Holokaust je jednou z najtemnejších kapitol v histórii ľudstva. Aby sme sa z tejto tragédie poučili a predišli jej opakovaniu, je nevyhnutné neustále si pripomínať osudy obetí a svedectvá preživších. Organizácia Post Bellum sa už roky venuje dokumentovaniu spomienok pamätníkov kľúčových udalostí 20. storočia, vrátane holokaustu. Ich práca nám prináša silné osobné príbehy, ktoré umocňujú dojem z čítaného textu a pomáhajú nám lepšie pochopiť minulosť.
V tomto článku sa pozrieme na rôzne aktivity a projekty, ktoré Post Bellum realizuje v oblasti vzdelávania o holokauste, umeleckých reflexií a dokumentovania spomienok pamätníkov na Slovensku a v zahraničí.
Slovenskí učitelia v Nórsku: Výmena skúseností o výučbe holokaustu
V decembri sme spolu s pedagógmi zo slovenských škôl vycestovali do nórskeho Osla v rámci projektu Guardians of Democracy/Why do we need democracy? (Strážcovia demokracie/Prečo potrebujeme demokraciu?), ktorý je zameraný na vzdelávanie o holokauste a dejinách 20. storočia.
Jedným z najvýznamnejších miest, ktoré sme navštívili, bola Villa Grande - historická budova, ktorá je v Nórsku známa najmä ako bývalá rezidencia Vidkuna Quislinga. Tento nórsky fašistický politik počas druhej svetovej vojny kolaboroval s nacistickým Nemeckom a priamo sa podieľal na okupácii Nórska. Dnes však vila slúži úplne inému účelu - sídli v nej The Norwegian Center for Holocaust and Minority Studies, s ktorým v Post Bellum dlhodobo spolupracujeme.
Hlavným cieľom našej návštevy bolo pochopiť, ako sa v Nórsku vyučuje o holokauste, aké metódy a materiály využívajú tamojší pedagógovia a akým spôsobom pristupujú k citlivým historickým témam. Počas stretnutí sme si vymenili cenné skúsenosti a know-how, predstavili sme im naše zážitkové vzdelávacie workshopy, ako aj ďalšie aktivity, ktoré realizujeme na Slovensku. Diskutovali sme o možnostiach spolupráce a inšpirovali sa prístupmi, ktoré by mohli obohatiť aj našu prácu v oblasti historického vzdelávania.
Villa Grande v Osle, sídlo The Norwegian Center for Holocaust and Minority Studies.
GUARDIANS OF DEMOCRACY: WHY DO WE NEED DEMOCRACY?
V rámci projektu Guardians of Democracy: Why Do We Need Democracy? sme pripravili sériu piatich podujatí pre pedagógov základných a stredných škôl. Chceme priniesť dôležité diskusie o demokracii nielen do Bratislavy, ale aj do regiónov, kde podobné príležitosti nebývajú až tak časté - Komárna, Trnavy, Nitry a Levíc.
Čakajú vás inšpiratívne prednášky od významných odborníkov, ako sú historik Ján Hlavinka či sociológ Michal Vašečka, a pútavé diskusie pod vedením skúsených moderátorov. Okrem toho premietneme krátke slovenské a nórske filmy, ktoré pomôžu otvoriť nové pohľady na témy demokracie. A skvelá správa - nebudeme na to sami! Pridajú sa k nám aj nórske kolegyne z Nórskeho centra pre výskum holokaustu a národnostné menšiny (The Norwegian Center for Holocaust and Minority Studies), ktoré prinesú svoj pohľad a skúsenosti.
Pre študentov: Strážcovia demokracie
Mladých ľudí vo veku 15 - 19 rokov pozývame na sériu 30 podujatí, ktoré sa budú konať v jedinečných kultúrnych priestoroch po celom Slovensku - od bratislavskej A4 - priestoru súčasnej kultúry až po nádhernú Levickú synagógu.
