Poslušnosť Božiemu zákonu je ústrednou témou Biblie, ktorá sa prelína Starým aj Novým zákonom. Dnes sa chceme venovať predovšetkým tejto sume zákona. Ako konfirmandi sme sa učili aj sumu zákona aj sumu evanjelia. Rozdiel je v tom, že na konci jednej je výkričník, na konci druhej je bodka.
Výkričník - to je rozkaz, teda imperatív. Bodka na konci vety nám potvrdzuje, že je to oznamovacia veta. Jedno sa nám prikazuje, jedno sa nám oznamuje. Obidvoje je v Biblii.
Johann Gutenberg svojou kníhtlačou vytlačil prvú Bibliu 30. septembra 1452. Prvá vytlačená kniha uzrela svetlo sveta. A bola to práve Biblia. Žiadna iná v tom čase vlastne ani nemohla byť! Tá prvá bola veľmi drahá.
V kláštoroch, či knižniciach vtedajšej doby bola Biblia priviazaná na reťazi, aby ju nikto neukradol. Dnes je už v mnohom dostupná. Je najrozšírenejšia na celom svete, prvá vydaná kníhtlačou a na jednej aukcii bola vydražená za rekordnú sumu. Aj z toho dôvodu sa Biblia uvádza v Guinessovej knihe rekordov až trikrát.
Venujeme jej pozornosť - mali by sme ešte väčšiu v tejto dobe, keď je Pán Ježiš už na ceste k svojmu ľudu. Poslušnosť lásky - to je prikázanie lásky k Bohu a k človeku zároveň. Ten končí imperatívom: „Milovať budeš Pána svojho Boha … a blížneho, ako seba samého.“ To sú dve krídla, ktoré potrebuje vták na lietanie. S jedným krídlom to nedá! To je horizontála a vertikála zároveň, ktoré sa v jednom bode pretínajú.
To je to zvislé a aj vodorovné rameno. A čo nám to pripomína - no predsa kríž! A na kríži zomrel Pán Ježiš, ktorý dokonale naplnil sumu zákona - lásku k Bohu a k blížnemu, keďže pre nás umrel, aj z mŕtvych vstal. Boh potvrdil Jeho dokonalé dielo, ktoré sa prejavilo aj tým že svojho Syna pre nás vzkriesil.
Suma zákona - to je základ. To sú dva základné piliere aj židovstva, aj kresťanstva. Tam sú naše korene - aj lásky k Bohu, aj k nášmu blížnemu. Naše korene sú v židovstve. Pán Ježši žene Samaritánke povedal: „Spasenie je zo Židov.“ (J 4,22)
Naplnenie Zákona v Osobe Ježiša Krista
Pán Ježiš Kristus neprišiel zrušiť zákon, prišiel ho naplniť. Plnosťou zákona je láska. To slovo o naplnení povedal vo svojej kázni na hore: „Nemyslite si, že som prišiel zrušiť zákon alebo prorokov, neprišiel som zrušiť, ale naplniť, lebo veru vám hovorím: Dokiaľ sa nebo a zem nepominú, nepominie sa ani jediné písmenko, ani jedná čiaročka zo zákona, kým sa všetko nestane.“ (Mt 5,17.18)
Pomerne vážne slovo, ktoré nám náš Pán dal. On chcel, aby sme to vedeli. Aj z tohto dôvodu nám to slovo zanechal. Zákona a prorokov máme spolu so Židmi - aj oni sa hlásia a my ho máme v našej kresťanskej Biblii. To slovo sa naplnilo v osobe nášho Pána - lebo On sám je plnosťou zákona a prorokov. Plnosť zákona je Láska, tak to píše ap. Pavel: „Plnosťou zákona je láska.“ (R 13,10) On dokonale naplnil sumu zákona - aj za nás.
Slovo nášho Pána nám ponúka vlastne zrkadlový obraz - láska k Bohu sa smie (a aj nutne musí) sa prejaviť v láske k blížnemu. Láska k blížnemu je zrkadlovým obrazom, aj odrazom našej lásky k Bohu. Zrkadlo odráža našu tvár - tak ako mesiac odráža slnečné žiarenie. Láska k Bohu sa dokazuje v láske ku blížnemu.
