Na Vianoce kresťania slávia narodenie Ježiša Krista. Sú to sviatky Božieho vtelenia, sviatky vykúpenia, pokoja a lásky. Vianoce oslávia na celom svete dve miliardy veriacich. Presný dátum narodenia Pána známy nie je.
Na základe odlišných tradícií slávia kresťania rôznych cirkví Vianoce v rôznych termínoch. Katolíci, protestanti a časť pravoslávnych slávia Vianoce 25. decembra podľa gregoriánskeho kalendára. Niektoré skupiny veriacich oslavujú vianočné sviatky podľa juliánskeho kalendára v januári (Štedrý deň 6. januára a samotná slávnosť Narodenia Pána 7. januára).
Slávnosť Narodenia Pána je popri Veľkej noci a Turícach najväčším cirkevným sviatkom. Spočiatku narodenie Pána nemalo svoj osobitný sviatok a od polovice 3. storočia sa pripomínalo na Východe spolu s inými „zjaveniami Pána“. Sviatok sa slávil 6. januára. Na Západe sa však v polovici 4. storočia začína objavovať osobitná spomienka Božieho narodenia - prvý záznam je z Ríma z r. 336 a tam sa podľa tohto záznamu deň Narodenia Pána slávil už 25. decembra.
25. marca sa všeobecne slávil sviatok Zvestovania Pána, keď archanjel Gabriel zvestoval Márii, že bude Kristovou matkou, o 9 mesiacov (čas vývinu dieťaťa v tele matky) podľa tohto datovania pripadol symbolický deň narodenia Pána práve 25. decembra. Ďalšou z interpretácií stanovenia dátumu Vianoc je dejinne - náboženská hypotéza, ktorá hovorí o christianizácii a novej kresťanskej interpretácii rímskeho sviatku narodenia Slnka. Podľa nej kresťania pôvodne pohanský sviatok Natalis Solis invicti použili a nanovo ho interpretovali v kresťanskom duchu. Rímski kresťania tento štátny sviatok Slnka začali sláviť ako vlastný sviatok narodenia Krista - Slnka na základe biblických citátov. Tento dátum bol všeobecne prijatý a veľmi rýchlo sa ujal.
Sv. Ján Zlatoústy (347 - 407) vo svojej kázni prednesenej v r. 386 v Antiochii argumentuje, že rozhodnutie sláviť Božie narodenie 25. decembra má svoje opodstatnenie. Od 6. storočia na slávnosť Narodenia Pána kňaz celebruje tri sväté omše: omšu v noci (tzv. polnočná); omšu na úsvite (tzv. pastiersku) a omšu vo dne. V Ríme pápež zvykol slúžiť polnočnú omšu v Bazilike Panny Márie Snežnej (Santa Maria Maggiore) pri jasličkách, rannú v gréckom Chráme sv. Anastázie a slávnostnú dennú v Bazilike sv. Petra.
Ježiš sa narodil v Betleheme (hebr. Dom chleba). Je to mesto asi osem kilometrov južne od Jeruzalema, rodisko kráľa Dávida. Dvadsiateho piateho decembra, po uplynutí nespočetných vekov od stvorenia sveta, keď na počiatku stvoril Boh nebo i zem a človeka utvoril na svoj obraz; po premnohých stáročiach, keď po potope sveta Najvyšší položil oblúk v oblakoch ako znamenie zmluvy a pokoja; dvadsaťjeden storočí po tom, ako Abrahám, náš otec vo viere, odišiel z chaldejského Uru; po uplynutí trinástich storočí, ako Izrael pod vedením Mojžiša vyšiel z Egypta; po asi tisícich rokoch od pomazania Dávida za kráľa; v šesťdesiatom piatom týždni podľa proroctva Daniela; v stodeväťdesiatom štvrtom roku olympijských hier; v sedemstopäťdesiatom druhom roku od založenia mesta Ríma; v štyridsiatom druhom roku vlády cisára Oktaviána Augusta; keď bol pokoj po celom zemskom okruhu, Ježiš Kristus, večný Boh a Syn večného Otca, chcel svojím láskyplným príchodom posvätiť svet, počatý z Ducha Svätého, po deviatich mesiacoch od počatia: narodil sa z Márie Panny v judskom Betleheme a stal sa človekom.
