Pomazanie chorých: História a súčasnosť

Cirkev verí a vyznáva, že medzi siedmimi sviatosťami je jedna sviatosť osobitne určená na to, aby posilňovala tých, čo sú skúšaní chorobou. Sviatosť pomazania chorých má za cieľ udeliť osobitnú milosť kresťanovi, ktorý prežíva ťažkosti spojené so stavom ťažkej choroby alebo staroby. V prípade náhlej a ťažkej choroby, kde je predpoklad ohrozenia života, je vhodné vyslúžiť veriacemu sviatosť pomazania chorých. Neodkladajte prosím vyslúženie sviatosti. Kňaz, ako sprostredkovateľ tejto sviatosti je vám k dispozícii.

Choroba a utrpenie vždy patrili k najvážnejším problémom, ktoré podrobujú ľudský život skúške. V chorobe človek skusuje svoju bezmocnosť, svoje obmedzenia a svoju konečnosť. Choroba môže viesť k úzkosti, k uzatvoreniu sa do seba, niekedy dokonca k zúfalstvu a k vzbure proti Bohu. Ale môže tiež urobiť človeka zrelším, môže mu pomôcť rozlíšiť, čo v jeho živote nie je podstatné, aby sa zameral na to, čo je podstatné.

Kristus dojatý toľkými utrpeniami nielen dovoľuje, aby sa ho chorí dotýkali, ale si osvojuje ich biedy: „On vzal na seba naše slabosti a niesol naše choroby“ (Mt 8, 17). Neuzdravil všetkých chorých. Jeho uzdravenia boli znameniami príchodu Božieho kráľovstva. Zvestovali hlbšie uzdravenie: víťazstvo nad hriechom a nad smrťou prostredníctvom jeho Veľkej noci. Na kríži vzal Kristus na seba celú ťarchu zla a sňal „hriech sveta“ (Jn 1, 29), ktorého je choroba iba následkom.

Peter Paul Rubens, Vzkriesenie Lazára

Biblický pôvod sviatosti

Sviatosť posledného pomazania, dnes nazývaná pomazanie chorých, má svoj pôvod už v ranej Cirkvi a bola chápaná ako sviatosť uzdravenia duše i tela. Biblický základ sviatosti pomazania chorých má svoj pôvod v liste sv. Jakuba (Jak 5,14-15):

13 Trpí niekto z vás? Nech sa modlí. Je niekto veselý? Nech spieva žalmy. 14 Je niekto z vás chorý? Nech si zavolá starších Cirkvi; a nech sa nad ním modlia a mažú ho olejom v Pánovom mene. 15 Modlitba s vierou uzdraví chorého a Pán mu uľaví; a ak sa dopustil hriechov, odpustia sa mu. 16 Vyznávajte si teda navzájom hriechy a modlite sa jeden za druhého, aby ste ozdraveli. Lebo veľa zmôže naliehavá modlitba spravodlivého.

Z textu je teda zrejmé, že sviatosť udeľujú „starší Cirkvi“ (presbyteri, kňazi). Používa sa olej na pomazanie. Súčasťou je modlitba viery. Sviatosť môže mať liečivý a odpúšťajúci účinok. Tento text sa stal kľúčovým pre neskorší liturgický vývoj sviatosti.

O sviatosti pomazania chorých a poslednom pomazaní hovorí aj Evanjelium podľa Marka (Mk 6,12-13): 12 Oni šli a hlásali, že treba robiť pokánie. 13 Vyhnali mnoho zlých duchov, pomazali olejom veľa chorých a uzdravovali.

Vývoj v ranej Cirkvi

Dôležitý význam mali okrem Svätého Písma aj spisy Cirkevných Otcov a ranokresťanské dokumenty. Spomenúť možno: Didaché (1. - 2. stor.). Tento najstarší kresťanský katechetický spis sa síce priamo nevyjadruje k pomazaniu chorých, ale hovorí o význame modlitby a pôstu pri uzdravovaní.

