Je kresťanský boh temný aspekt?

Východiská židovského i kresťanského náboženstva sú rovnaké: stvorenie Adama a Evy, ich život v raji, neskôr ich zhrešenie a vyhnanie z raja, história ich potomstva až po Abraháma.

Pri hodnotení významu Abrahámovej osoby sa biblické chápanie významu histórie rozpadáva na dva vyhranené varianty - starozákonný a novozákonný. Biblické texty sú veľmi rôznorodé a útržkovité, no napriek tomu poskytujú určitú osnovu na výklad histórie ľudstva, najmä histórie židovského národa.

Abrahám a traja anjeli

Starozákonné chápanie

Celý Starý zákon zdôrazňuje, že na vyvolenosť má výsadné právo iba Izrael. „Veď ty si svätý národ Pána, Boha svojho (v starožidovskom origináli Jahve Elohim - pozn. Autori sa zrejme domnievali, že zem je obývaná len na území medzi korytami týchto riek, takže Abrahámovo potomstvo bude vládnuť nad celou zemou. „túto zem od Egyptskej rieky (Nílu - pozn. Svedčia o tom mnohé pasáže zo Starého zákona.

Prevaha „v chvále a sláve“ nie je sama osebe veľmi podstatná, ale byť „ozdobou“ je čosi hmatateľnejšie, chápe sa tým materiálne bohatstvo, ktoré boh sľubuje svojmu vyvolenému národu. Od Izraela sa vyžaduje iba jedno - byť poslušný svojmu bohu. Izrael sa nazýva vinicou boha, jeho rozkošným sadom (Iz, 5:7).

Nesplnené sľuby a porušenie zmluvy

Skutočný priebeh udalostí ukázal, že vyvolenec boží - izraelský národ - nezískal výhody, ktoré mu Jahve sľuboval. Starý zákon si túto otázku kladie, nevie ju však uspokojivo zodpovedať. Boh ho síce usídlil do zasľúbenej zeme, no čoskoro ho iné národy odtiaľ vyhnali a rozpŕchol sa po celom svete.

Jahve mu prisľúbil mestá, ktoré nebudoval, vinice, ktoré nesadil, jednoducho povedané, schvaľoval zdarnú lúpež. Boh mu sľuboval neustále vojenské víťazstvá nad všetkými ostatnými národmi, a nasledovala iba reťaz ťažkých porážok, po ktorých obidva židovské štáty zanikli. Nič z toho však národ Izraela nedostal, musel opustiť mestá i vinice a hľadať si prístrešie vo všetkých častiach sveta.

Náboženská fantázia musela vysvetliť, prečo boh nesplnil svoje sľuby a porušil „testament“ (zmluvu) so svojím národom. Ľudia uzavreli s bohom zmluvu, v ktorej sa obidve stránky k čomusi zaviazali: Za blaho, ktoré Jahve sľúbil svojmu vyvolenému národu, sa Izrael zaviazal, že bude bezvýhradne oddaný svojmu bohu, bude ho uctievať a slúžiť iba jemu.

Najstrašnejší spôsob porušenia zmluvy, aký si len možno predstaviť, je zhotovovať si modly a uctievať ich ako bohov; ale okrem toho existuje ešte viacero príkazov, ktoré sa nesmú porušovať, pretože by zmluva stratila platnosť.

Kliatby a tresty

V tejto kapitole (Dt, 28. kapitola) ďalej na niekoľkých stranách nasleduje množstvo rôznorodých a zúrivých kliatob a vyhrážok. Kliatby sú adresované nielen konkrétnemu človeku, ktorý porušuje zmluvu, ale aj „plodu jeho života“ i „plodu jeho zeme“, jeho dobytku a ovciam. Postihnú človeka všade - „keď bude vchádzať alebo vychádzať“, „v meste i na poli“, „pri všetkých prácach, ktoré bude konať“.

