České duo Post-hudba, tvorené poetom a muzikantom Dominikom Zezulom a producentom Tomášom Havlenom, patrí k najpozoruhodnejším telesám súčasnej pražskej scény. Naliehavé verše definujúce životný úzus mileniálov v prostredí neskorého kapitalizmu majú nielen významový presah.
Zatiaľ čo textársku stránku v projekte Post-hudba zastrešuje práve svojrázny pozorovateľ dejov Dominik Zezula, ktorý sa na českej scéne nespája len s hudbou, ale napríklad aj s úspešným podcastom Mileniálové. S Dominikom a Tomášom sme nad pivkami sedeli v útulnej hipsterskej pivárni v pražských Vršoviciach.
YouTube spouští AI pro tvorbu hudby – konečně slyší tvůrce!
Adaptácia umelej inteligencie v hudbe
Matej Kráľ: Po release chatbota ChatGPT OpenAI sa stala jednou z najdiskutovanejších tém adaptácia umelej inteligencie v najrôznejších procesoch, nevynímajúc hudbu.
Tomáš: Umelú inteligenciu využívam v produkcii už teraz a osobne ma veľmi baví - využívať ju v súčasnom kontexte ako nejakého spoluautora môže byť veľmi zábavné. Dnes napr. fungujú najrôznejšie platformy, na ktorých si môže človek kúpiť prednahraté sample.
Dominik: V rámci hudby a kreatívnej činnosti to môže byť super tool, no je to komplikovanejšie. Keďže sa k tomuto nástroju môže dostať každý, o to viac vynikne kreativita človeka, ktorý to dáva dohromady. Myslím si, i keď by sa to tak mohlo zdať, že umelecká individualita nevymizne. Odhliadnuc od kreatívnych činností, príde mi nebezpečné zavádzať automatizované procesy, kým nie je jasné, čo sa stane s ľuďmi, ktorých prácu nahradia počítače. Nedávno som sa dozvedel, že okrem inteligenčného a emočného kvocientu existuje aj kvocient adaptability, ktorý bude v budúcnosti rozhodujúci.
Tak mi napadlo, že sa vás opýtam, či si o sebe myslíte, že ste prispôsobivá kapela. Napr. Dominik: Problém skladania pesničiek na akustickú gitaru spočíva v jej zvukovej limitácii. Aj preto sa chcem v budúcnosti venovať rôznym alternatívnym ladeniam, ktoré ponúkajú možnosť layout gitary trošku rozbiť a získať nové penzum. Tiež sa mi niekedy zdá, že také to klasické pesničkárstvo sa veľmi nemá kam posúvať, samozrejme s výnimkou textov a posolstiev.
Dokonca by som povedal, že gitara ako taká je vyriešený problém. Keď sa preorientuješ do elektroniky, zistíš, že máš zrazu absolútne nové a nekonečné pole pôsobnosti. Zároveň si myslím, že to nie je prirodzená genéza, že elektronika neznamená, že nástroje sú zbytočné. Naopak, je možné spájať absolútne všetko. Vidno to na mnohých domácich aj svetových pesničkároch - Tokyo Drift, Jean Dawson... Čo sú to vlastne za žánre?
Tomáš: Adaptabilita mi pripadá ako atribút, ktorý je v dlhodobom horizonte života hudobníka absolútne najdôležitejší zo všetkého. Všetci muzikanti, ktorých mám rád, dokázali v priebehu svojich často veľmi dlhých kariér reagovať na dobu a prispôsobovať sa jej, aj keď už sami boli starí. Dominik: Super príkladom je aj Miles Davis, ktorý bol na vrchole 50 rokov.
Položenými otázkami reagujem na statement v tlačovej správe k novému albumu, kde sa píše, že ide o "vyrovnanie sa s obrazom sveta, ktorý už nikdy nebude ako predtým". Dominik: Môže to byť čokoľvek, v určitej miere sme to koncipovali tak, aby sme nechali miesto voľným interpretáciám. Na základe toho, o čom sme sa bavili s ľuďmi, mám pocit, že každý si tam nájde niečo svoje.
