Poľsko sa ako štátny útvar objavilo na mape Európy v roku 966, keď vtedajší knieža Poľanov Mieško I. z dynastie Piastovcov prijal kresťanstvo a Poľsko bolo uznané za misijné územie podriadené priamo pápežskému Rímu. Syn Mieška I. Boleslav Chrabrý potom upevnil štát.
V roku 999 bol kanonizovaný pražský biskup Vojtech, ktorý zomrel mučeníckou smrťou rukou pohanských Prusov a neskôr bol vyhlásený za patróna Poľska. Na zjazde v Hnezdne (prvom hlavnom meste Poľska) cisár Oto III. odovzdal Boleslavovi Chrabrému insígnie moci (kopiju sv. Mórica) a pomazal ho za vladára.
Poľsko sa tým ako Sklawinia (štát Piastovcov) stalo súčasťou plánov na utvorenie univerzálnej rímskej ríše, v ktorom by ako rovnoprávne subjekty ešte fungovali Rím (Taliansko), Galia (Burgundsko a Dolné Lotrinsko) a Germánia (Nemecko). Tak rímsko-nemecký cisár Oto III. o takmer tisíc rokov predbehol ideu Európskej únie.
Boleslav I. Chrabrý bol korunovaný za poľského kráľa v roku 1025. V rokoch 1138 - 1320 bolo Poľsko podobne ako niektoré ďalšie krajiny rozdelené na oblasti. Historická pamäť elít a odhodlanosť jednotlivcov viedli k opätovnému zjednoteniu štátu v roku 1320.
Posledný kráľ z dynastie Piastovcov Kazimír Veľký (zomrel v roku 1370) zanechal po sebe rozľahlé Poľsko, ktoré bolo vojensky a ekonomicky silný štát. Vrcholným momentom jeho vládnutia bolo stretnutie panovníkov (cisára a uhorského, dánskeho i cyperského kráľa, ako aj mnohých kniežat) v roku 1364 v Krakove, kde sa hovorilo o protitureckej krížovej výprave a politickej rovnováhe v strednej Európe. V tom istom roku v Krakove vznikla najstaršia poľská univerzita.
Poľsko sa za vlády Jagelovcov stalo jedným z najmocnejších štátov v Európe. V období najväčšieho územného rozmachu na prelome 15. a 16. storočia Jagelovci vládli na kráľovských trónoch v Poľsku, Čechách, v Uhorsku i v Litovskom veľkokniežatstve. Ich moc siahala od Baltského mora na severe po Čierne more na juhu, od Jadranu a Labe na západe po Dvinu, Oku a Dnester na východe.
Do tohto obdobia zapadá víťazstvo kráľa Vladislava Jagelovského na čele poľsko-litovských vojsk, v ktorých boli ruské, moldavské a české prápory, nad križiackym vojskom v jednej z najväčších stredovekých bitiek v roku 1410 pri Grunwalde. Možno spomenúť aj vazalstvo vládcu Pruského kniežatstva Albrechta Hohenzollerna, ktorý na krakovskom námestí vzdal hold kráľovi Žigmundovi I. Starému v roku 1525. Významné bolo uzavretie únie medzi Poľským kráľovstvom a Litovským veľkokniežatstvom v roku 1569 v Lubline, ktorá trvala do konca 18. storočia.
Vtedajší poľskí právnici boli predchodcami európskeho politického myslenia: Stanisław zo Skalbmierza v roku 1411 sformuloval tézy o obrannej vojne ako jedinej spravodlivej a Paweł Włodkowic zase v roku 1415 v traktáte o pápežskej a cisárskej moci na koncile v Kostnici hlásal právo pohanov na vlastný štát, ak neohrozuje kresťanské štáty.
V Poľsku v období 1573 až 1795 panovali králi, ktorých volila šľachta zhromaždená na sneme v slobodných voľbách. Tento demokratický princíp viedol k tomu, že panovníkmi sa stávali predstavitelia rôznych európskych dynastií: francúzskej - Anjouovci, uhorskej - Báthoryovci, švédskej - Vasovci, saskej - Vetinovci. Na prahu tejto doby sa mnohonárodná a multikonfesionálna I. republika (Rzeczpospolita) stala európskym vzorom tolerancie. V roku 1573 na sneme vo Varšave schválili konfederáciu, v ktorej sa šľachta zaviazala zachovávať v republike konfesionálny mier. Poľsko si v Európe 16. storočia získalo meno „štátu bez blčiacich hraníc“.