Slávnosť Narodenia Pána sa slávi s vigíliou a s oktávou. Vianočné obdobie však pokračuje aj po ôsmich dňoch a končí sa nedeľou po Zjavení Pána nedeľou Krstu Pána, v tomto liturgickom roku, ktorý sa začal Prvou adventnou nedeľou 27. novembra 2022, to bude Druhá nedeľa po Narodení Pána 8. januára 2023 (do r. 1969 sa Vianočné obdobie končilo 2. februára na sviatok Obetovania Pána).
Na mieste, kde sa Kristus narodil, vystavala sv. Helena, matka cisára Konštantína, chrám Panny Márie. Okolo roku 550 ho opravil a vyzdobil cisár Justinián. Tento chrám stojí podnes. Hlavný oltár sa nachádza nad jaskyňou Pánovho narodenia, do ktorej po oboch stranách oltára vedú schody. Jaskyňa je nádherne ozdobená lampami.
Slávnosť Narodenia Pána má svoju osobitnú oktávu. V nedeľu počas oktávy, alebo, ak nedele niet čo je v tomto roku 2022, 30. decembra je sviatok Svätej rodiny - Ježiša, Márie a Jozefa. V tomto liturgickom roku Slávnosť Bohorodičky Panny Márie pripadá v oktáve Narodenia Pána na nedeľu a tak je to zároveň aj Prvá nedeľa po Narodení Pána.
Vyplýva to z dokumentu Pavla VI. Všeobecné smernice o liturgickom roku a o kalendári: „Na nedeľu nemožno natrvalo určiť nijakú inú slávnosť. Avšak: v nedeľu v oktáve Narodenia Pána je sviatok Svätej rodiny; v nedeľu po 6. januári je sviatok Krstu Krista Pána; v nedeľu po slávnosti Zoslania Ducha Svätého je slávnosť Najsvätejšej Trojice; v poslednú nedeľu cezročného obdobia je slávnosť nášho Pána Ježiša Krista, Kráľa vesmíru.“
Prednosť v liturgickom slávení má teda nedeľa ako deň Pána. Výnimku, ak na nedeľu pripadne slávnosť svätca má: Slávnosť Narodenia sv. Jána Krstiteľa, sv. V Adventnom a v Pôstnom období žiadna slávnosť nemôže vytlačiť nedele tohto obdobia, ani slávnosť Nepoškvrneného počatia preblahoslavenej Panny Márie ani slávnosť Zvestovania Pána ani slávnosť sv.
K dokresleniu vianočnej atmosféry patrí aj stavanie betlehemov s jasličkami, postavami Svätej rodiny, troch mudrcov, pastierov a anjelov. Ide o vyobrazenie scény narodenia Ježiška. Za pôvodcu betlehemskej tradície sa pokladá sv. František z Assisi, ktorý postavil prvý betlehem v talianskom mestečku Greccio v r. 1223.
Svetoznáma pieseň Tichá noc, svätá noc zaznela po prvý raz v Rakúsku. Na Vianoce roku 1818 ju po prvýkrát zaspievali duchovný Joseph Mohr a učiteľ Franz Xaver Gruber v Kostole sv. Mikuláša obci Oberndorf bei Salzburg (spolková krajina Salzbursko). Za túto pieseň vďačíme kňazovi Josephovi Mohrovi, rodákovi zo Salzburgu (narodil sa 11. decembra 1792 v Salzburgu). Učiteľa Franza Xavera Grubera z Arnsdorfu, ktorý v Oberndorfe zastupoval organistu, požiadal, aby k jeho básni skomponoval vhodnú melódiu s dvoma sólovými hlasmi a - pretože organ mal poruchu - so sprievodom gitary.
