Post-bipolárne obdobie diplomacia

Aký je podľa vás vzťah Donalda Trumpa k Rusku po útoku v Sýrii? Pokúsim sa aspoň čiastočne odpovedať na túto otázku, pretože najpresnejšiu odpoveď môže dať len Trump sám a jemu nemôžem ani nahliadnuť do jeho myšlienkových pochodov, ani podľa chvenia okenných tabuliek uhádnuť, o čom sa radil so svojimi poradcami. Pomôžem si teda istou analógiou z histórie.

Keď po demokratických prezidentoch, Kennedym, ktorý bol predčasne zavraždený, a vágnej vláde Lyndona Johnsona, nastúpil republikán a jeden z najväčších konzervatívcov Richard Nixon, urobil bezprecedentný krok: bez vedomia svojho ministra zahraničia vyslal do Pekingu a Moskvy svojho poradcu Henryho Kissingera, aby s Čínou pripravil nadviazanie diplomatických, a dokonca priateľských stykov, čo sa po Mao Ce-Tungovom víťazstve nikto iný neodvážil, a so ZSSR zahájil éru tiež dovtedy nevídaných tesných vzťahov.

A to v čase, keď vo Vietname zúrila vojna, v ktorej sa Američania od roku 1964 angažovali priamo so svojou polmiliónovou armádou (na vietnamskom bojisku sa celkovo angažovalo vyše desať miliónov Američanov). Práve v roku 1968 dosiahla táto účasť istý kulminačný vrchol, keď sa pri jarnej ofenzíve severovietnamských jednotiek a juhovietnamských partizánskych a ďalších oslobodzovacích síl podarilo obsadiť 37 provinčných centier južného Vietnamu a v samotnom Saigone dobyť päť zo siedmich poschodí amerického veľvyslanectva.

Preukázalo sa, že americká vojenská účasť dosiahla limit svojich možností: keby chcela do Vietnamu vyslať viac vojakov, musela by vyhlásiť všeobecnú mobilizáciu. A práve v tej dobe geometrickým radom narastali tak v USA, ako aj v celom svete demonštrácie obyvateľov, a zvlášť mládeže, proti tejto vojne. Bol tu aj logistický problém, každý americký vojak vo Vietname denne spotreboval 38 kilogramov materiálu - pohonných hmôt, streliva, zdravotníckeho materiálu, jedla, a viac cez oceán nemohlo dopraviť ani 510 amerických lodí atď. Armádni štatistici spočítali, že na zabitie jediného partizána bolo potrebných v priemere 25 000 striel.

Za tejto situácie sa Nixon s Kissingerom dohodli, že je potrebné so Severovietnamcami začať tajné rokovania, ak s tým VDR bude súhlasiť. Bol som v tom čase, v januári 1969, v Phnompenhe ako hosť princa Sihanouka v rámci svojho novinárskeho putovania po Indočíne a v Hanoji som nadviazal osobné kontakty a spoznal významných ľudí vrátane prezidenta Ho Či Mina, premiéra Pham Van Donga a ministra zahraničia Nguyen Van Trinha.

Zo Saigonu prišla Sihanoukovi žiadosť, aby mohlo po mňa pristáť tajné americké lietadlo, ktoré by ma odviezlo na krátku návštevu juhovietnamskej metropoly. Išlo o americkú prosbu, aby som v Hanoji vysondoval, keby sa USA obrátili so žiadosťou začať tajné rozhovory s Kissingerom, či by VDR súhlasila a určila pre nich splnomocneného predstaviteľa. Vtedy to bola supertajná záležitosť, ale už 5. augusta 1969 sa v byte francúzskeho diplomata Jeana Saintenyho na parížskej ulici Rivoli uskutočnila prvá schôdzka Kissingera s Le Duc Thoem. Svet sa o tomto rokovaní dozvedel až potom, keď sa obaja stretli trinásťkrát!

Prečo tak obšírne pripomínam túto už dnes relatívne vzdialenú históriu? Pre jej analógiu: v čase, keď sa vojna ďalej vyhrocovala, zasiahla Laos aj Kambodžu, stúpali počty mŕtvych, médiá sa čo najostrejšie napádali, v tme izieb parížskych víl prebiehali rokovania, ktoré nakoniec zmenili chod udalostí.

Čo tým chcem povedať: ak je Trump rozhodnutý po šiestich rokoch mlčania Bieleho domu znovu nadviazať na tradíciu osobných schôdzok hláv štátov oboch krajín, akcie v Sýrii či kdekoľvek inde, navyše ešte prezentované ako odveta, tomu nemôžu zabrániť. Tento argument by som bral, veď protiruská hystéria v USA a inde by mohla Trumpa dostať do veľmi ťažkej situácie, keď sa proti nemu obrátil aj rad republikánskych kongresmanov.