V 17. storočí sa však v ňom prejavili prvé symptómy rozpadania moci, prichádzalo k etnickým a náboženským konfliktom, k deformácii šľachtickej demokracie na oligarchizmus vysokej aristokracie a anarchiu. Príkladom bola možnosť prerušovať zasadnutie snemu jedným hlasom poslanca („liberum veto“).
Poľsko vyčerpané vnútornými vojnami (kozáckymi povstaniami, z ktorých najväčšie vypuklo v roku 1648 a viedlo k tomu, že sa Ukrajina oddelila od Poľska v prospech Ruska), občianskymi vojnami medzi časťou šľachty a kráľom a sužované vonkajšími nájazdmi (vojny so Švédskom, Sedmohradskom, Ruskom, Tureckom) však vypälo všetky sily, aby pomohlo habsburskému cisárstvu vo vojne proti Turkom.
Kráľ Ján III. Sobieski na čele koaličných vojsk, ktorých základnú silu tvorilo poľské jazdectvo vrátane husárov, premohol Turkov v bitke pri Viedni (12. septembra 1683) a zachránil pred nimi hlavné mesto rakúskeho mocnárstva. Víťazstvo Jána Sobieskeho (v októbri 1683) pri Parkane (dnešné Štúrovo) odvrátilo hrozbu tureckej invázie na západ Európy.
V 18. storočí sa Poľsko ocitlo v ekonomickom kolapse a politickom marazme. Pokusy o reformu štátu za vlády posledného zvoleného kráľa Stanislava Augusta z poľskej dynastie Poniatowských priniesli efekty v podobe zriadenia Komisie pre národné vzdelávanie v roku 1773, ministerstva osvety, ktoré bolo prvé na svete, a schválenie Ústavy 3. mája (prvej v Európe ešte pred francúzskou a druhej na svete po americkom snemovom zákone) v roku 1791.
Vnútorné problémy umožnili susedným štátom zasahovať do poľských záležitostí. V rokoch 1772, 1793, 1795 si Rakúsko, Rusko a Prusko postupne rozdelili územie Poľska. Preto 19. storočie bolo v znamení ustavičných zápasov o slobodu a udržanie si národnej identity proti germanizačnej a rusifikačnej politike podmaniteľov. Národné povstania (kościuszkovské - 1794, novembrové - 1830 až 1831, krakovské - 1846, januárové - 1863 až 1865) a napoleonská epizóda Varšavského veľkovojvodstva (1807 až 1815) dali Poliakom krátkodobé nádeje, kreovali slobodného ducha a vlastenectvo, ale súčasne priniesli desaťtisíce obetí, zástupy poslaných do vyhnanstva na Sibír a početnú emigráciu do západnej Európy. Poliaci už vtedy formovali v rôznych krajinách vojenské jednotky, aby bojovali „za vašu a našu slobodu“.
Generál Jan Henryk Dąbrowski utvoril v Taliansku légie po boku Napoleona Bonaparta. Pri tej príležitosti bola zložená pieseň Jeszcze Polska nie umarła…, ktorá je dnes poľskou štátnou hymnou (Mazurek Dąbrowskiego). Knieža Józef Poniatowski zahynul v roku 1813 v bitke pri Lipsku, keď kryl ústup napoleonskej armády. Adam Mickiewicz, poľský národný básnik, organizoval poľské légie v Taliansku (1848) a neskôr v Istanbule (1855).
V roku 1882 sa Rakúsko-Uhorsko a Nemecko a v roku 1907 Rusko, teda všetci podmanitelia Poľska, ocitli v antagonistických politicko-vojenských blokoch. V auguste 1914 vypukla prvá svetová vojna. Každý z podmaniteľských štátov vyvíjal snahy, aby si získal podporu poľskej spoločnosti, lebo potreboval doplniť početnosť armády. V rokoch 1914 - 1918 bolo na poľských územiach povolaných do armády viac ako 3 milióny mužov, z ktorých v rakúsko-uhorskej armáde padlo 220-tisíc, v nemeckej 110-tisíc a v ruskej 55-tisíc.
