Hradisko I pri Spišských Tomášovciach: Významná lokalita Nitrianskeho kniežatstva

Významné hradisko Nitrianskeho kniežatstva na východnom Slovensku podrobne skúmal v poslednej dobe predovšetkým Peter Šalkovský, ktorý čiastkové výsledky výskumov zverejnil v roku 2006.

Poloha a charakteristika lokality

Hradisko I sa nachádza na rozhraní Slovenského raja s Hornádskou kotlinou a katastrov obcí Spišské Tomášovce a Smižany (okr. Spišská Nová Ves) na ľavobreží Hornádu pri jeho sútoku s Tomášovským potokom.

Hoci názvom Hradisko I bolo pôvodne označované iba vápencové bralo (540-567 m n. m.), ktorého plošina je opevnená a kde sa predpokladala akropola, dnes tak nazývame celú lokalitu, teda aj bezprostredné okolie rozčlenené do troch polôh. Hradisko bolo zložené z „akropoly" umiestnenej na dominantnom brale a z „podhradia či podhradí" na relatívne plochom západnom a severovýchodnom predpolí.

Technika, materiál i kvalita opevnenia „akropoly" Hradiska I (poloha 1) i západného „podhradia" (poloha 3 či Pod hradiskom) je podobná, nepoznáme ale kvalitu vnútornej zástavby a využitia „akropoly". Isté je, že obe polohy boli v inkriminovanom období súčasťou jedného opevneného celku. Opevnený areál „západného podhradia" musel z hľadiska vojenského a, samozrejme, aj funkčného tvoriť jeden celok s vyvýšenou „akropolou" bez opevnenia a vojenskej kontroly (opevnenie terasy by prakticky nemalo zmysel).

Pomerne plochá terasa Tomášovského potoka bola rozčlenená na dve časti. Dominantná časť bola opevnená valmi z troch strán - zo severnej, západnej a južnej, vytvárajúc tak približne lichobežníkovitý areál s plochou asi 3 ha v nadmorskej výške 507-527 m. Na štvrtej - východnej strane (dlhej cca 297 m) sa valy pripínali skoro kolmo k prudko stúpajúcemu skalnému svahu hradiska s vrcholovým plató v nadmorskej výške 560-567 m.

Celkový pôdorysný plán sídliskového celku a umiestnenie valov boli determinované terénnym reliéfom lokality. Severný val je na východe upnutý v mieste, kde akropola začína výraznejšie svahovito stúpať a vyčleňovať sa nad okolitý terén. Západným smerom bol tento val projektovaný v takmer rovnej línii, nie však pozdĺž vrstevníc, ale priečne cez ne, teda priamo k miestu, kde sa začína výškové odsadenie terasy nad nižšie položeným Tomášov-ským potokom, ktoré pokračuje ešte v masívnejšej podobe pozdĺž celého západného i južného valu.

Charakterom a dĺžkou valov i plošne sa tento areál radí k stredne veľkým hradiskám. Plocha terasy, s rozlohou približne 3,3 ha, bola opevnená valmi s celkovou dĺžkou okolo 600 m (520 + 80 m). V spektre hradísk z územia Slovenska sa rozlohou radí pred hradiská Jur pri Bratislave, Starý Tekov, Tlmače, Kozmálovce, Hronský Beňadik, Zemplín. Spolu s akropolou, ktorá z obranných dôvodov nutne musela byť súčasťou jedného opevneného celku, dosahovala táto lokalita okolo 5-6 ha, čo je približne porovnateľné s hradiskami v Jaseňové, Devíne či na Bratislavskom hrade.

Fortifikácia a materiálna kultúra hradiska odráža nielen regionálne osobitosti tunajšieho slovanského osídlenia v úseku od 8. do 10. stor., ale aj jeho interakcie tak s Nitrianskym kniežatstvom či Veľkou Moravou na juhozápade, ako i s poľskými kmeňmi v Povislí na severe.

