Posledná večera Ježiša Krista, ktorú si kresťania pripomínajú na Zelený štvrtok, je ústrednou udalosťou kresťanskej tradície.
Zo štyroch evanjelií Nového zákona sa nedá vyčítať priveľa detailov o poslednej večeri okrem toho, že sa konala v sále vnútri opevneného Jeruzalema približne v čase, keď Židia slávia pesach.
Podľa kresťanskej tradície Ježiš zvolal svojich učeníkov k poslednému jedlu vo štvrtok a potom sa odobral na Olivovú horu. Tu, v záhrade Getsemanskej, ho zatkli vojaci, ktorých za ním poslal Judáš.
Leonardo da Vinci: Posledná večera
Alternatívne teórie o mieste a čase
Bargil Pixner, benediktínsky mních a znalec Biblie z opátstva na hore Sion v Jeruzaleme, však vo svojej novej knihe "S Ježišom v Jeruzaleme", vychádzajúcej z archeologických vykopávok, tvrdí, že posledná večera sa konala v utorok večer a usporiadala ju sekta esejcov, židovských puristov, ktorí sa búrili proti korupcii kňazov v chráme.
Podľa neho súd s Ježišom trval od stredy do piatka. Ich hostiteľmi bola radikálna židovská sekta. Tieto teórie, ktoré uverejnili niektoré nové publikácie, opierajúce sa o posledné výskumy, vyvracajú doteraz tradičné podanie udalostí, na ktorých pamiatku kresťania zaviedli jeden z najposvätnejších rituálov, sväté prijímanie.
Pixner naproti tomu presadzuje teóriu, že Ježiš slávil pesach podľa slnečného kalendára esejcov, ktorý mal fixne 364 dní, a nie podľa lunárneho, ktorým sa riadili kňazi v chráme.
Esejský pesach sa začínal vždy v utorok večer, no podľa chrámu by začiatok pesachu v tom roku pripadol na piatok po západe slnka.
Ďalší znalci Biblie však Pixnerovým teóriám oponujú. Jerome Murphy O`Connor, jeruzalemský odborník na výskum Biblie, tvrdí, že esejci boli chudobní a nemohli by si dovoliť žiť na hore Sion.
Kresťania na celom svete napriek tomu uctievajú ako miesto poslednej večere križiacku kaplnku na druhom poschodí bývalej mešity na hore Sion. Cirkevní odborníci ju označujú za miesto, kde kresťanská cirkev vôbec vznikla, a zdôrazňujú, že na tom nič nezmenia ani súčasné spory o to, kde a kedy sa posledná večera skutočne konala.
Priebeh Poslednej večere
Všetci štyria evanjelisti sa zhodujú v tom, že Ježiš zomrel v piatok a večer pred svojou smrťou mal so svojimi apoštolmi rozlúčkovú večeru.
Podľa synoptikov (Evanjelium podľa Marka, Matúša a Lukáša) Ježiš ju slávil podľa predpisov židovskej veľkonočnej večere (porov. Mk 14, 12 - 14).
Pozorný čitateľ pri čítaní Svätého písma si všimne, že Evanjelium podľa Jána predstavuje veci odlišným spôsobom.
V okamihu, keď Ježiš stojí pred Pilátom, Židia ešte nejedli veľkonočného baránka: „Od Kajfáša viedli Ježiša do vládnej budovy. Bolo už ráno. Ale oni do vládnej budovy nevošli, aby sa nepoškvrnili a mohli jesť veľkonočného baránka“ (Jn 18, 28).
Osobne sa prikláňam k tomu, že z historického hľadiska je potrebné sledovať Jánovu líniu. Ježiš neslávil Poslednú večeru na „židovský spôsob“, lebo v jeho obeti na kríži prichádza nový kult - nová liturgia, ktorá nie je pokračovaním židovstva.
To znamená išlo o požehnanie chleba a vína tzv. „kiduš“, ale bez jedenia baránka.