Tak nám to dlho a s láskou pripomínal Karol Wojtyla, pápež Ján Pavol II: „Kresťanský život nie je v tom, aby sme veľa premýšľali a špekulovali. Je predovšetkým v tom, aby sme veľa milovali.“ Je tu potrebná rovnováha. Vlastne aj kríž je symbolom rovnováhy - Ježiš nás zmieril s Bohom práve na dreve kríža. Aj my, keď upažíme, tak hľadáme vlastne rovnováhu.
Keď upažím ruky, tak nás to neuráža, keď tak urobím s mojimi rukami. To nie je urážka samotného kríža. Ukážem symbol - ten nám ukáže aj športovec, ktorý cvičí na kruhoch.
Keď boli olympijské hry v lete v Paríži, mnohí boli pohoršení Večerou Pánovou pri samotnom otváracom ceremoniáli. Veľa sa o tom publikovalo, písalo, priam zdesenie. Dnes je kľud - mňa osobne to nepohoršilo (závisí to od vašej duchovnej úrovne)- skôr pripomenulo, že laický štát, akým je Francúzsko už celé jedno storočie, pripomenulo tento veľmi dôležitý kresťanský symbol - Večeru Pánovu. Rozhodne to je oveľa viac, ako symbol!
Večeru Pánovu sme mali na konci pobytu na Patmose, ktorá bola pre celú našu skupinu. A mnohí boli milo prekvapení, akú máme Večeru Pánovu, aj keď na pobyte bola „trochu jednoduchšia“, keďže som nič nemal so sebou a bol som požiadaný o ňu. Večera pánova ako symbol aj zjednotenia pri jednom stole. Takým symbolom je aj kríž, nech by sa nachádzal - kdekoľvek - na ceste, kde niekto zomrel, na našich tatranských štítoch, na našich kostoloch, či na retiazke na krku. Kríž je znakom lásky a sebaobetovania.
A nedávno ma zaujala tento citát od neznámeho autora: „Ten, kto skutočne miluje, vždy nájde drobnosti, ktoré ho podnietia, aby miloval ešte viac.“ Od teórie poďme teda už ku praxi.. Je tu k dispozícii celá plejáda osobností - aj v našej histórii - vzorom je nám všetkým Kristus. On povedal: „Učte sa odo mňa, lebo som krotký a pokorný v srdci.“ (Mt 11,29b)
Učíme sa, ako milovať blížneho, ako si pred ním nezavrieť svoje vlastné srdce. A apoštol Ján, apoštol lásky píše: „Dietky, nemilujme slovom ani jazykom, ale skutkom a opravdove.“ (1 J 3,18) To je nosná téma jeho troch listov. Opakuje to vždy a nanovo.
Veľmi rád sa vraciam k našej tatranskej evanjelickej histórii. Pavel Dvořák, nie tak dávno zosnulý slovenský historik s českým menom opakovane tvrdil, že: „Slováci svoju históriu veľmi málo poznajú.“ A on bol profesionálny historik, niečo o tom vedel. Mal na to dôvody, keď to tvrdil. A mal pravdu!
Dôkazom bolo to, že Ferdinandovi Ďurčanskému, prominentnému politikovi Slovenského štátu odhalili bustu v Rajci pri Žiline v roku 2011! Ako sa to mohlo stať v roku 2011? Keď (ešte stále) máme ulicu dr. Jozefa Tisu?! Roky som tohto pozoruhodného historika počúval. Sledoval som jeho „Stopy dávnej minulosti“ a nedávno ešte aj jeho vstupy v adventných koncertoch.
A motivovalo ma k tomu, aby sme niečo urobili s tou našou históriu, aby sme poznali históriu kostola, nášho zboru, mená tých, ktorí tu pred nami žili, tvorili, zápasili, ale aj prehrávali, ale aj víťazili. Meno Korman, Šuchtár, Hučko, Jolana Rothová (od jej úmrtia dnes uplynuli 2 roky, keď do večnosti odišla vo veku 101 rokov) a jej manžel Martin Roth, dlhoročný zborový kantor - a mnohí ďalší.
