K poďakovaniu za úrody zeme sa v dnešnú nedeľu zhromažďujeme v chráme aj my. Poďakovanie za úrody zeme bol milým a dôležitým sviatkom od pradávna pre všetkých ľudí a všetky národy. Žijeme uprostred Božej prírody a v úzkom spojení s ňou. Obklopení poliami, lúkami, sadmi a lesmi. Niekedy tu boli aj vinice, ktoré pokrývali tunajšie stráne.
Dnes v poľnohospodárstve pracuje pomerne málo ľudí, pretože technika a stroje nahradili mnoho ručnej práce. Väčšina ľudí však má menšiu, či väčšiu záhradku, ak nie zeleninovú, tak aspoň na kvety. A kto nemá, určite po nej túži. Ľudia z miest tu vykúpili množstvo chalúp so sadmi a trávia pri ich zveľaďovaní mnoho času. Človeka to k zemi priam priťahuje.
Človek by nemal zabúdať popri daroch zeme na samotného Darcu všetkých dobrých darov. Život je cenným a vzácnym vo všetkých prejavoch rastlinej i živočíšnej ríše. Všetko, čo tu je, neživá i živá príroda je stvorené pre človeka. Človek sa stal korunou Božieho stvorenstva a jeho pánom. Je len samozrejmé, že človek i ľudstvo ako celok by malo byť a zostať pánom dobrým a múdrym, podľa Božieho poverenia a obrazu. Zodpovedným šafárom za všetko stvorenstvo a za to, čo Pán Boh z lásky stvoril pre človeka. My sami však máme patriť Bohu, ako Jeho synovia a dcéry.
Vo vedomí Božej lásky a v dôvere v Božiu nekončiacu pomoc a milosť, môžeme počuť a naplniť apoštolskú výzvu: “Radujte sa v Pánu vždycky! Opakujem, radujte sa!” Ide o radosť založenú na poznaní, že Pán Boh na nás nezabúda, že je nám v Kristu Ježiši blízky. Ježiš plní svoj sľub: “Ajhľa, ja som s vami, po všetky dni, až do konca sveta”. Napokon ani smrť, ani prípadný koniec sveta nemusí byť pre nás a pre nikoho hrozbou, ak sa v dôvere obraciame a vinieme k Pánovi Ježišovi Kristovi.
“Veď On nie je ďaleko od nikoho z nás, lebo Ním žijeme, hýbeme sa trváme”. Pán je blízko!
Viera v Božiu milosť, dobrotu a lásku, nám vždy nanovo dáva do úst a sŕdc prejavy vďaky Pánu Bohu, ako ich vyslovil už žalmista: “Ďakujte Hospodinu, lebo je dobrý lebo Jeho milosť trvá naveky” ( Ž 106, 1). Podobne, ako refrén, znie aj iný výrok zo Žalmov: “Dobroreč duša moja Hospodinu a nezabúdaj na žiadne z Jeho dobrodení.
Je tu však aj iný spôsob poďakovania, ktorí sa u nás už príliš “nenosí”. Máme okolo seba pomerne málo vzorov, koré sú hodné nasledovania. Všeobecne vidíme, ako klesá dobročinnosť a mnohí myslia len na seba. Láska mnohých ochladla a obetavých kresťanov je stále menej. Apoštolské slovo a výzva k radostnej nádeji je spojená v Pavlových slovách s výzvou k dobrotivosti. K takej dobrotivosti a dobročinnosti, ktorá má byť viditeľná, zjavná a známa “všetkým ľuďom”.
Nedeľa poďakovania za úrody je časom, keď si máme uvedomiť, že tak, ako Boh štedro dáva nám, máme aj my vedieť podporiť tých, ktorí to najviac potrebujú. Často ľudia nevedia prejaviť dobrotivosť ani voči svojim najbližším. Hovorí sa, že jeden rodič vychová viacero detí, ale tých “viacero” detí sa neraz nevie postarať ani o jedného z rodičov. Najpovážlivejšia skutočnosť je v tom, keď manželia, dnes často žijúci v nezáväzných zväzkoch neprijímajú ani deti. Dôsledky sú známe: Európa stárne, stárne aj Slovensko. Stárne a umenšuje sa, teraz už rapídne, aj naša ECAV.
