Dňa 20. júla si pripomíname svätého proroka Eliáša, významnú postavu Starého zákona.
20 zaujímavostí o pápežoch - UNIKÁTNE INFORMÁCIE ep. 71
Eliáš vystupuje do neba na ohnivom voze.
Pôvod a význam mena
Meno Eliáš (herb. Eliáš, najväčší prorok v severnom kráľovstve Izrael, pochádzal z Tisbe vo východojordánskej krajine Gilead. Význam mena: meno svätca má hebrejský pôvod a znamená „Môj Boh je Jahve“. Jeho meno predznamenalo jeho povolanie i život: výlučné uctievanie Jahveho.
Pôsobenie proroka Eliáša
O pôsobení tohto typického putujúceho proroka informujú dva starozákonné spisy - Knihy kráľov. Eliáš pôsobil v 9. stor pr. Kr. Kľúčovým obdobím jeho pôsobenia bola vláda kráľa Achaba (874 pr. Kr.), ktorý sa oženil s týrskou princeznou Jezabel a propagoval Baalov kult. Achab sa stal izraelským kráľom v r. 874 pr. Kr. Vzal si za ženu Jezabel, dcéru týrskeho kráľa Etbála. Jezabel uctievala pohanských bohov Bála a Aštartu. Achab jej to nielen dovolil, ale postavil Bálovi chrám s oltárom v Samarii a živil 450 Bálových kňazov - "prorokov".
Preto prišiel k Achabovi prorok Eliáš a oznámil mu Boží trest za modloslužbu: katastrofálne sucho. Často sa hovorí, že v dôsledku Eliášovho proroctva nepršalo tri roky. V skutočnosti bolo bez dažďa iba niečo vyše roka: koniec jedného roku, celý druhý rok a začiatok tretieho. Počas obdobia sucha, ktoré obrazne trvalo 3 roky a 6 mesiacov, Eliáš zázračne dostáva stravu.
Jahve sa tým prejavuje v protiklade ku kanaánskemu božstvu rastlinstva Baalovi ako pán prírody. Prorok sa na Boží pokyn v prvom období sucha zdržiaval pri potoku Kerit, ktorý priteká z východnej strany do Jordána. Jedlo (chlieb a mäso) mu prinášali krkavce, vodu pil z potoka. Keď potok vyschol, Boh ho poslal k istej vdove do Sarepty (Sarefta, Sarefat, Sarafand) pri Sidone, aby ho živila. Keďže však žena mala iba trocha múky a oleja, na Eliášovo slovo neubúdalo ani z múky ani z oleja až do čias, kým neprišiel úrodný dážď. Eliáš dokonca vzkriesil vdoviného syna, čím opäť preukázal Božiu moc nad životom a smrťou .
Eliáš a vdova zo Sarepty.
Boží rozsudok na vrchu Karmel
Ku koncu bezdažďového obdobia prišiel Eliáš ku kráľovi Achabovi a požiadal ho, aby povolal na vrch Karmel 450 Bálových a 400 Aštartiných prorokov. Malo tiež prísť čo najviac izraelského ľudu. Stretnutie sa uskutočnilo pravdepodobne na juhovýchodnom okraji pohoria. Tam Eliáš kázal Bálovým kňazom pripraviť býčka na obetovanie, ale oheň nepodkladať. Nech vzývajú svoje božstvo, aby zapálilo obetu. Keď na krik Bálových obetníkov oheň neprichádzal, Eliáš postavil oltár, naň pripravil druhého býčka na obetu a všetko dal poriadne poliať vodou. Potom vzýval Jahweho, aby ukázal mimoriadnym spôsobom, že on je pravý Boh. Vtedy "spadol Pánov oheň (pravdepodobne blesk) a strávil obetu, drevo i kamene". Keď to ľudia videli, verejne vyznali vieru v Jahweho. Pri tejto príležitosti dal Eliáš pozabíjať všetkých Bálových prorokov. Po zabití Baálových prorokov Eliáš získal pre Jahveho celú oblasť, ale na kráľovskom dvore, napriek zápalu, nebol úspešný.
Eliáš zabíja Baalových prorokov.
Útek a zjavenie na vrchu Horeb
Kráľovná Jezabela sa dozvedela o osude svojich chránencov a prisahala Eliášovi pomstu. Prorok utekal pred ňou až na Sinajský polostrov, na vrch Horeb, kde kedysi Mojžiš prijal Božie poverenie a kde dostal aj Desatoro. Odpoveďou na Eliášovu modlitbu bolo osobitné Božie zjavenie. Prišiel prudký vietor, po ňom zemetrasenie a po ňom oheň. Ale v žiadnom z týchto búrlivých živlov nebol Pán. Až jemný vánok prezradil prorokovi Božiu blízkosť. Eliáš zistil, že Jahve nie je Bohom násilia a zničenia, ale že sa zjavuje v tichom vánku: teda v trpezlivosti a v tichom pôsobení svojej prozreteľnosti.
