Evanjelická cirkev augsburského vyznania (ECAV) na Slovensku má bohatú históriu a pevnú štruktúru, ktoré ovplyvňujú aj spôsob, akým sa vykonávajú pohrebné obrady. Tento článok sa zameriava na štruktúru pohrebnej kázne v ECAV, jej historické pozadie a praktické aspekty pre pozostalých.
Historický kontext
Pred 230 rokmi, 25. októbra 1781, cisár Jozef II. vydal Tolerančný patent, ktorý znamenal zastavenie prenasledovania evanjelikov. Týmito slovami sa začína rezolúcia cisára Jozefa II. z 25. októbra 1781. Jozef II. bol katolícky panovník, ktorému išlo nielen o hmotné, ale aj o duchovné povznesenie obyvateľstva.
Nebol zástancom dovtedajšieho výlučne rímskeho katolicizmu, ale snažil sa o osvietené katolíctvo svojej doby. Bol proti násiliu v náboženských veciach, vážil si vzdelanie, rozum a všetko, čo prispievalo k rozvoju štátu. Chcel odstrániť fanatizmus a zaviesť náboženskú slobodu - nie plnú, ale v duchu znášanlivosti, tolerancie.
Tolerančný patent umožnil evanjelikom znovu vstúpiť do spoločenského života a stali sa z nich plnohodnotní občania štátu. Medzi významné ustanovenia patentu patrila možnosť postaviť si vlastný chrám, faru a školu. Po sto rokoch prenasledovania tak opäť mohli vznikať nové cirkevné zbory.
Počas nepriaznivého vývoja sa evanjelici udržali - v roku 1780 bolo na území dnešného Slovenska 122 evanjelických zborov. Mali svoje chrámy, fary a školy. Kostoly boli nielen z dreva, ale aj z kameňa - tie pochádzali ešte z predreformačnej doby -, mali však len štatút modlitební (oratórií).
Tolerančný patent má 16 bodov, ktoré podrobne stanovujú náboženské slobody nekatolíkov - evanjelikov augsburského a helvétskeho vyznania a pravoslávnych kresťanov. Prvý bod povoľuje verejne vyznávať svoje náboženstvo; v bodoch 2 a 12 - 14 sa hovorí o kostoloch.
V 2. bode sa udáva, kde a za akých podmienok si evanjelici môžu zriadiť zbor a postaviť kostol, faru a školu. Podmienkou bolo, aby na takom mieste stálo 100 domov obývaných evanjelikmi. Kostol mohol byť z dreva i z kameňa, nesmel však mať vchod z ulice a musel byť bez veže a zvonov.
V 12. bode sa hovorí o kostoloch, ktoré evanjelici mali v rukách z predchádzajúceho obdobia - nemali sa im zaberať a mohli si ich opravovať, potrebovali však na to súhlas príslušnej vrchnosti. V 13. bode sa evanjelickým farárom povoľuje navštevovať filiálne kostoly a má sa zastaviť ich odoberanie. V 14. bode sa poddaným povoľuje navštevovať aj magnátske a zemepanské kostoly.
Všetky tieto úľavy oživili ducha evanjelikov a umožnili nebývalý rozkvet evanjelickej cirkvi. V priebehu 27 rokov po Tolerančnom patente vzniklo vyše 150 nových cirkevných zborov, postavilo sa mnoho tolerančných kostolov a opravili sa staršie chrámy.
Pohrebná služba v ECAV
Pohreb je vždy chápaný ako misijná udalosť, nie pre mŕtveho, ale pre pozostalých. Preto neexistujú prípady, že by sa pohreb odmietol. Tu sú dôležité informácie a kroky, ktoré je potrebné podniknúť pri organizovaní pohrebu v ECAV:
- Kontaktovanie zborových farárov: Každá pohrebná služba má kontakt na zborových farárov. Je potrebné dohodnúť sa na termíne! Nikdy si nedohadujte termín bez kňaza.
- Príprava životopisu zosnulého: Na stretnutie so zborovým farárom si pripravte krátky životopis zosnulého. Má obsahovať údaje: dátum a miesto narodenia, meno a priezvisko rodičov (matky - aj za slobodna), súrodenci, vzdelanie, zamestnania, uzavretia manželstva, deti. Ďalej charakteristika osoby, záľuby, charakteristické vlastnosti, deň úmrtia.
