Jedným z najpozoruhodnejších spoločenských úkazov v našich zemepisných šírkach je strata povedomia o Ruthénoch - Rusnákoch - Rusínoch, ako u väčšinového obyvateľstva, tak aj u ľudí majúcich - vďaka svojim predkom - „pokrvné“ prepojenie na túto národnostnú skupinu. Tí pritom už za čias existencie samotného Uhorska (a neskôr Rakúsko-Uhorska) boli vnímaní v pozícii svojbytného národa a tvorili významnú súčasť jeho obyvateľstva: „A teda populácia pozostáva zo siedmich dôležitých národností - Maďari, Nemci, Slováci, Rumuni, Ruthéni, Chorváti a Srbi… (Seton-Watson, 1908)“ Alebo: „Iba niekoľkí na takto ďalekom severe sú čistými Maďarmi - oni sú Nemcami, Slovákmi a Ruthénmi… (Bovill, 1908)“
Väčšina ľudí si výskyt Ruthénov na Slovensku - z hľadiska ich geografického vymedzenia - predstavuje najmä niekde v blízkosti okrajových oblastí (Šariš, Zemplín), niekde na hraniciach s Poľskom a Ukrajinou. Ibaže takéto nazeranie nie je - podľa môjho názoru - celou pravdou. V téme zbehlejší síce zvyknú vedieť aj o existencii rusnáckych usadlostí na Spiši, ale už málokto vie o existencii celého radu obcí a dedín v okolí Košíc, ktoré môžu mať významné „ruthénske“ historické pozadie.
Len málokto na Slovensku si totiž uvedomuje, že za čias Rakúsko-Uhorska (konkrétne až do nejakého roku 1817-1818, ak mám správne údaje) nachádzala nemalá časť obyvateľov východného Slovenska svojich biskupov na Podkarpatskej Rusi - v Mukačeve. V tých časoch totiž Abovská, Šarišská, Zemplínska a iné župy spadali pod správu Mukačevskej gréckokatolíckej eparchie. Dôkazy o tom je možné nájsť v dokumente s názvom „Catalogus Venerabilis Cleri Almae Dioecesis Munkatsinensis Sede Episcopali Vacante Pro Anno 1814“. Biskupi z Mukačeva boli pritom považovaní, ako už vieme, za biskupov „Ruthénov“, priamych predkov dnešných Rusínov. Konštatovanie o nerozdeliteľnej spojitosti „Ruthénov“ s Gréckokatolíckou cirkvou nachádzame aj v iných zdrojoch: „…bez výnimky patria ku Gréckokatolíckej cirkvi… (Berzeviczy, 1918)“
Historická kniha „Hungaria Diplomatica - Temporibus Mathiæ de Hunyad, Regis Hungariæ (Pars II.)“ [„Diplomatické Uhorsko za čias Mateja Korvína - uhorského kráľa (II. časť)“, pozn.], vydané v roku 1771, obsahuje: „…zbierku diplomatických listín a iných dokumentov, ktoré osvetľujú záležitosti Uhorska v jeho dobe…“ Tieto dokumenty zoradil a doplnil poznámkami [člen Jezuitskej spoločnosti, pozn.] Stephani Kaprinai [Štefan Kaprinai, pozn.] Jedným z týchto dokumetov je aj menovací dekrét z roku 1458 pre ruthénskeho kňaza do farnosti v okolí „Munkats-monaster“ [pre okolie kláštora v Mukačeve (Podkarpatská Rus - Zakarpatie), pozn.], kde sa píše:
„…Matej, z Božej milosti kráľ Uhorska, Dalmácie, Chorvátska atď., odporúčame na zapamätanie tento obsah, pričom oznamujeme všetkým, ktorých sa to týka: že po dôkladnom preskúmaní mravov a schopností Lukáša, kňaza Ruthéna [použitá fráza: ‚Præsbyteri Rutheni‘, pozn.] (2), ktorý si zaslúžil odporúčania nám sprostredkované od niektorých našich poddaných, a tak isto aj zo strany plebsu ruthénskeho [použitá fráza ‚plebaniem Ruthenicalem‘, pozn.] (3) svätého Mikuláša (4) pre okolie panstva mukačevského monastiera [použitá fráza ‚Munkats monostra‘, pozn.] (5), známeho obradom ruthénskym [použitá fráza ‚ritu Ruthenorum‘, pozn.] (6). Táto fara s jej obvyklou právomocou, ktorú Lukáš už mnoho rokov držal oprávnene a stále ju drží, je na základe našej kráľovskej autority považovaná za spadajúcu pod naše menovania, ako to robili aj predchádzajúci uhorskí králi. Preto sme sa rozhodli… (s. 193)“
Ilustračný obrázok, ktorý vám vyššie prinášam je súbor niekoľkých strán z o dva roky novšieho dokumentu „Schematismus Venerabilis Cleri Graeci Ritus Catholicorum Dioecesis Munkacsiensis Ad Annum 1816“. Ten je na informácie o niečo bohatší, než tomu bolo pri spomenutej publikácii z roku 1814, pričom rovnako zachováva posolstvo, na ktoré sa snažím poukázať.