Keď už si ale spomenul Umberta Eca, podľa mňa sa stal určitý paradigmatický zlom - že žijeme éru, ktorú do veľkej miery definuje globalizácia a dostupnosť internetu, a ktorá nemá jasný koniec. Zmena nemusí prísť jednorázovo, čo je podobné, ako koniec sveta. A vlastne to môže byť koniec sveta aj doslova. Dominik: Práve. Ja som na základke nemal ani telefón, čo znie až neuveriteľne. Keď som ho mal, neboli sociálne siete, aby som sa mohol dostať na internet, potreboval som poltonový počítač, ktorý keď sa mi podarilo za 10 minút rozbehať, a babka práve vzala telefonát, tak celý net spadol, lebo siete šili cez jednu linku. A to sa bavíme o roku 2003-2004.
Hovorí sa o vás ako o jednom z najrezonujúcejších hudobných projektov na pražskej scéne. Dominik: Vnímam tu viacero rovín. Ako umelec začínaš na nule a snažíš sa latku viac a viac posúvať. Pokiaľ je feedback pozitívny, samozrejme, s každým ďalším projektom prichádza tlak, pretože nechceš ísť naspäť. Ďalšia vec je, že sa snažím, aby každý projekt, každý album bol textovo lepší ako predchádzajúci - chcem sa vyvíjať.
Keď ľudia hodnotia texty tak, že sú super, mám z toho obrovskú radosť, ale ak by prišla spätná väzba, že hmm, ja neviem, a ja by som bol pritom presvedčený, že som to neodflákol, asi sa ma to extra nedotkne. Zároveň, čím väčší máš zásah, tým viac je robenie policajta samému sebe dôležité. Zákonite totiž začnú vznikať skupiny ľudí, ktorí začnú hovoriť, že to, čo robíš, je sračka, že predchádzajúce veci boli lepšie. Je to zvláštna a nevyhnutná vec.
Napriek tomu, keď si v pozícii človeka, o ktorého diele sa vedie táto debata, na jednu stranu to znamená, že sa ľudia reálne bavia o tebe, a to je najväčšia pochvala, ktorá sa k umelcovi môže dostať. Najhoršie, čo sa môže stať, je, že po rokoch snaženia sa o niečo nikoho nezaujímaš. Na druhú stranu tu prichádza potreba utriediť si sám v sebe, čo od hudby chce umelec sám. V rámci otázky osobného vyrovnania a vnútornej stability sa musí naučiť zvládať aj kritiku. Od určitého bodu nie je možné robiť veci, ktorými sa zavďačíte všetkým. Aj my máme ľudí, ktorým sa páčia staré lo-fi veci a nové albumy im prídu príliš popové, a naopak.
Tomáš: Zároveň sa každému, kto pravidelne vydáva, stane, že vydá album, ktorý nebude taký populárny ako predchádzajúci. U nás to bol Svět na konci roku nula (2021), ktorý ľudia počúvali menej ako skorší Není se na co tešit (2019). Ale Svět na konci roku nula mal väčšie mediálne pokrytie - prvýkrát bol o nás záujem, samé dobré recenzie a podobne. Moment určitej progresie je pre nás veľmi dôležitý. Vždy, keď začíname uvažovať nad novým albumom, chceme, aby bol lepší ako ten predchádzajúci, zároveň musí byť iný a vychádzať z iných tém. Už len kvôli tomu, aby to bavilo nás samých.
Dominik: Samozrejme sme o dva roky starší a ja mám psa (smiech). Nie sú to zmeny, len starnutie, pokračovanie určitého trendu - viac sa zapúšťaš do určitej bubliny. Ľudia, s ktorými sa stýkaš, ti zostávajú ako fakt true friends a si s tým ok, si tak celkovo spokojnejší. Dominik: Začalo to tým, že sme sa dlho bavili, o čom by to malo byť, okolo akej témy to postavíme.
Dominik: Harmónie a melódie. Zložil som pesničky na gitare a nabúchal ich do programu s klavírnymi kilami, jednoduché beaty, do toho lalala, tralala. Ale kostry kompozícií boli v tomto štádiu už kvázi hotové. Poslal som ich Tomovi, nejak sme si ich pinkali, selektovali... Keď bola prvotina hotová, ja som šiel písať texty a Tom robil produkciu. Boli sme omnoho viac spojení ako na predchádzajúcom albume. Tomáš: Pri minulom albume som Dominikovi posielal svoje demáče s tým, že si má vybrať, čo sa mu páči.
