Vo veľkonočných zvykoch sa spája kresťanská tradícia so židovskou, cirkevné s magickým, vítanie nového života s úsilím odvďačiť sa za prejavenú pozornosť. Veľká noc je asi jediný lunárny sviatok v cykle našich výročných sviatkov. Oslavujeme ju v prvú nedeľu po prvom splne mesiaca, ktorý nasleduje po jarnej rovnodennosti. Takže Veľká noc môže byť medzi 22. marcom a 25. aprílom. Je to veľmi všeobecný židovsko-kresťanský sviatok.
Začína sa Zeleným štvrtkom, ktorý si kresťania pripomínajú ako slávnosť poslednej večere. Pre židov je to pesachová večera, ktorá im pripomína ich vyslobodenie z egyptského otroctva. Obsahuje v sebe aj množstvo predkresťanských predstáv. Dostali sa nielen do ľudového života, ale aj do cirkevného príbehu o Veľkej noci. Niektoré sú spojené so zabezpečením krásy a zdravia. Mali odniesť pehy, zaručiť peknú pleť. Niekde sa to v dedinách robilo na Zelený štvrtok, inde na Veľký piatok. Alebo sa vyčesávali vlasy pod vŕbou - aby boli krásne, husté a dlhé. S nástupom modernity, koncom 19. a už v 20. storočí sa obyčaje, ktorým ľudia verili, stávajú skôr zvykom.
V predveľkonočnom období sú dve dôležité nedele. So Smrtnou nedeľou sa spája vynášanie Moreny. Mohla to byť ľudská obeť na prelome zimy a jari. Môže súvisieť so stredovekou symbolickou likvidáciou zloby, zlej sily. Zachovali sa aj nádherné fotografie Karola Plicku, ktorý zachytil v tridsiatych rokoch 20. storočia vo Vajnoroch slávnosť nazývanú Prinášanie letečka. Malé dievčatká pri ňom obchádzali domy a prinášali pozdrav jari so spevom, za čo dostanú vajíčka alebo neskôr čokoládu.
Vynášanie Moreny v Skalici, 1952
Polievanie a šibanie ako symbol slovenskej Veľkej Noci
Veľkonočné polievanie a šibanie - kde sa u nás vzalo? Určite to nie je naše špecifikum. Práve naopak, je to veľmi rozšírená obyčaj. Vráťme sa k samotnému polievaniu a šibaniu, ktoré sa pre nás spája s Veľkou nocou. Šibanie a polievanie je dobrý príklad stredového postavenia Slovenska. Západoeurópsky priestor viac akcentuje šibačku, východoeurópsky viac polievanie. My sme v strede, takže máme oboje.
Kým západ sa viac sústreďuje na jarnú zeleň, na drevo, miazgu, život - cez šibanie, cez prúty, vo východoeurópskom priestore je to skôr voda, očista, sila, sviežosť, zdravie - cez tú studenú vodičku. V Česku vidíme dlhé šibáky. Šibanie sa po česky nazýva ´pomlázka´. U nás, najmä na východnom Slovensku, je to zase nekompromisné oblievanie vedrami vody. Tieto mravy sa v priebehu 20. storočia zjemňovali, čo umožnil rozvoj hygieny a kozmetiky: vodu z vedier nahrádza od päťdesiatych rokov 20. storočia voňavka. Aj keď nie v takej intenzite, v takej životnosti. V maďarskom Zadunajsku sú malé zabudnuté slovenské osady ešte z 18. storočia.
To, čo sa nám dnes nepáči na šibačke, je isté odobrovanie násilia, je to také obradné násilie páchané na ženách. Treba však povedať, že tam išlo aj o to, či ten chlapec príde dievča vyšibať. Za prejavenú pozornosť sa patrí obdarovať. To sa dá urobiť rôznymi spôsobmi: uviazaním stužky na korbáč, ponúknutím občerstvenia - alebo vajíčkami. Dnes sa nám nezdá, že máme ponúkať obyčajné vajce, ešte k tomu varené, dnes musí byť aspoň čokoládové. V Nemecku prevážil práve koncept obdarovania. Šibačka sa už nezachováva.