Takto nejako by mohlo vyzerať orientačné vytýčenie, kde všade mohla byť na konci 18. a začiatku 19. storočia významnejšia prítomnosť „ruthénskeho“ obyvateľstva v okolí Košíc, alebo už ich potomkov:
- Belža (farnosť / Bölzse-Szigeth)
- Čaňa (Csány), Gyňov (Gönyű), Seňa (Szina), Kechnec (Kenyhécz), Žďaňa (Zsadány), Skároš (Szkáros);
- Košický Klečenov (farnosť / Kelecsény, Klyacsanov), Svinica (Szinnye, Szvinitza), Ďurkov (Györke, Gyurkov), Vyšná Myšľa (F. Mislye), Nižná Kamenica (A. Kemencze, Kamenitza);
- Kráľovce (farnosť / Királynép, Kralyovczi), Chrastné (Haraszti), Vajkovce (Vajkócz), Rozhanovce (Rozgony, Roszanovczi), Ploské (Lapispatak), Budimír (Budemér), Bretejovce (Beretö, Breczejovczi);
- Cestice (farnosť / Szeszta), Čečejovce (Csécs), Perín-Chym (Him, Hym, Hima), Komárovce (Komarócz), Veľká Ida (Nagy - Ida), Mokrance (Makranez);
- Slanské Nové Mesto (farnosť / Újváros), Kalša (Kalsa), Ruskov (Regete - Ruszka, Ruszkow), Slančík (Kis - Staláncz);
- Sady nad Torysou (farnosť / Zdoba), Olšovany (Ósva, Olsovjani), Košická Polianka (Lengyelfalva, Polyánka), Vyšná Hutka (F. Hutka), Nižná Myšľa (A. Mislye), Krásna nad Hornádom (Széplak cum Széplak - Apáthi), alebo taká Hačava (farnosť / Falucska, Hacsava)?