Západné mocnosti - Francúzsko a Veľká Británia - znepokojovala perspektíva zosilnenia najmä nemeckej armády, a tak sa problém nezávislosti Poľska vrátil na medzinárodnú politickú scénu. Významnou udalosťou, ktorá pomohla poľskej veci, bola slávnostná reč prezidenta Spojených štátov Woodrowa Wilsona v americkom Senáte, v ktorej hovoril o nevyhnutnosti obrodiť „zjednotené, nezávislé a autonómne Poľsko“.
V roku 1918 na strane Dohody na západnom fronte bojovala poľská armáda v počte 100-tisíc vojakov, ktorým velil gen. Józef Haller. Tieto udalosti posilnili hnutie za nezávislosť na zabraných poľských územiach. Politikom, ktorý sa najdôslednejšie usiloval o znovuzískanie nezávislosti Poľska, bol Józef Piłsudski. Ešte ako študent medicíny v Charkove bol vylúčený zo školy za podozrenie, že sa zúčastnil na sprisahaní proti ruskému cárovi Alexandrovi III.
Po návrate z vyhnanstva na Sibíri vstúpil do Poľskej socialistickej strany (PPS), ktorej hlavným programovým heslom bol boj za nezávislosť Poľska. Ako prívrženec ozbrojeného boja a po vystúpení z PPS od roku 1908 samostatne organizoval vojenské formácie. Na začiatku vojny v roku 1914 utvoril v Krakove poľské légie, ktoré bojovali po boku Rakúska a Nemecka proti Rusku.
Keďže nedostal od Rakúska a Nemecka záruku vzniku nezávislého Poľska, J. Piłsudski demonštratívne odstúpil z vykonávanej vojenskej funkcie. Osobne začal podporovať aktivity zamerané proti Nemcom. Uväznili ho v pevnosti v Magdeburgu. Po vypuknutí revolúcie v Nemecku sa dostal na slobodu a 10. novembra 1918 pricestoval do Varšavy. Už 11. novembra toho istého roku Regentská rada, ktorá vládla na území bývalého Poľského kráľovstva pod kontrolou Nemecka a Rakúsko-Uhorska, odovzdala Piłsudskému vojenské velenie a 14. novembra aj civilnú moc.
Po rokoch poroby Poľsko znovu získalo svoju štátnosť. Stalo sa tak v dôsledku neústupných národnooslobodzovacích aktivít, ale aj vďaka politickým kontaktom poľskej emigrácie v západnej Európe a Spojených štátoch. Významnú rolu zohrali aj také osobnosti, ako boli napríklad básnici Adam Mickiewicz, Juliusz Słowacki, Cyprian Kamil Norwid alebo skladatelia a klaviristi Frederyk Chopin či Ignacy Jan Paderewski.
Pomohlo aj pestovanie historických a náboženských tradícií na anektovaných územiach, budovanie ekonomiky nezávislej od podmaniteľov, propagácia vzorov systematickej práce v rôznych oblastiach života. Takto dva prúdy poľského 19. storočia - romantizmus a pozitivizmus - dosiahli úspech, ktorý sa volal NEZÁVISLOSŤ. Prispela k tomu aj medzinárodná situácia - vojenská porážka a pád monarchií v Rakúsko-Uhorsku, Rusku a Prusku, ako aj politická vôľa zo strany štátov Dohody a Spojených štátov.
V roku 1937 sa 11. november stal štátnym sviatkom - Dňom nezávislosti Poľska. V období PĽR bol zrušený. Opätovne sa dostal do poľského kalendára po vzniku III. republiky.
Poľskí "prekliati básnici"
Sú výnimoční v každom zmysle slova. Oplývajú nesmiernou fantáziou, okázalo pohŕdajú meštiakmi, vyžívajú sa v dekadentnom životnom štýle a neboja sa vnášať do vždy tak jemnej a nežnej poézie škaredosť a zlo. Súčasťou ich každodenného života sú alkohol, tabak a drogy. Spoločnosť ich zavrhuje, ale súčasne ju zvláštne priťahujú. Aj keď spočiatku ich diela číta len malý okruh priateľov, a niektoré básne dokonca zakazujú publikovať súdy, stanú sa nepostrádateľnou súčasťou učebníc literatúry. Francúzskych prekliatych básnikov jednoducho nejde prehliadnuť.