Povolanie Elizea
V závere rozprávania o Eliášovom živote sa nachádza povolanie Elizea. Vtedy Boh kázal Eliášovi, aby sa vrátil skade prišiel. Má pomazať Hazaela za aramejského kráľa a vojvodcu Jehua za kráľa Izraela. Eliáš šiel splniť Boží rozkaz. Cestou našiel Elizeja, ako práve oral na otcovej roli. Eliáš naňho hodil svoj plášť. Bolo to povolanie za proroka, ktoré Elizej bez výhovoriek a odkladania prijal. O jeho osudoch sa možno bližšie dozvedieť v jeho životopise, zaradenom na deň jeho sviatku 14. júna. Keď bol Eliáš vzatý do neba Elizeus prevzal jeho poslanie.
Nabotova vinica a trest pre Achaba
Z biblického rozprávania vidno, že izraelský kráľ Achab nebol taký zlý, ako by sa dalo usudzovať z jeho skutkov. Jeho zloduchom bola intrigánska žena Jezabel. On jej iba slabošsky ustupoval a nechal ju konať vo svojom mene. Tak to bolo aj v prípade Jezraelca Nabota. Tento muž mal vinicu vedľa kráľovského pozemku. Kráľovi sa ľúbila a chcel ju od Nabota kúpiť alebo zameniť za vinicu na inom mieste. Ale Nabot sa nechcel zrieknuť otcovského dedičstva. Kráľ mal možnosť násilím si prisvojiť žiadaný pozemok, ale nechcel zachádzať tak ďaleko. Iba sa veľmi namrzel, takže nechcel ani jesť. Zavraždenie Nabota kráľom Achabom, predstavuje izraelského kráľa ako zástancu absolutistického vládcu podľa vzorov z cudziny, kým Nabot reprezentuje izraelské rodinné dedičné právo.
Keď sa Jezabel dozvedela o príčine kráľovej nespokojnosti, poslala list predstaveným mesta, kde býval Nabot. V liste ich žiadala, aby pomocou falošných svedkov obvinili Nabota, že sa rúhal Bohu a kráľovi a aby ho dali ukameňovať. Vtedy prišiel Eliáš do Samarie, aby oznámil Achabovi Boží trest: "Na mieste, kde psy lízali Nabotovu krv, budú lízať aj tvoju...". Prísny Boží trest predpovedal Eliáš aj Achabovmu nástupcovi Ochoziášovi za to, že sa dal pýtať pohanského boha Belzebuba, či sa uzdraví z ťažkej choroby.
Odchod do neba
Koniec Eliášovho života je zahalený tajomstvom, ktoré biblisti vysvetľujú rozličným spôsobom. Je to druhý prípad v Starom zákone, keď sa hovorí o dajakom človekovi, že nezomrel, ale "Boh ho vzal". Druhý prípad bol prorok Eliáš, ktorého Boh "vzal vo víchrici do neba" (por. 2 Kr 2, 1. 11). Prorok predvídal tento mimoriadny odchod zo sveta a nechcel mať pri ňom svedkov. Preto sa chcel odlúčiť od svojho žiaka Elizeja. Ale ten tiež vedel, čo sa má stať, a preto za nič na svete nechcel opustiť svojho učiteľa. Vedeli to dokonca aj viacerí "prorockí synovia". Udalosť podrobnejšie opisuje druhá kapitola Druhej knihy kráľov.
Nepomohlo ani to, že sa Elizej stále pridŕžal Eliáša. Ako sa idúcky zhovárali, odrazu ich oddelil "ohnivý voz a ohnivé kone a Eliáš vystúpil vo víchrici do neba" (2 Kr 2,11).
Eliáš v Novom zákone a tradícii
V Knihe Sirachovho syna sa oslavuje Eliáš ako ohnivý prorok, ktorého slovo horelo sťa fakľa. Bol slávny zázrakmi... Je určený pre budúce ťažké časy, aby zmiernil Boží hnev, obrátil srdcia otcov k synom a obnovil Jakubove kmene. (Por. Na Eliáša sa odvolávajú aj viaceré spisy Nového zákona. Ján Krstiteľ vystupoval "s Eliášovým duchom a mocou" ako Kristov predchodca (por. Lk 1, 17; podobne Mt 17, 10-12 a Mk 9, 9-13). Pri Ježišovom premenení na hore Tábor je spolu s Ježišom aj Eliáš (Mk 9, 2-8; Mt 17, 1-8; Lk 9, 28-36). Na Eliášov príklad sa odvoláva apoštol Jakub, keď vo svojom liste prízvukuje naliehavú modlitbu (por.
Neskôr vplyv Eliášovho boja za Jahveho natoľko zosilnel, že ho začali prirovnávať k Mojžišovi. V kresťanstve sa Eliáš stal vzorom bojovníka proti bezbožnosti a predchodcom kresťanského mníšstva a askézy. V Konštantínopole podporovali jeho kult byzanstskí cisári Zenón (474-491) a Bazil I. (867-886). Považovali ho za pomocníka v boji a zasvätili mu viacero chrámov. Cez Konštantínopol sa jeho kult dostal aj medzi Slovanov, kde vytlačil pohanské božstvo blesku Perúna. V Grécku nahradil po nebi chodiaceho Helia. Západná cirkev bola spočiatku voči kultu starozákonných postáv zdržanlivá.
Svätý Eliáš v islame
V islame je známy ako al-Jasa.
Liturgická spomienka
Katolícka cirkev si liturgickú spomienku na svätého proroka Eliáša pripomína 20. júla.