Potom nasleduje výpočet všetkých trestov, ktoré postihnú prekliateho človeka: morová rana, suchoty, zimnica a horúčka, páľava, nakazené povetrie a hrdza, a to nie je zďaleka všetko. Nebo nad hlavou prekliateho bude medené, zem pod ním železná, miesto dažďa naň bude padať piesok, porazia ho všetci nepriatelia, „po jednej ceste proti nim vytiahneš, ale po siedmich budeš utekať a rozprášený budeš po všetkých krajinách zeme“.

A znova sa uvádzajú choroby, na ktoré bude trpieť zatratený človek: egyptský vred, morové hľuzy, prašina a svrab, šialenstvo a slepota. „Zasnúbiš sa so ženou, ale iný bude s ňou spávať. Vystavíš si dom, lež iný v ňom bude bývať.

Táto krvavá séria hrozieb a kliatob sa končí perspektívou návratu Židov do egyptského zajatia. Nepomohli ani hrozby, ani kliatby - Izrael nezostal verný svojmu bohu. Biblia veľmi obrazne a alegoricky zobrazuje hriechy Izraela ako skutky nevernej ženy. Jahve vystupuje v úlohe muža-paroháča, Izrael ako jemu večne neverná žena. Celá rozsiahla kapitola Knihy proroka Ezechiela (16. Tá istá Kniha proroka Ezechiela uvádza aj iný variant alegorického znázornenia previnenia Židov voči Jahvemu (23. kapitola). Jahve sa takisto stotožňuje s mužom, no na rozdiel od predchádzajúceho variantu má dve ženy, sestry Oolu a Oolibu.

Zmysel tohto dvojženstva spočíva v tom, že prvá žena symbolizuje severné kráľovstvo - Izrael, druhá žena južné kráľovstvo - Judeu. Proroci vo svojich prejavoch rozhorčene napádajú a odsudzujú predovšetkým to, že okrem Jahveho Židia vyznávali aj iných bohov. O takomto opakovanom odpadlíctve hovoria viaceré knihy Starého zákona.

„synovia Izraelovi robili, čo je zlé v očiach Pánových a slúžili bálom. Opustili Pána, Boha svojich otcov… a chodili za inými bohmi - za bohmi národov, ktoré boli okolo nich - klaňali sa im. Aj mnohé iné biblické knihy odsudzujú uctievanie bálov a astartov, prinášanie obetí týmto cudzím bohom, bohoslužby na vŕškoch, zhotovovanie idolov a modiel.

Sociálna nespravodlivosť

Nespokojnosť Jahveho so svojím národom proroci vysvetľovali sociálnou nespravodlivosťou, ktorá vládla v Izraeli. Autori Starého zákona rozhorčene vystupujú proti tomu, že bohatí ubližujú chudobným a že úrady, kupované úplatkami, neochraňujú vykorisťovaných.

„Čo chcete? Drvíte ľud môj a tváre bedárov rozomieľate“ (Iz, 3:15); „utláčate maličkých a ubíjate biednych“ (Am, 4:1). Bohu sa nepáči ani spôsob života vykorisťovateľov, ktorí sedia na pohovkách zo slonoviny, vyvaľujú sa na lôžkach, jedia baránkov zo stáda a teľce z prostriedku čriedy (Am, 6:4). V súvislosti s tým sa vynára dôležitá otázka: Čo prinútilo biblických prorokov, aby tak neúprosne hájili záujmy utláčaných a vykorisťovaných?

Všetky tieto udalosti prebiehali v období rozpadu prvotnopospolnej spoločnosti. Vznik triedy statkárov a triedy otrokárov bol sprevádzaný vyvlastňovaním a zbavovaním pôdy radových členov obcí, čo muselo vyvolať nespokojnosť i protesty ožobračených a zotročovaných ľudí. Tieto nálady začali prenikať aj do náboženstva a často ovplyvňovali ideológov tých čias - prorokov, resp. iných autorov biblických textov.

