Farnosť Divín: História a Význam Kostola Všetkých Svätých

Pod zrúcaninami starého divínskeho hradu, na miernom vŕšku v centre obce, vedľa historického námestia stojí mohutný dvojvežový kostol ohradený vysokým múrom. Jeden z najstarších kamenných svedkov novohradskej histórie si spomína na ničivé nájazdy Turkov i vyčíňanie vlastných zemepánov, vojny kurucov proti labancom, reformáciu i rekatolizáciu, slávu i pády, krsty i pohreby…

Vznik farnosti a prvý kostol v Divíne

Vznik väčšiny kostolov a fár na území tomajovského panstva, ktorého súčasťou bol aj Divín, spadá do záveru 13. a 1. polovice 14. storočia. Z rovnakého obdobia zrejme pochádza aj skromnejší kostolík v Dobroči, vzdialený len 3 km od Divína. V počiatočnom období existencie obce, pred výstavbou vlastného kostola, pravdepodobne plnil funkciu farského chrámu aj pre Divín.

Zachované historické pramene totiž naznačujú, že výstavba farského kostola sa uskutočnila až s istým časovým odstupom po výstavbe hradu a založení podhradskej obce. Hrad a obec sú prvýkrát v písomných prameňoch doložené listinou zo dňa 2. apríla 1329. V nej sa kostol ešte nespomína a Divín sa neobjavuje ani v registri fár odvádzajúcich pápežský desiatok z rokov 1332-1337. Až v listinnej zmienke z roku 1393 sa spolu s hradom a podhradím spomína aj fara s kostolom.

Farnosť Divín sa potom opätovne samostatne uvádza v súpise fár Ostrihomského arcibiskupstva v roku 1397. Zachované pramene teda s veľkou pravdepodobnosťou vymedzujú dobu vzniku divínskej fary a najstaršieho kostola v období od 30. rokov 14. storočia do jeho konca (1337-1393).

Keď stánok pokoja nemal pokoja

Tradícia hovorí, že podhradie s kostolom bolo zničené počas „husitských potuliek“ v polovici 15. storočia, historicky správnejšie skôr bratrícko-jiskrových vojenských operácií v Novohrade, ktoré vyvrcholili známou bitkou pri Lučenci (1451). Je pravda, že kostoly boli častým cieľom potulujúcich sa žoldnierov, ktorí v politicky nepokojnej krajine hľadali ľahkú korisť.

Po nešťastnej bitke pri Moháči sa postupne celý Novohrad dostal pod tureckú nadvládu. Odolával len hrad Divín. Pri pokusoch o jeho dobytie v roku 1554 bol kostol ťažko poškodený, lebo Turci znechutení neúspechom pri dobýjaní hradu sa rozhodli, že vyrabujú a vypália aspoň osadu pod hradom s kostolom.

Ján Balassa, majiteľ hradu v 2. polovici 16. storočia, dal kostol opraviť. Keďže sám bol už vychovávaný v novom - Lutherovom vierovyznaní, vyhnal katolíckeho kňaza, na jeho miesto doviedol evanjelického kazateľa a farnosť sa stala evanjelickou.

Počas vlády Turkov v Divíne (1575-1593) sa počet obyvateľov v obci pod hradom výrazne zmenšil. Či farnosť prežila toto obdobie, nevieme.

Po oslobodení Divína z rúk Turkov bol hrad Divín a s ním i kostol na rozkaz krajinského snemu obnovený na trovy Turčianskej stolice. Počas stavovských povstaní v Uhorsku bol kostol opäť spustošený (1605) Bočkajovými hajdúchmi. V roku 1621 je Divín ešte stále zaznamenaný ako luteránska cirkevná obec.

Významnú zmenu urobila vdova po Imrichovi II. Balašovi Judita, rodená Bosniaková, keď v roku 1639 vyhnala evanjelického farára a v podhradí osadila katolíckeho kňaza. Obyvateľstvo sa potom rekatolizovalo. V tom čase sa v Novohrade objavili aj misionári - jezuiti, ktorí tu pôsobili niekoľko rokov. Od roku 1647 je Divín opäť katolíckou farnosťou s vtedajším farárom Jurajom Barrošom, ktorým sa začína rad katolíckych farárov až do súčasnosti.