Ak by sme predsa prijali názor synoptikov, podľa ktorých Ježiš svojuposlednú večeru slávil na spôsob židovskej veľkonočnej večere, mohla mať pravdepodobne tento priebeh.
Prvým krokom bola príprava veľkonočného baránka. Podľa Lk 22, 7 - 13 Pán Ježiš touto úlohou poveril dvoch svojich apoštolov Petra a Jána. Ich úlohou bolo kúpiť jednoročného bezchybného baránka, potom ho priviesť do chrámu.
Jeden z nich baránka zabil. Jeho krv zachytili kňazi. Potom stiahli kožu, pričom im mohli pomôcť leviti. Baránka potom rozrezali, vybrali tuk, ktorý odovzdali kňazom. Baránok mal zostať celý, tzn. kosti sa nelámali. Baránky sa zabíjali popoludní niekedy od 14:30 do 17:00, určite najneskôr do súmraku. Mäso odniesli k domu, kde bola pripravená miestnosť. Úlohou učeníkov bolo upiecť baránka a preniesť do hornej miestnosti domu. Stolovanie viedol otec rodiny, alebo hlava spoločenstva.
V súčasnosti nemáme dostatok informácií z Ježišovej doby na to, aby sme zrekonštruovali presný priebeh sederu, ako sa zvykne nazývať židovská veľkonočná večera.
Mnohé dnes zaužívné pvky pochádzajú z neskoršieho obdobia. Avšak v starozákonnej Knihe Exodus 15, 8 máme zachytené tri dôležité prvky tejto večere, ktoré boli zachované aj v Ježišovej dobe: upečený baránok, nekvasený chlieb, horké byliny.
Na základe príkazu v Ex 12, 26 - 28 bola súčasťou večere aj haggada, tzn.
Najstarším spisom Nového zákona, ktorý obsahuje slová ustanovenia Eucharistie, je Prvý list Korinťanom11, 23 - 26. Pavol ho napísal niekedy okolo roku 54 po Kr. v Efeze. Apoštol v úvode k Pánovým slovám uvádza, že odovzdal to, čo sám prijal. Úmyslom je ukázať, že reťaz tradície, ktorá odovzdáva slová ustanovenia pochádza bez prerušenia až od samotného Ježiša.
Apoštol Pavol uvádza Kristove slová: „Tento kalich je nová zmluva v mojej krvi“ Je to odkaz na slová proroka Jeremiáša o novej zmluve: „Hľa, prichádzajú dni, hovorí Pán, keď uzavriem s domom Izraela a s domom Júdu novú zmluvu!... Svoj zákon dám do ich vnútra a napíšem ho do ich srdca. A budem im Bohom a oni budú mojím ľudom.“ (Jer 31, 31.
Ilustračný obrázok: Židovská Veľká noc - Sederový tanier
Keď čítame Markovo evanjelium (a s ním aj Matúšovo), tam sa hovorí o krvi novej zmluvy, čím odkazuje na text vz Knihy Exodus 24, 8: „Tu Mojžiš vzal krv, pokropil ňou ľud a povedal: "Hľa, toto je krv zmluvy, ktorú Pán uzavrel s vami na základe všetkých týchto slov!”“ Krv zvierat nemohla zadosťučiniť za hriechy človeka ani spojiť Boha a človeka. Ježišova krv znamená, že dáva seba samého za ľudstvo.
Účasťou na Kristovom tele a krvi nás Kristus vťahuje do tejto svojej poslušnosti Otcovi. Slová „Toto robte na moju pamiatku“ - neznamenajú opakovať židovskú večeru. Svätá omša nie je „posedenie pri stole“, ale sprítomnenie obety Ježišovho života za nás.
Čo sa jedlo počas Poslednej večere?
Počas poslednej večere Ježiša Krista, ktorú si kresťania pripomínajú na Zelený štvrtok, sa na stole určite objavil chlieb a víno.