Príchod Ruthénov na Slovensko bol postupný, prebiehal najskôr v niekoľkých vlnách a pomerne dlhé obdobie Táto skutočnosť sa dá vypozorovať na dátumoch vznikov jednotlivých obcí na území Slovenska, o ktorých sa vie, že boli pôvodne (zakladané, prípadne v priebehu času osídľované) alebo stále sú rusínske. Napríklad:
- Čirč (Csircs) má potvrdenú existenciu už v roku 1243 - „Par. Ant. anno 1243. jam exstitit, (1903, s. 102)“ [historické pramene (1851, 1. Zväzok, s. 221) uvádzajú: „…rusínska dedina, Šarišská župa, blízko Popradu a Galície…,“ pozn.];
- Malcov (Malczov, Malczó, Malyczó) má potvrdenú existenciu už v roku 1338 - „Anno 1338. jam exstitit, (1903, s. 67)“ [historické pramene (1851, 3. Zväzok, s. 64) uvádzajú: „…rusínsko-slovenská dedina, Šarišská župa…,“ pozn.];
- Kružlov (Kruszló) má potvrdenú existenciu už v roku 1338 - „Anno 1338. jam exstitit, (1903, s. 65)“ [historické pramene (1851, 2. Zväzok, s. 277) uvádzajú: „…rusínska dedina, Šarišská župa…,“ pozn.];
- Lukov (Lukó) má potvrdenú existenciu už v roku 1338 - „Anno 1338. jam exstitit, (1903, s. 67)“ [historické pramene (1851, 3. Zväzok, s. 51) uvádzajú: „…rusínska dedina, Šarišská župa…,“ pozn.];
- Legnava (Lagnó, Laghno) má potvrdenú existenciu už v roku 1366 - „Qua possessio anno 1366. jam exstitit, (1903, s. 104)“ [historické pramene (1851, 3. Zväzok, s. 8) uvádzajú: „…rusínska dedina, Šarišská župa, neďaleko Popradu na okraji Galície…,“ pozn.];
- ale už pri dedine Šarišské Jastrabie (Jesztreb) sa hovorí o roku 1590 - „Par. Ant. anno 1590. jam exstitit, (1903, s. 103)“ [historické pramene (1851, 2. Zväzok, s. 156) uvádzajú: „…rusínska dedina, Šarišská župa…,“ pozn.];
- Nižná Pisaná (Alsó Piszana) má potvrdenú existenciu v roku 1610 - „Par. haec anno 1610. jam exstitit, (1903, s. 75)“ [historické pramene (1851, 3. Zväzok, s. 51) uvádzajú: „Pisana, (Alsó és Felsö) 2 rusínske dediny, Šarišská župa…,“ pozn.]
Na týchto niekoľkých údajoch je evidentné stáročia prebiehajúce osídľovanie odľahlých území dnešného Slovenska, z ktorého tá najpodstatnejšia časť sa odohrala niekedy v 14.-18. storočí.
Etnické zloženie Slovenska v roku 2011
Uvedené dátumy nemusia byť úplne presné, slúžia primárne na ilustráciu myšlienky časového rozloženia príchodu „ruthénskych kolonistov“ na neobývané územia. Vychádzal som z dokumentu z roku 1903 a je veľmi pravdepodobné, že za viac ako 120 rokov sa našli mnohé iné údaje, i keď ja som si tieto dáta priebežne overoval a nie sú (možnože na pár výnimiek) vo výraznom rozpore so súčasnými zisteniami.
Z tohto hľadiska predstavuje mesto Košice a jeho okolie isté špecifikum. Vzhľadom na ekonomickú významnosť tohto regiónu sa doňho nesťahovali iba Rusnáci, pre ktorých to bol prvý stret s novou vlasťou, ale aj pôvodom Rusnáci - narodení už na Slovensku. Tí takto prichádzali za vzdelaním a hlavne lepším živobytím z citeľne chudobnejších pomerov prevládajúcich v odľahlých a menej rozvinutých regiónoch: „…ich kultúrny stav je mimoriadne nízky a chudoba hraničí so zanedbanosťou [mizériou, biedou, opustením sa; pozn.] (Berzeviczy, 1918)“
V roku 1906 bol v Liverpoole vydaný cestopis s názvom „A Tour in the Alps of Dauphiné and A Tour in the Carpathians“, ktorý napísala Emily Hornby. V tejto knihe (s. 100) sa píše o tom, ako sa táto pani cestovateľka dostane do Košíc (Kaschau). (…) Na trhoch sa to už hemžilo ľuďmi a bolo tam množstvo vidiečanov v slovanských krojoch - ženy mali pestrofarebné sukne, vyšívané vesty a ružové, ako aj biele tašky prehodené cez chrbát, ich nohy boli odhalené ani nie po kolená.“ Týmito ženami boli Slovenky, ale určite i nejaké tie Rusínky.
