V dnešnom evanjeliu Ježiš hovorí o najpôvodnejšom zmysle človeka. Človek je pozvaný na to, aby v ňom bol oslávený Boh.
Vyplýva to z nášho určenia, ktoré nachádzame už v knihe Genezis. Pri stvorení človeka Boh hovorí: „Urobme človeka, aby bol naším obrazom podľa našej podoby.“
Podľa jedného židovského autora, byť stvorený „na Boží obraz“ (Gn 1,26) znamená „byť obrátený tvárou k Bohu“, „pozerať sa Bohu do očí“ a reprezentovať, zjavovať, sprítomňovať Boha vo stvorenom svete. Oba výrazy obraz a podoba vyjadrujú to, čo robí človeka človekom: spoločenstvo s Bohom. Z toho vyplýva, že byť Božím obrazom je určenie človeka.
Boh sa chce stať „viditeľný“ a „pochopiteľný“ svetu prostredníctvom človeka. Človek má zvláštnu schopnosť pretlmočiť ducha do hmoty. Diadochos z Fotiky hovorí: „Každý človek je stvorený podľa Božieho obrazu. Dosiahnuť podobnosť s Bohom je dané tomu, kto v láske podriadil svoju slobodu Bohu. Nepatríme už sami sebe, keď sme pripodobnení tomu, ktorý nás skrze lásku zmieril s Bohom”. Preto sa človek má stať Láskou prostredníctvom Ducha Svätého.
Origenes, vychádzajúci z tohto spojenia, tvrdí, že obraz znamená začiatok zbožštenia, akúsi Božiu iskru v našej duši; cieľ života je dorásť do podoby. Človek dostal pri svojom stvorení na počiatku dôstojnosť obrazu, ale podobu musí dosiahnuť. „Obraz je akoby semeno. Musí mať vytvorené podmienky, aby vzišiel, rástol a dozrel.
V dnešnom evanjeliu Ježiš vyslovuje jednu zákonitosť: „Ak je Boh v ňom oslávený, oslávi Boh aj jeho v sebe; áno, hneď ho oslávi.“ Tento život sme nedostali preto, aby sme si podľa možností, čo najviac užili. Sebectvo nie je zmyslom nášho života. V tomto živote sa máme usilovať, aby sme v ňom oslávili Boha - Lásku.
Oslava Boha sa deje v našom živote vtedy, keď žijeme Božie Slovo, Lásku, Pravdu, Spravodlivosť a to aj za cenu bolesti a smrti. Keď sv. Petrovi Ježiš predpovedá jeho mučenícku smrť, tak to evanjelium komentuje slovami: „To povedal, aby mu naznačil, akou smrťou oslávi Boha.“ (Ján 21,19)
Oslava Boha sa v našom živote deje vtedy, keď prekročíme svoje sebectvo, sami seba, keď sa prekonáme. Pokiaľ tomu tak bude, v budúcom živote nás čaká Oslava v Bohu. A to je čosi veľkolepé, nepredstaviteľné, uznanie zo strany Božej. Skutočná Sláva, pre ktorú sa oplatí žiť aj umierať. Ľudská sláva to je chvíľka ľudského potlesku, ale Sláva u Boha, to je Večný Potlesk Boha i Božích Anjelov.
Nasledovanie Ježiša Krista - Alexander Barkoci
Hľadať uznanie u ľudí, ktorí sú poznamenaní hriechom, ktorých rozum sa zatemnil a vôľa sa naklonila k zlu, môže byť naozaj hriešne, ale hľadať Slávu u Boha, nie je hriechom, naopak je to jedna z dôležitých cností. Boh človeka uznáva skrze ľudské svedomie. Svedomie v našej duši je miestom, kde môžeme zažiť nielen výčitky zo strany Boha, ale aj Boží potlesk a uznanie. Vo svedomí môžeme zakúsiť to, ako nás prežíva Boh.