- Odobierka: Je to zoznam príbuzných: blízkej i vzdialenej rodiny, priateľov, ktorí sa so zosnulým lúčia.
Väčšinou v prvú nedeľu po pohrebe sa za pozostalých spoločenstvo zboru prostredníctvom kňaza modlí. Je dobré a prirodzené zúčastniť sa na Službách Božích aj pre vaše povzbudenie. Na kresťanskom pohrebe zaznieva nádej na večný život. Smrť nie je definitívny koniec, je len prestupnou stanicou.
Je pomerne časté, že sa na pohrebnej rozlúčke chcú prihovoriť rôzni ľudia. Samozrejme, že je to možné.
Základné pravidlo pred pohrebom: Človek by mal kráčať z tohto sveta pripravený - hlavne prislúžením Večere Pánovej. Zomierajúcemu sa vtedy ponúka nádej. Večera Pánova nie je predzvesťou smrti. Ona je posolstvom zmierenia, odpustenia a večného života. V našej službe je prislúženie Večere Pánovej zomierajúcemu najvyššia priorita. Všetky povinnosti idú vtedy bokom.
Cirkevný sobáš v ECAV
V ECAV je kresťanský sobáš doživotný sľub muža a ženy, pred Pánom Bohom a v prítomnosti kresťanských svedkov, v zmysle Ježišových slov: „Čo Boh spojil, človek nerozlučuj“ (Mt. 19,6). Právo na kresťanský sobáš má každý člen nášho cirkevného zboru. Mal by spĺňať podmienky, ako je konfirmácia, byť slobodný, prípadne vdovec, vdova.
Ak sa rozhodnú zosobášiť osoby opačného pohlavia a jeden z nich je rozvedený - udeľuje výnimku pre cirkevný sobáš dištriktuálny biskup.
Postup pri cirkevnom sobáši:
- Vypísať a potvrdiť žiadosť na Matričnom úrade.
- Stiahnuť a vyplniť cirkevnú žiadosť a priniesť ju na farský úrad.
- Dohodnúť sa so zborovým farárom na termíne náuk minimálne 4 mesiace pred termínom svadby.
V dohode o uzavretí sobáša je aj kolónka o vierovyznaní detí, v ktorom ich chcú rodičia vychovávať.
Existuje aj možnosť posvätenia manželstva. Je určená pre tých, ktorí už uzatvorili sobáš pred štátnymi orgánmi, ale cítia potrebu, aby manželský zväzok požehnal Boh. Požehnanie plnohodnotne nahrádza cirkevný sobáš. Cirkevný sobáš je nezrušiteľný sľub doživotnej lásky a vernosti pred Bohom.
Nový evanjelický kostol na Legionárskej ul. v Bratislave
Liturgia služieb Božích
Pravidelná účasť na nedeľných (alebo iných) službách Božích málokoho vedie k úvahe o ich podstate, o ich vnútornom zmysle. Správny postoj i k liturgii, či liturgickému dianiu na službách Božích zaujmeme, len keď pochopíme pravú podstatu, teologickú podstatu bohoslužieb.
Teologická podstata evanjelických služieb Božích spočíva v spoločenstve Boha s ľuďmi a ľudí s Pánom Bohom. Evanjelická bohoslužba zvestuje a umožňuje Božiu prítomnosť v slove a sviatostiach a súčasne pozýva i dáva možnosť Boha oslavovať, k nemu sa modlitebne vinúť a Mu dôverovať. Dáva možnosť poznania a rozhodnutia sa pre Krista.
Ak mi je toto zrozumiteľné a jasné, nepôjdem v nedeľu do kostola, ale v chráme do spoločenstva s Bohom, ktorý ma bude oslovovať vo svojej láske a milosti, ktorý ma bude povzbudzovať, aby som bol dobrej mysle a nebál sa, lebo je so mnou, ale bude ma aj varovať pred poblúdením a stratou istoty viery.
Evanjelici teda nechodia do kostola! Evanjelici nesmú chodiť - len! - do kostola, ale do spoločenstva so svojím Pánom, s ktorým nie oni, ale on sa s nimi stretá v chráme!
