Pôst Svätý Jur: História a Tradície

Svätý Jur, malebné mestečko s bohatou históriou, skrýva mnohé príbehy a tradície, ktoré sa odovzdávajú z generácie na generáciu. Od mocných feudálov po náboženské púte, Svätý Jur je miestom, kde sa prelínajú legendy a skutočnosť.

Matúš Čák Trenčiansky a jeho Dedičstvo

Matúš pochádzal z mocného rodu Čákovcov, ktorého príslušníci po celé storočia verne slúžili uhorským arpádovským kráľom. Uhorské kroniky odvodzujú pôvod Čákovcov od staromaďarského Sabolča. Matúš, toho mena v rode už tretí, zvaný Trenčiansky slúžil poslednému Arpádovcovi Ondrejovi III. so zbraňou i v úradoch. Stal sa bratislavským a neskôr trenčianskym županom. Vrcholom jeho kariéry bola hodnosť uhorského palatína, druhého muža v kráľovstve, hneď po panovníkovi. Jeho neskrotná a chamtivá povaha ho však nakoniec doviedla ku konfliktu s kráľovskou mocou.

Po Ondrejovej smrti a vymretí Arpádovcov nastalo obdobie interregna (bezvládia), ktoré Matúš Čák naplno využil. Na vrchole svojej vlády mu patrilo (podľa rôznych prameňov) okolo 40 - 90 hradov a asi 12 až 26 stolíc a 24 miest a mestečiek, ovládal takmer celé dnešné Slovensko, časť Zadunajska a majetky mal i na Morave. Jeho neoficiálny titul Dominus Vagi et Tatrae čiže „Pán Váhu a Tatier“, rozhodne nebol iba prázdnym lichotením. Z Trenčianskeho hradu urobil centrum svojich rozsiahlych dŕžav s vlastným dvorom a razil tu vraj aj vlastné mince. Žiadna sa však nikdy nenašla, a tak ide asi len o ohováranie jeho premnohých nepriateľov.

A tých mal Matúš viac ako dosť. Od svojich ozbíjaných susedov až po kráľa a cirkevnú vrchnosť. Keďže nešetril nielen majetky svojich slabších susedov, ale plienil a obsadzoval i korunné a cirkevné zbožie, dostal sa hneď dva razy do cirkevnej kliatby. Nad jeho majetkami bol vyhlásený interdikt, čiže cirkevný zákaz výsluhy sviatostí. I keď mladý uhorský kráľ Karol Róbert z Anjou sa ukázal byť schopným protivníkom i pre Matúša, vzájomný boj sa zdal byť skôr nerozhodný.

Hrob Matúša Čáka Trenčianskeho sa nikdy nenašiel. Že by sa takýto mocný a bohatý veľmož nepostaral o veľkolepé miesto svojho posledného odpočinku, sa zdalo nepredstaviteľné. Zrodila sa preto povesť o skrytej hrobke, v ktorej je trenčiansky hradný pán pochovaný s mnohými pokladmi v železnej, striebornej a zlatej truhle. Najmä v romantickom 18. a 19. storočí sa mnohí hľadači pokladov pokúšali nájsť Matúšov hrob. Hľadali ho raz v podzemí Matúšovej veže, inokedy pod slivkou na dolnom nádvorí, či v tajnej šachte pri Jeremiášovej bašte. Iní veria, že je pochovaný pod korytom Váhu, alebo niekde v Čerešňovom sade na Brezine.

Skutočnosť je asi triezvejšia. Matúš zrejme naozaj zomrel na Trenčianskom hrade v období, keď ho obliehalo kráľovo vojsko, alebo keď sa ešte len k hradu blížilo. Vzhľadom k množstvu svojich zarytých nepriateľov, nenávisti cirkvi a pochybnej vernosti niektorých svojich druhov (viacerí ho už zradili) tušil, že ani po smrti nemôže dúfať v zhovievavosť. Zrejme neveril ani v schopnosti svojho designovaného nástupcu Štefana Čecha, a tak sa nechal niekoľkými svojimi vernými pochovať v tajnosti a miesto svojho posledného odpočinku prikázal utajiť.

