Pochybnosti o Spovedníkovi Hriech

Človek je tvor pochybujúci. Viac alebo menej má tendenciu pochybovať o svojej práci, vzťahoch, o spoločnosti, o politike. Sú pochybnosti zlé či vari hriechom? Nie je pochybnosť prejavom slabej viery? Alebo dokonca žiadnej? Má veriaci proti svojim pochybnostiam bojovať? Predtým ako si na tieto otázky pokúsime dať odpovede, je potrebné vysvetliť čo je to vlastne viera ... a čo je pochybnosť.

Pamätám si ako kedysi dávno nám na jednom mládežníckom stretnutí položil kňaz otázku, že ako by sme definovali vieru v Boha. Katechizmus Katolíckej Cirkvi vysvetľuje, že „viera je predovšetkým osobným primknutím sa človeka k Bohu; súčasne a neoddeliteľne je slobodným súhlasom s celou pravdou, ktorú Boh zjavil.

Kresťanský spisovateľ C.S. Lewis zaujímavým spôsobom zadefinoval vieru. Lewis so svojskym humorom dodáva, že ak sa človek nenaučí ovládať svoje nálady, nikdy nebude dobrým kresťanom ani dobrým ateistom. Ďalší velikán kresťanského myslenia, kardinál John Henry Newman písal o tom, že proti viere v Boha nestojí rozum alebo veda, ale ľudská predstavivosť. Človek je v poznávaní Boha ohraničený a jeho predstavy o Bohu sú veľmi často ovplyvnené ľudskou skúsenosťou a zážitkami.

Viera a pochybnosť sa nevylučujú. Niektorí veriaci majú predstavu o viere ako o viere bez pochybností. Páčia sa Bohu naše pochybnosti? Niekto by odpovedal, že pochybnosť je hriech. Pochybnosť sa javí trochu ako dvojsečný meč. Pochybnosť môže byť nástroj k hľadaniu pravdy alebo k hlbšiemu prežívaniu duchovného života. Niečo iné je, ak pochybnosť vedie k odmietnutiu alebo k popieraniu Boha. Veriaci človek je v istom zmysle dokonca oprávnený pochybovať o Bohu, o jeho kráse, o jeho zázrakoch, o otázke zla, o jeho vôli, o pôsobení v konkrétnom ľudskom živote. Viera, ktorá nepozná pochybnosti, priestor na tajomstvo alebo „temnú noc“ je skôr ideologickým presvedčením.

Matka Tereza, považovaná mnohými za ukažkový príklad svätého života písala svojmu spovedníkovi toto: „Nemysli si, že môj duchovný život je prechádzka ružovou záhradou. Ruža je kvetina, ktorú na svojej ceste málokedy nájdem.

Pápež Benedikt XVI. vo svojej slávnej knihe Úvod do kresťanstva opisuje príbeh francúzskej svätice a mystičky Terézie z Lisieux, ktorá vyrastala v zdanlivo bezproblémovom náboženskom prostredí. No aj táto jednoduchá a mimoriadne zbožná dievčina krátko pred svojou smrťou priznala, že ju prenasledujú najťaživejšie pokušenia proti viere. V roku 1997 bola svätá Terézia pápežom Jánom Pavlom II.

Pohľad na životy týchto svätcov nám ukazuje, že niečo také, ako je nepochybujúca viera je skôr ilúziou. Život viery v Boha nie je vždy jednoduchá cesta, cesta v istote. Je to neraz náročné kráčanie, no vnímanie vlastných pochybností ako svojich priateľov, nie ako súperov, toto kráčanie môže uľahčiť. V motivačnej kresťanskej literatúre sa často nachádzajú odkazy na výzvy z Písma typu „nebojte sa“ alebo „nebuďte ustarostení“.