Pomazanie chorých

Najvýznamnejší autori, ktorí sa pomazaniu chorých a umierajúcich venovali:

• Tertullianus († 220) - vo svojich spisoch hovorí o tom, že chorí majú dostávať pomazanie ako duchovnú pomoc a že pomazanie má účinky uzdravenia.
• Origenes († 253) - poukazuje na modlitbu a pomazanie ako prostriedky uzdravenia tela i duše. Hovoril o duchovnom význame choroby a potrebe modlitby. Poukazoval na spojenie medzi hriechom a chorobou, čo podporovalo chápanie pomazania ako sviatosti odpustenia.
• Sv. Cyprián z Kartága (†258) - spomína duchovné uzdravenie cez sviatosti Cirkvi a modlitby kňazov za chorých. Poukazoval na spojenie pomazania chorých so sviatosťou zmierenia. V listoch spomína olej ako prostriedok uzdravenia, ktorý má aj duchovnú moc. Za jeho éry sa objavujú prvé liturgické praktiky pomazania v komunitách.
• Sv. Hippolyt Rímsky († 235) - Traditio Apostolica. Prvý, kto systematicky spísal liturgické pravidlá raného kresťanstva. Opisuje žehnanie oleja biskupom a jeho použitie na liečenie chorých. Jeho dielo malo silný vplyv na neskoršie liturgické knihy.
• Sv. Ambróz Milánsky († 397) - zdôrazňoval spásny význam sviatosti. Spájal pomazanie s milosťou Ducha Svätého, ktorý posilňuje chorého a dáva mu odvahu.
• Sv. Augustín († 430) - zdôrazňoval vnútornú duchovnú premenu cez pomazanie. Hovoril, že choroba môže byť skúškou viery, a preto sa treba modliť nielen za telo, ale aj za dušu.

Claude Vignon, Sv. Ambróz Milánsky

Najznámejšie spisy ranej Cirkvi, ktoré sa venujú pomazaniu chorých a umierajúcich:

• Sacramentarium Leonianum (5. stor.) - obsahuje modlitby za chorých a zmienky o svätení oleja na pomazanie.
• Sacramentarium Gelasianum (6. stor.) - prvýkrát explicitne spomína pomazanie chorých ako súčasť liturgie.
• Sacramentarium Gregorianum je liturgická kniha pripisovaná pápežovi Gregorovi I. Veľkému († 604), avšak v súčasnosti sa predpokladá, že jej finálna podoba vznikla v 8. storočí za vlády Karola Veľkého. Tento sakramentár obsahuje modlitby a obrady používané pri slávení omše a sviatostí v rímskom ríte.
• Ordo Romanus (8. stor.) - popisuje pravidlá slávenia sviatosti pomazania chorých. Táto prax ukazuje, že od najstarších čias sa chorí pomazávali olejom a dostávali modlitbu Cirkvi za svoje uzdravenie.

Giuseppe Ribera, Pápež Gregor Veľký

V ranej Cirkvi bola sviatosť pomazania chorých spojená s uzdravením. Pomazanie chorých nebolo pôvodne chápané ako sviatosť určená len pre zomierajúcich, ale najmä ako prostriedok duchovného a telesného uzdravenia. Vykonávali ho biskupi a kňazi - Apoštoli a ich nástupcovia vkladali ruky na chorých, modlili sa a pomazávali ich olejom. Používal sa požehnaný olej - olej bol často posvätený biskupom a uchovávaný pre potreby pomazania chorých. Bolo možné ho prijať viackrát - keď sa stav chorého zlepšil, sviatosť mohla byť neskôr udelená znovu pri inej chorobe. Spojenie s odpustením hriechov - pomazanie chorých malo nielen uzdravujúci, ale aj odpúšťajúci účinok, ak sa chorý nemohol osobne vyspovedať.

Od 8. - 9. storočia sa sviatosť pomazania chorých začala viac chápať ako „posledné pomazanie“ pred smrťou (lat. extrema unctio). Tento pohľad sa postupne zmenil v 20. storočí, keď sa Cirkev vrátila k pôvodnému uzdravujúcemu rozmeru sviatosti, čo bolo potvrdené na II. vatikánskom koncile.