Ale aj z tej dávnejšej našej tatranskej minulosti - je to MUDr. Szontagh, ktorý tu to všetko naštartoval - a potom na to nadviazal lekárnik PhMr Samuel Búľovský. V roku 1930 postavil prvú lekáreň práve na tieto účely, organizoval vznik mesta a potom aj samostatného zboru, ktorý vznikol v roku 1950. Označujeme ho ako nášho „zakladateľa“ samostatného zboru. Od jeho odchodu do večnosti uplynulo 27. septembra už 70. rokov.
(Ponúkam Vám jeho duchovno-náboženský profil od brata farára Otta Víznera. Ešteže sa zachoval. Po dvoch rokoch ho preložili do Kraskova. Stihol poznať tohto výnimočného človeka a napísať o ňom pár slov). Nechcem to všetko opakovať, ale svoj vlastný dom, lekáreň v Novom Smokovci, kde sme mu koncom septembra pred 15-mi rokmi odhalili pamätnú tabuľu, dal k dispozícii cirkvi. Na začiatku to bolo dôležité, krátko po vzniku samostatného zboru v roku - na jeho “rozbeh“ . Cez jeho byt chodili účastníci na biblické hodiny. To boli vlastne jediné služby Božie, či spoločenstvo, ktorého sa zúčastňoval a ktoré mal - po zlomenine nohy. Ostatné si prosím prečítajte, ak vás to zaujalo.
Tieto dva dôležité piliere vidíme aj v jeho živote. Všetci títo boli kresťania v akcii. Vedeli aj meditovať a kontemplovať, ako Mária, ale byť akčným, aj ako Marta (Lk 10,38-42), ale aj Mária. Takáto akčnosť nám neraz chýba - prejaviť lásku k Bohu aj takýmto spôsobom. Tí všetci, aj z našej bohatej tatranskej histórie - tri lásky vedeli skĺbiť do jednej - láska k Bohu, k prostrediu, k ľuďom. Dielo je to, ktoré vybudovali. Nám tu zanechali. Čo my zanecháme ďalšej generácii? Budú aj na nás spomínať po 70-tich rokoch?.
Áno, aj my sa môžeme zapísať do histórie svojou vierou. V knihe Prísloví čítame: „Pamiatka spravodlivého je požehnaná, ale meno bezbožných spráchnivie. Kto má múdre srdce, prijme prikázania, ale kto má bláznivé pery, padne. Kto chodí bez úhony, chodí bezpečne, kto však krivými cestami, ten sa prezradí. Kto žmurká okom, spôsobuje bolesť, ale kto má bláznivé pery, padne.
Pred 10-timi rokmi, v októbri 2014 sme mali spomienku na Samuela Búľovského, ktorej sa vtedy zúčastnil emeritný biskup VD Ján Midriak (foto zo stretnutia je pri článku Stopy lásky - jún 2024). To bola vtedy aj jeho rozlúčka s Vysokými Tatrami - o štyri mesiace odišiel do večnosti. A vtedy nás dokonca pozval aj na svoj vlastný pohreb, čo nás všetkých šokovalo. Osobne ho poznal a zaspomínal s láskou a vďačnosťou Spomína si na neho naša najstaršia členka zboru - sestra Emília Marušiaková. Teda ešte sú pamätníci, ktorí si ho pamätajú. V Bratislave žije Búľovského neter sestra Zora Ondrejčeková. Iných z tejto rodiny už nepoznám..
Nám všetkým v našej duchovnej rodine zboru i cirkvi znie odkaz a text piesne z nášho Spevníka: „Kiež viac ťa milujem, viac lásky len, daj mi môj Ježiši na každý deň!
V našom zbore veľa hovoríme o tom, že sme spasení z milosti, nie na základe dobrých skutkov alebo poslušnosti zákonu. Pavol skutočne hovorí, že nie sme „pod zákonom“, ale „pod milosťou“ (R 6:15). Čo to však znamená, pokiaľ ide o povinnosť podriadiť sa Božej vôli, ako je napísaná v jeho Slove? Musíme ešte stále dodržiavať zákon? Byť „pod zákonom“ neznamená poslúchať zákon, ale spoliehať sa na zákon (G 3:10-11).