Nitrianske kniežatstvo v rámci Veľkej Moravy

Konštrukcia valu

Konštrukcia valu a jeho rozmery neboli jednotné. In situ bol zachovaný čelný, tzv. suchý múr z lomového kameňa v troch takmer súvislých úsekoch (vysokých 10-70 cm, spolu dlhých cca 135 m) v severnom a západnom vale. Išlo zväčša o riadkové murivo pomerne starostlivo kladené, bez badateľného spojiva.

Drevená komorová konštrukcia bola doložená najmä vo veľkej časti severného valu vo forme do tehlová prepálených pásov podložia - akýchsi tepelných „odtlačkov" spálených komôr. Celková šírka fortifikácie nebola jednotná. Najmasívnejšia bola vo východnej časti severného valu - pri severovýchodnej bráne, kde čelná plenta dosahovala až 1,35-1,4 m a drevozemné teleso 2,50-2,65 m (spolu teda 3,9-4 m). Zvyšok severného valu bol mierne subtílnejší.

Osobitne zosilnenou konštrukciou boli riešené strategicky a staticky najcitlivejšie miesta - severozápadné nárožie, brána v severovýchodnom rohu a brána aj priepust v západnej časti severného valu. Pri severozápadnom nároží bol priestor medzi dvomi dlhými komorami spevnený masívnou, minimálne 2,5 m širokou kamennou priečkou cez celú šírku valu. Podobnými priečkami, širokými 80-100 cm, bola z oboch strán spevnená „bastiónovitá" konštrukcia nárožia, vnútri vystužená tromi lichobežníkovitými, vejárovité usporiadanými drevenými komorami s priečnymi brvnami hlboko vnorenými do čelnej plenty zosilnenej na cca 100 cm. Obdobné spevňujúce priečky sa zistili napríklad aj v severozápadnom úseku opevnenia akropoly v Mikulčiciach. Absencia stôp malých komôr, resp. dlhé komory východne i južne od „nárožnej bašty" boli interpretované ako obytné objekty vstavané do telesa valu. Podporujú to stopy podláh a nálezy drobných predmetov, ako aj spevnenie valu priečnymi múrmi nielen priamo v nároží, ale tiež zo západnej strany tretieho takéhoto objektu.

Západné krídlo hlavnej brány, dlhé 7,8 m, oplentované rovnakou technikou ako celý val, teda z lámaných zlepencov a pieskovcov, bolo zachované až do výšky 60 cm. Presahovalo smerom dovnútra areálu skoro 5 m a dosahovalo v nároží hrúbku vyše 2 m. Znútra bolo ukončené veľkou kolovou jamou s priemerom 27 cm (pravdepodobne súčasťou systému brány). Vstup vpredu bol široký okolo 2,8 m, smerom dovnútra sa mierne šikmo zužoval na cca 2 m. Takáto brána patrí ku kliešťovitému typu. Priebeh prístupovej cesty možno predpokladať v priamom smere zo severu pozdĺž svahu akropoly. Priekopa až pred bránu nepokračovala (asi zo statických dôvodov). Končila 3 m západne, pričom v medzipriestore boli zistené kolové jamy, ktoré tu naznačujú existenciu akejsi krátkej predsunutej palisádovej zásteny.

V severozápadnom predpolí opevnenia možno reálne predpokladať minimálne potokom zaplavovaný, podmáčaný terén, možno dokonca akúsi čiastočne umelú vodnú plochu - neveľkú nádrž vytvorenú pomocou hrádze o čosi nižšie na Tomášovskom potoku. Vodná plocha pravdepodobne prispievala k zvýšeniu bezpečnosti podhradia. Pri východnom okraji terasy, sa v miestach pripojenia k akropole skúmal polkruhovitý val s priemerom okolo 25 m a šírkou 2-2,2 m, previazaný s podložím.

Pred severným valom bola rezmi zistená priekopa hlboká 1,8-2 m, široká 7,5-8 m, v dĺžke skoro 100 m.