Rozsiahle úpravy kostola v 17. storočí sa spájajú s menom hradného pána Imricha III. Balassu. V roku 1657 dal rozšíriť loď pôvodného gotického kostola. Okrem toho celý areál opevnil obranným múrom s dovnútra otvorenými baštami v nárožiach. Streleckú obranu umožňoval jeden rad štrbinových strieľní, pravidelne rozmiestnených po celom obvode opevnenia. Opevnenie divínskeho kostola však nad väčšinu súdobých obranných múrov vyniká početnými strieľňami a nárožnými baštami.

Imrich III. Balasa sa však do histórie Divína zapísal skôr negatívne, keď svojimi zločinmi a násilnosťami vyvolal hnev a odvetu cisára. Obec a hrad Divín boli viackrát obliehané, a najmä v rokoch 1674 a 1679 aj spolu s kostolom veľmi poškodené. Kostol bol potom na cisárov príkaz znovu opravený na Balašove útraty.

Opevnenie kostola v Divíne

Po roku 1686, keď sa majiteľom divínskeho panstva stal Štefan I. Zichy, nastali pre vtedy už mestečko oveľa lepšie, pokojnejšie časy. Nový zemepán gróf Štefan I. Zichy priniesol požehnanie a pokoj obyvateľom Divína. Rod Zichyovcov bol pokojamilovný, mravne založený a katolícky. Stal sa dobrým patrónom mestečka i jeho kostola.

Z pokojného života bol Divín vyrušený za Rákoczyho povstania v roku 1708. Zachovala sa informácia, že do opevneného kostolného areálu sa na začiatku 18. storočia uchýlil po prehratej bitke pri Trenčíne jeden z Rákoczyho veliteľov Čajaghy a odtiaľto robil výpady proti cisárskym vojskám na okolí. Divín opustil až po uzavretí szatmárskeho mieru v roku 1711. Potom už nastal postupný rozkvet mestečka, teda aj kostola.

V marci 1722 sa však vzmáhajúci Divín stal obeťou veľkého požiaru, ktorý zničil kostol a veľa domov. Podľa vizitácie z roku 1731 bol obnovený kostol zasvätený k úcte Všetkým Svätým. Až gróf Karol I. Zichy, ktorý z funkcie zemepána mal aj povinnosti patróna nad cirkevnými záležitosťami, dal kostol opraviť. Oprava sa veľmi pretiahla a až v roku 1733 daroval spomínaný gróf 250 zlatých na stavebné práce na veži. V tom čase kostol skrášľovalo 5 vzhľadných oltárov.

Na jednom z nich pod vežou stála z dreva vyrezaná socha Preblahoslavenej Panny Márie, ktorú pravdepodobne ešte aj s jedným malým zvonom v r. 1548 dopravil z hradu Čabraď vtedajší hradný pán Melchior Balaša. K divínskej katolíckej farnosti patrilo jedenásť filiálok, väčšinou obcí s obyvateľstvom evanjelického vierovyznania - Budiná, Dobroč, Kotmanová, Lentvora, Lovinobaňa, Mýtna, Píla, Podrečany, Polichno, Ružiná a Uderiná.

Celú farnosť pôvodne spravoval len farár, od roku 1770 aj kaplán, keď kaplánske miesto založil pri fare györský biskup a súčasne senior panstva Zichyovcov - František I. Ďalší veľký požiar v roku 1773 znamenal nové nešťastie pre podhradskú obec a jej obyvateľov.

Podstatné zmeny a úpravy kostola v Divíne sa uskutočnili koncom 19. a hlavne v priebehu 20. storočia. Ich priebeh a štruktúra charakterizujú postoje správcov farnosti, ale i situáciu v mestečku pod hradom Divín. Začiatkom 20. storočia sa stal kostol vzhľadom na veľkosť farnosti tesný, preto sa vtedajší farár Sokolovský obrátil so žiadosťou o zväčšenie farského kostola na patróna grófa Jána Zichyho.