Proti západoeurópskemu vplyvu sme však neboli ohradení ani za železnou oponou. Moji rodičia mi na Veľkonočnú nedeľu schovávali veľkonočné vajíčka v byte pod knižnicu alebo pod sekretár. Toto nemá s predkresťanskou tradíciou nič spoločné, jedine ten moment obdarovania. Slovensko je malé, ale kultúrne a geograficky členité a nábožensky rôznorodé, takže obyčaje boli rôznorodé. Dni Veľkej noci v sebe mali posolstvo kresťanského ducha. Sobota je prípravné obdobie, spojená je s jednoduchými jedlami a s prípravou na veľkú oslavu. Najväčšia sláva prichádza so vzkriesením Ježiša Krista, v nedeľu. V minulosti platilo, že všetky polievačky a šibačky bolo treba vykonať, kým sa išlo do kostola. Pôvodne bola kúpačka určená len dospievajúcej mládeži.
Cez Slovensko prechádza pomyselná kultúrna hranica medzi západnou Európou, kde je počas veľkonočných sviatkov rozšírený zvyk šibania pleteným korbáčom, a východnou časťou, kde prevažuje polievanie dievčat a žien vodou. Na Slovensku sú obidva veľkonočné zvyky udomácnené. Do polovice 20. storočia bolo však na západnom Slovensku rozšírené šibanie korbáčom, na strednom a východnom Slovensku prevažovalo kúpanie a oblievanie vodou, na juhozápadnom Slovensku boli však známe obidve praktiky. Oblievanie vodou a kúpanie dievčat mládencami, či namočenie do potoka, postriekanie voňavou vodou, poliatie vedrom vody, na Veľkonočný pondelok sa považovalo za očistné, plodonosné a malo dievčatám na celý rok zabezpečiť zdravie.
Veľká noc u kresťanov sa začína Svätým týždňom, keď končí 40-dňový pôst, kedy človek pracoval na vnútornom obrodení, ktorému sa prispôsobuje neskôr aj jedálny lístok počas nastávajúcich veľkonočných sviatkov. Pôstne obdobie pre našich predkov znamenalo, že sa jedlo iba jedno jedlo denne, nekonzumovalo sa mäso, ryby, vajcia a mlieko. Naši predkovia na Slovensku jedli na Zelený štvrtok najmä zelenú stravu, ako špenát či kapustu, aby boli po celý rok zdraví. V tento deň sa naposledy rozozneli kostolné zvony, ktoré stíchli až do Veľkej noci. Na Zelený štvrtok sa nemali ľudia hádať a nič z domu nesmeli požičať.
Celý svätý alebo Pašiový týždeň je obdobie, keď si kresťania pripomínajú posledný týždeň Ježišovho života na zemi. Aj napriek tomu, že sa hovorí o týždni, ide o 9 dní s prívlastkami: Kvetná nedeľa, Modrý pondelok, Sivý utorok, Škaredá streda, Zelený štvrtok, Veľký piatok, Biela sobota, Veľkonočná nedeľa, Veľkonočný pondelok. Veľkou nocou sa myslí tá noc zo soboty na nedeľu, keď Ježiš Kristus vstal z mŕtvych. Podľa ľudových zvykov ľudia museli skoro vstať a umyť sa rosou, aby neboli chorí.
Veľký piatok je dňom Kristovho ukrižovania. V ľudových poverách sa spája s magickými silami. V tento deň sa mali otvárať hory, ktoré vydávali svoje poklady, nemalo sa nič požičiavať, lebo požičaná vec mohla byť začarovaná; nesmelo sa manipulovať so zemou, ani prať bielizeň, lebo by bola namočená Kristovou krvou. Podľa tradície sa ľudia skoro ráno na Veľký piatok chodili umývať do potoka, aby sa im vyhýbali choroby. Niekedy sa chlapci potápali a snažili sa ústami uchopiť zo dna kamienok, ktorý potom hodili ľavou rukou za hlavu, aby ich neboleli zuby. Priadky priadli pašiové nite, ktorými urobili zopár stehov, ktoré neskôr chránili celú rodinu pred zarieknutím a zlými duchmi.