Najčastejším dôvodom odmietania manželstva a detí sa uvádza finančné zabezpečenie detí. Je odpodstatnená taká ustarostenosť? Približuje sa čas, keď cirkvi u nás prestanú dostávať peniaze zo štátnej pokladnice na platy svojich farárov. Bude zaujímavé sledovať, ako sa s tým naše cirkevné zbory dokážu vyrovnať. Vedomie o tom, že Pán Boh sa stará o nás i celé stvorenstvo by sa malo prejaviť aj v odvahe viery prijať odluku a zbaviť sa záťaže ohovárania, alebo aj nedôstojnej závislosti na štáte.
Vieme, že žijeme vo svete plnom neistoty, obáv, ustarostenosti i strachu o kvalitu života v budúcnosti. Je to významné slovo, ktoré znie z Božej strany. Ježiš učeníkom a nasledovníkom v ich obavách zdôrazňoval: “ Nebuďte ustarostení o zajtrajší deň”! V tom istom duchu hovorí aj apoštol Pavel kresťanom do Filipis, ale aj nám: ”O nič nebuďte ustarostení, ale vo všetkom s vďakou predkladajte Bohu svoje žiadosti vo všetkých svojich modlitbách a prosbách”. Nebyť ustarostení neznamená nestarať sa, ale nemať strach z budúcnosti, ktorá je vždy v Božích rukách.
V uplynulom týždni stroskotali v Stredozemnom mori dve lode, preplnené vysťahovalcami a utečencami z Afriky, ale aj zo Sýrie, pričom zahynulo vyše 300 ľudí. V túžbe po lepšom živote a neraz aj v túžbe o holé prežitie, riskujú všetko a plavia sa na preplnených lodiach do Európy. Aj táto skutočnosť, nás vedie k tomu, že si uvedomujeme, že požehnanie úrod zeme je dané všetkým. Žijeme na jednej planéte a má nám ísť o prosby a vďaku nielen za našu krajinu a jej požehnanie, ale o celú zem. Neraz myslíme úzkoprso a príliš egoisticky, zabúdajúc na našich blížnych vo svete.
Uvážme len, ako sa rozmýšľa u nás a v EU vôbec. Všetci sú za veľké dotácie do poľnohospodárskej výroby! Africkým roľníkom dotácie nemá kto dať a preto nie sú konkurencie schopní. Mnohí preto opúšťajú pôdu a hrnú sa do miest, kde však niet práce. Preto iba živoria, alebo utekajú tam, kde sa štedro dotuje, ale súčasne aj plytvá lacnými potravinami. Vzniká tak uzavretý kruh a niet dostatok odvahy a vôle ho rozťať a vystúpiť z neho. Iste aj to je jedna z otázok a úloh, kde máme naplniť apoštolské slovo: ”Napokon, premýšľajte, bratia, o všetkom, čo je pravdivé, čo čestné, čo spravodlivé, čo čisté, čo ľúbezné, čo príjemné, o všetkom, čo je cnostné a čo chválitebné! Čomu ste sa aj naučili, čo ste aj prijali aj počuli a videli ma mne, to čiňte”.
Treba dodať, že kresťania vo Filipis, ako jediný cirkevný zbor prispieval apoštolovi Pavlovi na jeho “výdavky a príjmy”, ako o tom píše v 15. verši. Pokiaľ ide o naše premýšľanie, platí: myslenie bolí. A my sme sa už akosi naučli - nerozmýšľať! Príliš často nechávame za nás myslieť, konať a rozhodovať iných. Je otázne, či všetci títo naozaj premýšľajú! A ak, či nemyslia v prvom rade na seba. Platíme si napríklad aj politikov, alebo novinárov, ktorí vyvárajú verejnú mienku a my preberáme všetky ich tzv. múdrosti neraz úplne nekriticky. Často nám stačí to, čo starým pohanom v Ríme: chlieb a hry!