Napriek tomu strach a úzkosť patria k ľudskej skúsenosti a naša myseľ je neraz doslova zaplavená obavami. Tieto stavy vo zvýšenej miere sužujú ľudí, ktorí bojujú s niektorou z tzv. neurotických porúch. V článku venujeme osobitnú pozornosť ťažkostiam, ktoré sú spojené s obsedantno-kompulzívnou poruchou (ďalej len OCD) u veriacich. Tá môže nadobúdať podobu patologickej škrupulozity, v dôsledku čoho je výrazne zasiahnutý duchovný život jednotlivca.

Súčasťou života ľudí s OCD nie sú len na prvý pohľad neškodné či komické príznaky, ako je časté urovnávanie, kontrolovanie či počítanie úkonov. V ich pozadí sa skrývajú navonok neviditeľné mučivé pochybnosti a úzkosť. Názov poruchy evokuje prítomnosť dvoch kategórií príznakov. Obsesie predstavujú vtieravé myšlienky, predstavy, pochybnosti či impulzy ku konaniu. Typickým príkladom je strach z nakazenia a znečistenia, nutkavá potreba symetrie či myšlienky so sexuálnym alebo agresívnym obsahom. Človek s OCD ich sám vníma ako iracionálne a obťažujúce a rád by sa ich zbavil.

Kompulzie sú prejavy v správaní, ktoré majú stereotypný a rituálny charakter. Príkladom je preverovanie či umývanie rúk, ale aj úzkostlivé opakovanie modlitby. Cieľom týchto úkonov je predísť potenciálnemu nebezpečenstvu (napr. nákaza, smrť blízkych, hriech) a dočasne zastaviť nutkavé myšlienky, pričom dochádza k zníženiu napätia.

Škrupulozita a religiózna forma OCD

Náboženské obsahy obsesívnych myšlienok nie sú zriedkavé. Škrupulozita je považovaná za zaujímavý a relatívne častý spôsob prejavu tejto poruchy, ktorá je niekedy označovaná ako tzv. religiózna forma OCD. Charakteristickým znakom sú nutkavé predstavy o spáchaní hriechu (napr. rúhavé alebo nečisté myšlienky), a následne intenzívne nutkanie vykonávať kompulzie vo forme náboženských rituálov (napr. opakovaná modlitba či spovede). Cieľom je zníženie nepríjemných emócií, vyvolaných vlastnými myšlienkami, ako aj vykonanie pokánia za zdanlivé prehrešky.

Miera naliehavosti i úzkosti môže byť u veriacich extrémne vysoká vzhľadom na to, že obsah myšlienok je spojený s hrozbou zatratenia a je v rozpore s vyznávanými hodnotami. Termín škrupulozita je odvodený od latinského slova scrupulum („malý kamienok“), čo evokuje výstižný obraz škrupule ako ostrého kamienka, ktorý postihnutý človek nosí v topánke. Nutkavé myšlienky sprevádzajú trpiaceho človeka doslova na každom kroku, čím mu znepríjemňujú fungovanie v bežnom živote a vzťahoch. Ciarrocchi, autor knihy „Doubting Disease“ (pochybovačná choroba) ju popisuje ako „nadmerne citlivé morálne svedomie, ktoré znemožňuje žiť život viery.

Napriek tomu, že v súčasnej liberalizovanej spoločnosti môžeme pozorovať doslova nedostatok škrupúľ, resp. výčitiek svedomia, nutkavé myšlienky a správanie ostávajú pomerne častým problémom. Patologická škrupulozita patrí k psychickým ťažkostiam snáď s najbohatšou históriou, a to i napriek tomu, že do amerického systému chorôb sa dostala až po roku 2000 ako krátka zmienka v rámci diagnózy OCD, pričom v európskom systéme sa doposiaľ nenachádza.

História škrupulozity

K najznámejším svätcom, ktorí trpeli škrupulozitou patria sv. Ignác z Loyoly a sv. Alfronz Mária de Liguori, ktorí následne vo svojich dielach venovali pozornosť zvládaniu týchto ťažkostí v perspektíve viery. Prvá historická zmienka hovorí o prejave, ktorý v roku 1691 predniesol biskup John Moore z Norwichu. Príznaky „náboženskej melanchólie“ popísal ako otupenie mysle, ktoré v človeku vyvoláva strach z toho, že jeho činy sú nehodné a nebudú prijaté Bohom. Poukazuje na prítomnosť zlých a často rúhavých myšlienok, ktoré sa objavujú v mysli pri uctievaní Boha.