Na Bielu sobotu ležal Ježiš Kristus v hrobe. Svoj názov získala zrejme od bieleho rúcha novo pokrstených, ktorí prijali krst na veľkonočnej vigílii (bohoslužba na Veľkú noc pripomínajúca Kristovo zmŕtvychvstanie). Biela sobota je podľa kresťanskej tradície dňom hrobového odpočinku Ježiša. Názov tohto dňa je odvodený od obyčaje zažínať nové svetlo. V katolíckej cirkvi sa na Bielu sobotu veriaci prichádzajú do kostolov pokloniť a pomodliť k Božiemu hrobu a ku krížu.
Počas dňa sa nekonajú omše, až vo večerných hodinách je vigília zmŕtvychvstania Ježiša Krista, svätá omša, ktorá sa končí radosťou z Pánovho vzkriesenia. Počas Veľkonočnej vigílie sa znovu rozozvučia zvony, ktoré od štvrtka večera mlčali. Názov Biela sobota pochádza aj zo zvykov veľkého upratovania a maľovania obydlí, ktoré sa konali v tento deň pred nedeľou zmŕtvychvstania. Ľudia sa starali aj o úrodu svojich polí. Na pole kládli krížiky z ohorených drievok a sypali na lúky popol z posväteného ohňa. Niekde sa za trámy domov dávali uhlíky, aby chránili pred požiarom. Doma sa nielen upratovalo, ale aj sa piekli mazance a barančeky, plietli sa korbáče a zdobili vajíčka.
V nedeľu je najväčšia slávnosť kresťanského cirkevného roka, pri ktorej sa oslavuje Kristovo vzkriesenie. Cirkev rozhodla, že to bude vždy prvá nedeľa po prvom jarnom splne. Preto je tiež každý rok Veľká noc inokedy. Na Slovensku sú počas sviatkov Veľkej noci podobné zvyky ako v blízkych štátoch. Známy je napríklad zvyk, keď každá návšteva dostala kúsok posväteného jedla, ktoré zaniesli na pole, či vhodili do studne a záhrady, aby bola dobrá úroda a aj voda. Spoločne sa jedlo vajce uvarené na Veľký piatok, či na Bielu sobotu.
Veľký piatok je dňom spomienky na utrpenie, ukrižovanie a smrť Ježiša Krista. V rímskokatolíckych kostoloch sa na tento deň neslúži svätá omša, oltáre sú bez chrámového rúcha. Evanjelici považujú Veľký piatok za najvýznamnejší sviatok, pretože Syn Boží dokončil dielo vykúpenia sveta. Na evanjelických službách Božích sa čítajú a spievajú pašie, prisluhuje sa Večera Pánova. Bolo zvykom, že po významných sviatkoch sa deň nepracovalo.
Zvykoslovné prejavy počas veľkonočných sviatkov, najmä na Veľkonočný pondelok, majú na území Slovenska rôzne podoby. Kým na západnom a východnom Slovensku bol zaužívaný zvyk chodenia chlapcov šibať dievčatá prúteným korbáčom, upleteným z čerstvých vŕbových prútov, tak na strednom Slovensku, aj v Gemeri-Malohonte, chodili mládenci polievať dievčatá vodou.
Dôležitými symbolmi Veľkej noci sú: baranček, bahniatka, zajačik, kríž a vajcia. Pôvodným symbolom bola palmová ratolesť, ktorou vítali Ježiša po zmŕtvychvstaní, no keďže na Slovensku tento strom nerastie, symbolom sa stali práve bahniatka. V katolíckych kostoloch ich kňazi počas Kvetnej nedele posvätili, čím halúzky podľa ľudovej tradície získavali veľkú moc. Traduje sa, že bahniatka dokážu ochrániť dom a jeho obyvateľov od chorôb, zásahu blesku, pred požiarom či inými pohromami. Baranček je symbolom Ježiša a taktiež upomienkou na jeho obetu. Zajačiky odkazujú na prichádzajúcu jar. V biblii symbolizujú tiež chudobných a pokorných ľudí, a preto sa zaradili i medzi znaky Veľkej noci.
Pre veľkonočné obdobie na Slovensku je charakteristické spoločné jedlo, ktorým sú varené vajíčka, údené mäso, šunka a chren. V mnohých rodinách je to aj vianočka, na východe Slovenska sa robieva tzv. syrová hrudka, známy je aj koláč nazývaný paska. V niektorých oblastiach východného Slovenska sa pripravuje aj studená polievka z kyslého mlieka a chrenu.