Sviatosť pomazania chorých v ranej Cirkvi mala uzdravujúci, posilňujúci a odpúšťajúci rozmer. Nebola chápaná iba ako príprava na smrť, ale ako sviatosť pomoci a uzdravenia pre tých, ktorí trpeli chorobou. Tento pôvodný význam sa dnes opäť zdôrazňuje v katolíckej Cirkvi.

Praktická realizácia pomazania chorých a umierajúcich v ranej Cirkvi

Pomazanie chorých vykonávali Apoštoli a biskupi, neskôr aj kňazi (presbyteri), ako spomína List sv. Jakuba. Nebolo to výlučne kňazské privilégium - aj laici mohli používať olej na pomazanie v mene Krista.

Pomazanie chorých a umierajúcich sa vykonávalo olejom požehnaným biskupom. Chorý bol pomazaný na rôznych častiach tela, často na hlave, rukách a nohách. Súčasťou obradu bola modlitba za uzdravenie a niekedy aj kladenie rúk.

Účelom sviatosti bolo uzdravenie tela - veriaci verili, že pomazanie môže priniesť fyzické uzdravenie. Odpustenie hriechov - pomazanie sa niekedy spájalo s duchovným očistením, najmä u tých, ktorí nemohli absolvovať bežnú spoveď. Posilnenie v utrpení - nebola to len príprava na smrť, ale aj posila pre tých, ktorí zápasili s ťažkou chorobou.

Rozdiel oproti neskoršiemu vývoju: Pomazanie bolo chápané ako uzdravujúca sviatosť, spojená s modlitbou spoločenstva. Po II. vatikánskom koncile sa sviatosť vrátila k pôvodnému chápaniu ako sviatosť pre chorých, nielen pre umierajúcich.

Bludári, odmietajúci význam pomazania chorých a umierajúcich

V ranej Cirkvi neexistovala priamo organizovaná skupina heretikov, ktorí by sa zameriavali výlučne proti sviatosti pomazania chorých. Avšak niektoré heretické skupiny a učenia nepriamo spochybňovali jej význam alebo účinnosť.

• Gnostici (2. - 4. stor.) - považovali hmotný svet za zlý, a teda aj telesné zdravie za nepodstatné. Odmietali sviatosti, ktoré používali hmotné prvky (ako olej v pomazaní chorých). Verili, že len duchovné poznanie (gnóza) vedie k spáse, nie sviatosti.
• Novaciáni (3. stor.) - odmietali možnosť odpustenia hriechov po krste. Keďže pomazanie chorých malo aj odpúšťajúci charakter, novaciáni ho pravdepodobne odmietali.
• Manichejci (3. - 5. stor.) - kombinovali gnosticizmus s dualizmom - hmota je zlá, len duch je dobrý. Rovnako ako gnostici odmietali hmotné prostriedky milosti (olej, chlieb, víno). Nepovažovali chorobu za niečo, čo by bolo potrebné liečiť, ale skôr ako oslobodenie duše z tela.
• Ariáni (4. stor.) - odmietali plnú božskú prirodzenosť Krista. Nepovažovali Ježiša za pravého Boha, a preto mohli spochybňovať jeho moc uzdravovať skrze sviatosti. Ich učenie nepriamo oslabilo chápanie sviatostného účinku pomazania.
• Pelagiáni (4. - 5. stor.) - verili, že človek sa môže spasiť vlastnými silami bez Božej milosti. Keďže pomazanie chorých je sviatosť milosti, pelagiánske myslenie by mohlo viesť k jeho odmietaniu. Ak človek nepotrebuje Božiu milosť, potom ani sviatosti nie sú nevyhnutné.

Aj keď sa v ranej Cirkvi nenašla heréza priamo zameraná proti pomazaniu chorých, gnostici, manichejci, novaciáni, ariáni a pelagiáni svojím učením nepriamo podkopávali jeho teológiu a praktické vykonávanie.