Staršie generácie vedeli jedno: “Pán Boh má viac, ako rozdal”! Toto poznanie vedie ku “pokoju, ktorý prevyšuje každý rozum”. Dar pokoja časného i večného je darom tej istej štedrej pravice, na ktorú dnes myslíme a nezabúdame. Ďakujeme, že s darom chleba každodenného prijímame aj dar pokoja v tejto časnosti. Kde sa ľuďom chleba nedostáva, niet ani pokoja.
Je úžasné, ak poznávame, ako sa Pán Boh vie postarať o požehnanie úrod zeme napr. aj na Sahare. Nedávno som počul svedectvo človeka, ktorý na Aljaške navštívil výstavu zeleniny. Užasol, keď zistil, aká kvalitná a obrovská vie narásť za krátke leto na Aljaške zelenina. Skúste uhádnuť, akú váhu dosiahla napr. hlava kapusty tam vypestovaná?Neuveriteľných 60 kg! Aj také sú teda Božie cesty k požehnaniu úrod zeme. Sú dané nielen človeku. Ale iba človek vie a môže Pánu Bohu ďakovať a dobrorečiť! Nech znie a neutícha náš chválospev a dobrorečenie tu na zemi a nech raz pokračuje aj v nebesiach.
Slávnostná večera ako prejav vďaky za úrodu a požehnanie.
Takto sa rozospieval kráľ Dávid v 65-tom Žalme pri uvedomení si požehnania Božieho v daroch duchovných, ale aj v daroch pre telo. “Tebe patrí chválospev, Bože na Sione, a Tebe nech sa plní sľub. Ty nádej všetkých končín zeme, i ďalekých ostrovov. -Ty dávaš plesať tam, kde svitá ráno, kde sa zmráka večer. - Navštevuješ zem a napájaš ju, hojne ju obohacuješ. - Dobrotou svojou korunuješ rok, šľapaje Tvoje vlhnú tukom. sa pokrývajú obilím; výskajú a prespevujú”.
Istý príbeh, ktorý som čítal, hovoril o chudobnom mužovi, ktorému niekto dal krajec chleba. Tento muž prišiel za chlieb poďakovať pekárovi, ale on mu povedal: Neďakuj mne, poďakuj radšej mlynárovi, ktorý mi pripravil múku. A tak sa ten muž otočil a išiel za mlynárom, ale aj on mu povedal: Neďakuj mne, poďakuj radšej farmárovi, ktorý zasial pšenicu. A tak sa muž vybral hľadať farmára. Ten mu na jeho prekvapenie hovorí: Ani mne nemusíš ďakovať. Poďakuj radšej Bohu, ktorý dal slnko, dážď i úrodnú zem, aby si mohol jesť chlieb.
Bratia a sestry! Neprešli sme podobnou cestou. Nehľadali sme ako chudobný muž, ktorému podarovali kúsok chleba. V tento jesenný čas sme priam inštinktívne kráčali do kostola, aby sme poďakovali Pánu Bohu za všetko čo sa urobilo na poliach, záhradách, v skleníkoch,… Je to zvyk, starodávna obyčaj? Myslím si, že význam tohto sviatku si uvedomujeme stále menej a menej. Práci na poli sa venuje stále menší počet ľudí. Viacerí podotknú, že pri dnešných cenách ovocia a zeleniny sa to ani „neoplatí“. Keď sa nám niečo neurodí, úrodu zničí krupobitie, mráz alebo rozličné choroby, dovezieme chýbajúce potraviny zo zahraničia. Napriek tomu je však tento sviatok veľmi významný. Vedie nás, podobne ako toho chudobného muža, k hľadaniu pôvodcu všetkého dobrého.