Symboly Veľkej noci - história veľkonočných sviatkov (Nádaská) | Teleráno
Veľkonočná gastronómia
S Veľkou nocou sa spája špecifická gastronómia. Treba povedať, že Veľkej noci predchádza pôst. Nie je náhodný, nešlo len o to, že si viem niečo odoprieť. Na jar sa konečne v jedálnom lístku objavila nejaká zeleň - špenát, mladá žihľava, napokon aj medvedí cesnak, populárny aj dnes. Počas štyridsaťdňového pôstu sa jedli jednoduché jedlá. Alebo keltíš - naklíčené zrno, ktoré sa spracuje na hmotu a upečie. Prelom prichádza zo soboty na nedeľu, keď sa pripravuje syr, tvaroh, ale aj vajíčka, koláče, šunka. Po predošlých chudobných jedlách je tu zrazu hostina. Samozrejme, keď nastáva hojnosť, ďakuje sa za ňu.
Počas štyridsaťdňového pôstu sa jedli jednoduché jedlá. Prelom prichádza zo soboty na nedeľu, keď sa pripravuje syr, tvaroh, ale aj vajíčka, koláče, šunka. Po predošlých chudobných jedlách je tu zrazu hostina. Samozrejme, keď nastáva hojnosť, ďakuje sa za ňu.
Veľká noc u kresťanov sa začína Svätým týždňom, keď končí 40-dňový pôst, kedy človek pracoval na vnútornom obrodení, ktorému sa prispôsobuje neskôr aj jedálny lístok počas nastávajúcich veľkonočných sviatkov. Pôstne obdobie pre našich predkov znamenalo, že sa jedlo iba jedno jedlo denne, nekonzumovalo sa mäso, ryby, vajcia a mlieko. Naši predkovia na Slovensku jedli na Zelený štvrtok najmä zelenú stravu, ako špenát či kapustu, aby boli po celý rok zdraví.
Pre veľkonočné obdobie na Slovensku je charakteristické spoločné jedlo, ktorým sú varené vajíčka, údené mäso, šunka a chren. V mnohých rodinách je to aj vianočka, na východe Slovenska sa robieva tzv. syrová hrudka, známy je aj koláč nazývaný paska. V niektorých oblastiach východného Slovenska sa pripravuje aj studená polievka z kyslého mlieka a chrenu.
Kraslice ako symbol Veľkej noci
Najrozšírenejším symbolom Veľkej noci sú maľované vajíčka, nazývané aj kraslice. Isté obdoby kraslíc sa našli v Číne a Egypte. Farbenie vajíčok je najviac späté so slovanskými krajinami. V náboženskom zmysle symbolizujú znovuzrodenie, ale aj prepojenie Starého a Nového zákona. Čo však je spoločným zvykom pre celé územie Slovenska, je tradícia maľovať vajíčka. Tieto mladé dievčatá a ženy zdobili podľa jednotlivých regiónov a miestnych zvykov. Pritom sú známe rôzne techniky dekorovania slepačích vajíčok, ktoré sú charakteristické pre určité regióny. Opäť je spoločným znakom predovšetkým farba kraslíc, a tou je farba červená, aby tak pripomínali Ježišovu krv. Vajíčka sa nemaľovali na modro, pretože táto farba charakterizovala smútok.
Kraslice z Kopanic
Muzeálna zbierka veľkonočných vajíčok uchovávaná v Gemersko-malohontskom múzeu prezentuje ucelený súbor 135 kraslíc z časového úseku, ohraničeného rokmi 1882 až 1938. Z neskoršieho obdobia kraslice v zbierkovom zastúpení absentujú. Výnimkou je časový úsek od roku 1995, kedy sa v regióne bývalého Gemera-Malohontu objavujú ojedinelé výrobkyne s novšími výzdobnými technikami. Veľkonočné kraslice, zastúpené v múzeu, zachytávajú bez zachovaných písomných údajov diferencovanosť kultúr, ktoré žili na rozhraní 19. a 20. storočia v regióne Gemera-Malohontu.