Biskup upozorňuje na to, že čím viac sa usilujú proti myšlienkam bojovať, tým viac dochádza k ich zintenzívneniu. Nadčasové je jeho konštatovanie, že ide o prevažne dobrých ľudí, pretože zlí zväčša myšlienky tohto druhu nepoznajú.

Život sv. Alfonza M. Liguoriho

Celoživotný zápas sv. Zakladateľ redemptoristov sv. Alfonz M. Liguori (1696 - 1787), ktorý je uctievaný ako patrón moralistov a spovedníkov, počas života trpel škrupulozitou neurotických rozmerov (je pravdepodobné, že dnes by mohla byť klasifikovaná ako religiózne OCD), v dôsledku čoho prežíval nepríjemné stavy úzkosti a pochybností. Jeho obavy sa koncentrovali predovšetkým na oblasť čistoty, ale aj na možné omyly a nesústredenosť pri modlitbe a vysluhovaní sviatostí. Trápili ho i minulé hriechy, napriek tomu, že boli vyznané a odpustené. Životopisci hovoria, že mnohé dni a roky Alfonzovho života museli byť doslova agóniou.

Svätý Alfonz Mária de Liguori

Obavy zveroval duchovným vodcom a spovedníkom, pričom mnohé rady zaznamenal v denníku. Základom úspešného, i keď celoživotného boja so škrupuľami, bola veľká odhodlanosť a poslušnosť duchovným vodcom a spovedníkom (v denníku často spomína argument „lebo tak hovorí spovedník“). Mnohé z ich odporúčaní sa obsahom i prístupom približujú moderným terapeutickým metódam. Spomedzi viacerých vyniká Pagano, ktorý Alfonza poznal od malička a biskup Falcoia, ktorý ho sprevádzal 11 rokov.

Pagano ho dôrazne upozornil, že ak škrupule nebude riešiť, môže dôjsť k „strate zdravého rozumu“ („perdere il cervello“). Duchovní vodcovia odporúčali Alfonzovi, aby sa počas spoločných modlitieb vzdal povinnosti bratského napomenutia. K spovedi mal pristupovať raz týždenne a za žiadnych okolností nemal spomínať minulé hriechy okrem situácie, keby mal úplnú istotu, že išlo o doposiaľ nevyznaný ťažký hriech. Dostal tiež pokyn, aby sa nevzdal slúženia svätej omše napriek nedobrovoľným sexuálnym myšlienkám či pocitom. Pri purifikovaní mal väčšiu časť práce prenechať na anjelov a v spovedaní mal pokračovať aj napriek tomu, žeby spravil aj 100 000 chýb. Taktiež bol vedený k tomu, aby držal na uzde uvažovanie o vnútorných pochodoch, učil sa vyjsť so seba a hovoriť s inými.

Posledným krokom v „terapii“ bola korekcia obrazu Boha, o ktorú sa vo veľkej miere zaslúžil Falcoia. Božia láska sa postupne stala hlavnou témou Alfonzových kázní. Skúsenosti, ako aj múdre rady duchovných vodcov využil v súcitnom prístupe k zvereným dušiam. Sv. Alfonz definuje škrupule ako neodôvodnený strach zo spáchania hriechu. Základnou príčinou je narušená schopnosť racionálneho uvažovania (ob rationem perturbatam). Myseľ zatemnená obavami nedokáže robiť adekvátne úsudky. Popis príznakov je z veľkej časti v zhode s aktuálnymi kritériami náboženskej formy OCD.