Nemávate nejaké spoločné tvorenie? Dominik: My sa o tom skôr len bavíme, než by sme mali nejaké spoločné jamy. Predtým sme to robili tak, že Tom pustil loop a ja som v ňom hľadal vokálnu linku. Tomáš: Na predchádzajúcich albumoch sme reflektovali aktuálne veci, teraz idú zdroje inšpirácií viac do histórie. Keď sa to dotkne nejakého trendu, ktorý je teraz populárny, tak je to často skôr náhoda, alebo nevedomosť. Ja som sa sústredil na UK garage, ale ani náhodou by mi nenapadlo, že začne trendovať v momente, keď ten album vydáme (smiech).
S Dominikom mávame dlhé debaty o tom, ako by mala vyzerať dobrá popová pesnička, a čo to vlastne znamená. Som zástanca toho, že záleží čisto na melódii, Dominik zas má rád harmonické postupy. Toto som zachytil napr. v poslednej skladbe hranolky, kečup, seriál. Dominik: Áno, tam je septakord. Tú gitaru nahrával Tom, a presne podľa toho poznáš gitary, ktoré nahrával on, je to taký jeho signature. Ak je tam nejaká divná septima, tak to bude Tom (smiech).
Tomáš: Bude nový vizuál, na ktorom pracujeme s Tasiou z Lunchmeatu - budeme mať LEDku, akýsi prechod medzi klasickým svetlom a projekciou. Čo sa týka samotnej performance, budú celkovo super svetlá, budeme si voziť vlastného zvukára, aby bolo rozumieť vokálom, máme dymostroj. Chceme k tomu pristupovať trochu ako k divadlu a kompenzovať tak to, že nehráme na nástroje. Myslím si, že koncept tradičnej šou sa strašne posunul a z veľkej časti za to môže rap, ktorý legitimizuje spôsob, akým to robíme my.
Dominik: Je to podobný fenomén, ako keď hrali Sex Pistols a z podmazu išla basa, pretože to Sid proste nedokázal zahrať. Ľudia na to vo výsledku ani neboli zvedaví, chceli zažiť energiu. Tá éra asi už odchádza, ale za čias trapových koncertov v štýle Dvojlitrboyzz to bolo vážne len o punku.
Späť k novému albumu. Rezonujúci verš sa nachádza v skladbe 90's kids, kde spievaš, že keď mal tvoj otec toľko, čo ty, barák už stál. Dominik: To sa tak nedá povedať, to bol iný svet. Naši obaja vyštudovali výšku, vzali sa a vo Svitavách si našli obaja práce. Barák si dokázali kúpiť z jedného učiteľského a z jedného lekárskeho platu. To je v dnešnej dobe nepredstaviteľné. Jedným z konceptov albumu, okrem generačnej výpovede, je určitá miera úzkostlivého nádychu.
Tomáš: To by som netvrdil. Myslím si, že súčasná forma neskorého kapitalizmu v kombinácii so spôsobom fungovania trhu práce na globálnom západe, a hlavne vo veľkých mestách, tú mieru zvyšuje. Ale naši rodičia týmto trpeli, resp. Dominik: Presne. Bolo a stále to je vecou určitej tabuizácie. Kto nemá v rodine niekoho, o kom si v skrytosti myslí, že je gej, pritom má deti? Fakt, väčšina ľudí, ktorých poznám, má niekoho, o kom si dlhodobo niečo podobné myslí, akurát to proste nemôže vysloviť. S psychickými poruchami je to podobné.
Dominik: Nejlepší brankář na středozápadě je text, ktorý sa veľa upravoval. Pôvodne bol naozaj zlý, nasraný. Bola tam napríklad veta, že "zaradil svoje ego na zoznam chránených krajinných oblastí". Teraz nás s Tomášom mrzí, že to tam nezostalo (smiech), chceli sme to vo výsledku trochu zjemniť. Ja som teraz na voľnej nohe, ale zároveň si uvedomujem, že sa môže reálne stať aj to, že budem musieť v druhej polovici tohto roka naklusať do nejakej pravidelnej práce, a tým, že je tento song vonku, neviem, či ma to nebude v očiach nejakého regulérneho zamestnávateľa diskvalifikovať (smiech), že skrátka kazím morálku pracovného kolektívu.
