových domov boli konštrukcie z hlinených “váľkov”. Steny domov sú omietnuté hlinou a bielené vápnom, čo slúži ako ochrana aj dekorácia. Omietka je zdobená štukovými šambránami okolo okien, kvádrovaním na nárožiach a zuborezom pod rímsou. Sedlové strechy majú murovaný štít, ktorý je od čelnej steny oddelený rímsou s jedným radom škridiel.
Plavecký Peter - ľudová architektúra
Tradičné ľudové domy v obci Plavecký Peter sa vyznačujú troj- alebo štvorpriestorovým usporiadaním. Tieto priestory sú rozvrhnuté lineárne za sebou, typicky v konfigurácii izba - sieň - komora alebo izba - sieň - zadná izba - komora. Mnohé stavby si zachovali pôvodné drevené trámové stropy s vyrytými dátumami svojho vzniku na prievlakoch. Napriek viacerým ničivým požiarom v minulosti si až 28 % domov v obci zachovalo všetky kľúčové prvky typické pre ľudové stavby daného regiónu a spĺňajú kritériá na vyhlásenie za kultúrne pamiatky. Objekty ľudovej architektúry sú často obývané staršou generáciou, no zároveň nachádzajú nové využitie ako rekreačné obydlia pre mestské obyvateľstvo.
Plavecký Peter je zaradený medzi rekreačné dediny a jeho okolité prírodné prostredie poskytuje ideálne podmienky pre rozvoj individuálnej chalupárskej rekreácie. Ľudová architektúra v obci Plavecký Peter predstavuje vzácny a dobre zachovaný súbor typických západoslovenských stavieb. Zachovaná urbanistická štruktúra a architektonický charakter celého súboru sú súčasťou nášho národného kultúrneho dedičstva a svedectvom životného štýlu, kreativity a zručností našich predkov.