Alfonz za základný liek považuje úplnú poslušnosť voči spovedníkovi. Nejde pri tom o slepú, ale cielenú poslušnosť v špecifickom kontexte škrupulóznych obáv, v ktorom jednotlivcovi chýba schopnosť racionálne myslieť a slobodne konať. Penitenta je nutné varovať pred čítaním literatúry a rozhovormi s ľuďmi, ktoré by mohli viesť k zosilneniu škrupulí. Naopak, mal by sa vyhýbať nečinnosti, vďaka ktorej sa myseľ napĺňa často bizarnými predstavami. Nie je vhodné tráviť príliš veľa času spytovaním svedomia, predovšetkým v oblastiach, ktoré sú predmetom obáv.

Škrupulozita v histórii a súčasnosti

V 18. storočí bola tzv. choroba škrupulozity skutočne rozšíreným problémom. K zvýšenému výskytu prispelo učenie jansenizmu a prevládajúci rigorózny moralizmus. Napriek tomu, že zastrašujúce taktiky, vrátane zdôrazňovania hrozby zatratenia, v súčasnej dobe vymizli, novým zdrojom škrupúľ sa stáva množstvo podnetov so sexuálnym obsahom, ktoré sú charakteristickým znakom súčasnej spoločnosti.

Thomas Santa, CSsR hovorí o počiatkoch pastoračnej práce so škrupulóznymi veriacimi: „V tom čase som bol presvedčený, že škrupulozita musí byť na ústupe a trpí ňou čoraz menej ľudí. Myslel som si tiež, že ide výlučne o problém starších a príliš konzervatívnych.“ Pri korešpondencii a vedení duchovných obnov však zistil, že medzi nimi zďaleka nie sú len starí ľudia.

Ak sa zameriame na obsah nutkavých myšlienok škrupulóznych veriacich, ako aj mučivý strach z hriechu a zatratenia, ktorý je s nimi spojený, mohlo by sa to tak javiť. V tomto prípade však nutne robíme logickú chybu v uvažovaní, kedy závery z pozorovania jednotlivcov s abnormálnymi prejavmi zovšeobecňujeme na celú populáciu. V takomto prípade by psychické ťažkosti ľudí bez vyznania mohli byť pripísané absencii viery. Je pravdepodobné, že ak by jednotlivci s OCD neboli veriacimi, ochorenie by u nich prejavilo v inej forme.

Vedecké štúdie potvrdzujú, že vzťah medzi náboženstvom a škrupulozitou nemožno považovať za dôkaz toho, že náboženstvo vedie k prejavom OCD. Na druhej strane nie každý prejav musí byť nutne symptómom psychickej poruchy. Úzkostlivé svedomie môže byť tiež dôsledkom nesprávnej náboženskej výchovy, v ktorej centre stojí vízia potenciálneho zatratenia. V kombinácii s citlivejšou osobnostnou štruktúrou sa tak často stráca radosť z prežívania viery.

Religiózne OCD nesie so sebou niekoľko špecifík, ktoré zvyšujú utrpenie postihnutého človeka. Vykonávanie náboženských rituálov vedie k posilneniu myšlienok a pochybností o morálnych zlyhaniach, a následne k zvýšeniu potreby opakovať toto správanie. Úsilie nezhrešiť myšlienkami ich naopak zintenzívňuje. Človek sa po spovedi cíti byť opäť nehodným prijať Eucharistiu a vzniká potreba opätovne vyznať hriech. Ocitá sa v začarovanom kruhu myšlienok, ktoré nepretržite zamestnávajú myseľ, pocitov úzkosti a únavy z nemožnosti prestať myslieť, ako aj obáv z hriechu a zatratenia.

Priťažujúcou okolnosťou je výraznejšie prepojenie duševného a duchovného v porovnaní s inými diagnózami. Vzhľadom na to, že súčasťou príznakov je hriech a myšlienky urážajúce Boha, veriaci človek môže mať tendenciu riešiť tieto ťažkosti výlučne duchovnými prostriedkami. Prehĺbené trápenie môže viesť k depresii, ale aj k rezignácii na náboženskú prax. Škrupulózni penitenti majú neraz negatívnu skúsenosť zo spovede, nakoľko tá vyžaduje maximálnu trpezlivosť spovedníka. Kvôli utrpeniu, ktoré im príprava a samotná sviatosť zmierenia prinášajú, k nej niekedy prestávajú pristupovať na dlhé roky. V tomto prípade majú neliečené psychické ťažkosti negatívny efekt aj na samotný duchovný život.