Medzi príležitosti, keď sa do kostolov často vyberú aj tí, ktorí do nich nezablúdia počas celého roka, patrí aj noc z 24. na 25. decembra. V rímskokatolíckych farnostiach sa vtedy slúžia polnočné omše. Plnšie chrámy v porovnaní so zvyškom roka nám potvrdili viacerí kňazi. Dôležitosť chvíle naznačuje tiež fakt, že polnočná sa zvykne konať aj tam, kde ju čaká málokto. V roku 2009 sa napríklad slúžila pre slovenských vojakov v Afganistane priamo v tábore.
Podľa kaplána Mareka Vadrnu z Marianky oslava narodenia Krista más svoj pôvod v nočných bdeniach - vigíliách, ktoré pred veľkými sviatkami slávili už prví kresťania. „Vôbec prvú polnočnú bohoslužbu na Vianoce vykonal v roku 1223 vo forme akéhosi posvätného divadla svätý František z Assisi v jaskyni blízko talianskej dedinky Grecio, kde nechal pripraviť jasle a priviedol živého oslíka a býčka. Hoci to nebola omša, ako ju poznáme dnes, dodnes slúži táto udalosť ako predloha k viacerým vianočným zvykom.“
Kristus sa podľa tradície narodil v noci. „Vyplýva to z evanjelia, v ktorom sa okrem iného uvádza, že Ježišovi rodičia celý deň hľadali ubytovanie v Betleheme. Žiadne však nenašli, takže Mária nakoniec porodila v maštali. Následne sa k novonarodenému zlietali anjeli, ktorí spievali Sláva Bohu na výsostiach, neskôr mu prišli vzdať úctu aj pastieri,“ vysvetľuje Vadrna.
Polnočná hodina aj dátum 25. decembra je však skôr symbolom ako realitou, keďže presný termín narodenia Krista nepozná nik. Dnešný dátum slávenia Vianoc má podľa rôznych zdrojov pôvod v pohanstve, keď sa slávil zimný slnovrat.
Vadrna tvrdí, že priebeh polnočnej omše sa od bežnej príliš neodlišuje. „Ide o slávnostnú omšu, zmena spočíva len v tom, že na nej po štyroch týždňoch adventu zaznie aj chválospev Sláva Bohu na výsostiach, teda to, čo spievali anjeli na oblohe, keď sa Ježiš narodil.“ Na konci sa zvykne zhasnúť svetlo v chráme a len pri osvetlenom vianočnom stromčeku spievať Tichá noc. Tá vznikla začiatkom 19. storočia. Prispôsobené je aj oblečenie kňaza. „Má na sebe biele alebo zlaté rúcho, kým počas adventu slúžil vo fialovom,“ dodáva kaplán.
Nie vždy je možné odslúžiť polnočnú omšu práve o polnoci. Vadrna uvádza, že „farnosti majú aj rôzne filiálky, takže ak jeden kňaz obsluhuje viac dedín, neostáva mu iné, ako niekde začať o niekoľko hodín skôr. Je to pragmatická záležitosť, inak by sa to nestíhalo.“
Podľa Vadrnu sa do čias pápeža Pia XII. (hlavou cirkvi bol v rokoch 1939 až 1958) nesmeli omše konať poobede, ale len doobeda. „Vtedy mala aj polnočná omša slávnostnejší charakter. Dnes sa berie pragmatickejšie, a tak sa niekde koná skôr, než odbije polnoc.“
Trochu iná situácia je u gréckokatolíkov. Hovorca Gréckokatolíckeho arcibiskupského úradu v Prešove Ľubomír Petrík vysvetľuje, že z dôvodu spoločných území s rímskokatolíkmi alebo obradovo zmiešaných rodín sa kedysi zvykli polnočné sväté liturgie sláviť aj u nich. „Nie je to však pôvodná prax východných cirkví. Vo väčšine farností sa už nekonajú. Radostne sa však slávi veľké povečerie, ktoré sa začína niekde už pred polnocou, občas sa predĺži aj za ňu. Nejde o eucharistické slávenie, ale o jednu časť z liturgickej modlitby dňa. Svätá liturgia má svoje miesto skôr, už počas Štedrého dňa, a na Narodenie Pána 25. decembra.“
V chrámoch sa vtedy vyjadruje radosť z Božieho vtelenia. Podľa Petríka sú tomu prispôsobené všetky spevy, čítania zo Starého zákona, z prorokov a podobne. „Vyvrcholením veľkého povečeria je nádherný hymnus s názvom S nami Boh.“
Podľa rímskeho vzoru, teda 25. decembra, sa začalo sláviť až od 4. storočia. Štedrý deň sa u gréckokatolíkov začína takzvanými kráľovskými hodinkami, na ktorých sa spolu modlia kňazi s veriacimi. Názov vychádza z tradície, keď v Konštantínopole na túto bohoslužbu prichádzal aj kráľ. Popoludní prebieha liturgia svätého Bazila Veľkého s večierňou, potom ľudia doma absolvujú štedrú večeru, aby sa niekoľko hodín pred polnocou, niekde o polnoci, zišli na spomínanom veľkom povečerí. Kedysi bolo spojené s bdením počas celej noci, dnes je taký prístup unikátom.