V roku 1909 dal potom kostol v Divíne rozšíriť, pričom boli strhnuté klenby v presbytériu a v lodi, loď bola úplne prestavaná. V pôvodnom stave sa zachovali len sakristia, obe veže a predsieň. Ako uvádza kanonická vizitácia farnosti z roku 1912, po tejto prestavbe pojal kostol 2700 návštevníkov.

Zápisnice z kanonických vizitácií z 18. a 19. storočia nám poskytujú aj určitú predstavu o kostole a jeho vnútornom zariadení pred prestavbou v roku 1909. Kostol bol jednoloďový s polygonálne ukončeným presbytériom, ku ktorému bola pristavaná renesančná sakristia. Na západnej strane stáli dve veže a pred nimi priestranná predsieň. Pod loďou bola krypta. Všetky priestory kostola boli zaklenuté, na západnej strane lode bol organový chór. Steny boli nabielené vápnom, bez nástenných malieb, dlažba bola tehlová. Do kostola sa vchádzalo dvoma vchodmi. Veže mali baňaté strechy, pokryté medeným plechom. Na vežiach boli štyri zvony a hodiny.

Ostatných 100 rokov kostola

Kostol po prestavbe v roku 1909 dostal tri nové oltáre, kazateľnicu a nový organ. Vymaľoval ho v roku 1915 akademický maliar Ďurkovič z Lučenca. Za pôsobenia farára Jána Neymana bola zakúpená krížová cesta (1920). Opevňovací múr kostola spolu so štyrmi rohovými vežičkami obnovili v roku 1931 za pôsobenia farára Tihayia. Kostol bol elektrifikovaný v roku 1932.

Pod svätyňou sa nachádzala krypta, v ktorej boli v 18. storočí uložené pozostatky bývalých zemepánov Törökovcov a rodiny Kuchynkovskej z neďalekých Podrečian. Pri renovácii kostola v roku 1909 krypta nemala dostatočnú ochranu, a tak bol nepozvanými hosťami, ktorí do nej vnikli, znehodnotená. V roku 1942 farár Ján Páva dal kostol vydláždiť a tým sa i vchod do krypty zakryl. Za pôsobenia tohto farára boli zamurované aj dva pôvodné bočné vchody a na ich mieste boli osadené oltáriky Sedembolestnej Panny Márie a sv. Jozefa. V tom čase boli vystavané horné i dolné schody, a tiež bol prestavaný a opravený vchod do kostola - tzv. babinec.

V roku 1949, za pôsobenia farára Pavla Svorada, sa v divínskej farnosti konali sväté misie v týždni od 19. do 27. marca. V roku 1969 maľby kostola obnovil maliar Wagner z Prešova. Všeobecná mienka o jeho práci bola podľa farskej kroniky negatívna, lebo vraj maľbu akademického maliara Ďurkoviča z roku 1915 len znehodnotil.

O 10 rokov neskôr, po roku 1979, teda po obnove interiérov kostola, nasledovala oprava jeho vonkajšieho vzhľadu. V rokoch 1980-81 bol vymenený eternit na streche kostola a šindle na opevnení, elektrifikovali sa veže a zvony. V roku 1982 pokračovala oprava kostola, tentokrát boli zrekonštruované múry opevnenia. Obnovu za pomoci hlavne miestneho obyvateľstva riadil dr. Gabriel Krúdy z Lučenca, ktorý chcel preskúmať spodné časti kostola, najmä spomínanú kryptu, čo mu z dobových politických príčin nebolo umožnené.

Na južnej strane kostola sa nachádzajú prezentované základy zaniknutej stavby, azda kaplnky alebo sakristie z 18. storočia. V roku 1992 sa po 43 rokoch opäť konali sväté misie, ktoré viedol misionár Ľudovít Michalovič v čase od 1. do 8. marca. Na pamiatku týchto misií je pri vchode postavený misijný kríž, na ktorom sú vyryté pamätné dátumy oboch misií.