Charles Baudelaire
Prvý z prekliatych básnikov Charles Baudelaire vyrastá v netypickej rodine. Keď v apríli 1821 prichádza na svet, jeho otec má 62 rokov, matka iba 27. Po manželovej smrti sa matka Caroline vydá za dôstojníka a Charles, bez pevného ukotvenia v rodine, sa dlho stretáva so školskými neúspechmi. Potom sa ale vzchopí a premení sa naopak na premianta. Vyniká v latinčine a gréčtine a zmysel života mu dáva poézia. Za ňu je ochotný bojovať aj s otčimom, teraz už brigádnym generálom, ktorý túži vnútiť mu vojenskú dráhu. Taký boj má „vedľajšie účinky“, predovšetkým búrlivý život s alkoholom, priateľmi a prostitútkami.
„Človek by mal byť stále opitý. To je všetko, na čom záleží. Ale čím sa opiť? Vínom, poéziou, alebo cnosťou, ako si vyberiete. Ale opite sa,“ odporúča mladý básnik. K tomu krátko po dvadsiatke začína experimentovať s drogami, ópium berie dokonca na radu lekára, aby sa mu uľavilo od problémov spojených so syfilisom. Charlesov spôsob života vyžaduje značné náklady, takže sa básnik čoskoro ocitne bez prostriedkov, a matka dokonca dosiahne súdny príkaz, ktorý mladíka zbaví svojprávnosti.
Čoho sa ale Charlesovi nedostáva v hospodárení, vynahradzuje mu osud v nadaní. Je skvelým básnikom, ktorý šokuje aj priťahuje čitateľov svojou otvorenosťou, stieraním hraníc medzi dobrom a zlom, medzi krásou a hnusom. „Škaredosť je nevyhnutnou súčasťou krásy,“ vyhlasuje. Zakladá si aj na formálnej dokonalosti svojich veršov. Presadzuje sa ale aj vo výtvarnom umení, píše zasvätené novinové články.
Básne Baudelaire dlho publikuje len v časopisoch, ale to sa zmení 25. júna 1857, kedy vychádza jeho zbierka Kvety zla, výsledok 15 rokov písania do šuplíka. Zatiaľ čo dobové kritiky nešetria príkrymi odsúdeniami a niektoré z básní sa dočkajú zákazu publikovania za urážku mravnosti či náboženstva, za nádejného autora sa stavajú slávni kolegovia ako Gustave Flaubert (1821-1880) alebo Victor Hugo (1802-188). „Do tej hroznej knihy som vložil celého svojho ducha, svoje srdce, celé svoje náboženstvo, celú svoju nenávisť,“ priznáva sám autor. Jeho pokus stať sa sám literárnym kritikom a lektorom literatúry v Belgicku sa ale nestretne s úspechom, väčšina básní z jeho ďalšej zbierky Trosky je súdne zakázaná a básnik sám sa stretáva so stále väčšími zdravotnými ťažkosťami.
Paul Verlaine
U jediného syna vojaka z povolania z provinčného mesta Metz by možno jeho okolie nečakalo, že bude vynikať v poézii. Dlho je tiež Paul Verlaine priemerným žiakom a študentom, potom ale na internátnej škole prvýkrát privonia k poézii. Má 14 rokov a básnik, ktorý ho z ponuky miestnej knižnice osloví najviac, sa volá Charles Baudelaire. V 20 už mladík nastupuje úradnícku kariéru na mestskej radnici, ale zamestnanie je v jeho rebríčku hodnôt skôr na vedľajšej koľaji. Nevynechá jedinú príležitosť vyhodiť si z kopýtka, s priateľmi vysedáva v kaviarňach.
Medzi jeho známymi pribúdajú básnici, on sám zverejňuje svoje prvé dielka a o dva roky neskôr už vďaka finančnému príspevku milovanej sesternice Élise vydáva svoju prvú básnickú zbierku Saturnské básne. Zrejme mu ani nevadí, že si ju v kníhkupectvách povšimne len najbližší okruh jeho kamarátov. Čoskoro pridá do poličky druhú zbierku, Galantné slávnosti, a keď sa ožení a narodí sa mu syn, vytvorí básnickú zbierku Dobrá pieseň špeciálne pre svoju ženu Mathilde (1853 - 1914). Príčina rozvodu má meno - Arthur Rimbaud.
Ten ako 16-ročný napíše list s ukážkami svojich básní o desať rokov staršiemu Verlainovi a natoľko ho zaujme, že sa mu okamžite dostane pozvania k staršiemu kolegovi. „Poď, drahá veľká duša. Čakáme na teba, túžime po tebe,“ odpovedá Paul. Vzájomné stretnutie prebudí nielen spriaznenie duší, ale aj tiel. „Má hlavu dieťaťa, bacuľatú a sviežu, na veľkom, kostnatom, trochu nemotornom tele stále rastúceho adolescenta,“ opisuje Verlaine svojho hosťa.