Súčasnosť

Sviatosť pomazania chorých udeľujeme tým, čo vážne ochoreli, pomazaním na čele a na rukách olivovým alebo podľa okolností iným rastlinným riadne posväteným olejom, pričom sa iba raz hovoria slová: „Týmto svätým pomazaním a pre svoje láskavé milosrdenstvo nech ti Pán pomáha milosťou Ducha Svätého. Amen. Pomazanie chorých nie je sviatosťou iba tých, čo sa ocitajú v posledných chvíľach života. Preto vhodný čas na jej prijatie je isto už vtedy, keď veriaci začína byť pre chorobu alebo starobu v nebezpečenstve smrti. Ak chorý, ktorý prijal pomazanie, opäť nadobudne zdravie, môže v prípade ďalšej ťažkej choroby znova prijať túto sviatosť. Počas tej istej choroby možno túto sviatosť zopakovať, ak sa choroba zhorší. Je vhodné prijať pomazanie chorých pred ťažkou operáciou. To isté platí o starých ľuďoch, keď sa ich slabosť stupňuje.

Túto sviatosť môžu vysluhovať iba biskupi a kňazi. Na jej udelenie sa používa olej posvätený biskupom (v prípade potreby kňazom, ktorý sviatosť vysluhuje). Slávenie tejto sviatosti v podstate spočíva v pomazaní chorého olejom na čele a na rukách (v rímskom obrade) alebo na iných častiach tela (vo východných obradoch).

Sviatosť pomazania vysluhujeme na požiadanie aj doma. Chorých možno nahlásiť v kancelárii farského úradu alebo po osobnom dohovore s kňazom. Ak sa vysluhuje sviatosť doma, je potrebné pripraviť: stôl prestretý bielym obrusom, kríž a dve horiace sviece.

Prvou milosťou tejto sviatosti je milosť posily, pokoja a odvahy na premáhanie ťažkostí, ktoré sú charakteristické pre stav ťažkej choroby alebo pre stareckú krehkosť. Táto milosť je darom Ducha Svätého, ktorý obnovuje dôveru a vieru v Boha a posilňuje proti pokušeniam zlého ducha. Milosťou tejto sviatosti chorý prijíma silu a dar užšie sa spojiť s Kristovým utrpením. Je istým spôsobom posvätený, aby prinášal ovocie pripodobnením sa Spasiteľovmu vykupiteľskému utrpeniu. Chorí, ktorí prijímajú túto sviatosť, tým, že sa dobrovoľne spájajú „s Kristovým utrpením a jeho smrťou“, prispievajú k dobru Božieho ľudu“. Keď Cirkev slávi túto sviatosť v spoločenstve svätých oroduje za dobro chorého. Ak sa sviatosť pomazania chorých vysluhuje všetkým, ktorí trpia ťažkými chorobami a slabosťami, tým skôr sa udeľuje ľuďom, ktorí sa nachádzajú na konci života.

Biskup alebo kňaz mlčky vkladajú ruky na chorých; vo viere sa modlia nad chorými a udeľujú pomazanie posväteným olejom. Pomazaný dostáva milosť posily, pokoja a odvahy na premáhanie ťažkostí spojené s ochorením alebo stareckou krehkosťou.

Katechizmus katolíckej cirkvi hovorí, že spoločenstvo je pozvané zahrnúť celkom osobitným spôsobom chorých svojimi modlitbami a svojou bratskou pozornosťou.

V Jakubovom liste sa vyhlasuje, že pomazanie sa má udeliť chorým na úľavu a spásu. Preto sa má sväté pomazanie udeľovať so všetkou horlivosťou a starostlivosťou veriacim, ktorí sú pre chorobu alebo starobu v nebezpečenstve života. Na posúdenie vážnosti ochorenia stačí rozumný čiže pravdepodobný úsudok, pričom sa treba vyhnúť akejkoľvek úzkostlivosti. Ak treba, možno sa poradiť aj s lekárom. Pred operáciou sa sväté pomazanie môže udeliť chorému vždy, keď dôvodom samej operácie je nebezpečná choroba. Sväté pomazanie sa môže udeliť aj starým ľuďom, ktorí značne upadli na sile, hoci nevidieť, že by boli nebezpečne chorí. Sväté pomazanie sa má udeliť aj deťom, a to vtedy, keď používajú rozum natoľko, že ich táto sviatosť môže posilniť. V pochybnosti, či dosiahli používanie rozumu, sviatosť sa má udeliť.