Tento sviatok nám pripomína, čo všetko pre nás Pán Boh robí. Nielenže stvoril tento svet. Nielenže nám zaistil spasenie tým, že poslal svojho Syna na Golgotský kríž. On sa tiež o nás dennodenne stará. A to tým, že máme dostatok jedla, ale práve tak i všetko ostatné, čo potrebujeme k životu. Ďakujme Mu za to, ďakujme Mu za to nielen dnes, ale každý deň. Žalmista, ktorého slová sme počuli, nezabúda v modlitbe Pánu Bohu ďakovať. A jeho vďaka snáď otvára i naše oči a srdcia. Aj keď to na našom správaní nie je vždy jasne vidieť, nie je samozrejmé, že žijeme na tomto svete. Nie je samozrejmé, že hory sa zelenajú, moria sú plné života a zem nás sýti rozličným ovocím. Kde by táto naša zem bola, ak by Boh všetko ponechal na človeka, ktorý z nej viac berie ako jej dáva. Je snáď prirodzené, že rastie tráva pre dobytok a rastliny, ktoré pestuje človek? Je samozrejmé, že môžeme z plodov zeme upiecť chlieb tak potrebný k nasýteniu?
Možno niekto odpovie: áno, je to samozrejmé. Vďačný človek vie, že žiadna vec nie je samozrejmá. Vďačnosť ho zmenila a je iný ako ten, kto si myslí, že na všetko má nárok, právo, že všetko je samozrejmé a za nič nie je potrebné ďakovať. Nádherný príklad vďačnosti nachádzame v žalme proroka Abakuka: „Hoci figovník nekvitne, ovocia niet na viničoch a sklame úroda olív, polia nedodajú potravu, ulúpené sú ovce z košiara a dobytka nieto v stajniach. Ja radovať sa v Hospodinovi budem a jasať v Bohu mojej spásy. Abakuk bol v nesmierne ťažkej situácii, ale napriek tomu chválil Hospodina. Uvedomoval si, čo mu Boh ponúka a bolo toho oveľa viac ako len rodiaci vinič.
V tejto súvislosti sa nemôžeme vyhnúť otázke, či aj my vieme Bohu ďakovať. Vie dnešný človek prijať skutočnosť, že úroda, živobytie, hmotné i duchovné dary, sú rovnako ako život sám, darmi od Boha? Vedia to naše deti a vnúčatá? Nezabúdame my sami ďakovať Hospodinovi? Veď v dnešnej dobe je veľa nevďaku. Málo ľudí je vďačných Bohu za Jeho dary, ktoré dostávame. Väčšinou si myslíme, že dostávame to, čo nám patrí, na čo máme nárok. Nevieme byť vďační za dobré zmeny, ktoré nastali v našom živote. Nie sme vďační za ľudí, ktorí nemyslia len na seba a na svoj prospech.
Noemova obeta vďaky po potope (ilustrácia).
Myslím si, že jedným zo základných dôvodov odpadnutia od vďaky a tiež od samotného Boha je to, že sme obdržali blahobyt. Mnohé si môžeme kúpiť, poistením ochrániť pred stratou, znehodnotením a tak ľahko zabúdame, že všetko čo máme, máme od Boha. Čo teda robiť, aby sme neprepadli pokušeniam, ktoré plynú z blahobytu? Som presvedčený, že tou ochranou je štedrosť. Veď k nej nás vyzýva i apoštol Pavel: „a vo všetkom budete obohatení na všemožnú štedrosť, ktorá skrze nás pôsobí vďačnosť Bohu.“ (2Kor 9,11) Nebuďme teda chamtiví, nedajme sa zničiť blahobytom, buďme štedrí- tak ako je k nám vo svojej láske štedrý náš Otec nebeský.
Vzdávať vďaku Bohu za úrody zeme môže byť podľa niekoho len otázkou zvyku, ale ja verím, že pre nás je vďačnosť znamením, že sme spoznali krásu mnohých darov, ktorými nás obdaril Hospodin.
Sú ďalšie veci, ktoré nás uvádzajú do úžasu. Je to pozoruhodný fakt, že určité dvojice vecí sú v tesnom vzájomnom vzťahu. Cudzím slovom hovoríme, že sú v korelácii. V dnešný sviatok si uvedomujeme hlavne vzájomný vzťah medzi potravou a tráviacim systémom v našom tele a v telách ostatných živočíchov. Keby sme mali neviemkoľko úrody, ale nemali by sme tráviaci systém, ktorý potravu spracúva a robí ju využiteľnou pre organizmus, tak by nám úroda nič nepomohla. Potrava a tráviaci systém sú vo vzájomnom vzťahu, v korelácii. To určite nikto nepopiera. Ale potom je tu otázka: Ako vznikla táto korelácia?