ĽUDOVÉ ZVYKY A TRADÍCIE
Áno, mohlo sa stať, že sa niekde popri Rusnákoch vyskytli aj nejaké tie rodiny „Valachov“, ale ja osobne predpokladám, že v tomto geografickom priestore - okolie Košíc - drvivú väčšinu vždy tvorili spomenutí Rusnáci, nakoľko nemám žiadnu vedomosť o tom, kde by sa tu niekedy používal bohoslužobný jazyk „Lingua Valachica“, ktorý bol v minulosti pomerne bežným v oblastiach pohraničia maďarsko-ukrajinsko-rumunského.
Najčastejším proti-argumentom v tejto debate určite bude: „Ale i tak! Prítomnosť gréckokatolíkov nemusí automaticky znamenať ich ‚ruthénsky‘ pôvod!“ Preto sa potvrdeniu tejto skutočnosti povenujme o čosi rozsiahlejším spôsobom. Ono to takto vo všeobecnosti zvyklo byť. Mukačevská gréckokatolícka eparchia existovala dávno pred jej prešovskou alebo košickou odnožou. Čiže ten ťah približne odkiaľ sa táto viera na Slovensko šírila, z akej svetovej strany - je naznačený, ale hlavne - aké etnikum ju do tejto oblasti v najväčšej miere prinášalo? Toto je asi vcelku zrejmé.
Skúsme to inak. « „Na to však knieža Kocel [syn Pribinu, pozn.] ustanovil Metoda biskupom v Panónii…, (Magnae Moravie Fontes Historici I., s. 196)“ » Cyril a Metod priniesli do našich končín istý obrad. Ale ten obrad nebol z Ríma. Takýto podstatný fakt sa z debát pričasto čudesne vytráca. Nie všetkým je príjemný.
Po zániku Veľkej Moravy, etapovitom ovládnutí jednotlivých častí Slovenska, došlo napokon k vzniku štátneho celku, ktorého sa Slováci stali súčasťou - vzniklo Uhorsko. „Snaha kresťanských misionárov v Uhorsku bola korunovaná úspechom. V roku 993 svätý Vojtech, pražský biskup, vstúpil na územie Uhorska a zostal tam až do okamihu, keď konvertoval a pokrstil niekoľkých členov vládnucej rodiny…, (Birinyi, 1924)“ a napokon aj samotného Štefana I., neskôr korunovaného za prvého uhorského kráľa. Týmto aktom sa katolicizmus - „Rímsky obrad“ - stal štátnym náboženstvo Uhorska.
Aladár Kriesch-Körösföi k tomu dodáva: „Kňazi, ktorí za kráľa Štefana a jeho nasledovníkov obrátili krajinu na kresťanstvo boli nemeckého a ‚latinského‘ pôvodu. Za nimi nasledovali obchodníci a kolonisti, ktorí prechádzali celou zemou a všade zakladali mestá popri usadlostiach, ktoré už existovali a boli väčšinou ‚rímskeho pôvodu‘. (Holme, 1911)“ Kráľovi Štefanovi na tomto skutočne záležalo: „Osobne navštívil i tie najodľahlejšie časti krajiny a rozširoval tam kresťanské pravdy… (…) Potom, čo bolo konvertovanie Maďarov ukončené, Štefan usporiadal Kresťanskú cirkev na firemnej báze. Rozdelil Uhorsko na cirkevné dištrikty a do čela každého dištriktu umiestnil cirkevného vodcu. (Birinyi, 1924)“
Čo v podstate urobil tento uhorský kráľ? Vymenoval si [ak mám dobré informácie, tak finálne „odobrenie“ dával pápež, pozn.] naprieč celou krajinou svojich - jemu naklonených - kňazov. Tak to čítam ja. Týchto podporoval a oni sa mu odvďačovali ovplyvňovaním plebsu - podľa toho, ako dobre sa o týchto cirkevných hodnostárov kráľ staral: „…bohatstvo a vysoké spoločenské postavenie duchovenstva im poskytovalo množstvo príležitosti k zmyselným pôžitkom. Biskupi, opáti a vyšší predstavitelia cirkví v Uhorsku boli vo všeobecnosti bohatými vlastníkmi pozemkov, ktorí v rámci panujúceho feudálneho systému často rozhodovali nielen o tomto majetku, ale aj o životoch a slobodách svojich poddaných. Niet preto divu, že namiesto toho, aby pásli baránky Kristovho stáda, zaplietali sa do svetského podnikania a záležitostí štátu, pričom ich životy boli notoricky nevhodné na oslavu evanjelia. (Craig, 1854)“