Štúdiom rôznych biblických spisov prišiel doktor Don Colbert na to, že: „Ježiš Kristus bol vyznávačom stredomorského spôsobu stravovania, ktoré je dodnes považované za najzdravšie.“ V tých časoch sa ľudia často živili rybolovom, veď aj mnohí z Kristových učeníkov boli rybári.
A tak je isté, že ryby boli na jedálnom lístku takmer denne. Zvyšok Ježišovej stravy tvorili chlieb, ktorý sa v tom čase vyrábal najmä z pšenice a jačmeňa, surová zelenina, strukoviny ako fazuľa či šošovica a ovocie, najmä hrozno, granátové jablká, datle, figy, olivy a olej z nich.
Z evanjelia podľa Lukáša vieme, že si dopriali aj sladké - v podobe medu.
Mäso sa jedávalo iba príležitostne, a aj to najmä jahňacie či kozľacie. Hovädzie mäso sa pripravovlo iba pri zvláštnych príležitostiach, napríklad pri návrate márnotratného syna.
Takže ani Ježiš ho určite nemal častejšie ako raz do mesiaca. A keďže väčšinu života vyznával židovskú vieru, bravčové mäso či morské plody boli preňho úplné tabu.
Biblia síce obšírne rozoberá, čo sa počas tejto večere stalo, ale keďže odpoveď na otázku - čo presne Ježiš a jeho dvanásť spoločníkov jedli - zostávala neistá, dvaja talianski archeológovia sa to nedávno pokúsili zmapovať.
Urciuoli tvrdí: „Židia, ktorí dodržiavali pravidlá čistoty, používali kamenné nádoby, pretože sa na nich nedržali nečistoty.“ Usadenie hostí okolo stola sa riadilo presnými pravidlami a najdôležitejší boli tí, ktorí boli napravo a naľavo od hostiteľa, resp. hlavého hosťa. „Verše z Jánových evanjelií naznačujú, že Judáš bol veľmi blízko Ježiša, pravdepodobne hneď po jeho ľavici, lebo si namáčal chlieb do Ježišovho taniera podľa zvyku deliť sa o jedlo zo spoločnej misy.“
Poslednú večeru odborníci zrekonštruovali aj vďaka dvom ďalších hostinám spomínaným v Novom zákone - svadbe v Káne Galilejskej, kde sa udial zázrak premeny vody na víno, a Herodesovej hostiny, ktorá sa skončila sťatím Jána Krstiteľa.
„Svadba v Káne nám umožnila pochopiť židovské náboženské stravovacie zákony, známe ako kašrut, ktoré stanovovali, aké potraviny sa môžu a nemôžu jesť a ako sa musia pripravovať.
Podľa Markovho evanjelia sa Ježiš pripravoval na poslednú večeru „v prvý deň Nekvasených chlebov, keď obetovali veľkonočného baránka“.
Ide o významený židovský sviatok Pesach, keď si Židia pripomínajú oslobodenie Izraelitov z egyptského otroctva.
Počas Pesachu sa nemôže jesť nič kysnuté, pretože Izraeliti odchádzali z Egypta v chvate a nestihlo im vykysnúť cesto na pečenie chleba. Na cestu si preto vzali len nevykysnuté cesto, z ktorého piekli placky.
Kristus i ostatní na poslednej večeri preto s najväčšou pravdepodobnosťou konzumovali práve nekvasený chlieb, nazývaný aj maces. Sviatok sa konal začiatkom jari, takže na stole sa ešte nemohlo objaviť čerstvé ovocie.
Takmer určite tam však bolo ovocie sušené, teda sušené figy a datle a aj orechy. Ďalším jedlom bol zrejme šolet, pomaly varený pokrm z fazule, ktorý vznikol v starovekej Judei.