Túto sviatosť treba udeliť aj tým, čo upadli do bezvedomia alebo prestali používať rozum, ak možno predpokladať, že keby boli pri vedomí, ako veriaci by si ju aspoň implicitne žiadali. Ak kňaza volajú k chorému, ktorý už umrel, nech prosí zaňho Boha, aby mu odpustil hriechy a milostivo ho prijal do svojho kráľovstva; pomazanie mu však kňaz neudelí. Ak však pochybuje, či chorý je skutočne mŕtvy, túto sviatosť mu má udeliť.

Veriacich treba katechézou, tak spoločnou ako aj rodinnou vychovávať, aby si sami žiadali pomazanie a aby ho hneď, ako sa im naskytne vhodný čas na jeho prijatie, prijali ho so živou vierou a nábožným duchom a nepodľahli zlozvyku odďaľovať sviatosť.

Ak je to možné, nech sa viatikum prijíma v omši, aby chorý mohol prijímať pod obidvoma spôsobmi. Prijať viatikum sú povinní všetci pokrstení, ktorí môžu pristúpiť k svätému prijímaniu. V nebezpečenstve smrti, nech už pochádza z akejkoľvek príčiny, všetkých veriacich viaže príkaz prijať sväté prijímanie. Duchovní pastieri majú dbať, aby sa prijímanie tejto sviatosti neodďaľovalo. Nebojme sa, že chorý sa naľaká. Vysvetlíme im, že ide o pomoc v chorobe a nie „odoslanie na druhý svet“.

Ak je možne je treba pripraviť stolík (stôl) s čistým obrusom, krížikom, svätenou vodou a sviečkou. Patrí sa by sa vysluhovania sviatosti zúčastnila celá rodina, prípadne susedia.

Pred 50 rokmi pápež Pavol VI. zreformoval udeľovanie pomazania chorých. Aj preto sa pomazanie chorých tradične nazývalo (a tento zvyk pretrváva) „posledným pomazaním“ a zaradzovalo sa medzi sviatosti zomierajúcich - popri prijatí sviatosti pokánia (spovede) a pristúpení k svätému prijímaniu. Pavol VI. však svojou reformou udeľovania pomazania chorých apoštolskou konštitúciou Sacram unctionem infirmorum z 30. Choroba môže viesť k útrapám a občas k zúfalstvu a vzbure proti Bohu, najmä ak ide o choroby ohrozujúce život. Choroby zároveň patria k procesu dozrievania a nastoľujú otázku o Bohu.

Kristov súcit s trpiacimi a jeho početné uzdravenia chorých všetkých druhov sú z teologického hľadiska zjavným znamením, že v Kristovi je blízko Božie kráľovstvo. To sa prejavuje aj v odpúšťaní hriechov. V priebehu storočí sa pomazanie chorých udeľovalo čoraz viac výlučne umierajúcim. Napriek posunu dôrazu, ktorý urobil koncil a Pavol VI., rituál pomazania chorých konštatuje, že táto sviatosť sa má udeľovať tým, „ktorí sú v ohrozenom zdravotnom stave pre chorobu alebo slabosť“.

V tradičnej forme sa kládol dôraz predovšetkým na odpustenie hriechov tvárou v tvár nebezpečenstvu smrti: „Týmto svätým pomazaním a svojím najjemnejším milosrdenstvom ti Pán odpustí hriechy privodené zrakom (sluchom, čuchom, chuťou a rečou, hmatom, chôdzou). Najdôležitejším darom pomazania chorých je milosť útechy, pokoja a odvahy na prekonávanie ťažkostí - duše, ale aj tela.

Táto sviatosť sa vysluhuje v súlade s liturgickými knihami, pomazaním olejom na čele alebo aj na inej časti tela. Olej sa zvyčajne požehnáva biskupom pri svätej omši na Zelený štvrtok, ale v prípade potreby ho môže požehnať aj sám kňaz počas vysluhovania tejto sviatosti.