Toto ale vnímam ako toxickú vec, ľudia chodia do práce preto, že niečo vedia, a niekto je ochotný zaplatiť im za to, potom je jasné, že keď na nejakom mieste tráviš 40 hodín týždenne, vytvoríš si kolektív, s niekým felíš, s niekým nefelíš. Ale akonáhle príde happiness manager, ktorý ti povie, že kto pôjde za mesiac najviackrát na spoločný obed, tak vyhráva bonboniéru a potlesk na celofiremnej porade. Je to simulakrum, Potemkinove dedinky, v ktorých sa hráme na to, že sa máme radi, iba preto, aby výkonnosť bola čo najväčšia. Paradoxne by bola častokrát väčšia, keby mohli ľudia v pokoji robiť svoju prácu a nikto by im do toho nekecal.
Tomáš: Môžeš si vyvinúť vlastný spôsob, ako systém exploitovať, môžeš si v ňom vytvoriť vlastnú bublinu, naučiť sa robiť si prácu po svojom, definovať, čo pre teba práca znamená. Dominik: Zároveň tu musí zaznieť, že sme obaja extrémne privilegovaní. Dominik: Nie, ale dlho to tak bolo. V puberte som mal punkovú kapelu, kde som hral na bicie, jazdil som na punkové festivaly, koncerty. To bol taký český punk, taký alkopunk plný ľudí, čo na koncertoch vracajú a smrdia. Zároveň som už v tom veku poznal ľudí, ktorí žili na ulici, ja sám som pritom chodil na gymnázium. Dlho som počúval iba punk, doteraz mám obľúbené punkové kapely.
Jednou z tém albumu je aj otázka dovolenky a oddychu. Tomáš: Pre mňa je oddych automaticky niečo smerom k práci, posledných desať rokov kontinuálne pracujem na tom, aby sa stal koníček mojou prácou, aby som si to mohol robiť tak, ako chcem ja, a s ľuďmi, s ktorými chcem ja. Tomáš: Tak asi skutočne patrím k tomu typu ľudí, ktorým sa tá hranica vymazáva. Mám aj koníčky mimo hudby - s Dominikom hrávame šachy, kreslím, učím sa po japonsky. Stále potrebujem niečím zamestnať hlavu, furt niečo robiť.
Dominik: To je skvelý point, mám to podobne. Ja som bol dlho na voľnej nohe, neskôr som sa zamestnal s vidinou sveta, v ktorom človek príde do práce odvtedy-dovtedy, potom príde domov a niekoľko hodín si môže robiť absolútne čo chce. Neskôr som zistil, že ak pracuješ v kreatívnej oblasti, v reklamke či v start-upe, je táto predstava chiméra. Bez ohľadu na to, či si na voľnej nohe alebo máš prácu, ak ti niekto o desiatej napíše "kámo, toto je urgent", tak to musíš urobiť. V pracovnej dobe zas niekedy celé hodiny nemáš do čoho pichnúť. Inak, album je hotový, takže ja mám teraz krásne obdobie, v ktorom moja práca pozostáva z práce na koncertoch. Nie je to stále, trvá to možno mesiac, ale ten mesiac pracujem len tam. Fíha.
Dominik: Asi s nikým, ale na druhej strane, ja sa niekedy s ľuďmi nerozprávam rád ani v jazyku, ktorému rozumiem (smiech). Presne ako hovoril Tomáš, neplánujem tieto veci monetizovať. Je mi to úplne na hovno, a to mi robí úprimnú radosť - keď sa celý deň učím škótsku gaelštinu, lebo mám tú kultúru rád, a pritom ani nepomyslím na telefón.
České duo post-hudba vydalo v polovici februára tretiu dlhohrajúcu platňu My všichni tady a teď, na ktorej sa hudobník, skladateľ a textár Dominik Zezula s producentom Tomášom Havlenom venujú realite životov dnešných tridsiatnikov. To je počuť aj v skladbe 90's kids, ku ktorej kapela v spolupráci s dvorným režisérom Štěpánom Svobodom vypúšťa nový klip. Zároveň pozýva na slovenský krst albumu.