Ďalšími zložkami bol yzop, bylinka podobná mäte, ale aj horké byliny ako divoká čakanka. Dôkazom rímskeho vplyvu zasa bol garum, druh fermentovanej rybej omáčky, ktorá sa podávala aj na spomínanej svadbe v Káne Galilejskej i na Herodesovej hostine.
Jedným zo sporných bodov však je, či sa pri poslednej večeri objavilo aj jahňacie mäso, keďže na sviatok Paschy sa jahniatka rituálne obetúvali a potom jedli.
Evanjelium podľa Marka naznačuje, že áno, Jánovo evanjelium však tvrdí, že Ježiš zomrel presne v okamihu zabíjania baránkov, čím symbolicky spája obe udalosti a robí zo samotného Ježiša obetného baránka.
Jeho tvrdenia podporila aj katolícka cirkev prostredníctvom predchádzajúceho pápeža Benedikta XVI.
Leonardo da Vinci a Posledná večera
Posledná večera (tal. Il Cenacolo alebo L'Ultima Cena) je obraz, ktorý namaľoval Leonardo da Vinci na stenu kostola Santa Maria delle Grazie v Miláne.
Namaľovaný je na biblický motív (Ján 13:21) - Ježiš oznamuje, že jeden z jeho 12 apoštolov ho zradí. Obraz patrí medzi najznámejšie a najcennejšie na svete, nikdy však nebol v súkromnom vlastníctve, pretože ním nie je možné hýbať.
Už dve tisícročia tajuplný rád Prioriát Sióna, ktorého členmi boli údajne aj Leonardo da Vinci, Victor Hugo, Isaac Newton, chráni nejaké veľké tajomstvo, ktoré je schopné prevrátiť celú históriu kresťanstva.
Tí, ktorí čítali knihu Dana Browna, vedia o kalichu Svätého Grála, čo má byť symbolom ženského začiatku kresťanstva, pretože tento kalich nie je kalich, ale Sára, dcéra Ježiša Krista a Márie Magdalény.
Ústredným bodom Da Vinciho kódu je totiž domnienka, že v Leonardovej maľbe je na mieste, ktoré zvyčajne zaujíma apoštol Ján, v skutočnosti zobrazená Mária Magdaléna.
Ak je na Poslednej večeri Mária, kde je potom Ján? Nie je to nič viac, než len špekulácia. Skutočný problém, ktorý má táto teória, nie je teologický, ale racionálny. Ak miesto, zvyčajne vyhradené pre Jána, zaujala Mária Magdaléna, potom prečo si to za viac než 500 rokov nikto nevšimol?
Odborníci na da Vinciho fresky však hovoria, že postava skutočne pripomína ženu. Ženskosť ale možno nájsť aj v iných mužských postavách na freskách Leonarda da Vinciho, ako napríklad na freske Ján Krstiteľ (John the Baptist). V týchto časoch sa mužská krása cenila veľmi vysoko.
Tajná večera sa konala v čase židovského sviatku Paschy, sviatku záchrany Židov z egyptského otroctva.
Podľa vtedajších tradícií sa takýto sviatok musel sláviť, či už s rodinou, alebo so svojimi učeníkmi. Ak ho teda slávil s učeníkmi, títo by mu neprepáčili, že na oslavy pozval aj Máriu Magdalénu.
Je tiež známe, že Ján bol najmladším a najobľúbenejším apoštolom Ježiša Krista. Všade ho zobrazujú ako mladého, bez brady a s dlhými vlasmi.
Koľko mal v čase Poslednej večere Ján rokov nie je presne známe. Mohol mať okolo 30, bol mladší ako Ježiš a tiež nie menej ako 13, vek kedy sa v tom čase stal plnoletým.
Reálne možno povedať, že mal asi 20 rokov, vyplýva to aj z toho, že jeho Evanjelium bolo napísané ako posledné koncom I. storočia. A tak potom je tu aj otázka, ak na freske je Mária Magdaléna, kde je potom Ján, ktorý tam bol?