Liturgická štruktúra služieb Božích
Ak chceme hovoriť o liturgii, tu zasa musíme poznať a porozumieť poriadku, v ktorom sa ono spoločenstvo realizuje. Prichádzame, aby sa od počiatku až do konca stretnutia „dialo všetko slušne a v poriadku“ (1 K 14,40).
Pre tvorbu nášho domáceho bohoslužobného poriadku je najzákladnejší tzv. „Wittenberger Kirchenordnung“ z roku 1533. Samozrejme, že tieto poriadky vychádzali z rímskej omše, z ktorej vynechali všetko, čo súviselo s obeťou a ponechali to, čo zodpovedalo reformačnému chápaniu pravdy evanjelia, jeho dôrazu na slovo a sviatosti podľa Kristovho ustanovenia.
Agenda Braxatorisova (napísaná podľa uznesenia pastorálnej konferencie v Pukanci 1911) z roku 1922 pripravila cestu Agende Petrikovej z roku 1954 a tá zasa Agende najnovšej z roku z roku 1996. Tento pohyb je možný, lebo evanjelické bohoslužby nie sú určované dejinne nemenným poriadkom, ale umožňujú také prehlbovanie ich teologickej podstaty, aby ona čo najprimeranejšie vyjadrovala Božie spoločenstvo s človekom, ľudom, zborom, zhromaždením cirkvi.
Obsah a zmysel jednotlivých súčiastok služieb Božích
Ako účastníci služieb Božích vieme, čím sa začínajú, ako a čím pokračujú, akou liturgickou čiastkou končia. Aký však tie jednotlivé čiastky majú zmysel? Ako dávajú obsah ich základnej podstate, o ktorú ide? Pritom stále je našou témou liturgia služieb Božích. Ide o ich obsahové vyslovenie.
Ponajprv je to úvodná hudba, ktorá slúži dôstojnosti vstupu do priestoru, na ktorom sa v zhromaždení stretáme s niekým, kto je nad naše predstavy a Jeho slovo nad náš rozum. Nasleduje oslovenie, ktorým kazateľ oslovuje zhromaždený zbor v konkrétny deň sviatku, alebo nedele a naznačí prítomným, či dôjde k nejakej liturgickej zmene, prípadne upozorní na zvláštnosť chvíle, hosťa, alebo inú udalosť.
Introit alebo predspev (podľa charakteru cirkevného roku) je prosbou o prítomnosť Ducha Svätého, ktorý by pripravil kazateľa i prítomné zhromaždenie na kázanie i počúvanie slova Božieho, ktorý by sústredil myseľ i srdce na to, čo je hlavné. Po introite je to pieseň zvaná Kyrie (z gréckeho: Pane, zmiluj sa), v ktorej chrámové zhromaždenie vo vedomí svojej hriešnosti vyspieva prosbu za zmilovanie.
Glória je oslavou Pána Boha anjelským slávospevom za istotu viery, že on hriechy kajúcim odpúšťa. Nasledujúca Salutácia je pozdrav, ktorým sa kňaz s chrámovým zhromaždením pozdravia a prajú si Božiu prítomnosť v spoločenstve. Kolekta je modlitba, v ktorej zhromaždenie ústami kňazovými spolu s ním prosí o požehnanie stretnutia sa so svojím Pánom a to podľa kérygmy (zvesti) biblického textu danej nedele alebo sviatku, prípadne iného obsahu danej chvíle.
Epištola je prvý biblický text, v ktorom sa Boh ozýva ústami kazateľovými - kňazovými zhromaždeniu vo svojom slove. Hymnus, graduál, ária, ktorú zhromaždenie spieva ako pieseň na kázeň: mala by sa obsahove kryť s tým, čo sa bude kázať, alebo aspoň viesť myšlienkove kázňovým smerom. Evanjelium, ktoré po tejto piesni nasleduje, je druhý text v zhromaždení, ktorým sa ako evanjeliom, t.j. radostnou zvesťou obracia pozornosť na Boha, v Ježišovi Kristovi milostivého a zachraňujúceho Pána.