Ľudia teda porušovali zmluvu v dvoch smeroch - v kultovom a v sociálnom. Boh preto musel nevyhnutne použiť sankcie a tresty, ktoré vopred stanovil.

Splnené a nesplnené kliatby

Z toho, čo predpovedali závažné kliatby Deuteronomia, sa nie všetko splnilo. Horúčky, vredy, bolestivé opuchliny postihovali izraelitov do tej istej miery ako iné národy, nenastal mor, ktorý by všetko zničil, a nebo sa nepremenilo na meď ani zem na železo. Čo sa „splnilo“, to boli vojenské porážky, strata štátnej samostatnosti a rozptýlenie Židov po celom svete.

Tieto tresty sú samy osebe dostatočne prísne. Ich morálny význam vzrástol ešte tým, že ich vykonali cudzie národy, ktoré uctievali iných bohov. Jahve si teda za nástroj pomsty vyvolenému národu zvolil pohanov a vyznavačov iných bohov.

„A povýšil Pán nad nich nepriateľov Rasinových a odporcov jeho popudil. Aramejsko od východu a Filištíncov od západu, i hltať budú Izraela plnými ústami.“ (Iz, 9:10 - 11) „Pretože ste nepočúvali na slová moje,“ hovorí boh, „pošlem a zoberiem všetky kmene severu (i k Nabuchodonozorovi, kráľovi Bábela, sluhovi svojmu) a privediem ich proti tejto krajine a proti jej obyvateľom i proti všetkým týmto okolitým národom.

Národy síce neslúžili Babylonu 70 rokov, ale len 50 a Filištínci sa vtedy na potrestaní Izraela nezúčastnili, avšak to už nie je natoľko podstatné. Veľký význam nemá ani skutočnosť, že uvedené citáty obsahujú menšie alebo väčšie nezrovnalosti vrátane toho, že vyhladené národy musia slúžiť Nabuchodonozorovi, ktorý je zrazu Jahveho sluhom, a nie vyznávačom iných bohov.

Obnovenie zmluvy a príchod mesiáša

Celá koncepcia obsahuje všeobecnú myšlienku, že Izrael bude veľmi kruto potrestaný, avšak nie navždy, nie definitívne; Jahve predsa úplne nezahubí svoj národ a skôr či neskôr s ním obnoví zmluvu.

„Ale ja pozbieram zvyšky oviec svojich zo všetkých krajín, do ktorých som ich roztratil, a privediem ich späť na ich nivy; budú plodné a rozmnožia sa.“ (Jer, 23:3) „Lebo zmiluje sa Pán nad Jakubom a znovu si vyvolí Izraela a dá im spočinúť vo vlastnej zemi. „Budú sa k nej (k hore domu Pána - pozn. autora) hrnúť všetky národy.

No takýto záver by bol predčasný. Zdá sa, že národy, ktoré sa budú môcť pripojiť k zmluve, budú mať podľa božej vôle osobité postavenie - nebudú rovnoprávne. „dom Jakubov si ich však v zemi Pánovej prisvojí za sluhov a za slúžky.

Informácie o tom, kedy a za akých podmienok bude boh Jahve znova naklonený Izraelu a opäť mu zabezpečí postavenie, dôstojné pre božieho vyvolenca, sú veľmi hmlisté. Jasné je iba to, že táto perspektíva je spätá s príchodom mesiáša. Musí to byť posol boha Jahveho, poverený veľmi dôležitým posolstvom, ktoré spasí Izrael. Hoci je obraz mesiáša opradený tajomnou aureolou svätosti a nadprirodzenosti, predsa to bude človek z mäsa a kostí, ktorý pochádza z pozemského rodu kráľa Dávida.