Polnočné omše nepozná ani evanjelická cirkev augsburského vyznania. Zborový farár z Veľkého Krtíša Ján Ruman tvrdí, že na Štedrý deň sa konajú večerné služby Božie, ďalšie nasledujú až ráno 25. decembra. Všetky majú trochu pozmenenú liturgiu a prebiehajú v slávnostnom duchu. Podľa Rumana platí, že 24. decembra prichádza do chrámu najviac ľudí.
Gotický františkánsky kostol na Františkánskom námestí má viac ako sedemsto rokov a je najstaršou cirkevnou pamiatkou Bratislavy.
K severnému múru františkánskeho kostola pristavali v 14. storočí gotickú kaplnku sv. Jána Evanjelistu. Z nej vedú schody do podzemia kostola ku kryptám. , kde sú krypty - miesta posledného odpočinku príslušníkov rádu sv. Františka.
Ku kostolu františkánov sa viaže viacero povestí, dve z nich dnes uvádzame. Na Štedrý deň v noci sa vo františkánskom kostole koná čudesná omša. Mnísi majú vianočnú omšu hodinu pred polnocou.
Každý rok na Štedrý deň hodinu pred polnocou ožiari sa podzemný cintorín v kostole svetlom stovák sviečok z oltára a vianočných stromčekov, ktoré sa tu každoročne zázračne zjavujú. Po osvetlení podzemia mŕtvi mnísi opustia lôžka, zoradia sa do sprievodu a za spevu vojdú do kaplnky. Tu sa koná nezvyčajná polnočná omša. Ako hádam jediná na svete sa začína hodinu pred polnocou. Najstarší mních slúži slávnostnú polnočnú omšu a ostatní mnísi ticho spievajú. Takéto čudné zjavenie môže vidieť a spev počuť len dobrý, bohabojný kresťan, ktorý žije príkladným životom a pochádza z Bratislavy. Omša sa začína skôr z toho dôvodu, že mŕtvi mnísi nechcú rušiť živých veriacich, ktorí prišli do kostola na polnočnú omšu. S úderom dvanástej spev utíchne, svetlá pohasnú, mnísi sa vrátia na miesta ich posledného odpočinku a v podzemí kostola zavládne zvyčajné ticho.
Táto omša sa opakuje každý rok na Vianoce už dlhé stáročia. Jediným svedkom takejto predpolnočnej omše je jeden Bratislavčan, ktorý ju spomínal pred viac ako štyridsiatimi rokmi.
Druhý príbeh sa odohral v prvej polovici 17. storočia. Rôzne klobúky a čiapky vyhotovoval vtedy aj pán Martin Ramhartner, majster cechu klobučníckeho, ktorý býval na Klobučníckej ulici. Bol zručným majstrom, ceny mal primerané, a tak jeho výrobky ľudia radi kupovali. Keď bol výročný trh v Hainburgu, tak predal aj dva vozy tovaru. Raz v decembri sa mu obchody dobre vydarili. Poslal prázdne vozy do Bratislavy a on sám v hainburských hostincoch oslavoval. Keď už mal dosť, pobral sa peši domov do Bratislavy. Kdesi na polceste, za Hainburským vŕškom zrazu zbadal približovať sa zvláštny oblak. Keď to čudo priletelo pred neho, videl, že je to skupina dvanástich bosoriek letiacich na metlách a vidlách. Všetky však mali tváre manželiek počestných bratislavských mešťanov. Nedalo mu, oslovil ich a to nemal. Bosorkám sa znepáčilo, že ich poznal a začali ho metlami mlátiť a vidlami bodať. Ruky mu vykrúcali, po tvári ho bili, až nakoniec zamdlel a na viac sa nepamätal. V noci sa zobudil celý zakrvavený a uzimený a horko-ťažko vládal prísť do rána domov. Celých päť dní z postele nevyliezol.