Okrem premietania filmov budú študenti môcť diskutovať s odborníkmi, ako sú Madeline Vadkerty, Michal Vašečka či Matej Beránek. Spoločne sa zamyslíme nad tým, ako minulosť ovplyvňuje súčasnosť a prečo je dôležité byť aktívnym obhajcom demokratických hodnôt.
Podujatia sa budú konať od 20. do 24. januára 2025 vo viacerých slovenských mestách - Bratislave, Leviciach, Trnave, Nitre a Komárne.
Tento projekt môžeme uskutočniť vďaka podpore Fondu pre bilaterálne vzťahy. Projekt s názvom Guardians of Democracy: Why Do We Need Democracy? je realizovaný z fondu Finančného mechanizmu Európskeho hospodárskeho priestoru 2014-2021 a štátneho rozpočtu Slovenskej republiky. Správcom programu je Ministerstvo investícií, regionálneho rozvoja a informatizácie Slovenskej republiky.
Úspešná séria podujatí na podporu diskusie o demokracii
V dňoch 20. až 24. januára 2025 sa na Slovensku uskutočnila séria podujatí v rámci projektu „Guardians of Democracy: Why Do We Need Democracy?“ Cieľom týchto podujatí bolo podnietiť hlbokú diskusiu o dôležitosti demokracie medzi pedagógmi a prevažne študentmi stredných škôl.
Podujatia pre učiteľov sa konali v mestách ako Bratislava, Levice, Trnava, Nitra a Komárno. Program zahŕňal prednášky významných odborníkov, ako sú historik sociológ Michal Vašečka, či Madeline Vadkerty alebo Matej Beránek z Múzea holokaustu v Seredi. Tieto prednášky boli doplnené o interaktívne diskusie vedené skúsenými moderátormi, ktoré prispeli k obohateniu tematického zamerania. Hanne Krystad a Cecilie Martinsen z Nórskeho centra pre výskum holokaustu a národnostné menšiny sa podieľali ako expertky, čím obohatili podujatia o svoje cenné pohľady a skúsenosti.
Pre študentov stredných škôl vo veku 15 - 19 rokov bolo pripravených 30 podujatí v kultúrnych priestoroch po celom Slovensku, vrátane A4 v Bratislave a Levickej synagógy. Súčasťou programu boli aj filmové premietania, ktoré sa zameriavali na príbehy preživších holokaustu a druhú generáciu, čo umožnilo účastníkom hlbšie porozumieť historickému kontextu a jeho súčasnému významu. Diskusie s odborníkmi, ako sú Madeline Vadkerty, Michal Vašečka a Matej Beránek, podnietili zamyslenie nad tým, ako minulosť ovplyvňuje súčasnosť a akú úlohu zohráva aktívna obhajoba demokratických hodnôt.
Celkový priebeh podujatí bol hodnotený ako mimoriadne úspešný, pričom projekt sa zameral na zvyšovanie povedomia o demokracii a jej hodnotách, najmä v regiónoch, kde podobné aktivity nie sú bežné. „Guardians of Democracy“ sa tak ukázali ako dôležitý krok v podpore občianskej angažovanosti a vzdelávania o demokratických princípoch na Slovensku.
Tento projekt sa uskutočnil vďaka podpore Fondu pre bilaterálne vzťahy.
Kniha životných príbehov preživších holokaustu
Kniha životných príbehov preživších holokaustu, obyvateľov domu pre seniorov Ohel David v Bratislave, vyšla pri príležitosti 20. roku jeho existencie. Publikáciu vydala organizácia Post Bellum SK, ktorá už od roku 2008 dokumentuje spomienky pamätníkov kľúčových udalostí 20. storočia. Texty autorského kolektívu redakčne pripravili Kristína Jurčišinová a Soňa Jánošová.
Osudy židovských obetí prenasledovania počas 2. svetovej vojny, pre ktorých sa neskôr Ohel David stal ich domovom, sú rozdelené do troch tematických celkov - Prežili tábory, Prežili v úkrytoch, V odboji proti fašizmu - reflektujúcich rozličné okolnosti a podmienky, za akých sa im podarilo prežiť vojnu až do jej skončenia. I napriek tomu, že najdôležitejšou zložkou tejto publikácie je jej samotný obsah a silné osobné príbehy, zaujímavá grafická úprava a citlivo nafotené portréty preživších umocňujú dojem z čítaného textu.