Typ valov hlavného areálu s vonkajším kamenným múrom a vnútornou drevenou, miestami aj kamennou stenou, s jadrom rôznej drevozemnej, najmä komorovej konštrukcie, vyskytujúci sa vo viacerých variáciách, predstavuje hlavnú fortifikačnú techniku slovanského stredodunajského (veľkomoravského) obranného staviteľstva v 9. stor. Z územia Slovenska je publikovaných 14 takýchto lokalít - Pobedim, Mužla, Bratislava-Devínska Nová Ves (Na pieskoch a Nad lomom), Bratislava-Hrad, Jur pri Bratislave, Tlmače, Hronský Beňadik (s čelným kamenným múrom a vnútornou drevenou stenou), Nitra-Hrad (val I a II), Nitra-Martinský vrch, Bojná, Majcichov, Detva. Na Morave a v Čechách sa identifikovalo asi 10 takýchto lokalít (napr. Mikulčice, Břeclav-Pohansko, Sudomérice, Uherské Hradište, Nejdek, Tašovice) a na ďalších môžeme takúto fortifikačnú techniku predpokladať Doklady podobných opevnení poznáme i v priestore medzi tokmi Labe a Sála na lužicko-srbských územiach, kde sa všeobecne spájajú s východofranským vplyvom na miestnu slovanskú obrannú architektúru

Plenty tomášovského opevnenia boli budované pomerne starostlivo, ťažiskovo z plocho lámaného kameňa. Tvar prepáleného podložia indikuje komorovú výstuž telesa valu, tvorenú pravdepodobne klasickými zrubmi majúcimi spredu na sucho kladenú kamennú plentu a aspoň miestami aj zadnú stenu spevnenú zvislými kolmi či subtílnejšou, nižšou kamennou plentou. Komorová armatúra predstavuje oproti roštovej či klieštinovej dokonalejší spôsob zaistenia stability valu, pretože eliminovala negatívne pôsobenie vodorovných síl.

Analógie k dlhým komorám v telese tomášovského valu nepoznáme. V Spišských Tomášovciach bola hlavná technológia - zrubové komory - doplňovaná v báze roštovou pokládkou a vnútorná stena valu spevňovaná zvislými brvnami. Pravdepodobne tunajšie zrubové komory valu neboli robené všade dôsledne, resp. Celkove predpokladáme výšku opevnenia u priemerného valu 1,6-2,1 m a u najmasívnejšieho 2,1-2,6 m oplentovaného zemného telesa.

To bolo zrejme ešte navýšené o predprseň z palisádovej steny (o existencii takýchto stien sa obecne nepochybuje), ktorej výška nad telesom valu bola funkčne determinovaná výškou trupu obrancov a zakotvená bola približne rovnako hlboko vo výstuží valu za čelnou plentou. Predpokladá sa, že val bol bránený v konečnej fáze najmä ručnými sečnými a bodnými zbraňami (kopija, sekera, meč), teda palisáda nemohla byť vyššia než vystreté ramená obrancov (pri priemernej výške veľkomoravskej mužskej populácie 1,65 m), čo mohlo byť okolo 1,35 m. Pri predpoklade nízkej drevenej ochodze to mohlo byť zrejme o čosi viac, minimálne okolo 1,5 m. Celková výška tomášovskej fortifikácie aj s palisádovou predprsňou teda mohla byť nad západným svahom cca 2,6-3,6 m a v severnom vale okolo 3,6 až 4,1 m.

Nie sú žiadne indície k úprave koruny valu, ktorú bolo iste nutné chrániť proti premáčaniu dažďom. V zásade tomu bolo možné najdokonalejšie zamedziť jednoduchým prestrešením, ale aj vyložením doskami alebo mačinou, teda zatrávnením. K ochrane základov voči premáčaniu povrchovými vodami slúžili asi plytšie priekopy.