Zo súboru vajíčok je na prvý pohľad viditeľná ich špecifickosť v technikách zdobenia, či v rastlinných a figurálnych motívoch. Fond kraslíc pochádza z prelomu 19. a 20. storočia a reprezentuje etniká, ktoré obývali územie Gemera-Malohontu, ktorými sú: slovenské, maďarské a nemecké. Z rómskeho prostredia múzeum nevlastní žiadne vajíčko, keďže tento pohansko-kresťanský zvyk zdobenia vajíčok Rómovia neprijali. Zberateľský záujem o ľudové umenie je všeobecne v našich krajoch orientovaný na koniec 19. storočia. Nebolo tomu inak ani v múzeu v Rimavskej Sobote.
Prvé kraslice do múzea sa dostali už pri jeho vzniku v roku 1882, keď po sprístupnení veľkolepej Umelecko-archeologicko-historickej výstavy stolice založili v poradí na Slovensku piate najstaršie múzeum. O tom, či na výstave, ktorá dala priamy podnet pre založenie múzejnej inštitúcie, boli vystavené aj kraslice, nemáme doklady. V nasledujúcich 60. rokoch bola zbierka uzatvorená. V prírastkovej knihe múzea je zaznačená prvá kraslica, dekorovaná vyškrabovaním, z Dobšinej. Neskôr nasledovalo zberateľské obdobie, ktoré doplnil novými zbierkami bývalý riaditeľ múzea Ján Fábry (1930-1907), ktorý získal viacero kraslíc, medzi nimi aj najstaršiu datovanú kraslicu z roku 1889.
Gemer-Malohont. Dobšiná. Kraslice darovali študenti Zjednoteného protestantského gymnázia v Rimavskej Sobote a žiaci vyššej chlapčenskej školy v Rimavskej Sobote. V meste v tom čase študovali žiaci zo stolice, ako aj zo širokého okolia, preto zbierka reprezentuje širší geografický záber. Pozoruhodnou je symbióza troch etník, zdokumentovaná na veľkonočných vajíčkach z Dobšinej, kde sa na prelome 19. a 20. storočia na krasliciach zdobených technikami batikovania a vyškrabovania, uchovali podobné dekoračné techniky a prvky, ako aj nápisy v jazykoch všetkých troch etník, to znamená v jazyku slovenskom, maďarskom a nemeckom. Kraslice dekorované na husacích vajíčkach z roku 1938, zdobené technikou vyškrabovania, sa nezachovali kompletné, no text je možné rozlúštiť.
Jazykový problém sa objavil pri prepise textu na krasliciach zdobených technikou vyškrabovania, z nemeckého jazykového prostredia Dobšinej. Pri štúdiu zbierky kraslíc sme tiež vychádzali z informácií v prírastkových knihách z rokov 1882 až 1918. V nich sú zapísané kraslice, ktoré sú zdobené ojedinelou technikou okúvania. V zápise sa uvádza (citujem): že sú tu dve kraslice s kovovými figúrkami v podobe kohútich chocholov. Zmienky o okovaných vajíčkach z Hontu sme našli v publikácii maďarského etnológa Dezsőa Malonyayho, z roku 1922. Kraslice majú technologické a motivické podobnosti s okovanými vajíčkami z Tekovského múzea v Leviciach a Gemersko-malohontského múzea v Rimavskej Sobote.
Zhodne tu nachádzame kovové figúrky podkov, ostrôh a dekoratívnych pásov. Zbierkový fond kraslíc Moravského múzea v Brne v roku 1989 knižne spracovala etnografka Eva Večerková, ktorá uvádza: Skutočnou zvláštnosťou v múzejných zbierkach sú vajíčka zdobené okutím. Výfuky slepačích, ale častejšie husacích vajíčok nasadzovali kováčski tovariši do kovových obrúčok a ďalej zdobili malými ostrôžkami, hviezdičkami a podkovičkami. Bola to skúška ich zručnosti. Správy o nich z prelomu 19. a 20. storočia pochádzajú z južnej Moravy, južného Slovenska z Hontu, v múzejných zbierkach sa uchovali doklady z Plzenska a Litomyšlska. Podobne sa zdobili vajcia i v Maďarsku a v Juhoslávii. Pri štúdiu literatúry sme o histórii okovaných kraslíc našli údaj v knihe Jaroslava Orela (1973) (citujem): "...zdobenie kraslíc okúvaním je vlastne zabudnutá technika, ktorá je známa z produkcie kováčskych tovarišov z Južnej Moravy, okolia Plzne, Litomyšle, na Jindřicho-Hradecku, v Honte a Gemeri. V Západočeskom múzeu v Plzni je uchované jedno okúvané vajíčko z Chocenickej Lhoty. V Národopisnom oddelení Národního Muzea v Prahe evidujú dve okúvané vajíčka, ďalej dve vajíčka vlastní múzeum v Litomyšli."