Dňa 27. januára si celý svet pripomína Medzinárodný deň pamiatky obetí holokaustu. Z územia ľudáckeho slovenského štátu bolo počas obdobia vojny odvlečených a zavraždených takmer 70 tisíc ľudí. Z územia dnešného Slovenska to bolo až 105 tisíc ľudí židovského pôvodu.
V Post Bellum sme mali možnosť zdokumentovať neuveriteľné príbehy pamätníčok a pamätníkov, ktorí prežili holokaust a mali silu podať svedectvo o tragických udalostiach počas druhej svetovej vojny a o masovom vyvražďovaní Židov.
Svedectvá ženských hrdiniek holokaustu
Ponúkame vám krátke videá z nahrávaní rozhovorov štyroch ženských hrdiniek, ktoré nám rozprávali o veľkej krutosti, bolesti a smútku, ale aj veľkom šťastí, že ako jedny z mála prežili. réžia, strih: Dominik Janovský
Alica Weiszfeiler
„V roku 1945 vyprázdnili niekoľko dedín, aby tam vybudovali tábor. Angličania vyčistili niekoľko domov a brali tam ako prvých chorých ľudí. Založili stanicu kúpania a dezinfekcie. 15. apríla nás oslobodili a 23. apríla ráno prišli dvaja britskí vojaci s nosítkami a vzali moju chorú mamu. Začala som veľmi kričať. Chytili ma a dali tiež na nosítko, poriadne nás okúpali, dali nám čistú bielu plachtu a vzali nás do budovy tzv. Revíra. Dostali sme sa do peknej bielej posteli, v ktorej mamka neskôr zomrela. Mamka zomrela po oslobodení. 28. apríla 1945. Mala týfus, pár dní pred oslobodením ochorela.“
Alica Weiszfeiler, rod. Goldman, sa narodila 28. novembra 1933 v Moravskej Ostrave. Jej rodina bola židovského pôvodu a prisťahovala sa zo Slovenska. V roku 1939 bola nútená sa vysťahovať späť na Slovensko. Tam ju čakali neisté časy kvôli vzrastajúcej sile antisemitizmu. V Bratislave sa Židom žilo čoraz ťažšie, preto sa otec rozhodol, že sa s rodinou presťahujú do Kežmarku. Rodina bola neskôr nútená v Kežmarku sa skrývať, aby sa vyhla transportom do koncentračných táborov. Otca a brata Alice však chytili a dali do žalára. Napokon v ňom skončila aj Alica s mamou a rodina sa neskôr nevyhla ani transportom. Skončila pred krematóriami tábora Auschwitz-Birkenau, kde nacisti rodinu rozdelili. Alica s mamou pokračovali do koncentračného tábora v Ravensbrücku. Pred oslobodením sa ocitli v Bergen-Belsene v otrasných životných podmienkach, kde ich nacisti nechávali o hlade a smäde. Tábor oslobodili britské jednotky. V tom čase v ňom bolo asi 60-tisíc väzňov. Briti zriadili tábor pre chorých, do ktorého umiestnili aj Alicinu mamu. Tá tam však zomrela na týfus. Alica sa preto ocitla v detskom domove. V tom čase veľa detí smerovalo na adopciu do Švédska k miestnym rodinám. Malá Alica to však odmietala, pretože sa chcela dostať späť na Slovensko. Bola presvedčená, že sa stretne so svojím otcom a bratom. Najskôr sa dostala do Prahy, kde ju v detskom domove našiel strýko a potom rýchlo putovala do Kežmarku. Alicin otec sa druhýkrát oženil a Alica dostala nevlastnú sestru. Neskôr sa presťahoval do Izraela a Alica išla študovať do Belgicka. Po štúdiách sa ocitla v Izraeli, kde začala nový život a napokon sa tam aj vydala za Alfreda Weiszfeilera. Do jej rodiny sa narodilo 10 vnúčat a 11 pravnúčat. réžia, strih: Dominik Janovský
Lívia Herzová