Je evidentné, že najviac úsilia i materiálu sa investovalo do severného valu pretínajúceho takmer rovný prístupový terén z pomerne plochej Hornádskej kotliny, v ktorom holi aj obe brány. Svedčí o tom zosilnenie celého valu, no najmä jeho častí pri bráne, vyhĺbenie priekopy hlbokej až 2 m a širokej 7-8 m, a pravdepodobné využitie vôd Tomášovského potoka na zaplavenie okolia severozápadného výbežku opevneného areálu, ako aj „baštovité" či vežovité stvárnenie severozápadného nárožia, umožňujúce lukostreľbou lepšie chrániť valy. Takéto spevňujúce články poznáme z neskorších stredovekých fortifikácií, kde bašty vystupovali z línie hlavnej hradby, čo umožňovalo ostreľovanie priestoru pri päte opevnenia i krížové ostreľovanie predpolia. Na rozdiel od bašty dosahovala veža väčšiu výšku ako priľahlé hradobné úseky, s ktorými komunikačné súvisela, čo tiež poskytovalo obrancom výhodu.

Oproti valom s drevenou čelnou stenou boli fortifikácie s kamennou plentou odolnejšie proti požiaru a prelomeniu. Statické vlastnosti však nedovoľovali stavať škrupinové hradby so suchými múrmi omnoho vyššie než 4 m, čo nepredstavovalo nezdolateľnú prekážku. Preto bola z obranných dôvodov dôležitá nielen výška valu, ale aj šírka ochodze, ktorá v prípade preniknutia prvých dobyvateľov na korunu hradby umožnila sústrediť ďalších obrancov na ohrozené miesto. V praxi to však bolo limitované spotrebou stavebných hmôt. Temeno valu muselo byť, samozrejme, vždy užšie než základňa.

Valy so šikmými stenami síce dovoľovali stavať teoreticky do neobmedzenej výšky, ale za súčasného rozširovania valu. Čím vyšší mal byť val, tým musel byť širší, teda aj viac stavebných hmôt bolo potrebných na jeho stavbu. Reálne množstvo dreva a kameňa, ktoré bolo v silách danej komunity zhromaždiť a spracovať, bolo asi určujúce pri projektovaní jeho parametrov. Vysoký podiel dreva asi dostatočne zamedzoval mechanické rozrušenie, ale takéto valy boli viac ohrozované požiarom, ktorým bývali nakoniec i znefunkčňované.

Datovanie

Východiskové argumenty k datovaniu valu priniesli viaceré nálezové situácie, predovšetkým objekty blízko valu, prekryté jeho deštrukciou. Dobu existencie valu reprezentujú pravdepodobne objekty s archaickou keramikou, ostrohou s háčikmi, neskoroavarským bronzovým jazykovitým nákončím s esovitým rastlinným ornamentom a bronzovou náušnicou, s možným datovaním od konca 8. do polovice 9. stor.

Dobu po zániku valu indikuje ostroha s trojuholníkovitými pochádzajúca z hornej vrstvy nad deštrukciou valu. Analógie (Bŕeclav-Pohansko, Bratislava, Devín) sú datované do druhej polovice 9. stor. alebo do klasického veľkomoravského horizontu. Vtedy tu už pravdepodobne existovalo iba otvorené sídlisko, ktorého trvanie zatiaľ rámcovo datujeme do druhej polovice 9. stor. až 10. stor. Masívne stopy prepálenia valu svedčia o jeho zničení požiarom. Iba ako pracovné konštrukcie možno označiť úvahy spájajúce jeho zánik s procesom etatizácie niekedy v prvej polovici 9. stor. a včlenením územia Spiša do moravského štátu.

Tieto úvahy a chronológiu podporujú nálezy solitérnych detských hrobov v polohe za hotelom Flóra, v ktorých boli strieborné hrozienkovité náušnice so zdobeným spodným oblúkom, byzantsko-orientálneho rázu datovateľné do konca 9. stor., s prežívaním v prvej polovici 10. stor. Pravdepodobne s touto dobou, t. j. m.) vrchu Čingov, známeho z prieskumov a menších sondážnych akcií

Polkruhový valovitý objekt vo vnútri areálu bol pravdepodobne pôvodne vybudovaný v dobe rímskej a počas existencie slovanského hradiska opäť zrekonštruovaný a využitý v rámci existujúceho obranného systému lokality.

Druh použitej fortifikácie a typy obytnej architektúry terasy Tomášovského potoka naznačujú jeho intenzívne využitie tak na bývanie, ako i na hospodársky život.

tags: #podiovy #chram #podorys