Tomáš Kempenský v „Nasledovaní Krista“ hovorí: „Krátka je sláva, ktorú ľudia dávajú a prijímajú. Svetskú slávu vždy sprevádza zármutok. Počuli sme: „Deti moje, ešte chvíľu som s vami. Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa milovali navzájom. Aby ste sa aj vy vzájomne milovali, ako som ja miloval vás.“
Často počujeme, že prikázanie lásky k blížnemu sa objavuje už v SZ, prečo teda Ježiš hovorí o Novom prikázaní: V čom je jeho novosť? Novosť je v požadovanej kvalite lásky, teda v tom, ako sa máme milovať: „Tak ako Ježiš miloval nás“. A ako nás miloval Ježiš, to vidíme v celom evanjeliu. Láska je predovšetkým poslušnosť Bohu a jeho Slovu. Novosť je tiež v možnosti, ktorú Boh dáva skrze prijatie Ježiša. Láska je Duch Svätý. Otec nebeský dáva svojho Ducha tým, ktorí ho poslúchaj.
Schopnosť milovať ako Kristus rastie úmerne zjednoteniu s jeho Slovom. „Podľa toho poznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať.“ Hovoriť o láske medzi nami môžeme len vtedy, keď je Kristus - Božie Slovo - stredom našich sŕdc. Ak v nás nevládne Kristus, nedá sa hovoriť o láske v srdciach. Žime Božie Slovo a žime na Slávu Božiu, potom bude v našom živote skutočná láska a všetci ľudia budú poznať, že sme jeho učeníci.
Láska nie je predovšetkým záležitosťou citov, láska je predovšetkým vecou vôle, ktorá je zjednotená s Božím Slovom. Môžeme hovoriť o láske vtedy, keď sa usilujeme o to, aby Kristus „Božie Slovo“ bol stredom každého človeka.
Sv. Bonaventura tvrdí: „Blažený muž, ktorý našiel v Tebe oporu a z tohto slzavého údolia povznáša k Tebe svoje srdce. Pretože blaženosť nie je nič iné ako zakúšanie Najvyššieho Dobra, ktoré je nad nami. Nikto k nej nedôjde bez výstupu nad seba samého. Nejedná sa o telesný pohyb, ale o povznesenie srdca. Vystúpiť nad seba ale nemôžeme bez pôsobenia vyššej moci, ktorá nás pozdvihuje. Nestačí teda, bez spolupôsobenia Božej pomoci, len vo svojom vnútri pripraviť schody. Táto Božia pomoc totiž sprevádza tých, ktorí z hĺbky svojho srdca pokorne a zbožne prosia, to znamená, vzdychajú k nemu v tomto slzavom údolí vo vrúcnej modlitbe. Veď modlitba je pravá matka a začiatok pozdvihovania srdca.
„Môžeme smelo povedať, že slovo nemá len ľudský charakter, ale aj božský pôvod. Má silu a moc tvorenia i rúcania,“ hovorí biblický teológ Branislav Kľuska.
Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh. Týmto veršom sa začína prológ k Evanjeliu podľa Jána.
„Ten tvorí akoby ouvertúru k hudobnému dielu. Poskytuje kľúč k pochopeniu tohto evanjelia i osoby Ježiša Krista, Božieho Syna.
Vysvetľuje, že v starovekej gréckej filozofii bol termín Logos ponímaný ako princíp a prapočiatok sveta.
„Viacerí odborníci preto predpokladali, že v pozadí tohto evanjelia je grécke myslenie. V hebrejskom Starom zákone má termín dabar, ktorý prekladáme ako slovo, význam nielen vypovedanej myšlienky, ale aj jej zreálnenia - udalosti, skutku.
„Spočiatku malo význam hlavne konkrétnej výpovede, ale v Knihe Exodus je i Desatoro nazvané ,slovami‘. V takom zmysle je Božie slovo predstavené ako zákon a norma života.“
Neskôr označuje pojem slovo dokonca celok zjavených právd - Božie zjavenie. Božie slovo nie je však len informáciou či doktrínou, ale najmä udalosťou. Slovo u Jána má blízko k hebrejskému dabar, je to slovo - udalosť, ktorá ďalej tvorí a pretvára. Jeho pochopenie však súvisí aj s celkovým chápaním Evanjelia podľa Jána.
Prvou charakteristikou Slova je jeho bytie na počiatku a od počiatku. „Evanjelium podľa Jána svojím prvým veršom jasne nadväzuje na prvú knihu Svätého písma Knihu Genezis, ktorá sa začína rovnakým vyjadrením Na počiatku... Prostredníctvom toho evanjelista ukazuje, že všetko, čo sa stalo od počiatku, je možné pochopiť vo vzťahu k tomuto Slovu.