Krédo je pieseň vyznania viery, že si zbor slovo pravdy evanjelia osvojuje, úprimne sa k nemu priznáva a osvedčuje. Stredobodom evanjelických služieb Božích je Kázeň. Zhromaždenie počúva zvesť slova Božieho, totiž to, čo chce Boh danému cirkevnému zboru, za daných okolností, z daného textu, skrze daného kazateľa povedať zo svojho večného a nepremenného slova.
Po kázni a pokázňovej modlitbe, tiež oznamoch a požehnaní s kazateľne, nasleduje štvrtá Pieseň, z nej jeden, lebo niekoľko veršov a potom záverečná liturgia, v ktorej ide o Antifónu, t.j. spievanú vo dvoch paralelných čiastkach spoločnú výpoveď Písma vo vzťahu ku kázni, resp. času alebo príležitosti. Záverečná Kolekta je ďakovná modlitba a tzv. Áronovské požehnanie podľa 4 M 6,22-26, ktoré je vlastne po obsahovej stránke ukončením celého zhromaždenia.
S Áronovským požehnaním je spojená zvláštna symbolika, že požehnanie liturgujúci kňaz má ruky zdvihnuté vo výške ramien-pliec tak že sú dlane jeho rúk obrátené nadol. Ide o zmysel 4M 6, 27 : „Tak nech kladú moje meno na Izraelcov a Ja ich požehnám„. Áronovské požehnanie na konci služieb Božích nie je vyprosovaním Božieho požehnania, ale udeľovaním, kladením požehnania na prítomných v mene Božom.
Po dospievaní štvrtej piesne a krátkom modlitebnom stíšení je ešte nový prvok oslovenia kňazom a výzvou k podaniu rúk. Má naznačiť, že sa prítomní rozchádzajú ako k sebe patriaci bratia a sestry, ako zbor.
Všetky tieto celky, ich časti, vykonávajú sa spevným, t. j. liturgickým spôsobom. Služby Božie ako celok sú vlastne „spevným celkom“: spieva, t. j. liturguje kňaz, spieva, liturgicky-spevne odpovedá zbor.
Od počiatku vzniku a potom následnej bohoslužobnej tvorby v kresťanstve, stál v pozadí starozmluvný, židovský vplyv tak chrámový-obetný, ako neskoršie synagogálny. Žalmy, ktoré sú biblickým textom sa napr. spievali, iné texty podliehali židovskému spevavému spôsobu čítania, či prednesu, čo prešlo do kresťanského bohoslužobného života a už v Xl. storočí bolo spievanie textov všeobecné. To prešlo i do českej a nemeckej reformácie. Je nám jasné, že naše agendy a ich neskoršie dejinné peripetie, tento spôsob prevzali. A to nielen spievanie biblických textov a žalmov, ale aj ostatných liturgických častí.
Pri všetkom argumentovaní a snahách protiliturgických, obstála liturgia v našej cirkvi až dodnes. Ba, je medzi evanjelickými liturgiami, kde aké ešte zostali, najzaujímavejšia a naj bohatšia a najkrajšia, čo do bohoslužobnej kultúry a estetiky, ktorú nemožno podceňovať, najmä ak má takých liturgov, ktorí jej robia česť.
Pre úplnosť treba uviesť, pri všetkej „zaľúbenosti“ do vlastnej liturgie, že podľa najstarších doložení liturgia by nemala byť „spevom“, ale „recitatívom“ najmä biblických textov, ako si to môžeme povšimnúť ešte stále u katolíkov. Náš sluch je však naladený na „spev“ viac ako na „recitatív“.
Pôvod liturgických nápevov
Traduje sa, že nápevy introitov pochádzajú od Juraja Vranovského, lebo tak sú dochované v Citare sanctorum. Autorom nápevu Glórie, resp. odpovede na ňu je Miloš Izák Lihovecký (Modra, Budapešť?), ale kto sú autori iných častí-prvkov liturgických, nie je povedal by som - všeobecnejšie známe. Ešte tzv. Litánia na Starý rok v záverečnej liturgii pripisuje sa Karolovi Kuzmánymu.
| Liturgický prvok | Autor |
|---|---|
| Nápevy introitov | Juraj Vranovský (údajne) |
| Nápev Glórie | Miloš Izák Lihovecký |
| Litánia na Starý rok | Karol Kuzmány |