Keď si myslíme, že si môžeme získať Božie uznanie svojím morálnym výkonom a poslušnosť sa stáva zdrvujúcim bremenom, potom sme „pod zákonom“. Keď sa však dozvieme, že Kristus za nás naplnil zákon a že teraz my, ktorí v neho veríme, sme v bezpečí v Božej láske, potom sa prirodzene chceme tešiť, podobať sa Jemu a poznať Toho, ktorý to urobil. A ako to môžeme urobiť? Obrátením sa k zákonu! Pavol to vyjadruje takto. Hoci nie je pod zákonom, „nie som bez zákona Božieho, keďže som pod zákonom Kristovým“ (1K 9:21). Hoci nie je „pod“ zákonom (ako spôsob na získanie spásy), teraz je slobodný, aby videl krásu Božieho zákona, ktorý sa naplnil v Kristovi, a podriaďuje sa mu ako vyjadrenie lásky k svojmu Spasiteľovi.
Po prvé, prijímame Boží zákon, aby sme sa dozvedeli viac o tom, kto náš Boh skutočne je. Levitikus 19 je veľkolepou kapitolou, ktorá rozširuje všetkých desať prikázaní a zároveň ich sumarizuje do „miluj blížneho ako seba samého.“ Ukazuje, že Boží zákon nebol len záležitosťou rituálnej čistoty, ale mal premeniť každú oblasť praktického života človeka. V Levitiku však Boh uvádza celý zákon slovami: „Svätí buďte, lebo ja, Hospodin, váš Boh, som svätý“ (3M 19:2).
Po druhé, prijímame Boží zákon, aby sme objavili svoje pravé ja. V Piatej knihe Mojžišovej sa píše: „Izrael, čo žiada teraz od teba Hospodin, tvoj Boh? Len to, aby si sa bál Hospodina, svojho Boha, aby si chodil len po Jeho cestách, aby si Ho miloval, aby si slúžil Hospodinovi, svojmu Bohu, celým srdcom a celou dušou, aby si zachovával príkazy Hospodinove i Jeho ustanovenia, ktoré ti dnes prikazujem, aby ti bolo dobre.“ Tu vidíme, že Boží zákon je darom milosti, ktorý je základom ľudského rozkvetu. Nie je to „práca“ pridelená len preto, aby uspokojila svojvoľné rozmary vrtošivého božstva.
Boží zákon nám jednoducho ukazuje, na čo boli ľudské bytosti stvorené - aby uctievali iba Boha, milovali svojich blížnych ako seba samých, hovorili pravdu, plnili svoje sľuby, všetko odpúšťali, konali spravodlivo. Keď sa pohybujeme proti týmto zákonom, pohybujeme sa proti svojej vlastnej prirodzenosti a šťastiu.
Po tretie, Boží zákon chápeme ako naplnený v Kristovi. To znamená dve veci. Prvú sme už spomenuli. Kristus úplne splnil požiadavky zákona namiesto nás, takže keď vzal na seba trest, ktorý si zaslúžili naše hriechy, mohli sme prijať požehnanie, ktoré si zaslúžila jeho spravodlivosť (2K 5:21). Zároveň si však uvedomujeme, že mnohé časti starozmluvneho zákona sa nás ako veriacich už priamo netýkajú.
Keďže Ježiš je najvyšším kňazom, chrámom a obetou, nedodržiavame žiadne obradné, stravovacie a iné zákony spojené s rituálnou čistotou. A tiež, kresťania všetkých národov sú teraz členmi Božieho ľudu a Božie spoločenstvo už neexistuje ako jeden národný štát pod teokratickou vládou. Preto „občianske zákonodarstvo“ Starého zákona už nie je vhodné.