"V tom songu je silný dôraz na dynamiku, tichšie slohy a veľký popový refrén, plus nečakaný breakdown na konci. Dalo by sa povedať, že sa tam stále niečo deje. V klipe sme sa preto snažili nájsť nejaký kontrapunkt. Výsledkom je sekvencia záberov, kde Tomáš Havlen vedie deti do škôlky, trávi čas so svojou ženou a trénuje na polmaratón, zatiaľ čo Dominik Zezula venčí psa a hrá GeoGuessr vo svojej pracovni, ktorá vyzerá ako typická 90's kids izbička. Tretí album My všichni tady a teď vyšiel 13.
#Spevák a raper Post Malone je momentálne jedným z najžiarivejších mien svetovej hudobnej scény. Jeden z hlavných dôvodov, prečo ho ľudia po celom svete tak „žerú“, je jeho prirodzenosť, bezprostrednosť a fakt, že sa nikdy nepretvaruje, nehrá sa na niekoho, kým nie je. Posty nám už roky dokazuje, že vie kombinovať rap, pop aj rock tak, aby jeho hudba oslovila široké publikum. Debutová skladba White Iverson bola okamžitým šokom pre hudobný svet. Dvadsaťročný Post Malone prišiel s trackom, ktorý pôsobil úplne inak než väčšina mainstreamového rapu. Text inšpirovaný basketbalistom Allenom Iversonom zároveň symbolizoval jeho ambície - zo začínajúceho rapera sa chcel stať legendou. #9 Goodbyes feat.
Track Goodbyes predstavuje istým spôsobom temnejšiu stránku Post Maloneho. Sústreďuje sa na bolestivé rozchody a toxické vzťahy. Spolupráca s Young Thugom dodala tracku určitý kontrast. #8 Psycho feat. Skladba Psycho opäť ukázala Postyho schopnosť spojiť intímnu spoveď s hitom. Hosťujúci Ty Dolla $ign prispel svojou troškou veľmi vydarene a skladba sa dlho udržala ako v rádiách, tak aj na koncertoch. Emotívna vec s názvom I Fall Apart je pre fanúšikov dôkaz, že Malone nie je len „hitmaker“. Ide o v podstate o drsné priznanie bolesti zo zlomeného srdca, kde jeho hlas znie zraniteľne a autenticky. Práve živé vystúpenia urobili z tejto piesne skutočne virálny fenomén, pretože fanúšikovia cítili emóciu na vlastnej koži.
Naopak, track Wow je rýchla a drzá oslava úspechu. Pomerne minimalistický beat a chytľavý refrén spravili z tejto skladby hymnu, ktorá sa v čase vydania stala veľmi rýchlo virálnou. V skladbe Better Now sa zmiešala popová chytľavosť práve s tou spomínanou melanchóliou. Posty tu opísal svoj neúspešný vzťah a snahu pôsobiť, že všetko je v poriadku, aj keď v skutočnosti vlastne nie je. Skladba je ľahko zapamätateľná a právom patrí medzi jeho najväčšie hity. #4 Congratulations feat. Congratulations je hymna úspechu a prerodu outsidera na hviezdu. Spolupráca s Quavom dodala tracku energiu a pomohla preraziť aj v hip-hopovom svete. Jednoduchý, no chytľavý hook spravil zo skladby okamžitý hit. Skladba Circles z roku 2019 sa odlišuje od Postyho tvorby svojou pop-rockovou atmosférou a gitarovou linkou. Text o opakovaní chýb vo vzťahoch spája melanchóliu s chytľavou melódiou, ktorá oslovila staré, ale aj úplne nové publikum. #2 Rockstar feat.
Toto tu samozrejme tiež nemohlo chýbať. Track Rockstar ešte viac upevnil Postyhho miesto na vrchole. Spolu s 21 Savage priniesol temný, hypnotický track, ktorý zachytáva životný štýl rockových hviezd, a teda sláva, excesy, ale aj veľká prázdnota. #1 Sunflower feat. Na záver to absolútne najlepšie! Skladba s názvom Sunflower vznikla pre film Spider-Man: Into the Spider-Verse v roku 2018 a okamžite sa stala globálnym fenoménom.