Klobučník prisahal bosorkám pomstu a chcel ich verejne odhaliť na polnočnej omši v kostole františkánov na Štedrý večer. A tak od Lucie do Vianoc nerobil žiadne klobúky, len stoličku z drievok skladal. Lebo podľa starých obyčajov, keď človek na takejto stoličke sedí a farár povie na polnočnej omši „Kirie elejson“, všetky bosorky sa v kostole prejavia a z kostola na metlách povyletujú. A taký dôkaz celkom postačí, aby sa dostali pred súd a ku katovi, aby ich pred Michalskou bránou upálil. Ale klobučník málo rozumie stolárčine. Stolica to bola pekná, ale nesmel použiť železné klince a zle bola zglejená. Len čo si na ňu sadol v kostole františkánov, stolica sa s rachotom i s Martinom zrútila na zem. Ten od bolesti len jačal, lebo rebrá mal dolámané a vo vnútornostiach ho pekelný oheň zožieral. Keď sa zo zlomenín vystrábil, bál sa čo i len meno bosorky spomenúť. Odvtedy ani viechy nenavštevoval.
Vianočné trhy v Bratislave
Už dnes večer budete mať možnosť pozrieť si inscenáciu Polnočná omša jedného z najvýraznejších slovenských dramatikov minulého storočia.Dej sa odohráva na Štedrý deň roku 1944. Neoslavuje však vojnových hrdinov - skúma a detailne analyzuje postoje a vzťahy obyčajných ľudí k dramatickým udalostiam končiacej sa druhej svetovej vojny.Manželia Kubišovci sú ľudia veľmi nenápadní, neangažovaní, vzorne sa starajúci o svoju rodinu, dbajúci na zvyky a tradície. Zároveň však ľudia neobyčajne flexibilní. Najmladší syn je partizán, starší gardista, dcéra arizátorka. Pri štedrovečernom stole sedia s nacistom, nádejnou nevestou je komunistka. Situácia na fronte je však čoraz neistejšia, je viac a viac zrejmé, že sa blíži chvíľa, keď bude treba jedného z členov rodiny obetovať. Z čoho sa budú spovedať na polnočnej omši?Strávte večer v divadle.
Tradícia polnočnej omše siaha až do ranokresťanských čias.Bratislava 24. decembra (TASR) - Katolíci na celom svete tradične slávia v noci z 24. na 25. decembra polnočnú svätú omšu. Je to čas, keď sa prelamuje adventné a vianočné obdobie. Tradícia polnočnej omše pritom siaha až do ranokresťanských čias.
"Vieme zo Svätého písma, že Pán Ježiš sa podľa toho, čo sa píše o pastieroch, narodil v noci," uviedol Kramara. Práve pastieri v noci utekali a išli sa pozrieť do jasieľ. Ľudia chcú preto podľa neho nasledovať ich príklad. Ako uviedol, Vianoce sú sviatky narodenia Ježiša Krista. "Sú pozvaním, aby si človek v tomto svete mohol na chvíľu uvedomiť, že Bohu na ňom záleží. Nie je veľa ľudí, ktorým na nás záleží. Takých po svete nachádzame pomerne málo," povedal katolícky kňaz. Toto je podľa neho aj odkaz pre neveriacich. "Boh nie je nejaký vzdialený, nejaký neosobný stvoriteľ, ktorý sa nestará o svet, ale my neustále opakujeme, Boh nás má rád.
Pôvod Vianoc | História
tags: #polnocna #omsa #v #bratislave