Druhým znakom tohto Slova je jeho božský pôvod a charakter. „Ján ukazuje, že stvorenie prostredníctvom slova netreba chápať len ako dôsledok Božieho príkazu k vzniku života.
Hlavnou funkciou každého slova je komunikácia. „Pre Slovo - jednorodeného Syna Božieho - sa kľúčovým momentom na plnenie tejto funkcie stalo vtelenie. Vďaka tomu mohlo Slovo priniesť komunikáciu tým pre človeka najprirodzenejším spôsobom a mohlo odkryť pravdu o Bohu Otcovi, ktorého nikto nikdy nevidel.
Nejde však len o jednoduchú komunikáciu, ale činnú, konajúcu. „Komunikácia Jána Krstiteľa je vo veľkej miere v službe Mesiáša. V Evanjeliu podľa Jána je to slovo svedectva v súdnom, právnom rozmere, čiže ide o rolu svedka, ktorý pomáha odkryť a definovať skutočnosť.
Druhý rozmer svedectva spočíva v jeho zjavujúcej sile. V Evanjeliu podľa Matúša, Marka a Lukáša má slovo Jána Krstiteľa iný dôraz. „Je to slovo prorocké, teda také, ktoré odhaľuje Božiu vôľu a súlad života s ňou.
Ak sa zameriavame na pojem slova v kontexte všetkých štyroch evanjelií, kľúčová otázka by mala znieť: Ako nás vlastne Pán Ježiš pozýva používať slová? „Na prvom mieste od nás chce, aby sme boli autentickí, úprimní a jednoznační. Ježiš vystríha aj pred vyrieknutím uponáhľaných súdov o druhých: „Nesúďte, aby ste neboli súdení“ (Mk 7, 1).
Kristus nás zároveň nielen slovami, ale aj svojím príkladom učí, ako sa máme rozprávať. „Je to Ježišova pedagógia, fenomenológia slova. „V evanjeliách neraz čítame o tom, že Ježiš sa otočí k človeku, skôr než ho osloví. Napríklad k žene chorej na krvotok sa ,obrátil, zbadal ju a povedal: Dúfaj, dcéra! Tvoja viera ťa uzdravila‘ (Mt 9, 22).
Pedagóg na Katolíckej univerzite v Ružomberku poukazuje aj na to, ako Ježiš využíva slovo pri vyučovaní. „Má ťažkú úlohu hovoriť o nadprirodzených skutočnostiach uchopiteľným spôsobom. Ježiš teda nepoužíva teologickú, odbornú terminológiu, ale metafory a slová, ktoré boli jeho adresátom ľahko pochopiteľné.
„Práve z dôvodu, že to nie je len obyčajný prostriedok šírenia informácií. Nemá len ľudský charakter, ale súvisí aj s naším náboženským prežívaním. Môžeme smelo povedať, že slovo má božský pôvod a charakter. Má silu a moc tvorenia i rúcania.
„Mali by sme preto naše slová naozaj zvažovať a svoj prejav zveľaďovať, čistiť, kultivovať.
Dva milióny mladých sa zúčastnili aj na svätej omši s pápežom Benediktom XVI. na letisku Cuatro Vientos v Madride, ktorá bola vyvrcholením a súčasne záverom 26. ročníka Svetových dní mládeže. V homílii liturgie, ktorá v mnohých aspektoch odrážala univerzálnosť Cirkvi, Svätý Otec povedal:
Slávením Eucharistie prichádzame k vrcholnému bodu týchto Svetových dní mládeže. Keď vás tu vidím, ako ste prišli v tak veľkom počte zo všetkých kútov sveta, moje srdce sa napĺňa radosťou a myslím na osobitnú lásku, s ktorou na vás Ježiš pozerá. Áno, Pán vás má rád a nazýva vás svojimi priateľmi (porov. Jn 15,15). On vám prichádza v ústrety a túži vás sprevádzať na vašej ceste, aby vám otvoril brány naplneného života a urobil z vás účastníkov na jeho dôvernom vzťahu s Otcom. My z našej strany, vedomí si veľkosti jeho lásky, túžime odpovedať so všetkou štedrosťou na toto znamenie vyvolenia s úmyslom podeliť sa aj s ostatnými o radosť, ktorú sme prijali. Samozrejme, v súčasnosti je veľa ľudí, ktorí sa cítia byť priťahovaní osobou Krista a túžia ho lepšie spoznať. Cítia, že on je odpoveďou na ich osobné nepokoje. Ale kým je on skutočne?
