Prvý Nicejský koncil, ktorý sa konal v roku 325 n.l. v meste Nicea (dnešný Iznik v Turecku), bol prvým ekumenickým koncilom v dejinách cirkvi. Zvolal ho cisár Konštantín s cieľom zachovať jednotu v cirkvi, ktorá bola ohrozená spormi o božstvo Ježiša Krista. Tento koncil je míľnikom pre všetkých kresťanov a jednou z veľkých kapitol dejín Cirkvi.
Ikona zobrazujúca Prvý Nicejský koncil.
Pozadie koncilu
V prvých storočiach kresťanstva sa teológovia snažili pochopiť a vysvetliť trojjedinosť Boha z hľadiska dejín spásy. Vo 4. storočí sa do centra pozornosti dostala ontologická rovina. Ako treba chápať pomer medzi Otcom a Synom, resp. medzi Otcom, Synom a Svätým Duchom vo vnútri Svätej Trojice? Došlo k sporu medzi odporcami a obhajcami Ária, ktorý sa preniesol do východnej cirkvi.
Árius, alexandrijský kňaz, začal pred rokom 318 prednášať vlastnú teológiu, v ktorej ostro oddeľoval Boha Otca od Boha Syna. Podľa Ária bol Bohom len nezrodený Otec, Syn patril na stranu stvorení a nebol večný. Jeho učenie našlo v Alexandrii veľký ohlas, ale aj odpor. V roku 320 sa synoda v Bitýnii pod vedením Euzébia Nikomédijského vyslovila za Ária a vyzvala na jeho opätovné prijatie do Alexandrijskej cirkvi.
Cisár Konštantín, ktorý sa v roku 324 stal samovládcom, začal venovať pozornosť cirkvi a rozhodol, že jednotu cirkvi obnoví všeobecným koncilom. Konštantínova náboženská politika mala za cieľ plnú svornosť medzi všetkými Božími služobníkmi, keďže od jednoty vo viere závisí aj blaho štátu.
Priebeh a účastníci koncilu
Koncil sa konal od 19. júna do 25. augusta 325. Zúčastnilo sa ho približne 250 až 300 biskupov, prevažne z Východu. Rím bol zastúpený len dvoma presbytermi. Početnú prevahu tvorili na koncile Gréci, čo znamenalo, že sa diskutovalo po Grécky.
Medzi významných účastníkov patrili:
- Hosius z Cordoby (zrejme predsedal zasadaniam)
- Alexander z Alexandrie (s diakonom Atanázom)
- Marcellus z Ankary
- Macarius z Jeruzalema
- Eustasius z Antiochie
- Eusébius z Cézarey
- Eusébius z Nikomédie
Na koncile bol prítomný aj cisár Konštantín, ktorý koncil aj sám zvolal. O Konštantínovi sa hovorí, že hral na dve strany, podporoval ako pohanov, tak aj kresťanov a nie je možné určiť, či bol vlastne pohanom alebo kresťanom.
Výsledky koncilu
Hlavným cieľom koncilu bolo vyriešiť spor s Áriom a jeho učením. Dogmatický výsledok je zhrnutý v Nicejskom symbole viery.
Podľa symbolu treba vyznávať „jedného Pána Ježiša Krista, Syna Božieho, ako Jednorodeného z Otca splodeného, t. j. z podstaty Otca, Boh z Boha, Svetlo zo Svetla, pravý Boh z Boha pravého, splodený, nie stvorený, jednej podstaty s Otcom“.
Všetci konciloví otcovia, okrem dvoch biskupov, toto krédo schválili. Árius sa nepodriadil, rovnako ani jeho biskupskí krajania Secundus Ptolemaiský a Theonas Marmarický. Koncil ich exkomunikoval a cisár poslal do vyhnanstva.
Okrem tejto základnej otázky sa stanovilo, že slávenie Veľkej noci bude prvú nedeľu po prvom jarnom splne podľa praxe Rímskej cirkvi a mnohých ďalších cirkví. Rovnako sa prerokúvali niektoré disciplinárne záležitosti menšej dôležitosti týkajúce sa vnútorného chodu cirkvi.
Dôsledky a význam koncilu
Nicejský koncil nemal posledné slovo v spore s Áriom a ariánskou teológiou. Príliš nejasné zostalo, ako chápať jedinosť podstaty, najmä vzhľadom na skutočnosť, že pojem homoousios sa nenachádza vo Svätom písme.
Nicejský koncil sa zaoberal aj radom všeobecných cirkevných otázok (Pascha a dátum jej slávenia, voľba biskupa, štruktúra všeobecnej cirkvi, otázky pokánia atď.).
Až v päťdesiatych rokoch štvrtého storočia sa Nicejský koncil stal u svojich obhajcov neprekonateľnou udalosťou: „veľkou a svätou synodou 318 otcov“ (podľa Genezis 14, 14), „božským výrokom“.
Koncil v Nicei má pre kresťanskú identitu rovnaký význam ako pred 1700 rokmi. Koncil nám pripomína, že viera nás aj dnes identifikuje ako kresťanov. Z Nicei prišla výzva, ktorá je aktuálna dodnes a je adresovaná všetkým cirkvám a cirkevným spoločenstvám: pokračovať na ceste k jednote.
Nicejské vyznanie viery je základom spoločnej kresťanskej viery, ktoré sa recituje každú nedeľu v liturgii. Svetový luteránsky zväz a Pravoslávna cirkev v kontexte 1700. výročia Nicejského koncilu vydali Spoločné vyhlásenie o filioque.
Kontroverzie a kritické pohľady
Niektorí kritici tvrdia, že celá história koncilu je zfalšovaná a cirkev sa snažila ututlávať a prekrúcať históriu koncilu. Podľa nich cirkev prijala pohanské učenie koncilu, hoci Biblia je čisto monoteistická. Cirkev sa snažila ututlávať túto kauzu prijatím Pseudo-atanázoveho vyznania viery, ktorý je akýmsi ekumenickým kompromisom pohanstva a kresťanstva.
Iní tvrdia, že cisár Konštantín mal príliš veľký vplyv na koncil a učenie cirkvi. Konštantín bol šikovný inteligentný človek a na prvom mieste mal stabilitu Rímskej ríše. Nie všetci konvertovali na kresťanstvo, v ríši bola možno polovica pohanov. A dobre vedel, že tieto dve náboženstva Ríšu vnútorne rozdeľujú.
Historické pramene tiež hovoria, že Konštantín dá mnohé čestné miesta vo svojich úradom biskupom. To znamená, že na koncile Konštantín určite biskupom veľa sľuboval, že im dá veľa výhod ak ho poslúchnu a tak sa aj stalo.
Tabuľka: Kľúčové udalosti a osobnosti Nicejského koncilu
| Udalosť/Osobnosť | Popis |
|---|---|
| Zvolanie koncilu | Cisár Konštantín v roku 325 |
| Účastníci | 250-300 biskupov, prevažne z Východu |
| Hlavné témy | Arianizmus, božstvo Ježiša Krista, dátum Veľkej noci |
| Výsledok | Nicejské vyznanie viery, exkomunikácia Ária |
| Konštantín | Cisár, ktorý zvolal koncil a ovplyvňoval jeho priebeh |
| Árius | Alexandrijský kňaz, ktorého učenie bolo odsúdené |
| Atanáz | Diakon a neskôr biskup Alexandrie, obhajca Nicejského vyznania |