Nie je úplne jasné, aké prostriedky bude mesiáš používať; zdá sa, že sa jednoducho postaví na čelo vyvoleného národa ako vodca a pomocou Jahveho sa poráta so všetkými nepriateľmi Izraela. „Lež zaletia na svah Filištíncov k západu a spolu olúpia synov východu.

Bude to najvyšší stupeň rozvoja ľudstva, skutočná apoteóza histórie. Nastane kráľovstvo pokoja a absolútnej spravodlivosti na celom svete. „Vtedy vlk s baránkom bude bývať a leopard s kozliatkom spočívať, i teliatko a lev a kŕmny vôl budú spolu a drobný chlapček bude ich zavracať. A krava i medveď budú sa pásť, ich mláďatá spolu budú ležať, lev však, sťa vôl, bude žrať slamu.

„z mečov svojich ukujú si radlá, zo svojich kopijí viničné nože. Sám výrok „prekuť meče na radlá“ stal sa neskôr známym heslom hnutia za mier, skutočne silným a výstižným práve úspornosťou výrazu. „Na konci dní sa stane: Upevnená bude hora domu Pána na temene hôr a vyčnievať bude nad pahorky, i budú sa k nej hrnúť všetky národy.

Túto koncepciu využíva vo svojej politike i propagande sionizmus. Naráža však na určité vážne problémy: téza o božej vyvolenosti Židov, ktorá je východiskom uvedenej koncepcie, znie v dnešnej dobe trochu fantasticky a na propagandu svetového rozsahu sa vôbec nehodí. Aj kresťanská teológia, ktorá považuje Starý zákon za jeden zo základných dokumentov svojho vierovyznania, musí siahať po nejasných výhovorkách, lebo nedokáže ľuďom vysvetliť, prečo si jediný boh na svete zo všetkých pozemských národov obľúbil práve izraelský národ a prečo mu dáva možnosť, aby po príchode mesiáša zohral prvoradú úlohu medzi ostatnými národmi sveta.

Táto teória podľa nich netvrdí, že izraelský národ musí vládnuť nad inými národmi, ale to, že je povolaný šíriť kultúru a hlásať vieru. Učenie o výnimočnej úlohe Židov v histórii sveta teda stále platí. „spočíva v tom, aby sa spolu s predurčenosťou národa zachovávalo vo svete poznávanie boha a láska k nemu.“ [4] Židia, ktorí sa usadili v „krajine Izraela“, musia nielen „žiť podľa zákona Mojžiša“, ale aj „byť svetlom ľudstva“.

Autor Knihy židovských pojmov Ph. „Božia vyvolenosť Izraela neznamená nerovnosť ani uprednostňovanie“, Izrael „nie je vyvolený ako vládca, ale ako sluha. Vyčleňuje sa spomedzi iných národov len preto, aby ich zjednotil. Izraelský národ netvrdí, že je lepší než iné národy, ale sa snaží byť lepší… Väčšie výhody znamenajú väčšiu zodpovednosť.

Birnbaum nazhŕňal veľké množstvo porovnaní, aby dokázal svoju tézu. „Medzi hviezdami sa môže vyskytnúť jedna planéta. A na jednej z existujúcich planét zasa organický život. Je to jednoducho výsledok istého „selektívneho (vylučovacieho - pozn. Selekciu uskutočňuje sám boh, a s ním sa nemožno hádať, či vybral správne. „sa prejavuje aj v ľudských dejinách“, ktoré „svedčia o tom, že boh uprednostňuje jedných pred druhými. Ako sa tieto prednosti prejavujú?

Nech by ideológovia judaizmu a židovského nacionalizmu akokoľvek šikovne manévrovali s otázkou zmyslu a podstaty učenia o božej vyvolenosti, zriecť sa tohto učenia, prirodzene, nemienia. „Ideál každého národa je ohraničený, história každého národa je ohraničená v čase… No ideál izraelského národa nie je takýmto čiastkovým javom, ale je zasvätený absolútnemu večnému duchu.