V evanjeliu, ktoré sme počuli (porov. Mt 16, 13-20), vidíme opísané dva rozdielne spôsoby spoznania Krista. Prvý spočíva vo vonkajšom spoznávaní, charakterizovanom aktuálnymi názormi. Na Ježišovu otázku: „Za koho pokladajú ľudia Syna človeka?“ učeníci odpovedajú: „Jedni za Jána Krstiteľa, iní za Eliáša a iní za Jeremiáša alebo za jedného z prorokov.“ Znamená to, že Kristus sa považuje za väčšiu náboženskú osobnosť ako tie, ktoré už poznajú.
Viera ale nie je ovocím ľudskej námahy, jeho rozumu, ale je Božím darom: „Blahoslavený si, Šimon, syn Jonášov, lebo ti to nezjavilo telo a krv, ale môj Otec, ktorý je na nebesiach“. Má svoj pôvod v Božej iniciatíve, ktorá nám zjavuje svoju intímnosť, a pozýva nás zúčastniť sa na rovnakom božskom živote. Viera nedáva iba niekoľko informácií o identite Krista, ale predpokladá osobný vzťah s ním, priľnutie celej osoby s vlastnou inteligenciou, vôľou a citmi k Bohu, ktorý sa zjavuje.
Viera a nasledovanie Krista sú v úzkom vzťahu. A keďže predpokladá nasledovanie Majstra, viera sa musí upevniť a rásť, musí sa stávať hlbšou a zrelšou, a to v miere, v ktorej sa posilňuje vzťah s Ježišom, intímnosť s ním.
Aj dnes sa Kristus obracia na vás s rovnakou otázkou, ktorú položil apoštolom: „Za koho ma pokladáte vy?“ Odpovedajte mu so štedrosťou a odvahou, ako to zodpovedá mladému srdcu, ktoré máte. Povedzte mu: Ježišu ja viem, že ty si Boží Syn, že si dal svoj život za mňa. Chcem ťa nasledovať s vernosťou a nechať sa viesť tvojím slovom. Ty ma poznáš a miluješ ma. Ja ti dôverujem a odovzdávam celý môj život do tvojich rúk. Chcem, aby si ty bol silou, ktorá ma podopiera, radosťou, ktorá ma nikdy neopúšťa.
Vo svojej odpovedi na Petrovo vyznanie Ježiš hovorí o Cirkvi: „A ja ti hovorím: ty si Peter, a na tejto skale postavím svoju Cirkev.“ Čo to znamená? Áno, Cirkev nie je jednoduchou ľudskou inštitúciou ako ktorákoľvek iná, ale je úzko zjednotená s Bohom. Sám Kristus o nej hovorí ako o „svojej“ Cirkvi. Nie je možné oddeliť Krista od Cirkvi, ako nemôžeme oddeliť hlavu od tela (por. 1 Kor 12,12). Cirkev nežije zo seba samej, ale z Pána.
Drahí mladí, dovoľte mi ako Petrovmu nástupcovi pozvať vás posilniť túto vieru - ktorá nám bola odovzdaná od apoštolov - postaviť Krista, Božieho Syna, do centra vášho života. Dovoľte mi ale, aby som vám tiež pripomenul, že nasledovať Ježiša vo viere znamená kráčať s ním v spoločenstve Cirkvi. Nemôžete nasledovať Ježiša sami. Mať vieru znamená oprieť sa o vieru tvojich bratov a aby tvoja viera slúžila rovnakým spôsobom ako podpora pre vieru ostatných.