„Vo vagónoch bol plač, krik, katastrofa, čo bolo vo vagónoch. Do Osvienčimu sme išli tri dni a tri noci, to sa pamätám. Mám to napísané. Mám maďarský denník, manželka Dr. Weissa mi to prekladala. V Osvienčime sme museli vystúpiť. Ešte som zabudla povedať, že ľudia vo vagóne revali, že aspoň vodu. Tie vagóny mali také okienka a v jednej stanici nám podávali v jednej šálke vody. Každý mohol piť jednu kvapku.“
Lívia Herzová, rod. Kazárová, pochádza z Tornale, kde sa narodila 22. 4. 1926 ako jediné dieťa do maďarskej židovskej rodiny. Otec vlastnil drogériu s lekárenskými potrebami, matka mu pomáhala. Po Prvej viedenskej arbitráži v novembri 1938 sa Tornaľa stala súčasťou Maďarska. Vďaka vynikajúcim známkam a otcovým vplyvným známostiam mohla Lívia pokračovať v štúdiu na dvojročnej kláštornej obchodnej škole a neskôr v roku 1943 ako jediná Židovka na obchodnej akadémii v Rožňave napriek vtedy platnému numero nullis pre Židov. V júni 1944 bola spolu s matkou deportovaná v transporte s tornaľskými Židmi do Auschwitzu. Tu absolvovala selekciu doktorom Mengelem, v ktorej poslal na smrť jej príbuzné. Po troch mesiacoch mali s matkou šťastie a boli vybrané do pracovného transportu maďarských a slovenských žien do koncentračného tábora Münchmühle pri mestečku Allendorf, kde plnili bomby a granáty v najväčšej ríšskej továrni na výbušniny. V marci 1945 sa všetky ženy z tábora vydali na tzv. pochod smrti. Po 27 km sa dostali do blízkosti frontu; väčšina žien pochod prežila. Oslobodili ich Američania, ktorí ich rozviezli po rodinách v okolí mesta Ziegenhain. Po dvoch mesiacoch sa vydala s matkou na cestu do rodnej Tornale, kde sa zvítali s otcom, ktorý sa vrátil pred nimi. Lívia mu po vojne pomáhala v drogérii. Navštívila svoju tetu v Bratislave, kde sa zoznámila so svojim budúcim manželom, ktorý pracoval pre Joint Distribution Comittee. Po svadbe v roku 1948 sa presťahovali do Bratislavy, kde pracovala v podniku Drogérie. réžia, strih: Martin Hnát
Marta Szilárdová
„Tri dni, čo sme takto dokola chodili, to sme v stohu slamenom alebo kde sa len dalo, takto spolu sme posediačky spali a jedna druhú zohrievala. Za hrozných neľudských pomerov, tie tri dni. A kto nevládal a zastal na kraji cesty alebo vôbec tak, tak ho zastrelili. Takže my, ktorí sme boli prípadne v prostred alebo v zadnej časti toho zástupu, jak sme išli, tak tam už ležalo kopa mŕtvych žien, čo boli zastrelené s tým, že už nevládali chodiť. To ešte tí naši nemeckí sprievodcovia, ktorí s nami išli, tí vojaci jednoducho odstrelili a hotovo, nebudú sa baviť.“
Marta Szilárdová sa narodila v roku 1923 v Leviciach. Mala mladšieho brata a sestru. Spolu s rodičmi ich v lete 1944 transportovali do Osvienčimu. Tam ich videli naposledy. V zime 1944 ich so sestrou previezli do továrne v Nemecku. Zatiaľ čo bol Osvienčim oslobodený, zobrali ich na pochod smrti. Marta aj so sestrou to prežili. Po dlhej ceste sa úspešne vrátili domov. Martini rodičia boli oficiálne vyhlásení za mŕtvych až v jej starobe, pretože stále aj s rodinou verila, že sa nájdu. Po návrate z tábora začala so sestrou bývať v opustenom byte, ktorého majiteľka sa ale vrátila a dohodli sa, že môžu u nej ostať. Vrátil sa aj Martin manžel a začali nový život. Mali dve deti, presťahovali sa do Nitry. Marta žila až do svojej smrti v domove Ohel David. réžia, strih: Martin Hnát