Farnosť Divín má už 245 rokov. Samostatná farnosť vo Veľkej Divine vznikla koncom 18. storočia. Jej vznik si vyžiadal aj výstavbu nového reprezentatívneho farského kostola, ktorý začali budovať v roku 1773. V roku 1771 bola z území kysuckonovomestskej a hričovskej farnosti erigovaná (vytvorená) samostatná farnosť Veľká Divina. Presný dátum založenia farnosti je 24. júl 1771 a k tomuto kroku významne dopomohol gróf Ján Nepomuk Suňog, ktorý žil na hrade Budatín.

Nová farnosť združovala v roku 1798 pomerne rozsiahlu oblasť. Do tejto farnosti okrem Diviny, Divinky, Lúk, Lalinka, Považského Chlmca, Svederníka a Marčeka patrili aj tieto obce či osady: Rudinská, Dlhá (najprv samostatná osada Dlhého Poľa, potom Turzovky, dnes súčasť obce Dlhá nad Kysucou) a osada Pažiť iba s piatimi obyvateľmi (lokalizáciu tejto osady sa doteraz nepodarilo identifikovať).

Problémy s dostupnosťou farského úradu či kostola z obdobia, keď Veľká Divina ešte patrila pod farnosť Kysucké Nové Mesto pretrvávali aj po vzniku veľkodivinskej farnosti. Obdobne, náročný horský terén spôsoboval problémy najmä obyvateľom odľahlejších filiálok. Niektorým trvala v lete cesta do kostola až tri hodiny (v zime omnoho viac). Preto sa nečudujme, že bohoslužby často vynechali. Niekedy museli vypomáhať pri úkonoch farári zo susedných farností, ktoré boli paradoxne bližšie k týmto obciam či osadám, ako centrum farnosti - fara a kostol v Divine. Toto potvrdzuje napríklad zápis v Krstnej matrike Veľkej Diviny z 19. januára 1795, kedy krst pre zimnú nedostupnosť osady Dlhá vykonal kaplán Židek z Turzovky.

Celkový počet katolíckych obyvateľov všetkých filiálok farnosti v roku 1798 bol 3197 (neboli tu započítaní evanjelici či židia). V roku 1828 žilo vo všetkých filiálkach farnosti (to znamená vo všetkých obciach a osadách) 3533 katolíkov a 38 židov.

Divina spadala dlhé obdobie pod jurisdikciu Nitrianskej diecézy. Dňa 14. februára 2008 zriadil pápež Benedikt XVI. samostatnú Žilinskú diecézu, do ktorej správy od tohto obdobia patrí aj farnosť Divina, patriaca do dekanátu Varín. V roku 2014 vo farnosti žilo 3070 rímsko-katolíkov. Dňa 24. júla 2016 uplynulo presne 245 rokov od vzniku samostatnej farnosti vo Veľkej Divine.

Kostol vo Veľkej Divine Prvý kostol sa vo Veľkej Divine spomína už v roku 1604, takže bol s vysokou pravdepodobnosťou postavený už pred rokom 1600. Podľa vizitačného protokolu superintendenta Eliáša Lániho z roku 1611 chodil v čase reformácie kysuckononomestský farár kázať do Veľkej Diviny šesťkrát ročne. Kostol teda na dlhšiu dobu patril Evanjelickej cirkvi. Keď s v roku 1673 opäť dostal do katolíckych rúk, stručne sa opisuje v kanonickej vizitácii farností Trenčianskeho archidiakonátu.

Drevený kostol sa spomína aj v roku 1674 a tiež v ďalších neskorších kanonických vizitáciach: v rokoch 1700 a 1713. V tej z roku 1713 sa spomína aj nejaký predchádzajúci kostol (primevae ecclesiae). Táto informácia nabáda k hypotéze, že tento starobylý kostol je totožný s tým, ktorý sa spomína už v roku 1604 a keď doslúžil, pred rokom 1713 bol postavený ďalší drevený kostol. S istotou vieme, že jeden z divinských kostolov, zasvätený svätému Ondrejovi, bol neskôr zbúraný a nahradený novým, taktiež dreveným, ktorý dal v roku 1726 postaviť gróf Ladislav Suňog a bol zasvätený svätému Andrejovi. Kostol mal samostatne stojacu zvonicu s malým zvonom.