Prosím vás, drahí priatelia, aby ste milovali Cirkev, ktorá vás splodila vo viere, ktorá vám pomohla lepšie poznať Krista, ktorá vám pomohla objaviť krásu jeho lásky. Z tohto priateľstva s Ježišom sa zrodí aj impulz, ktorý povedie vydať svedectvo viery v najrozličnejších prostrediach, vrátane tých, kde ju odmietajú, alebo sú k nej ľahostajní. Nie je možné stretnúť Krista a neumožniť ho spoznať ďalším. Teda nenechajte si Krista iba pre vás samých! Odovzdajte iným radosť vašej viery. Svet potrebuje svedectvo vašej viery, určite potrebuje Boha. Myslím si, že vaša prítomnosť tu - mladých z piatich kontinentov - je nádherným dôkazom plodnosti Kristovho poverenia, ktoré dal Cirkvi: „Choďte do celého sveta a ohlasujte evanjelium každému stvoreniu“ (Mk 16,15).
Drahí mladí, modlím sa za vás celou láskou môjho srdca. Zverujem vás Panne Márii, aby vás vždy sprevádzala svojím materským príhovorom a učila vás vernosti Božiemu slovu. Prosím vás tiež, aby ste sa modlili za pápeža, aby ako Petrov nástupca mohol stále utvrdzovať svojich bratov vo viere.
Ježiš povedal: „Veru, veru, hovorím vám: Kto nevchádza do ovčinca bránou, ale prelieza inokade, je zlodej a zbojník. Kto vchádza bránou je pastier oviec. Tomu vrátnik otvára a ovce počúvajú jeho hlas. On volá svoje ovce po mene a vyvádza ich. Keď ich všetky vyženie, kráča pred nimi a ovce idú za ním, lebo poznajú jeho hlas. Za cudzím nepôjdu, ba ujdú od neho, lebo cudzí hlas nepoznajú.“
Ježiš im to povedal takto obrazne, ale oni nepochopili, čo im to chcel povedať. Preto im Ježiš znova vravel: „Veru, veru, hovorím vám: Ja som brána k ovciam: Všetci, čo prišli predo mnou, sú zlodeji a zbojníci, ale ovce ich nepočúvali. Ja som brána. Kto vojde cezo mňa, bude spasený; bude vchádzať i vychádzať a nájde pastvu. Zlodej prichádza, len aby kradol, zabíjal a ničil.
Obraz Dobrého pastiera bol veľmi blízky prvým veriacim a preto je súčasťou kresťanského sakrálneho umenia už od čias katakomb. Koľko vecí v nás evokuje ten mladý pastier s ranenou ovečkou na chrbte! Aj keď Ježiš často hovoril obrazne, predsa keď povedal, že dobrý pastier položí svoj život za svoje ovce, nemyslel to obrazne, ale doslova. On tak naozaj urobil: zomrel za nás a vykúpil nás svojou drahocennou krvou. Ježiš ide vo svojej láske až do krajnosti, až k tomu, že dáva za nás svoj život.
Dnes nám Ježiš prináša aj iný obraz, ktorý má význam zvlášť v tomto svätom, Jubilejnom roku. Svätý rok je časom duchovnej obnovy. Všetci veriaci sú pozvaní putovať a prejsť cez svätú bránu. Tá symbolizuje Ježiša, ktorý o sebe hovorí, že je pre nás bránou k Otcovi.
Dnes sme počuli, ako Ježiš povedal: „Ja som brána.
Ježiš hovorí, že jeho ovce poznajú jeho hlas. Už som si naplánoval prechod svätou bránou počas tohto Svätého roka? V čom by som sa chcel zmeniť v tomto Svätom roku?
Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa navzájom milovali; ako som ja miloval vás, aby ste sa aj vy navzájom milovali. Podľa toho všetci spoznajú, že ste moji učeníci, ak budete mať lásku jeden k druhému.
S týmito slovami nám Ježiš odovzdal svoju definíciu toho, čo znamená byť kresťanom. Tragédiou je, že mnohí si tento text nevšímajú. Žiarlivo si strážia učenie o sobote, o stave mŕtvych, o Kristovej podstate a o tom, aký by mal byť náš jedálny lístok. Ale zlyhávajú v jedinej veci, ktorá je podstatná.
Je desivé, že môžeme byť členmi cirkvi, a pritom nebyť kresťanmi. Môžeme mať správne učenie, byť „dokonalými“ v zdravotnej reforme a v ďalších praktikách, a pritom byť stratení. Môžeme byť nadšení biblickými náukami a zdravým životným štýlom, ale k ľuďom dokážeme byť tvrdí a neláskaví.
Byť kresťanom neznamená nahradiť falošný vieroučný systém správnym. Ani nahradiť škodlivé návyky v oblasti životného štýlu zdravšími - aj keď takéto zmeny majú v Biblii svoje opodstatnenie.