Klára Chlamtáčová
„Tie obete do plynovej komory museli sprevádzať ich spolutrpiaci väzni. Tak tí väzni ich zaviezli do tej plynovej komory a zavreli tú plynovú komoru. A zapli ten plyn. A potom, keď zavreli ten plyn, otvorili tú komoru, tak títo dvaja muži ich museli, tie mŕtvoly stadiaľ vytiahnuť. Tak tie mŕtvoly vyzerali ako jedľa. Pretože keď ten plyn začal účinkovať, každý sa štveral hore. Mysleli, že niekde bude nejaký otvor, a deti na pleciach a tak ďalej. Presne ako jedna jedľa. A to boli všetci spojení. Tak títo dvaja museli rozobrať tie mŕtvoly a museli skontrolovať, kto má zlaté korene na zuboch a museli vybrať tie zlaté korene a odovzdať esesákom.“
Klára Chlamtáčová, rodená Čatová, sa narodila 23. februára roku 1921 do židovskej rodiny liehovarníka zo Zlatých Moraviec. Rodinné podniky boli neskôr v rámci prijatia protižidovských zákonov arizované a po vojne znárodnené. Po skončení gymnaziálnych štúdií v Zlatých Moravciach nastúpila na priemyselnú školu vo Viedni. Po prvých deportáciách zo Slovenského štátu v roku 1942 Klára aj so svojim prvým manželom Adolfom Šlezingerom utiekla do Maďarska. Na úteku boli najskôr zajatí v Nových Zámkoch. V Budapešti získali falošné doklady totožnosti, ale boli zadržaní príslušníkmi bezpečnostných zložiek a za ilegálne prekročenie hraníc a falšovanie dokumentov boli znovu uväznení. Klára strávila vo väzbe približne pol roka. Manželovi bol vymeraný trest deväť mesiacov. Z budapeštianskeho väzenia ešte Kláru poslali do pracovného tábora. Po ukončení manželovho trestu sa vrátili späť na Slovensko. Tu sa krátky čas skrývali v Topoľčiankach a Bratislave, kde boli zajatí fašistami a v novembri 1944 odvezení do pracovného tábora v Seredi. Adolf bol zo Serede transportovaný do koncentračného tábora Bergen-Belsen. Klára, ktorá bola v tom čase v pokročilom štádiu tehotenstva, bola pridelená na transport do Terezína, kde žila až do jeho oslobodenia ruskou armádou 11. mája 1945. Po vojne sa vrátila do Zlatých Moraviec a zistila, že jej manžel zahynul. Znovu sa vydala a porodila druhé dieťa. Po vojne pracovala ako krajčírka a neskôr ako účtovníčka. V roku 1964 emigrovala aj s rodinou do Izraela.
Krátke filmy vznikli v rámci projektu s názvom HISTORY DEFINES OUR FUTURE. Realizované sú v rámci programu “Podnikanie v oblasti kultúry, kultúrne dedičstvo a kultúrna spolupráca” spolufinancovaného z finančného mechanizmu Európskeho hospodárskeho priestoru 2014-2021 a štátneho rozpočtu Slovenskej republiky.
Martin Macharik: Sloboda je záväzok, nie samozrejmosť
Martin Macharik vyrastal v čase, keď bol skauting zakázaný a sloboda len vzdialeným snom. Po Nežnej revolúcii ju však naplno prijal - precestoval desiatky krajín, založil firmu, opravil desiatky domov a vdýchol nový život Banskej Štiavnici a jej kalvárii. Dnes hovorí o tom, prečo je sloboda záväzkom, nie samozrejmosťou a prečo má zmysel starať sa o svoje okolie a krajinu.