A nemýlil sa Štefan, hrad neudržal a krátko po Matúšovej smrti sa bleskurýchle rozpadli jeho dŕžavy. Kto mohol hľadal milosť u kráľa. Tí ktorí Matúša pochovali možno padli pri poslednej obrane hradu, alebo ak prežili zachovali svoje tajomstvo až do smrti. Ani s tými pokladmi to asi nebude také horúce. Matúš sa napriek cirkevným kliatbam (v tom čase nič neobvyklé) pokladal za dobrého kresťana, o čom svedčí i to, že podľa niektorých údajov mu napriek interdiktu chodil tajne na Trenčiansky hrad skalský opát Ján slúžiť omše.

Kresťanom, ako je známe, žiadne poklady do hrobu nevkladajú. A tak poklady zrejme rozkradli tí, čo k nim mali po Matúšovej smrti prístup a čo zostalo, toho sa zmocnilo kráľovské vojsko.

Povesť o Omarovi, Fatime a Studni Lásky

K obdobiu panstva rodu Zápoľských na Trenčianskom hrade sa viaže jedna z najstarších, ale i najkrajších slovenských povestí o Omarovi, Fatime a Studni lásky. Za jej slobodu sľúbil Omar vykopať na hrade studňu, aby sa stal skutočne nedobytným. So svojimi 300 druhmi sa vraj po tri roky snažil z tvrdej skaly vykopať vzácnu vodu. To sa mu za cenu smrti takmer všetkých druhov i podarilo. So slovami „Zápoľský, vodu máš, ale srdce nie“ si Fatimu odviedol domov. Pri odchode sa vraj Fatimin závoj zachytil o krovie na zákrute cesty na hrad. Hostinec, ktorý vznikol na tomto mieste asi v 16. storočí, dostal názov Závoj Fatimy.

V skutočnosti išlo o pôvodnú budovy fary, prináležiacej ku kostolu Narodenia Panny Márie. Ani so studňou to nebolo tak, ako podáva povesť. V skutočnosti ju asi začiatkom tridsiatych rokov 16. storočia začali kopať vojaci habsburskej posádky hradu a poddaní trenčianskeho panstva. Trvalo im to okolo štyridsať rokov a dostali sa na úroveň takmer 80 metrov pod povrch skaly. Prácu dokončil Alexius Thurzo okolo roku 1570. Na prameň síce nenarazili, ale úroveň stečenej dažďovej vody v tomto umelom rezervoári dosiahla uspokojivú úroveň.

Štefan Ilešházi a Konflikty s Habsburgovcami

Trenčiansky a liptovský dedičný a večný župan Štefan I. Ilešházi bol nielen mocným a bohatým magnátom, ale i jedným z najvýznamnejších predstaviteľov luteránskej viery v Uhorsku. Nečudo, že jeho vzťahy s vládnucou habsburskou dynastiou boli často dosť napäté. I keď s arcivojvodom Matyášom vo Viedni vychádzal vcelku korektne, s pražským dvorom cisára Rudolfa II. mal neustále spory. Nevraživosť vyvrcholila v koncom 16. storočia.

Štefan v roku 1581 vyženil so svojou druhou manželkou Katarínou Pálfiovou okrem iných majetkov i dve vinohradnícke záhorské mestečká Pezinok a Svätý Jur, ktoré mu prinášali každoročne bohaté dôchodky. Bohatý, sebavedomý magistrát oboch mestečiek sa chcel zbaviť poddanskej závislosti a vstúpiť do stavu slobodných kráľovských miest. Ponúkol preto Ilešházimu výkup z poddanstva a získal pre tieto snahy i podporu cisára, čo bolo vcelku pochopiteľné.