Pri hľadaní odpovede začneme trocha absurdnými vetami: Je to azda tak, že keď sa objavila úroda, vytvoril sa v dôsledku toho nejakým náhodným vývojom tráviaci systém, ktorý je s úrodou v korelácii? Alebo azda naopak: Keď sa objavil tráviaci systém, objavila sa v dôsledku toho nejakým náhodným vývojom úroda, aby tráviaci systém mal čo spracúvať? To sú, pravdaže, úsmevné, či až smiešne predpoklady. Toľko tvorivej sily by sme náhode určite nemali pripisovať. Od vecnej otázky sme dohnaní k osobnej otázke: Kto? Kto je za touto vysoko zmysluplnou koreláciou medzi úrodou a tráviacim systémom? Kto to premyslel a naprojektoval? Kto to realizoval, takže to funguje? Musí to byť niekto, myslenie koho nepredstaviteľne vysoko prevyšuje naše ľudské myslenie.
Podobných korelácií je mnoho. Spomenieme ešte aspoň jednu. Je to korelácia, vzájomný vzťah medzi krídlami vtákov a vzduchom. Nik nepochybuje, že medzi týmito dvoma vecami je vzájomný vzťah. Krídla majú zmysel len za predpokladu, že existuje vzduch. Keby nebolo vzduchu, krídla by sa nedali uplatniť na lietanie. Ako vznikla táto korelácia, tento vzájomný vzťah? Nemôžeme povedať: Krídla vznikli náhodným vývojom preto, že existuje vzduch. A ešte menej môžeme povedať: Vzduch vznikol náhodným vývojom, preto, že existujú krídla. Pôvodcom aj tejto korelácie, vzájomného vzťahu medzi krídlami vtákov a vzduchom, je ten istý Tvorca, na ktorého dnes s vďačnosťou myslíme.
Ale vo chvíli, keď toto povieme, musíme si zároveň uvedomiť, že my, ľudia, sme od tohto Tvorcu v plnom rozsahu závislí. Nič z toho, čo je predpokladom nášho života a fungovania tohto života - nič z toho sme si nepripravili my sami, ale sme to dostali do daru bez našich zásluh a hodností. Nestvorili sme samých seba, ale len sme objavili seba na tomto svete, nestvorili sme slnko, vzduch, vodu, ale našli sme to tu pripravené, nestvorili sme semená rastlín, nestvorili sme úrodnú pôdu, ale všetko to sme našli, hotové, pripravené.
Pravdaže, pracujeme aj my, ľudia, a to usilovne. Prírodovedeckým bádaním sme objavili veľmi veľké množstvo zaujímavých vecí o vesmíre a o našej zemi, lenže to všetko sme vykonali pomocou mozgu, ktorý nám dal Boh, a okrem toho všetky tieto objavy nie sú nič iné ako postupné objavovanie úžasného Božieho diela. Technickými postupmi sme síce vytvorili množstvo užitočných vecí, strojov, ale to všetko opäť pomocou mozgu, ktorý nám dal Boh a zo surovín, ktoré do prírody uložil On. Žijeme teda z Božích zdrojov. Sme závislí od Stvoriteľa, ktorý stvoril nebo a zem, ktorý stvoril nás. Sme od neho totálne závislí, závislí vo všetkom.
Keď v taký deň ako je dnešný, ďakujeme Pánu Bohu za úrody zeme, uznávame svoju totálnu závislosť od neho. Uznať túto závislosť - to nie je nedôstojné ponižovanie seba, ale je to jednoduché, vecné, pokorné uznanie stavu, statusu, v akom sa nachádzame. Tento stav totálnej závislosti človeka od Pána Boha jednoducho existuje, a nič na tom nemôže zmeniť ani ľudské popieranie a protesty. Uznať svoju závislosť od Pána Boha - to je cesta k plnosti života. Pravidelné ďakovanie za prijaté dary je budovanie dôvery v Pána Boha aj smerom do budúcnosti.