Sviatosť pomazania chorých sa môže opakovať, ak chorý po vyzdravení znova upadol do ťažkej choroby alebo ak sa počas trvania tej istej choroby nebezpečenstvo stalo vážnejším. Pomazanie chorých sa môže udeliť aj veriacemu v bezvedomí, v prípade, že by si ho aspoň implicitne žiadal.

Duchovní pastieri a príbuzní chorých sa majú postarať, aby boli chorí vo vhodnom čase posilnení touto sviatosťou. Nemá sa odkladať na poslednú chvíľu.

V Evanjeliách nachádzame veľa opisov Ježišových stretnutí s chorými. Spasiteľ uzdravoval nielen ich telo, ale aj dušu. Dnes je naďalej prítomný medzi chorými, trpiacimi skrze viditeľný znak svojej milosti - sviatosť pomazania chorých, ktorú vysluhuje Cirkev. Ako Boh koná skrze túto sviatosť? V podobenstve o milosrdnom samaritánovi nám evanjelista Lukáš predstavuje ako v Ježišových časoch liečili rany človeka. Samaritán mu nalial na rany olej a víno a obviazal mu ich; vyložil ho na svoje dobytča, zaviezol ho do hostinca a staral sa o neho. (Lk 10,33-34)

Pomazanie chorých prináša dar uzdravenia. Kristus lieči celého človeka: dušu aj telo. Stretnutie s Ním vo sviatosti prináša milosť posilnenia. V katechizme čítame: „Prvou milosťou tejto sviatosti je milosť posily, pokoja a odvahy na premáhanie ťažkostí, ktoré sú charakteristické pre stav ťažkej choroby alebo pre stareckú krehkosť.“ (KKC 1520) Okrem toho „táto Pánova pomoc chce prostredníctvom sily jeho Ducha priviesť chorého k uzdraveniu duše, ale aj k uzdraveniu tela, ak je to Božia vôľa“. Okrem toho „ak sa dopustil hriechov, odpustia sa mu“.

V Ježišových časoch olej slúžil nielen k ošetrovaniu rán, ale používal sa aj na pomazanie kráľov a prorokov. Pomazanie naznačovalo vyvolenie, misiu, úlohu, ktorú bolo treba splniť. Katechizmus hovorí: „Milosťou tejto sviatosti chorý prijíma silu a dar užšie sa spojiť s Kristovým utrpením. Utrpenie človeka má zmysel, ak je človek schopný dať mu nový zmysel v Kristovi. Ján Pavol II., ktorý sám trpel, zdôrazňoval, že utrpenie správne prijaté a obetované Bohu je darom pre Cirkev.

Katechizmus nás učí, že „chorí, ktorí prijímajú túto sviatosť tým, že sa dobrovoľne spájajú „s Kristovým utrpením a jeho smrťou“ prispievajú „k dobru Božieho ľudu“ (...) Chorý zasa milosťou tejto sviatosti prispieva k posväteniu Cirkvi a k dobru všetkých ľudí, za ktorých Cirkev trpí a obetuje sa skrze Krista Bohu Otcovi.“ (KKC 1522) Táto sviatosť dáva silu proti pokušeniu malomyseľnosti a úzkosti pred smrťou (KKC 1520).

V katechizme čítame, že „pomazanie chorých dovršuje sväté pomazania, ktoré vyznačujú etapy celého života kresťana: krstné pomazanie v nás spečatilo nový život a birmovné pomazanie nás posilnilo na životný boj.

Zapamätajme si: Sviatosť pomazania chorých udeľuje osobitnú milosť, ktorá chorého užšie spája s Kristovým utrpením pre jeho vlastné dobro a pre dobro celej Cirkvi, dáva mu posilu, pokoj a odvahu a aj odpustenie hriechov, ak sa nemohol vyspovedať. Niekedy, ak to Boh chce, táto sviatosť umožňuje aj navrátenie telesného zdravia. V každom prípade toto pomazanie pripravuje chorého na prechod do Otcovho domu“.

Tabuľka: Sviatosti a ich účinky

tags: #pomazanie #chorych #vek