Rudolf by tak nielen obmedzil bohatstvo a moc nepohodlného uhorského magnáta, ale získal by i ďalší značný príjem do cisárskej pokladnice. S tým však Štefan Ilešházi zásadne nesúhlasil, a zrejme sa svojím názorom na cisársku politiku ani veľmi netajil. Spor vyvrcholil v roku 1601. Aj keď Uhorský snem Štefana sprvu vlažne podporil, neuchránilo ho to od obžaloby z vlastizrady a urážky cisárskeho majestátu, čo boli v tom čase hrdelné zločiny.

V marci 1603 vydal predseda uhorskej komory Mikuláš Ištvánfy na nátlak pražského dvora uznesenie, ktorým bol Štefan Ilešházi odsúdený na stratu hrdla a majetkov. Ten však na vykonanie rozsudku nečakal a ušiel ku krakovskému palatínovi do Poľska. Nie však s prázdnymi rukami. Pobral toľko majetku koľko vládal odniesť. Jeho príbuzný Farkaš Esterházy vraj za ním poslal ešte 39 000 toliarov a iné cennosti, takže keď sa na Trenčiansky hrad dostavili vyslanci kráľovskej komory prevziať Štefanov majetok, väčšina cenností už bola mimo ich dosah.

Trenčianski radní sa tak ocitli medzi dvoma mlynskými kameňmi. Odporovať cisárovi nemohli a ťahať sa za prsty s neobľúbeným, ale mocným a tvrdým hradným pánom tiež nechceli. Doba bola neistá, Bočkajovo povstanie viselo vo vzduchu a víťaz nebol vopred jasný. Odpísali teda cisárskej komore, že „Ilešházi má na hrad tajný vchod a že oni mu vo vstupe zabrániť nevedia“.

Nešlo však pravdepodobne o celkom novú myšlienku a zdá sa, že inšpiráciou pre fintu trenčianskych mešťanov sa stali staršie mýty, možno ešte z čias Matúša Čáka. V staršej literatúre sa totiž objavujú dohady o tajnej chodbe, ktorá v jeho časoch viedla z hradu na Skalku a ktorou vraj mal uniknúť zo svojho obliehaného sídla pred svojou smrťou v roku 1321. Taktiež v súvislosti s hradou studňou sa spomína legenda, že vraj raz do nej vypustili kačku a tá vyplávala na Váhu. Aj bočná slepá chodba, ktorá odbočuje zo studničnej šachty približne v jednej tretine jej hĺbky a je zrejme výsledkom neúspešného pokusu o nájdenie prameňa, bývala niekedy považovaná za tajnú cestu na Skalku.

Nový impulz dal týmto povestiam nález podzemnej chodby pred Dolnou mestskou bránou, pri úpravách okolia niekdajšieho barbakanu v 50. rokoch 20. storočia. Opäť sa medzi obyvateľmi i v miestnej tlači objavili dohady o tajnej chodbe na hrad. Skutočnosť však bola iná. Išlo o spojovaciu podzemnú komunikáciu, ktorou bolo možné zásobovať a podporovať obrancov barbakanu pri uzavretí mestskej brány padacou mrežou a jej zatarasení. Táto spojnica umožňovala i bezpečný ústup v prípade hroziaceho dobytia barbakanu nepriateľom.

Koniec koncov, čo by to bolo za tajnú chodbu, ktorá by ústila na najfrekventovanejšom mieste vtedajšieho mesta. Ak si predstavíme, akú obrovskú námahu dalo iba vykopanie hradnej studne v tvrdej skale, je predstava o tajnej chodbe z hradu absurdná.