Po štvrté, uvedomujeme si, že bolestivé a usvedčujúce pôsobenie zákona je v konečnom dôsledku milosrdné. Keď plne pochopíme, aký život od nás zákon vyžaduje, môže nás to zastrašiť. V Kázni na vrchu Ježiš takto komplexne vysvetľuje Desať Božích prikázaní. Ukazuje nám postoj, ktorý by sme mali mať k svetu, byť soľou a svetlom, investovať do potrieb našich spoločenstiev.
Ukazuje nám, že ak dokonca opovrhujeme a ignorujeme svojich blížnych a nazývame ich „bláznami“, útočíme na ich tvorcu, na obraz, na ktorý sú stvorení. Vyzýva nás, aby sme sa nikdy nepozerali na druhého so žiadostivosťou, žili životy čistoty a cudnosti. Trvá na tom, že by sme mali vo všetkých našich každodenných interakciách hovoriť s takou úprimnosťou, ako keby sme svedčili na súde pod prísahou. Hovorí nám, aby sme odpúšťali a milovali svojich nepriateľov a radšej nastavili druhé líce, než aby sme sa snažili pomstiť. Chudobným máme dávať bez toho, aby sme očakávali vďaku alebo uznanie. Máme rozdávať svoje peniaze v ohromujúcich množstvách a viesť dynamický, dôverný, vnútorný modlitebný život. Nikdy nemáme posudzovať alebo odsudzovať druhých a máme žiť život bez starostí.
Jeden kazateľ po pozornom prečítaní Matúšovho evanjelia 5:7 povedal: „Boh nás ochraňuj pred Kázaním na vrchu!“ Ak vôbec počúvate Boží zákon, budete sa cítiť nahí a odhalení, zahanbení a bezmocní a budete hľadať Božie milosrdenstvo. Preto Pavol hovorí, že hoci zákon, keď ho počúvame, je zničujúci (R 7:9-11), predsa je „duchovný, spravodlivý a dobrý“ (R 7:12,14) a jeho pôsobenie je v konečnom dôsledku milostivé (R 7:7).
Po piate, obraciame sa na Boží zákon, aby sme získali pravdivú definíciu toho, čo znamená milovať druhých v našich vzťahoch a v spoločnosti ako celku. Kedysi existovala etická škola nazývaná „situačná etika,“ ktorá odmietala biblický zákon ako príliš prísny. Namiesto toho nám hovorili, že musíme vždy robiť len to, čo je láskavé, čo je pre človeka najlepšie. To však vyvoláva otázku: „Ako viete, čo je pre človeka najlepšie?“ Je pre neho alebo pre ňu to najlepšie alebo to najhoršie, ak budú s niekým spať pred svadbou? Ako to viete?
Zákon je Boží spôsob, ako povedať: „Ak chcete milovať iných, konajte takto. Ja som stvoril ľudí. Veď prikázania: nescudzoložíš, nezabiješ, nepokradneš, [nevydáš krivé svedectvo], nepožiadaš, a ak je nejaké iné prikázanie, v tomto slove sú zhrnuté: Miluj blížneho ako seba samého. Láska blížnemu zle nerobí. Plnosťou zákona je teda láska. Boží zákon teda dáva kresťanom usmernenie nielen v osobných vzťahoch, ale pomáha nám aj pri snahe urobiť našu spoločnosť spravodlivejšou a milosrdnejšou.
Čo ľudia potrebujú? Čo znamená dôstojné zaobchádzanie s ľuďmi? Nakoniec sa obraciame na Boží zákon, pretože niekedy musíme robiť veci len preto, že to hovorí Boh. V záhrade Boh povedal Adamovi a Eve, aby nejedli zo stromu, ale nikdy im nepovedal prečo. Niektorí z nás sa jednoducho neradi riadime pokynmi, ak nepoznáme všetky dôvody, prečo bol pokyn daný, ako nám prospeje a podobne.