Popisuje ho Säpis cirkevných stavieb z roku 1733, a zrejme nebol kvalitne postavený. Na jeho stavbu pravdepodobne použili aj zachovalejšie drevo z pôvodného kostola. Totiž už v roku 1754 sa uvádzalo, že kostol bol z prehnitého dreva s poznámkou, že bol postavený na vlhkom mieste, čo mohlo taktiež spôsobiť rýchlejšie poškodenie dreva hnilobou. Tento nekvalitne postavený svätostánok opisuje tiež kanonická vizitácia z roku 1767. Zaujímavé je, že v tomto čase ešte v Divine nebola murovaná fara. Vo vizitácii sa spomína iba dom, kde býval kedysi evanjelický pastor. Kamenná (súčasná) fara sa začala stavať až v roku 1772. Šindľová strecha na budove musela byť opravovaná v rokoch 1790 a 1813.

Ako už bolo spomenuté, posledný z menovaných drevených kostolov, ten nekvalitne postavený, zbúrali pravdepodobne v roku 1779, keď dokončili nový murovaný v štýle baroka, ktorý stojí dodnes. Divinčanom jednak nemohol vyhovovať prehnitý a práchnivý kostol, na druhej strane, po vzniku farnosti bolo potrebné premýšľať nad postavením reprezentatívneho kostola, ktorý by odrážal aj spoločenské postavenie majiteľa Diviny - grófa Jána Nepomuka Suňoga z Budatínskeho hradu. Gróf v zakladajúcej listine novej divinskej farnosti konštatoval, že vtedajší drevený kostol bol veľmi nízky, úzky a bolo potrebné odstrániť mnoho chýb na jeho stavbe. Nový kostol začali stavať žilinskí majstri v roku 1773 a po dokončení ho 22. augusta 1779 benedikoval Michal Rudnaj, farár v Kysuckom Novom Meste.

Čo znamená benedikoval ? V benedikovanej stavbe na rozdiel od stavby konsekrovanej (zjednodušene možno povedať, že išlo o stavbu vysvätenú diecéznym biskupom) sa nesmie uchovávať Najsvätejšia sviatosť oltárna. Mnohé kostoly boli dlhé roky len benedikované a ku konsekrácii došlo po 50, 100 i viac rokoch. Zaujímavé je, že nedlho po dokončení kostola udrel 1. augusta 1793 do kostolnej veže blesk, ktorá následne zhorela a strechu museli nanovo opraviť. Po vymretí roku Suňog, Budatínske panstvo vyženil gróf Čáky. Čákyovci, ako majitelia a správcovia panstva, neskôr po zrušení monarchie Budatínskeho veľkostatku, držali nad kostolom patronát aj po roku 1918. V období Československej republiky, v novom štátnom poriadku, však už stratili záujem akokoľvek podporovať farnosť a o najpotrebnejších opravách kostola a fary vznikol medzi farnosťou a grófom súdny spor, ktorý musel riešiť aj Najvyšší správny súd.

O konsekrácii divinského kostola máme relevantný dôkaz až 121 rokov od jeho postavenia. Na povale fary sa zachoval prenosný mramorový oltárny kameň, v ktorom boli pôvodne umiestnené ostatky svätého Neita - dnes je priehlbina v kameni prázdna a ostatky sa podeli nevedno kam. Na kameni je zápis o konsekrácii kostola nitrianskym biskupom Imrichom Bendem z dňa 30. júna 1900. V tomto istom čase bol konsekrovaný napr. aj kostol sv. Jána Krstiteľa v Novej Bystrici. Pravdepodobne neznalosť historických faktov a skutočností o vykonanej konsekrácii kostola viedla k opätovnej, ktorú dňa 13. októbra 2005 vykonal nitriansky diecézny biskup Viliam Judák.

Pre zaujímavosť, kompletné telo/múmia sv. Neita, mučeníka, sa nachádza v katedrále Nanebovzatia Panny Márie v Rožňave. Ostatky sú uložené v kaplnke bočnej lode vo veľkom presklenom sarkofágu. Čerpané z Ročenky 2016 (napísal Mgr. Ing. Marek Sobola, PhD.)

tags: #farnost #divin #facebook