V tejto súvislosti hodno spomenúť ako sa Štefan Ilešházi porátal s kráľovským fiškusom Štefanom Šomodim, ktorému pripisoval hlavnú zásluhu na svojom odsúdení. Po tom, čo sa v roku 1604 pridal k stavovskému povstaniu Štefana Bočkaja vrátil sa na svoje majetky a na Trenčiansky hrad. V noci 30. augusta 1606 dal svojimi ozbrojencami Šomodiho vytiahnuť z jeho trnavského domu, dopraviť do Trenčína a bez súdu obesiť pri dolnej mestskej bráne, spolu s vykonávateľom konfiškácie Štefanových majetkov, kráľovským tridsiatnikom Matejom Kološvárim. Telo vraj pre výstrahu viselo na šibenici päť hodín, kým ho sňali a vydali Šomodiho vdove.

Nemennej krutým spôsobom sa v roku 1605 porátal s vodcom hajdúchov Belošičom, nazývaným Biely Steč, ktorý spôsobil značné škody na majetkoch Štefanovho priateľa Juraja Thurzu v Bytči.

Katov Dom a Strašidelné Príbehy

Neďaleko Hornej „Vodnej“ mestskej brány stál v 16. storočí meštiansky dom, približne v miestach, kde dnes stojí budova VÚB. Podľa povesti, ktorú uvádza J. Branecký, sa v tomto dome okolo polovice 19. storočia zjavovali strašidlá. Keďže pre veľký hurhaj a hluk tu nechcel nikto bývať, pôvodný majiteľ predal dom kapitánovi Trenčianskeho hradu a trenčianskemu podžupanovi Pavlovi Baračkovi, ktorý sa vraj nikoho a ničoho nebál.

Priveľmi agilné strašidlá však nedali pokojne spávať ani jemu. Pod jeho právomoc patrilo i väzenie na Trenčianskom hrade, preplnené zlodejmi, vrahmi a lotrami najrôznejšieho druhu. Štyroch zbojníkov, tak či tak odsúdených na smrť, dal vhodiť do pivnice svojho strašidelného domu. Na druhý deň boli dvaja z nich po smrti a dvaja boli v takom stave, že kat im už iba ušetril trápenie, keď ich na mieste sťal. Baračkov experiment mal vraj taký úspech, že zločinnosť v Trenčianskej župe poklesla na minimum.

Tradícia sa zrejme ujala, nakoľko po Baračkovej smrti kúpil dom Juraj Motešický, ktorý ho premenil na stálu väznicu. Z bezpečnostných dôvodov tu v roku 1827 zriadili i kaplnku, pretože niekoľkí väzni vodení na omše do farského kostola využili príležitosť a ušli. Presnejší popis strašidiel podal 24. decembra 1665 Juraj Chlebaňa z Trenčína, odsúdený za krádež barana z ovčinca senátora Szilvaya. Podľa jeho podania bolo čertov presne dvanásť plus bosorka na reťazi. Čerti boli vraj zarastení čiernou srsťou a na nohách mali konské kopytá. Bosorka bola taká škaredá, že sa chudák Juro na ňu ani nevládal pozerať. Všetci spolu začali o polnoci tancovať a vrieskať. Ako spestrenie programu chrlili dusiaci sírny dym.

Chlebaňove údaje do istej miery potvrdil aj väzenský strážnik, ktorého vraj pekelný hluk prebudil, hoci mal inak tvrdý spánok. Väzeň si zachránil život iba opakovaním Božieho mena, čo mal na čertov vraj veľmi demoralizujúci účinok. Nezachránil sa však na dlho.

Krypty Trenčianskych Kostolov a Tragické Osudy

Zaujímavé osudy ukrývajú krypty trenčianskych kostolov. V krypte Piaristického kostola leží napríklad manželka baróna Pfeffershofena, rodená Plassin de Mylleyton, ktorá zomrela v roku 1708. Tu je pochovaný i generál Pott, nositeľ rádu Márie Terézie, ktorý zomrel 1. 2. 1850. Najtragickejší osud sa ale viaže k tu pochovanému telu Kataríny Szuňogovej, dcére budatínskeho hradného pána.