Divoký vzťah a nespútaný život oboch mladíkov vyštve nešťastnú Mathildu a Paul s Arthurom pokračujú v drsnej jazde plnej alkoholu, drog a pokusov o samovraždu. Až do roku 1884 svet označuje Paula Verlaina a jeho súputníkov rôzne a mená to často nebývajú práve lichotivé. Z toho si ale Verlaine nič nerobí. „Nikdy neposudzujte človeka podľa jeho priateľov. Aj Judáš mal predsa bezúhonných priateľov,“ vyhlasuje.
Toho roku vydáva esej s úvahami o živote svojich kolegov aj o sebe samom, aj keď v tomto diele vystupuje pod ľahko dešifrovateľným pseudonymom Pauvre Leliana. Esej sa volá Prekliati básnici a názov je to tak výstižný, že od tej chvíle má francúzska nekonformná poézia poslednej tretiny 19. Aj napriek nekonečnému radu výstrelkov je Paul Verlaine idolom mládeže a uznávaným majstrom symbolizmu a dekadencie. Po smrti básnika Charlesa Leconta de Lisleho (1818-1894) francúzska básnická obec diskutuje o tom, kto by po ňom mal niesť prestížny titul Knieža básnikov a užívať si teda pocty pre najvýznamnejšieho žijúceho autora poézie.
Arthur Rimbaud
S Paulom Verlainom ho spája rodinný pôvod. Tiež otec Arthura Rimbauda je vojak z povolania. Keď ale trávi stále viac času pri jednotke a nakoniec od rodiny utečie úplne, oveľa viac v Arthurovi zanechá hlboko veriaca matka. Kvôli jej prísnej výchove si od spolužiakov vyslúži nelichotivú prezývku „hajzel pobožný“. Zasnený a bojazlivý Arthur sa realizuje v písaní veršov, a to aj v latinčine, a rozosiela listy slávnym básnikom v očakávaní uznania. Toho sa mu dostane až od Paula Verlaina.
Jeho štýl, plný nenávisti k hodnotám uznávaným väčšinovou spoločnosťou a výsmechu povrchnosti, to je niečo, čo Verlainovi, naladenému na rovnakú vlnu, imponuje. Život s Verlainom je potom skutočne plný poézie, aj keď tá o nadvládu súperí s absintom, hašišom, ópiom a alkoholom. „Nemilujem ženy. Lásku treba znovu vynájsť,“ tvrdí Rimbaud. Milostný vzťah skončí po štyroch rokoch hádkami a násilím, keď Verlaine na svojho priateľa dvakrát vystrelí z revolveru. Prvá rana mu zraní ľavé zápästie, druhá by zrejme bola osudná, keby sa Arthur nesklátil k zemi. Strelec končí za mrežami a Rimbaud začína hľadať nový zmysel života.
V poézii ho už nevidí, a tak sa skúša vydávať najrôznejšími smermi. Túžbu po dobrodružstve už skvele popísal vo svojej básni Opitý koráb, kde svoj život prirovnáva k lodi na rozbúrenom mori. Usilovne študuje jazyky, službu v armáde ukončí dezerciou, uchytí sa pri cirkuse. Obchoduje tiež so zbraňami a trúfne si objednať niekoľko tisíc pušiek a zostaviť karavanu, ktorá ich má dopraviť istému africkému vládcovi.
Hľadanie práce, ktorá by ho napĺňala, ale musí ustúpiť pred zdravotnými problémami. Po odhalení rakoviny kostí musia lekári Arthurovi amputovať pravú nohu a básnik zvyšok svojho krátkeho života strávi v bolestiach v nemocnici v Marseille. „Verím v peklo, pretože sa v ňom nachádzam,“ zveruje sa. Sláva Arthura Rimbauda sa ale šíri po celej Európe a jeho predčasná smrť jeho popularitu len posilňuje. Český kritik a spisovateľ F. X. Šalda (1867-1937) pre neho vymyslí obdivnú prezývku „Božský rošťák“. „Jeho básne sú rovnako originálne ako jeho život,“ vyhlasuje o ňom zase básnik Vítězslav Nezval (1900-1958). A česť mu vzdáva aj jeho bývalý priateľ Verlaine.