Dan Brown, aby vysvetlil neprítomnosť Jána, obracia pozornosť na postavu Petra. Vraj ten bol nespokojný s prítomnosťou Márie Magdalény a rukou ukazuje, že je ochotný podrezať jej hrdlo.
Na freske je totiž zobrazená ruka s nožom, ktorá by nemala patriť nikomu. Tajná večera bola namaľovaná okolo roku 1498. Podľa listu od Leonardovho patróna, milánskeho vojvodu Ludovica Sforzu, mal Leonardo po dokončení Poslednej večere pomaľovať ešte viac stien kostola.
Vojvoda už medzitým vedel o Leonardovej tendencii dávať si načas. "Prinúťte ho zmluvu vlastnoručne podpísať, aby sa tak zaviazal dokončiť prácu v stanovenom čase." Túto správu poslal v júni 1497. Leonardo začal s prácou približne 4 roky predtým.
Freska sa začala rozpadávať takmer ihneď, ako ju Leonardo dokončil. V priebehu rokov sa ju pokúšalo zakonzervovať alebo zreštaurovať mnoho ľudí.
Existujú dôkazy, že v roku 1556 na stene kostola Santa Maria delle Grazie v Miláne bolo možno vidieť detaily tohto obrazu, ktorý sa neskoršie niekoľkokrát reštauroval. Preto tvrdenie, že dnes Posledná večera je presne tá istá, ako ju namaľoval da Vinci, je príliš smelé.
Predpokladá sa, že da Vinci si zmyslel urobiť obraz Poslednej večere v tom momente keď Ježiš povedal "jeden z vás ma zradí." Všetci apoštoli sú zhrození z týchto slov, vyskakujú, rozhadzujú rukami len Judáš spokojne sedí.
Predpokladá sa, že ruka s nožom patrí Petrovi. Možno nôž je otočený smerom od jeho tela preto, aby nikoho neporezal.
A možno že je to Leonardova narážka na neskoršie udalosti toho večera, keď Peter odreže ucho jednému z rímskych vojakov, ktorí prišli Ježiša zatknúť. Druhú ruku kladie Peter na plece Jánovi a vôbec tam niet gesta prerezania hrdla, ako tvrdí Dan Brown.
Možno, že Peter a Ján majú priateľské vzťahy a v tomto momente hľadajú oporu jeden v druhom - Ján nakláňa hlavu k Petrovi.
Dan Brown tvrdí, že manželstvo Ježiša a Márie Magdalény je zafixované v historických kronikách. A odvoláva sa na apokryfy Evanjelia Filipa. Tento zaujímavý dokument skutočne existuje a ako tvrdia lingvisti, bol vytvorený koncom II. storočia.
Koľko je v ňom pravdy a a koľko výmyslov zatiaľ nevedno. Treba vedieť, že všetky Evanjelia, Marka, Matúša, Jána či Mateja vznikli postupne v I. storočí, o tom medzi odborníkmi niet žiadnych sporov.
Dan Brown však tvrdí, že Evanjelií bolo okolo 80, čo je zrejme prehnané číslo, ale aj tak v tomto roku sa našlo vo Švajčiarsku Evanjelium od Judáša, ktoré sa pripravuje na vydanie do tlače v budúcom roku.
Alternatívne poňatia zobrazenia Poslednej večere
Prvé zobrazenie námetu „poslednej večere“ pokiaľ ide o alternatívne poňatie, bolo možné vidieť na výzdobe chrámov v 14. a 15. storočí.
Cirkev v dobe renesancie kládla dôraz na 7 sviatostí, hlavne na eucharistiu - sviatosť oltáru, a taktiež dávala prednosť pôvodnej verzii. Existovala teda väčšia voľnosť v zobrazovaní ďalších postáv = služobníkov chodiacich sem a tam a nosiacich nádoby a anjelov vznášajúcich sa nad hlavami.
Základnými zložkami v zobrazeniach „poslednej večere“ sú reakcie apoštolov na Kristove slová a sa...