Známa povesť hovorí, že ju dal jej otec zamurovať vo veži Budatína, pretože sa nechcela vydať za starého Jána Jakušitha, pána na Vršatci. Mala totiž tajného snúbenca, mladého grófa Františka Forgáča. Nakoniec, aby si zachránila život, privolila k svadbe s Jakušithom, ale stalo sa to čo sa dalo očakávať. Bola mu neverná s mladým Forgáčom. Keď to parohatý manžel zistil, počkal si s niekoľkými svojimi zbrojnošmi na mladého grófa a 23. januára 1647 ho zavraždil. Vražda mala veľký ohlas. Obeť totiž nebola hocikto.

Zdá sa, že Katarína sa nakoniec s osudom zmierila, pretože zápis v jezuitských análoch hovorí, že ju v roku 1712 pochovali v krypte kostola Sv. Františka Xaverského ako bohatú vdovu po Jánovi Jakušitovi a štedrú patrónku kostola, ktorá dala postaviť dva rady lavíc a darovala 20 zlatých na zriadenie lekárne Ku svätému Duchu, ktorá fungovala až do druhej polovice 20. storočia.

Antónia de Andricky bola dcérou bohatého baróna Andrického. Zamilovala sa do mladého zemana, ktorého meno sa nedochovalo. To sa však nepáčilo jej otcovi, ktorý mal vyššie ambície a svadba jeho dcéry s nejakým „sedmoslivkárom“ do nich nezapadala. V hneve raz vyslovil osudnú vetu. To sa mu vzápätí promptne vyplnilo. Antonia klesla bez ducha na zem. Privolaný lekár potvrdil smrť, a tak 1. júna 1796 mali mladú grófku pochovať. Mŕtvola však mala podozrivo živú farbu a ohybné prsty. Preto starosta mesta a rektor piaristov zvolili kompromis. Mŕtvu nepochovali v krypte, ale uložili v otvorenej truhle na chodbe krypty.

Keďže na druhý deň sa stav mŕtvoly nijako nezmenil, privolali murára a truhlu vloženú do pohrebného výklenku dali zamurovať. Tvár však mala stále zdravo ružovú farbu a prsty boli pohyblivé. O deň neskôr vraj fráter kostolník, ktorý chcel napísať na stenu výklenku meno pochovanej, počul hlas Antónie volajúcej o pomoc. Od strachu stratil vedomie. Mnísi, ktorí bezvedomého kostolníka našli, však z krypty nepočuli ani hlások.

Dnes už asi nezistíme, čo je na tejto hrôzostrašnej historke pravda a čo si vyfantazírovala ľudová predstavivosť.

Povesťami opradený je i Katov dom na Ulici Matúša Čáka. Pôvodne renesančný mestský dom zo 16. storočia bol vraj domovom trenčianskeho mestského kata. Vo vlhkom a tmavom suterénom priestore úpeli odsúdení zločinci predtým, než ruka majstra kata ukončila ich biedny život na popravisku pod hradbami mesta, neďaleko Dolnej mestskej brány, vedľa cesty vedúcej k predmestiu a Humnám.

Najčastejšou formou popravy bolo stínanie, alebo vešanie. V Uhorsku sa nestínalo sekerou, ani odsúdený nekládol hlavu na klát. Stínalo sa zvláštnym, dvojsečným mečom s tupým koncom. Odsúdenec kľačal, alebo sedel na stoličke. Kat popravoval buď mestským popravným mečom, alebo vlastným mečom a vtedy mu patril väčší poplatok za popravu, respektíve poplatok „za brúsenie“. Podľa písomných prameňov malo mesto Trenčín k dispozícii tri popravné meče.

Mestu sa nevyhli ani tzv. bosorácke procesy a upaľovanie bosoriek. V druhej polovici 16. storočia boli v Trenčíne upálené tri ženy obvinené z bosoráctva.