Židovskí a kresťanskí teológovia venovali tejto otázke zaujímavý dialóg, ktorý bol publikovaný v The Ecumenical Review, oficiálnom tlačovom orgáne Svetovej rady cirkví. Táto modlitba skutočne vyjadruje zmysel starozákonného učenia o božej vyvolenosti Židov. Časopis uverejňuje zaujímavý fakt: pred päťdesiatimi rokmi americká reformovaná židovská cirkev vydala modlitebnú knižku, ktorá túto vetu neobsahovala (vstúpili si do svedomia), ale v jej nových vydaniach sa znova objavuje.

Rabín podrobne vysvetľuje tradičné starozákonné učenie o vyvolenom židovskom národe a snaží sa objasniť jeho význam a najmä dôvody, ktoré viedli boha, aby si zvolil práve Židov, a nie nejaký iný národ. a či boh uprednostnil Židov práve preto, aby ich zachoval. V tejto súvislosti rabín rozoberá židovskú poéziu, etiku, normy rodinného života a musí uznať, že ostatné národy majú podobné hodnoty, že Milton či Puškin nie sú horší než Bjalik alebo Šolom Alejchem.

Toto vysvetlenie nevyzerá veľmi presvedčivo. Hlavná otázka - na čo si boh vybral Židov a prečo práve ich - zostáva v podstate nezodpovedaná, takže rabín musí uznať, že božie ciele sa v danom prípade „nedajú úplne pochopiť“. Pokúša sa zastrieť divný dojem, ktorý vyvolávajú jeho úvahy, hmlistými frázami.

Boh údajne konal v záujme celého ľudstva. Izrael mal splniť svoje záväzky voči bohu ako avantgarda ľudstva, ako „svätý národ“, ako „kráľovstvo kňazov“, a „ak Izrael splnil svoje záväzky voči bohu, zabezpečil spásu celému ľudstvu“.

„Židovská história, to je história sveta sústredená vo svojej kvintesencii, to je podstata prebiehajúcich udalostí. Ak sa vedie dobre Izraelu, vedie sa dobre aj svetu.

Kresťanský pohľad na vyvolenosť

V podobnej ťažkej situácii sa nachádza aj kresťanský spoluautor Güntera Plauta Gregory Baum. K učeniu o božom vyvolení Izraela kresťanstvo nedokázalo od staroveku až podnes zaujať vyhranený a primeraný postoj. Kresťanstvo prijalo Starý zákon, a teda aj učenie o božej vyvolenosti.

Niektoré novozákonné čiže vlastné kresťanské dokumenty jednoznačne zdôrazňujú, že adresátom samého Kristovho poslania je židovský národ. Naopak iné novozákonné dokumenty, napríklad Listy sv. Pavla, zdôrazňujú kozmopolitický charakter kresťanstva - „tu nič neznamená Grék alebo Žid…“ No nikde, ani v Novom zákone, ani v listoch otcov cirkvi, nebadať, že by sa kresťanstvo odklonilo od starozákonného učenia o božej vyvolenosti Židov.

Podľa kresťanskej tradície predsa Ježiša Krista ukrižovali práve Židia. Okrem toho na „kresťanskom západe“ vládne silný duch antisemitizmu, ktorý je, ako sa zdá, v priamom rozpore s učením o vyvolenosti Židov.

Usporiadať tento chaotický systém predstáv si vyžaduje heroické úsilie kazuistiky i sofistiky a na takúto úlohu sa podujal práve G. Baum priznáva, že „idea vyvolenosti“ je ústrednou ideou kresťanstva. Súhlasí s tým, že v staroveku bol vyvoleným národom židovský národ v jeho etnickom význame. No ďalší historický vývoj katolíckemu teológovi umožňuje, aby zamenil zjavný etnický význam pojmu „národ“ za čosi amorfné a neurčité. Vyvoleným národom sa stáva cirkev, samozrejme,...

tags: #je #krestansky #boh #temny