Ako sa vysporiadať so škrupulami

Bežnou reakciou na „zlé“ myšlienky je snaha potlačiť ich. Podobné úsilie má spravidla opačný efekt. Čím viac myšlienky odháňame, tým naliehavejšie nás prenasledujú. V tejto súvislosti sa niekedy hovorí o „fenoméne bieleho medveďa“. Účastníci experimentu boli požiadaní, aby počas piatich minút hovorili o všetkom, čo im príde na myseľ, v žiadnom prípade však nesmeli myslieť na bieleho medveďa. V ďalšej fáze zas naňho mali myslieť tak často, ako sa to len dá. Výsledky preukázali, že frekvencia myšlienok na medveďa sa paradoxne zvyšovala v prípade, keď boli potláčané.

Nebojovať. Už sv. Ignác z Loyoly v diele Duchovné cvičenia v rámci duchovného vedenia radí používať metódu agere contra (robiť naopak). Súčasťou odporučení je úmyselné vystavovanie sa situáciám, ktoré vyvolávajú úzkosť a zabraňovanie opakovaniu náboženských rituálov. Podobný prístup sa dnes používa v terapeutickej technike expozície a zabránenia.

Stretnúť sa s medveďom. Existujú metódy ako hľadieť nepríjemným myšlienkam rovno do očí. Môžeme ich nezúčastnene pozorovať ako výroky, ktoré vykrikujú pasažieri v autobuse na šoféra alebo si predstavme ako ich odnáša prúd rieky. Modifikáciou je sledovanie áut na rušnej ceste, ktoré prichádzajú a odchádzajú.

Poznať svoje OCD. Ak dokážeme lepšie porozumieť mechanizmom, ktoré sú na pozadí nepríjemných symptómov, stávame sa expertami na svoje OCD. Iracionálne prejavy sa tak dostávajú pod kontrolu nášho rozumu.

Nájsť spojenca. Výbornou stratégiou pri snahe o akúkoľvek zmenu je oznámiť rozhodnutie blízkym ľuďom, ktorí nám ho následne dokážu pripomínať. Spojencom môže byť príbuzný či priateľ, dôležitú rolu zohráva i spovedník, ktorý by o týchto problémoch mal byť informovaný. Podporné osoby v prípade silných pocitov úzkosti poskytujú morálnu a emocionálnu oporu, a súčasne môžu byť nápomocní pri zastavení kompulzívnych reakcií. Príkladom sú situácie, kedy človek s OCD cíti nutkavú potrebu skontrolovať, či správne vykonal nejakú činnosť, prípadne opakovane vyznať už odpustený hriech alebo opakovať generálnu spoveď.

Vyhľadať odbornú pomoc. V súčasnosti existujú efektívne terapeutické postupy, ktoré môžu výrazne znížiť mieru utrpenia. Ľudia, ktorých duchovný život nie je ľahký, sa môžu cítiť osamelí a nepochopení. Zdá sa, že nikto iný zo spolu-veriacich tento problém (ani podobné hriechy) nemá. Pravdou je, že utrpenie spôsobené škrupulozitou, je spoločnou bolesťou mnohých. Väčšina z nich však trpí v skrytosti. Veľmi cennou môže byť preto tzv. „aj ja“ skúsenosť.

Desatoro škrupulantov od pátra Thomasa Santu. Hovorí v ňom, že ak mám pochybnosť, či to je hriech, tak to nie je hriech. Nečistá myšlienka nie je hriech, ak nie je vedome a dobrovoľne vyvolaná s cieľom uraziť Boha.

tags: #pochybnost #o #spovednikovi #hriech