Nezvyklý pôvod mal vraj iný trenčiansky kat Pavol Sloboda. Bol totiž zeman z Ivanoviec. Po tom, čo mu rabujúci Turci v roku 1663 vypálili majetok, vyvraždili celú rodinu a zabili snúbenicu, zo zúfalstva a chudoby sa dal v Trenčíne najať na toto všeobecne opovrhované a pre zemana veľmi nevhodné remeslo. Podľa povesti si však vraj počínal veľmi zručne. Oženil sa s vdovou po svojom predchodcovi Jánovi Ostrovskom, žena a jeho jediný syn však čoskoro zomreli. Osudom prenasledovaný majster kat sa teda dal najať do vojska proti Turkom.

Púť ku Kaplnke Nanebovzatia Panny Márie

Najstaršou zachovanou legendou o živote našich svätcov je legenda... „Hoci pochádzame z viacerých farností, keď ideme k Panne Márii, je to akoby sme išli domov k mame,“ hovorí o tradičnej, no nie veľmi známej púti ku Kaplnke Nanebovzatia Panny Márie svätojurský farár Pavol Póša. Na pomedzí Svätého Jura, Rače a Vajnôr stojí malebná kaplnka, ľudovo nazývaná Pustý kostolík. Posledných desať rokov ho pretína cyklistický chodník. Denne tak okolo kaplnky prejdú rodiny s deťmi, príležitostní i vášniví cyklisti. V jej okolí si v tieni stromov radi odpočinú.

„Keď idú niektorí prvýkrát okolo a kostolík je otvorený, zastavia sa, len aby sa pozreli, čo je vnútri,“ delí sa o postrehy farár zo Svätého Jura Pavol Póša. „Už aj to stačí, že človek zosadne z bicykla a nazrie dnu.“ Vníma, že do kaplnky zájdu viacerí. Veriaci, neveriaci aj hľadajúci. „Kronika farnosti Rača spomína rok 1459 a akéhosi Jána Basteina s manželkou, ktorí údajne kaplnku postavili. Kaplnka je zasvätená Nanebovzatiu Panny Márie, miestni jej však nepovedia inak ako Pustý kostolík.

„Najstaršie zmienky sa viažu k obdobiu, keď bola stavba naozaj opustená. V 17. storočí napríklad nachádzame zápisy, že niekto má vinohrad ,pri Pustom kostoleʹ. „Ja si tento názov, možno nesprávne, spájam aj s tým, že kedysi tu žili pustovníci,“ rozvíja duchovný otec farnosti svoju teóriu prívlastku pustý. Polemiku s úsmevom uzatvára archivár: „Ťažko povedať. Pôvodne bol patrónom kaplnky pravdepodobne svätý Imrich. „Najstaršia zmienka je z roku 1548. Tam sa hovorilo, že kostol, hoci to bola vždy kaplnka, je opustený.

Ku kaplnke teda chodili pútnici už od stredoveku. Avšak iba do 16. storočia. „Počas reformácie púte upadli a približne 150 rokov bola kaplnka opustená, nemala žiaden účel ani pána. Nanebovzatiu Panny Márie je zasvätená od roku 1697. „Vtedy kaplnku prevzal mariánsky rád - piaristi, teda Rád chudobných regulárnych klerikov Matky Božej zbožných škôl. Hovorí, že keď ju dostali do správy, z kaplnky boli iba obvodové múry. Poslednou väčšou rekonštrukciou prešla v roku 1993. Odvtedy má kaplnka súčasnú podobu. Nájdeme v nej jednoduchšie vymaľovaný interiér s kvetinovými motívmi okolo okien a s dominantnejším prvkom v podobe oltára z 19. storočia.