Ak si pri pravidelnom ďakovaní znova a znova uvedomujeme, čo všetko už Pán Boh pre nás vykonal, aké množstvo darov sme od neho už dostali, tak sa sama od seba, celkom prirodzene vybuduje v našom srdci dôvera, že nás takýmto požehnaním bude sprevádzať aj v budúcnosti. Pri pravidelnom ďakovaní si zároveň uvedomíme, že okrem hmotných darov nám Pán Boh dáva aj množstvo darov duchovných. Predovšetkým Pán Ježiš Kristus nás upozorňuje na dôležitosť duchovných darov a duchovných hodnôt. Varuje nás, aby sme sa do hmotných darov Božích neponorili takým spôsobom, žeby sme zabudli na prvoradý význam duchovných hodnôt.
Spomedzi viacerých Ježišových výrokov na túto tému môžeme uviesť aspoň jeho slová, ktoré povedal pokušiteľovi, keď ho nahováral, aby z kameňov urobil chleby. Vtedy Ježiš vyriekol známe slová: „Nie samým chlebom bude človek žiť, ale každým slovom, ktoré vychádza z úst Božích.“ Vedomie totálnej závislosti od Pána Boha nás vedie okrem iného aj k tomu, aby sme sa učili od Pána Ježiša hodnotiť veci, aby sme vedeli rozoznávať, čo je najdôležitejšie, a čo má iba vedľajší význam, a čo je dokonca škodlivé.
Prijať s uznaním a radosťou poznanie, že sme od Pána Boha závislí aj pokiaľ ide o hmotné potreby pre život aj pokiaľ ide o duchovné hodnoty, to je nielen prijatie existujúcej skutočnosti, ale to je zároveň prevencia, ochrana pred jedným veľmi nebezpečným ohrozením života. Toto nebezpečné ohrozenie sa nazýva „závislosť“. Ide teda o to isté slovo, ktoré sme doteraz v kázni používali na označenie vzťahu medzi Pánom Bohom a človekom. Ibaže z obsahového hľadiska tu ide o závislosť celkom inú: závislosť od alkoholu, drog, fetovania, gamblérstva, chaotického sexu a iných deštruktívnych vecí. Ide o závislosť, pri ktorej sa z človek stáva bezmocný závislák.
Vďačnosť mení všetko - CELÁ KÁZŇA | Joyce Meyer
Pozoruhodná skutočnosť, že na označenie oboch týchto veľmi protichodných vzťahov a postojov sa používa to isté slovo: „závislosť, závislý“, nás núti zamyslieť sa. Vzťah medzi týmito dvoma druhmi závislosti by sa dal vyjadriť napríklad takto: Čím viac človek prijíma, uvedomuje si svoju závislosť od Pána Boha, čím viac ju prežíva, tým menej mu hrozí nebezpečenstvo, že sa stane závislý od tých zlých, deštruktívnych vecí. Čím menej človek uznáva svoju závislosť od Boha, čím menšiu váhu pripisuje duchovným hodnotám, tým viac je ohrozený závislosťami, ktoré ničia jeho i jeho blízkych.
Dá sa to ľahko vysvetliť: Človek neznáša vnútornú prázdnotu. Vnútorná prázdnota chce byť zaplnená. Ak nie je zaplnená dobrými, pozitívnymi vecami, ak nie je plná toho, čo do ľudského vnútra vstupuje z radostne prežívanej závislosti od Pána Boha, tak sa tam nahrnie množstvo zhubných vecí, ktoré zaplnia vnútro človeka a vzniká závislosť, ktorá je predzvesťou skazy. Keď apoštol napísal klasickú vetu: „Nedaj sa premôcť zlému, ale dobrom premáhaj zlé“, myslel zrejme aj na to, že ak naplníme svoje vnútro dobrými hodnotami - vierou, láskou, nádejou, staneme sa odolní voči zlým a nebezpečným veciam.