Podobenstvá Ježiša Krista sú viac než len príbehy; sú to hlboké posolstvá, ktoré nám pomáhajú pochopiť Božiu lásku, spravodlivosť a cestu k spáse. Tieto príbehy, hoci jednoduché na prvý pohľad, skrývajú v sebe hlboké pravdy, ktoré nás vyzývajú k zamysleniu a premene nášho života.
Rembrandt Harmensz. van Rijn - Návrat márnotratného syna
Mária ako ikona viery a nádeje
Rovnako ako Alžbeta, aj my dnes chceme Máriu „pomazať“ a pozdraviť ju slovami: «Blahoslavená si ty, Mária, ktorá si uverila» a naďalej veríš «že sa splní, čo ti povedal Pán» (Lk 1,45). Mária je tak ikonou učeníčky, veriacej a modliacej sa ženy, ktorá vie sprevádzať a povzbudzovať našu vieru a našu nádej v rôznych etapách, ktoré musíme prejsť. V Márii máme verný odraz «nie akejsi viery poeticky osladenej, ale silnej viery predovšetkým v dobe, v ktorej sa rúca sladké čaro vecí a z každej strany vstupujú do konfliktu protirečenia» (Romano Guardini: El Señor. Meditaciones sobre la vida de Jesucristo, Madrid 2005, 44).
Výzvy súčasnej spoločnosti
Spoločnosť, ktorú budujeme pre naše deti je stále viac poznačená znakmi rozdelenia a rozkúskovania, nechávajúc mnohých „mimo hry“, predovšetkým tých, pre ktorých je náročne dosiahnuť nevyhnutné minimum na to, aby viedli život s dôstojnosťou. Aké ťažké je pýšiť sa spoločnosťou blahobytu, keď vidíme, že náš milovaný americký kontinent si zvykol hľadieť na tisíce a tisíce detí a mladých na ulici, kde žobrú a spia na vlakových staniciach, v metre alebo tam, kde nájdu miesto. Koľko rodín je poznačených bolesťou, lebo vidia, ako sa ich deti stávajú obeťami obchodníkov smrti.
Mária ako Matka bojovníčka
Oslavovať Máriu znamená, predovšetkým, pripomenúť si matku, pripomenúť si to, čo nie sme ani nikdy nebudeme, teda osirelý národ. Máme Matku! A tam, kde je matka, tam je vždy prítomnosť a príchuť domova. Taká je Mária s nami, so svojimi deťmi: Matka bojovníčka pred spoločnosťou nedôvery a slepoty, pred spoločnosťou záhaľčivosti a roztrieštenosti; Žena, ktorá bojuje, aby šírila evanjeliovú radosť.
Výzva k milosrdenstvu a bratstvu
Sláviť spomienku na Máriu znamená sláviť, že sme - rovnako ako ona - pozvaní vyjsť a ísť v ústrety druhým s tým istým pohľadom ako ona, s tými istými [materinským] vnútrom milosrdenstva, s tými istými gestami ako ona. Jej prítomnosť nás privádza k zmiereniu, dáva nám silu na vytváranie spojív v našej požehnanej latinskoamerickej zemi, vyslovujúc «áno» životu a «nie» akémukoľvek typu ľahostajnosti, vylúčenia, skartovania národov alebo ľudí. Nemajme strach vyjsť von hľadiac na druhých s rovnakým pohľadom ako ona. Pohľadom, ktorý z nás robí bratov.
Radostná adventná nedeľa
Dnes slávime Tretiu adventnú nedeľu, ktorú charakterizuje pozvanie sv. Pavla: „Ustavične sa radujte v Pánovi! Opakujem: Radujte sa!“ (Flp 4,4). Ide tu o pravú radosť, ktorej chuť sme pozvaní objavovať. Je to radosť, ktorá sa dotýka intimity nášho bytia, kým očakávame Ježiša, prisľúbeného Mesiáša narodeného v Betleheme z Márie Panny. On prišiel, aby priniesol svetu spásu.