Myslím si však, že Boh Adamovi a Eve hovoril: „Poslúchnite tento pokyn nie preto, že mu rozumiete, ale preto, že si uvedomujete, že ja som váš Boh a vy nie.“ To sa im nepodarilo. Každý deň však máme príležitosť napraviť to. Konajte Božiu vôľu nie preto, že je to vzrušujúce (hoci to nakoniec bude dobrodružstvo), nie preto, že to uspokojí vaše potreby (hoci to nakoniec bude radosť), nie preto, že chápete, prečo je to cesta múdrosti (hoci to nakoniec bude jasnejšie.) Konajte to preto, že on je váš Pán a Spasiteľ a vy nie. Robte to, pretože je to Pánov zákon. A ak to budete robiť - ak ho budete poslúchať aj v maličkostiach -, spoznáte Boha, spoznáte seba, nájdete Božiu milosť, budete milovať svojho blížneho a jednoducho ho budete ctiť ako Boha.
Večera Pánova
Raz sa Pána Ježiša spýtali veľkňazi a starší ľudu, akým právom verejne vystupuje a koná zázraky. Jediným cieľom ich otázky bolo spochybniť Ježišovu osobu a Jeho službu. „No, čo si myslíte? Jeden človek mal dvoch synov. Prišiel k prvému a povedal: Syn môj, choď dnes pracovať do mojej vinice. On odpovedal: Nechce sa mi! Ale neskôr to oľutoval a šiel. Keď prišiel k druhému, povedal mu to isté. A ten odpovedal: Idem, pane, ale nešiel. Ktorý z tých dvoch vykonal otcovu vôľu? Povedali mu: Ten prvý.
Všetky Kristove podobenstvá nejakým spôsobom odzrkadľujú duchovné princípy pomocou analógií z prírody alebo medziľudských vzťahov. Vzťah človeka a Boha je často pripodobnený vzťahu otca a syna, či už ide o slávneho milosrdného otca, márnotratného syna a jeho zahorknutého brata (Lk 15), alebo o otca dávajúceho príkazy svojim synom v tomto podobenstve. V Ježišovej dobe boli veľkňazi a poprední náboženskí predstavitelia Izraela známi tým, že navonok prejavovali obrovskú horlivosť. Záležalo im na tom, či ich ľudia vidia, ako sa modlia, či dávajú desiatky alebo sedia na popredných miestach v synagógach.
Nahlas si predčítali Pánov Zákon a spisy prorokov a prejavovali s nimi súhlas. Keď však Boh poslal svojho Syna, neprijali Ho, neprestajne Ho spochybňovali a stavali sa proti Nemu. Práve im Kristus adresoval svoje podobenstvo o poslušnosti, ktoré presne opisovalo ich stav. Svojimi ústami síce Boha ctili, ich srdce však bolo ďaleko od Neho a ich vieru nesprevádzali skutky poslušnosti. Boh svojho Syna potvrdzoval mnohými znameniami, vrátane svedectva Jána Krstiteľa a mnohých zázrakov, no oni neposlúchli Boha a v Ježiša neuverili.
Podstatou tohto podobenstva je skutočnosť, že Boh neposudzuje človeka len na základe toho, čo hovorí alebo ako sa tvári, ale predovšetkým podľa toho, čo nakoniec urobí: či Boha poslúchne, alebo nie. Na konci vekov budú podľa Zjavenia Jána ľudia súdení podľa skutkov, ktoré vykonali (Zj 20,12-13). Tento súd sa však netýka znovuzrodených kresťanov, tí na súd, kde sa bude rozhodovať o spasení alebo zatratení človeka neprídu, ale postavia sa pred tzv. súdnu stolicu Kristovu, kde sa rozhodne o ich odmene vo večnosti.
Písmo hovorí, že aj na tomto súde budú určujúcim kritériom skutky: „Lebo my všetci sa musíme ukázať pred súdnou stolicou Kristovou, aby si jeden každý odniesol to, čo vykonal skrze telo, už či bolo dobré či zlé.“ (2K 5,10; ROH) Samozrejme, že naše spasenie nie je založené na skutkoch, ale na viere v Krista (Ef 2,8-9), no nesmieme zabúdať na skutočnosť, že viera bez skutkov je mŕtva (Jk 2,17.26) a meradlom kvality nášho kresťanského života, podľa ktorého budeme súdení, nie je to, čo hovoríme, ale to, čo konáme.