Na oboch je Panna Mária zobrazená s viničom a Svätým Jurom v pozadí. Už v prvom roku, čo sa o kaplnku starali piaristi, konala sa 15. augusta prvá púť. Zachoval sa aj jej opis. „V tomto regióne ani iné pútnické miesto nie je. Väčší a ďakovnejší rozmer nabrala púť začiatkom 18. storočia. „V rokoch 1711 - 1712 vypukol v malokarpatskom regióne mor. A tak až na malé výnimky putujú dodnes. Každoročne okolo 15. augusta.“

Od kovidového obdobia sa stala púť aktuálnejšou. „Predtým bola pre mňa púť a toto miesto históriou. No keď pred dvoma rokmi prišla pandémia a modlili sme sa odtiaľto pred Eucharistiou spolu s vajnorským a račianskym farárom ruženec, nabralo to pre mňa aktuálny význam. Akoby človek žil históriu v tej chvíli,“ vníma svätojurský farár. „Schádzame sa na námestí pri morovom stĺpe, celú cestu sa modlíme ruženec, spievame mariánske piesne. Silnejší chlapi nesú vyše storočnú sochu Panny Márie z kaplnky. Keď sa na ňu lepšie pozriete, všimnete si niečo nezvyčajné. Umelec jej vyrobil ruženec so siedmimi desiatkami. S úsmevom sa pýtame, či sa aj oni v sprievode modlia desiatkov sedem.

„Cesta trvá asi hodinu, zastavujeme sa pri Kaplnke svätého Jána Nepomuckého. Na púti k sviatku Nanebovzatia Panny Márie sa schádza asi tisícka ľudí. „Zároveň je to aj obdobie prvého burčiaka, takže niektorí majú o dôvod viac prísť ku kostolíku,“ usmieva sa farár. Aj bez neho má však púť svoje čaro. „Denne okolo kostolíka prejde asi 25 000 áut, každú chvíľu prechádza vlak, takže človek musí byť veľmi sústredený, aby mu zo svätej omše niečo neušlo. Z jednej strany hluk, z druhej niečo posvätné.

Aby bol však víkend o čosi bohatší, v sobotu večer sa modlia krížovú cestu a po nej slávia svätú omšu. Čo ale donedávna nebývalo zvykom. „Mal som kedysi rôzne pohnútky, ako ju vylepšiť - usporiadať koncert, modlitbovú noc, duchovnú obnovu pre mladých a podobne. No potom som si uvedomil, že to, čo tu je, asi ľudia v tej chvíli najviac potrebujú. Nie je to púť s bohatým dvojdňovým programom, je to jednoduchšie poňaté, ale práve v tom vnímam krásu.

Neďaleko kostolíka stoja na malom kopčeku tri kríže. „Prvé kríže postavil ešte pustovník Henrich Kilhausem, ktorý tu žil začiatkom 18. storočia, avšak na neznámom mieste. „V druhej polovici 18. storočia boli podľa vizitácie na krížoch aj kovové postavy a na zemi pod nimi kamenné sochy Panny Márie a svätého Jána Evanjelistu. Za vlády Jozefa II. bola kaplnka zrušená a stal sa z nej sklad pušného prachu.

„Ale ľudia sa počas Pôstneho obdobia chodili modliť ku kalvárii. Práve areál prešiel posledné roky výraznejšími zmenami. Okrem revitalizácie pribudla nová krížová cesta. Lepšie miesto ani vybrať nemohli. Krížovú cestu vybudovali pred siedmimi rokmi. „Autormi sú manželia Matúš a Blanka Cepkovci z našej farnosti. Vždy sa poteším, keď idem okolo a vidím sa tam niekoho modliť. Niekedy sú to rodiny, inokedy jednotlivci,“ víta záujem ľudí farár. „Na to, že Svätý Jur je pomerne veľká farnosť, krížová cesta tu nikdy predtým nebola.

Svätý Jur, so svojou bohatou históriou a živými tradíciami, zostáva dôležitým miestom na mape Slovenska. Od mocných feudálov po zbožné púte, príbehy Svätého Jura sú svedectvom o jeho kultúrnom a duchovnom dedičstve.

Prehľad Historických Osobností a Udalostí