V Néprajzi múzeu v Budapešti sme našli ďalšie okované vajíčka, ktoré svojím vzhľadom boli podobné ako tie z našich zbierok. V zbierkovom fonde Gemersko-malohontského múzea sa nachádzajú celkom štyri identické okované vajíčka vo farbe škrupiny, ktorú zdobia miniatúrne figúrky podkovy, nákovy, kladiva, klieští a ostrohy. Figúrky sú natreté zlatou farbou a datované rokom 1911. Všeobecne rozšírené farbenie veľkonočných kraslíc na červeno sa uchovalo aj v regióne Gemera-Malohontu. V prenesenej symbolike vystupovala v ľudovom prostredí červená farba ako farba lásky a krvi, životodárnej sily, aj ako farba ochranná. Prosperitný význam mala tiež farba zelená a žltá.
Až do začiatku 20. storočia sa k farbeniu vajíčok používali prírodné farbivá z domácich zdrojov, hlavne rastlinného pôvodu (šupky z cibule, cvikla, slivková a brezová kôra, jarná ozimina, mladá tráva a iné). Nakoľko väčšina kraslíc z fondu múzea je zafarbená prírodnými farbivami, to a do akej miery boli využívané farby kupované, môžeme len predpokladať. Pôvodné červené farby na mnohých vajíčkach značne vybledli, a tak sme im analogicky pripísali farbu červenú, napríklad keď sa farba uchovala pod lístkom s údajom o pôvodnom majiteľovi alebo na strane, kde nebola vystavovaná slnečnému svetlu. Nakoľko nemáme presné údaje o farbivách na prevažne uvarených celých vajíčkach, tejto téme sa nebudeme venovať.
Najčastejšou farbou vo fonde bola farba červená, s jej odtieňmi, ako ružová, bordová a fialová, ale aj hnedá, zelená alebo v prípade okovaných vajíčok to bola pôvodná farba škrupiny. V Gemeri-Malohonte na prelome 19. a 20. storočia dievčatá maľovali na uvarené nevyfúknuté vajíčka rokmi ustálený tradičný dekór. V určitom čase bývali ustálené aj veršíky, ktoré boli prejavom lásky.
Fond kraslíc delíme podľa techník dekorovania na kraslice zdobené technikou batikovania, vyškrabávania, maľovania, zdobenia otlačkami listov rastlín a okúvania. V Gemeri-Malohonte bola najrozšírenejšou a motivicky najbohatšou technika batikovania kraslíc voskom, presnejšie vykrývanie vzoru horúcim voskom.
K Veľkej noci ešte významne patril rapkáč. Na Zelený štvrtok sa v katolíckych chrámoch prestalo zvoniť, zvukové znamenia sa nahradili rapkaním. Okrem toho korbáč, šibák, zajace, vajíčka, ktoré na jar začínajú sliepky viac znášať. Vajíčko je veľmi symbolické, je to slniečko uzavreté do škrupinky, zrod nového života.
Sleduje etnológia aj to, kam sa naše zvyky uberajú? Obyčaj, ktorú by sme chceli považovať za niečo tradičné a stabilné, má tú vlastnosť, že sa mení. Nezabúdame, že žijeme v kresťanskom svete. Ani za minulého režimu veľkonočné sviatky nedostali nijaký nový obsah, ľudia sa utiekali k starým obsahom. Kúsok tradície bude vždy prítomný.
tags: #post #a #velkonocne #stvordnie #podla #etn8logicky