Slováci už mali prijaté kresťanstvo, mali svoj obrad, mali SVOJICH kňazov, no tých postupne nahradzovali tí - rímskokatolícki. Čo sa dialo potom? Husiti, reformácia, protestanti, luteráni, kalvíni (reformisti), proti-reformácia, jezuiti! Na ilustráciu: „Cordatus potom šiel za Lutherom a z Wittenbergu poslal Jána, svojho splnomocnenca, do Uhorska s cieľom - rozširovať písomnosti Luthera. Maďari ho zajali a upálili na hranici spoločne so všetkými knihami, ktoré mal pri sebe, (Balogh, 1906)“ - bolo to skrátka dosť divoké, a keď už bolo „domorodé“ obyvateľstvo Slovenska nadobro „spracované a konvertované“ na rímskokatolíkov, evanjelikov a ďalšie konfesie, tak v tom tu začali do rôznych častí krajiny prichádzať Rusíni a spoločne s nimi začalo malé - nikým nepovšimnuté - kultúrne obrodenie: návrat „byzantského obradu“.
VEĽMI zjednodušene a nahrubo podané, napr.: predsa len tá cirkev vyzeral o poznanie inak v časoch Veľkej Moravy a v 14.-15. storočí (Rím vs. Orthodoxia - veľká schizma a pod.) Je veľmi podstatné si uvedomiť, za akých ďalších okolností táto rekatolizácia v týchto končinách prebiehala. Niečo naznačuje Le Correspondant“ (1853) v článku s názvom „Les Papes et Les Tzars - Relations Entre Le Saint-Siège et La Russie“ [„Pápeži a cári - Vzťahy medzi Svätou stolicou a Ruskom“, pozn.] je venovaný záležitostiam úzko súvisiacim s 13. storočím a môžete sa v ňom dočítať:
„A keby aj Rusko na seba zabudlo, pápeži naň nezabudli. Keďže ho nemohli vyrvať zo svojich osudových predsudkov, Inocent III. [zomrel v roku 1216, pozn.] sa postaral o to, aby aspoň voľačo také nebolo nákazlivé, a snažil sa vytvoriť akýsi ochranný pás na tejto hranici katolíckeho sveta tým, že podporoval horlivosť biskupov Livónska a Estónska a schválil rád ‚Rytieri meča‘ (1204) [niekedy uvádzaný aj ako ‚Rád mečových bratov‘, pozn.], založený arcibiskupom brémskym, s cieľom odraziť nájazdy pohanov [boli to najmä pohanské národy z pobaltského regiónu: Livónci, Estónci a ďalšie kmene pozdĺž pobrežia Baltského mora, než prijali kresťanstvo, pozn.] a Rusov; reformoval mravy poľského duchovenstva, ktoré sa zdalo prevziať tie ruského duchovenstva, s ktorým žilo v kontakte; a napokon posilňoval väzby cirkevnej jednoty medzi Ruthénmi, bezprostrednými susedmi Rusov [použitá fráza: ‚…les Ruthènes, voisins immédiats des Russes,‘ pozn.]
Existuje množstvo historických dokumentov, ktoré väzbu „Ruthéni - gréckokatolíci“ potvrdzujú. Krátky úryvok z knihy „Allgemeine historische Weltbeschreibung“ [„Všeobecný historický opis sveta“, pozn.] Giovanniho Botera vydanej v roku 1612: „Pod menom Reußen alebo Ruthén… [použité označenie ‚Ruthener‘, pozn.] (…) Táto oblasť, ktorá susedí s Podolím, sa však nazýva Červená Rus… Červená Rus je rozsiahla krajina, ktorá hraničí na jednej strane s Poľskom a Uhorskom a na druhej strane s Podolím a Volyňou,...
tags: #greckokatolicka #cirkev #farnost #belza