Dôkazom pravého kresťanstva je láska, záujem a starostlivosť o iných. Kresťanské náuky a zdravý životný štýl majú zmysel v kontexte tejto lásky.
Ak si znovuzrodený, nič ti nie je také vzácne ako poznať Ježiša. Nie, túžiš po poznaní srdcom. Keď otvoríš Bibliu, tak skrze modlitbu môže tvoje srdce nájsť odpočinutie v tvojom Zástupcovi a Vykupiteľovi. Cítiš to tak, lebo tvoje srdce zakúsilo Božiu milosť. Nedokážeš pochopiť, ako iných môže zamestnávať niečo iné ako kríž, pretože Ježišova krv je pre teba všetkým. Jeho dielo na Golgote znamená spásu, preto si hladný po počúvaní evanjelia. Zažil si, že to je jediné, čo ti môže priniesť pokoj.
Áno, máš to jediné poznanie, ktoré je z Božieho hľadiska správne. Preto aj Ježiš pozná teba. Keď sa na teba pozrie, vidí biedne srdce hriešnika, ktoré priľnulo k dielu spasenia z milosti. Ježiš v tebe stretáva seba. Nemal by ťa teda Ježiš poznať? Musí poznať seba samého, či nie? Celý život sa Ho musíš držať. On je jediný, ktorého sa majú tvoje ruky chytiť a držať. Akú istotu ti to dáva pri výhľade na deň, v ktorom sa už viac nebudeš mať čoho chytiť. Ježiš ťa vtedy nepustí. Vyloží si ťa na ramená a ponesie ťa celou cestou domov. Už predtým si tam bol, keď Ježiš vyniesol všetky tvoje hriechy na drevo kríža. Teraz si tam znovu, ale tentoraz si čistý, úplne čistý. Ježiš ťa zachránil.
Čo charakterizuje ľudí, ktorých Ježiš nazýva svojimi ovcami? Moje ovce počúvajú môj hlas. Tu máme i vysvetlenie, ako vlastne vznikol vzťah medzi ovcami a dobrým Pastierom. Všetko to začalo počutím jeho hlasu. Veď viera je z počutia. Z rôznych strán k nám doliehajú hlasy, ktoré sa uchádzajú o našu priazeň: Poďte za nami, my vám ukážeme cestu, my vás povedieme! Sú to však falošné hlasy, cudzie hlasy (Jn 10:5). Sľubujú, čo nemôžu splniť. Ako úplne inak znie Ježišov hlas! Je to hlas lásky, ktorá nielen sľubuje, čo pre nás urobí, ale ktorá hovorí, čo už pre nás urobila. Je to hlas Pastiera, ktorý položil svoj život za ovce. Nikto pre nás neurobil to, čo Ježiš.
Čo platí o tých, ktorých srdce si získa Pastierov hlas? …a ony ma nasledujú. Čo začalo počutím Pastierovho hlasu, pokračuje nasledovaním Pastiera. Len ten, kto Ho nasleduje, je jeho ovcou. Lebo to je to, k čomu nás Pastier volá, aby sme šli za Ním. Nasledovať znamená poslúchať, ísť tam, kde nás Ježiš vedie. Ale ako zistím, kam mám ísť? Ktorým smerom, ktorou cestou ísť? Veď my nášho Pastiera nevidíme. Nie, nevidíme, ale počujeme Ho. Moje ovce počúvajú môj hlas. Počuli sme Ho na začiatku a počúvame Ho i teraz v slove Písma. Keď pôjdeme za jeho hlasom, nepoblúdime.
Ony ho nasledujú, lebo poznajú jeho hlas (Jn 10:4). Ježiš o svojich ovciach hovorí: Ja ich poznám. Dôležité nie je to, čo my hovoríme o Ježišovi, ale čo On hovorí o nás. Na poslednom súde povie o niektorých ľuďoch, ktorí sa budú k Nemu hlásiť: Nikdy som vás nepoznal (Mt 7:23)! Toto však nepovie o svojich ovciach. On ich pozná, každú jednu z nich. Pozná ich podľa mena, dôverne, osobne, dokonale. To je dôvod k radosti, lebo to znamená, že Mu patria.