Svoje spasenie sme si nijako nezaslúžili - získal nám ho Boží Syn na kríži, ale ak sme túto milosť naozaj prijali, musí to byť vidieť na tom, čo hovoríme a konáme. Vieru ako poslušnosť dobre vidieť na „praotcovi našej viery“, na patriarchovi Abrahámovi. List Židom opisuje Abrahámovu vieru nasledujúcimi slovami: „Vierou Abrahám súc volaný poslúchol, keď mu kázal Boh, aby vyšiel zo svojej vlasti a išiel na miesto, ktoré mal dostať za dedičstvo. A vyšiel bez toho, že by bol vedel, kam ide.“ (Žd 11,8; ROH)
Abrahám dôveroval Bohu, preto Mu veril a preto Ho aj poslúchol, opustil svoj domov aj príbuzenstvo a vybral sa na cestu do celkom neznámej krajiny, do ktorej mu Boh sľúbil, že ho privedie a dá mu ju. Keďže rozmýšľame nad vierou ako poslušnosťou, pozrime sa teraz na to, ako apoštol Pavol v liste Rimanom opisuje svoje poslanie kázať evanjelium pohanským národom. Na samom začiatku svojho listu hovorí o svojom poslaní a povolaní: „... skrze ktorého sme dostali milosť a apoštolstvo cieľom poslušnosti viery medzi všetkými národmi za jeho meno ...“ (Rim 1,5; ROH)
Týmto poslaním je, aby pohanské národy poslúchli Boha a uverili evanjeliu, práve preto hovorí o „poslušnosti viery“. Keď sa pozrieme na koniec tohto dlhého listu, v záverečnej chvále Bohu nájdeme rovnakú myšlienku: „A tomu, ktorý vás môže upevniť podľa môjho evanjelia a podľa kázne Ježiša Krista, podľa zjavenia tajomstva, zamlčaného cez večné časy, ale zjaveného teraz a oznámeného skrze prorocké písma podľa nariadenia večného Boha cieľom poslušnosti viery medzi všetkými národmi - jedinému, múdremu Bohu skrze Ježiša Krista sláva na veky vekov.
Poslúchať Boha, keď to nedáva zmysel — Úcta k Bohu | Štúdium s Johnom Bevereom
Celý náš kresťanský život (naše úspechy aj neúspechy) sa odvíja od miery našej poslušnosti Božiemu slovu. Práve preto je Biblia taká dôležitá. Ak vo viere poslúchame to, čo nám Boh hovorí, potom sa nachádzame v Jeho vôli pre naše životy a ako Abrahám smerujeme do zasľúbenej krajiny. Viera skutočne premáha svet, taká viera, ktorá dôveruje Bohu a vedie človeka k tomu, že koná to, čomu verí. Poslušnosť Božiemu slovu sa oplatí v každej situácii a za všetkých okolností. Jednoducho vždy. Nebuďme teda ako veľkňazi a znalci zákona, ktorí naoko verili Bohu, len to v prípade Božieho Syna nejako nebolo vidno.
Buďme ako vyberači daní a prostitútky, ktorí poslúchli Pána, zanechali svoj hriešny život a nasledovali Ježiša. Buďme „činiteľmi Slova“, nie iba poslucháčmi alebo čitateľmi (Jk 1,22). Horlivo a s radosťou robme to, čomu veríme. Použité preklady Biblie:ROH - Preklad prof. Možno sa čudujete: „Veď ja nie som mních ani kňaz! Načo by som sľuboval čistotu, chudobu a poslušnosť?“ Nuž, ani kňazi, ani mnísi tieto sľuby neskladajú preto, lebo sa to patrí. Majú hlboký zmysel zakorenený v evanjeliu. Členovia rehoľných rádov a náboženských spoločností v Katolíckej cirkvi nasledujú príklad svätého Františka z Assisi a skladajú tri sľuby. Sľubujú čistotu, chudobu a poslušnosť. Túto trojicu zaraďujeme medzi „evanjeliové rady“, ktoré „majú za cieľ odstraňovať, čo by mohlo prekážať rozvoju lásky, hoci to nie je s ňou v protiklade“ (KKC, § 1973).
tags: #poslusnost #zakonu #biblia