V rozhovore s Martinom Macharikom sa dočítate:
- ako za komunizmu dokázal skauting fungovať v ilegalite,
- aké zručnosti sa učia mladí skauti a skautky,
- prečo je sloboda dôležitá, ale nemala by byť bezbrehá,
- čo človeka naučí stopovanie a cestovanie po viac ako 60 krajinách,
- ako sa oprava jedného domu dokáže zmeniť na dvadsaťročný projekt obnovy celého mesta a prečo by sme nemali čakať, že problémy za nás vyrieši niekto iný.
Skauting v ilegalite
Skautom ste sa stali už počas komunizmu, keď bol skauting oficiálne zakázaný. Ako je to možné?
Koncom sedemdesiatych rokov sa do Modry, odkiaľ pochádzam, prisťahoval bývalý politický väzeň Pavol Fandák. Venoval sa ochrane prírody a vytvoril aj krúžok ochrancov prírody.
V tom krúžku sme prakticky vykonávali skautskú činnosť - mali sme rovnošaty, družinový systém, letné tábory -, len to slovo sa nesmelo používať, aby z toho neboli problémy. Členom som sa stal, keď som mal osem rokov. Bola to pre mňa najkrajšia časť detstva.
Nebáli ste sa problémov?
To vykrýval náš vodca. Chodil na výsluchy, ale dokázal v tom plávať. Ja som to naplno začal vnímať až tesne pred revolúciou, keď som videl, ako sa starší chalani začali politicky angažovať a aké tlaky na nich boli vyvíjané.
Čo vás naučil skauting?
Toho je hrozne veľa. Keď som mal osem rokov, boli sme týždeň v Prahe v jarnom tábore. V našom oddiele sme sa museli vedieť postarať sami o seba. Predstavte si 8-ročné dieťa, ktoré je týždeň v Prahe a musí si samo nakúpiť, navariť, prezliecť sa. Bola to obrovská škola života. Od rodičov som dostal vreckové 200 korún a naspäť domov som doniesol dve koruny, kým väčšina detí bola už po pár dňoch „švorc“. Bol som na seba hrdý, že som takto zvládol hospodáriť.
Dnes ako manažér cítim, že kľúčovou skúsenosťou pre mňa bolo aj vedenie skautského oddielu. Mal som na starosti 20 detí, musel som im vymyslieť program, riešiť konflikty, motivovať ich… Keď toto robíte zopár rokov, získate zručnosti, aké vás nenaučí žiadna fakulta manažmentu.
Ľudia by mali cítiť zodpovednosť za svoje okolie. „Kto to má robiť, keď nie ty?“ hovorím deťom na skautingu.
Čo je skauting?
Ako by ste opísali skauting niekomu, kto s ním nemá žiadnu skúsenosť?
Deti sa formálne vzdelávajú v škole, neformálne doma a potom je tu akýsi tretí priestor mimo školy a rodiny, kde trávia veľa času. Skauting má ambíciu ponúknuť na tento čas zmysluplný a štruktúrovaný program, ktorý deti niekam posunie.
Z mojej osobnej skúsenosti je hlavným cieľom skautingu pripraviť zodpovedných samostatných občanov. Zodpovedných voči životnému prostrediu, ľuďom v ich okolí, sebe samým alebo aj Bohu.
Druhým rozmerom skautingu je samostatnosť. Nemusí byť rovno vojna, stačí, keď sú napríklad záplavy a rodina musí stráviť tri dni v telocvični. Ľudia si nevedia uvariť jedlo z konzervy alebo sa vyspať v spacáku. Skauting sa snaží pripraviť deti aj na takéto situácie.
Komunita v skautingu
Akú rolu hrá v skautingu komunita?
Deti potrebujú kolektív rovesníkov, lebo v istom veku je najviac formujúce to, čo zažijeme v ňom. Buď sa tento kolektív spontánne vyskladá na ulici, so všetkými otáznikmi a nástrahami, alebo to môžu rodičia skúsiť cez skauting.