Znamenia ohlásené Izaiášom, zjavujúce už prítomnú spásu, sa uskutočňujú v Ježišovi. On sám ich potvrdzuje, keď odpovedá na otázku učeníkov, ktorých poslal Ján Krstiteľ. Čo im Ježiš hovorí? „Slepí vidia, chromí chodia, malomocní sú čistí, hluchí počujú, mŕtvi vstávajú“ (Mt 11,5). Sme pozvaní nechať sa zaplaviť pocitom tejto obrovskej radosti, veselosti... Kresťanovi, ktorý nie je veselý, niečo chýba, alebo nie je vôbec kresťanom! Radosť v srdci, t. j. vnútorná radosť, nás pohýna ďalej a dáva nám odvahu. Pán prichádza; prichádza do nášho života ako osloboditeľ; prichádza, aby nás oslobodil z akéhokoľvek otroctva - toho vnútorného i vonkajšieho.
Výzva k radosti a zdieľaniu
Dnes sme pozvaní radovať sa z blížiaceho sa príchodu nášho Spasiteľa; tiež sme povolaní zdieľať túto radosť s ostatnými: potešovať a povzbudzovať k nádeji chudobných, chorých, opustených a nešťastných.
Pokušenia kňazov
Kňazi sú prostredníkmi, čiže mediátormi Božej lásky, nie dohadzovačmi alebo platenými sprostredkovateľmi, ktorí myslia len na vlastný záujem. Svätý Otec varoval pred „rigidnými ľuďmi“, ktorí nakladajú na plecia veriacich polená, ktoré sami nenesú. Zároveň upozornil na pokušenie svetskosti, ktoré je schopné premeniť kňaza na funkcionára a robí z neho „smiešneho“ človeka.
Ježišova logika, pokračoval ďalej pápež František, by mala kňaza „plne uspokojiť“. „Je to logika mediátora“. „Ježiš je mediátorom medzi Bohom a nami. A my musíme ísť po tejto ceste mediátorov“, „nie inou, ktorá sa veľmi podobá, ale nie je tá istá: [cesta] dohadzovačov“. „Mediátor stráca sám seba, aby zjednotil druhých, dáva život, seba samého, to je tá cena: vlastný život, platí vlastným životom, vlastnou únavou, vlastnou prácou, toľkými vecami, avšak - v tomto prípade farár - preto, aby zjednotil stádo, aby zjednotil ľudí, aby ich priviedol k Ježišovi. Ježišova logika ako mediátora je logikou poníženia seba samého.
Pravý kňaz, vysvetlil Svätý Otec, „je mediátorom, ktorý je veľmi blízko svojmu ľudu“; na druhej strane dohadzovač si urobí svoju prácu, ale vždy si z nej „ako funkcionár“ niečo zoberie, „nevie zašpiniť si ruky“ uprostred reality. A práve preto, keď „kňaz sa mení z mediátora na dohadzovača, nie je šťastný, je smutný“. A hľadá trochu toho šťastia „v snahe zviditeľniť sa, vystupovať ako autorita“.
Podľa slov Svätého Otca Františka sa však táto rigidnosť „nedokáže udržiavať dlhý čas úplne. V podstate je psychopatická: skončíš tak, že budeš vyzerať rigidne, ale vo vnútri budeš pohroma“. A s rigidnosťou ide ruka v ruke svetskosť.
Na záver svojej kázne ponúkol pápež František veriacim tri „ikony“ takých kňazov, ktorí sú „mediátormi a nie dohadzovačmi“.
Podobenstvá Ježiša Krista sú večné a univerzálne. Ich posolstvo o viere, láske a spáse nás oslovuje aj dnes, v modernej spoločnosti plnej výziev a protirečení. Nech nám príklad Márie, Matky Božej, a životy svätých kňazov mediátorov slúžia ako inšpirácia na ceste k Bohu a k blížnym.