Skauting pomáha budovať aj sociálne zručnosti. Deti, ktoré nie sú v kolektíve, majú menej príležitostí učiť sa riešiť konflikty. A potom prídu do dospelosti, bývajú s partnerom a objavia sa situácie, na ktoré ich nik nepripravil. Má byť okno v obývačke otvorené alebo zatvorené? Má hrať hudba v pozadí alebo nie? Keď je človek naučený rozhodovať sa len podľa seba, narazí - a ak aj ten druhý vyrastal sám, vznikne konflikt.
Do konfliktu treba vstupovať s pochopením, nie s cieľom vyhrať ho. To je niečo, čo sa človek učí len v spoločnosti iných - keď je odkázaný dohodnúť sa, hľadať kompromisy, rešpektovať iné názory. V skautingu to deti zažívajú prirodzene. Dva týždne v tábore, v jednom stane - musia sa dohodnúť, spolupracovať, niekedy sa aj pohádať, ale potom to vyriešiť. To sú tie skutočné sociálne zručnosti.
Okrem praktických zručností ponúka skauting deťom aj hodnotové ukotvenie. Snaží sa ich viesť k tomu, aby boli aktívnymi členmi spoločnosti a duchovne bohatými či slobodnými ľuďmi.
Sloboda je dôležitá
Čo znamená sloboda pre vás osobne?
Mám pocit, že môj zážitok so slobodou je generačne neprenosný, lebo som prakticky a emocionálne zažil, čo je to komunizmus. Našťastie som to vnímal len krátko, čiže tým nie som výrazne poznačený, ale totálne si to pamätám.
Keď prišla revolúcia, bola to najväčšia udalosť v mojom živote. Vplyv novembra ’89 u mňa ešte donedávna emocionálne prevyšoval všetky moje ďalšie úspechy a zážitky.
Sloboda je pre mňa strašne dôležitá vec, ani to neviem opísať, je to neoddeliteľná súčasť môjho života. Uvedomujem si, aký obrovský rozdiel je medzi tým, čo bolo predtým, a tým, čo máme teraz.
Obávam sa však, že tí, čo neslobodu nezažili, nie sú celkom schopní rozumieť hodnote slobody. Ak niekto nemá osobnú skúsenosť s absenciou slobody, úctu k nej dokáže získať len hlbokým vzdelávaním o histórii.
Môže mať človek priveľa slobody?
Áno, myslím si, že hej. Ľudia majú pocit, že sloboda znamená, že si môžu robiť, čo len chcú. Ale tak to proste nie je. Vaša sloboda sa končí tam, kde sa začína sloboda druhého človeka. Bezbrehá sloboda je ilúzia, ktorá ľuďom škodí.
Cestovanie
Vy ste slobodu, ktorú ste získali po páde komunizmu, naplno využili na cestovanie. Navštívili ste už viac ako 60 krajín. Kde sa vo vás prebudila láska k cestovaniu?
Cestovanie ma už od detstva strašne vzrušovalo. Mama mala k nemu podobný vzťah, aj keď nemala veľa možností cestovať. Mali sme však strýka v Kalifornii, ktorý k nám každý rok chodil na prázdniny. Vždy to bolo, ako keby prišlo UFO - rozprával, kde všade bol, čo všetko zažil, a ja som ho napäto počúval.
V živote som ukradol len jednu vec, a to školský atlas. Mám ho dodnes. Strávil som nad ním stovky hodín a zakresľujem si tam všetky svoje cesty.
Akú krajinu ste navštívili naposledy?
Prednedávnom sme sa vrátili z južnej Afriky, navštívili sme Botswanu, Namíbiu, Zimbabwe. A začiatkom roka som bol so šestnásťročným synom v Azerbajdžane a Gruzínsku. Manželka nám dovolila ísť len pod podmienkou, že nepôjdeme do Náhorného Karabachu ani na demonštráciu do Tbilisi. No, nevyšlo to, boli sme tam aj tam. (smiech)
tags: #post #bellum #pribehy #o #holokauste