Ako je známe, americký Kongres síce nerozhoduje o jednotlivých prezidentových krokoch, ale ten ich nemôže urobiť, pokiaľ mu na to Kongres neodklepne príslušné finančné prostriedky. Čo je vlastne jedno a to isté. Neuspel už svojím prvým návrhom, mohol neuspieť s ďalšími, musel ukázať tvrdú ruku. Ale ako opatrne: Moskvu niekoľko hodín predtým varoval, aby tam nepadol jediný ruský vojak, a teda nebol dôvod na naozaj závažný incident. A navyše tým poskytol aj čas na to, aby mohla odletieť väčšina lietadiel, len pre poriadok nejaké zostali. Keď sa vrátim k Vietnamu, Američania bombardovali Hanoj bez toho, aby varovali diplomatov spriatelených krajín.

Čo chce Amerika na Strednom východe? Nič viac a nič menej, než mať túto oblasť pod svojou kontrolou. Nebola by veľmocou, keby to nechcela. Prečo by inak držala v Stredozemnom mori 6. námornú flotilu, prečo by sa vôbec angažovala v predchádzajúcich arabsko-izraelských vojnách? Ale vždy to bolo len do tej miery, aby sa nedostala do priameho konfliktu s vtedajším ZSSR. V čase tretej blízkovýchodnej vojny sa dokonca Henry Kissinger a sovietsky veľvyslanec Anatolij Dobrynin denne schádzali na spoločnom obede, aby zabezpečili, že k takémuto stretu nedôjde.

Keď sa znovu vrátim k tomu humbugu v USA, že sa Trumpovi blízki schádzali s ruskými diplomatmi, od roku 1955 si nepamätám obdobie, keď tak nerobili. Dobrynin pôsobil vo Washingtone 18 rokov, čo je pre diplomaciu doba skutočne nevídaná, a to len preto, že osobne poznal viac amerických prezidentov a kongresmanov než sami americkí politici. A to bolo v rokoch studenej vojny, keď propaganda v oboch krajinách bubnovala na všetky vojnové bubny.

Potom sa ukázalo, že vždy nejaká viditeľná silová akcia bola náznakom toho, že v zákulisí sa deje niečo iné. Diplomacia pracuje rôznymi prostriedkami, nie náhodou býva zvykom, že na veľvyslanectvách, zvlášť veľkých krajín, sú zvyčajne prví tajomníci šéfov rozviedky svojej krajiny a že sú tam priestory, kam ani veľvyslanec nemá prístup, a pohybujú sa tam ľudia, ktorých ani nepozná a neboli mu predstavení. Rovnako to môže byť signál, aby si Vladimir Putin v ruskom životnom priestore robil, čo uzná za vhodné, ak v tom neprekročí medze tejto vhodnosti.

Kto teda a ako tlieska americkému zásahu v Sýrii? Je to NATO? Myslím, že v prípade zásahu v Sýrii, Washingtonu nešlo o to, čo k tomu povedia spojenci, veď nešlo o zásah NATO a Trump ani nechcel, aby sa na ňom Aliancia podieľala. Prečo by mal ex post brať ohľady na príslušnú reakciu? A prečo by spojenci teraz netlieskali, keď príliš nefandili Trumpovmu zvoleniu? Majú maslo na hlave, tak tlieskajú.

Máte vraj ďalšie informácie k teroristickému útoku v Petrohrade. Z množstva článkov v ruskej tlači, ktoré som k tomuto prípadu prečítal, vyberám to najpodstatnejšie. Z ôsmich mladých vo veku od 20 do 40 rokov, ktorí boli v súvislosti s atentátom zatknutí pre podozrenie, že boli pomocníkmi atentátnika, bolo šesť Kirgizov a dvaja Uzbeci. Všetci pochádzali z mesta Oš, ktoré je po Biškeku druhé najväčšie kirgizskej mesto, do Petrohradu prišli v roku 2015, dvaja z nich dokonca získali za úplatky ruské občianstvo.

Bolo to veľmi jednoduché, nikde od nich nechceli ani občiansky preukaz, nezaujímali sa, odkiaľ prišli, kde bývajú. Proste vyskúšali, čo vedia, a hneď im dali prácu. Aj s ubytovaním to mali jednoduché. Usídlili sa v jednom z panelákov, kde žila vo ôsmom poschodí uzbecká rodina s dieťaťom, on s briadkou, ona v hidžábe. Rodina jedného dňa zmizla a namiesto nej sa tu zariadili budúci teroristi. Nikto si ich nevšímal, tým skôr, že sa správali veľmi slušne: vždy pozdravili, iným obyvateľom domu dávali prednosť pri dverách do domu, pri výťahu, susedia si ich pochvaľovali, táto slušnosť sa tu príliš nenosí.

Kde sú tie časy, keď všetko bolo prísne kontrolované: každý musel mať „prepisovačku“ - zaregistrovať sa na pobyt, čo bolo možné len vtedy, keď mal potvrdenie o zamestnaní. Spomínam si, aké predtým bolo zložité pre mladých odinakiaľ presídliť sa do Moskvy, Petrohradu či iného veľkého mesta. Dievčatká z dedín, aby sa tam dostali, a mali teda viac šancí na lepšie zamestnanie a tiež vydaj, sa nechali na rok najať ako slúžky do rodín komunistických funkcionárov, pri ktorých pracovali len za bývanie a stravu, jedine tak mohli získať „prepisovačku“ a usídliť sa. Teraz vládnu liberálne poriadky, či skôr neporiadky, malí súkromní podnikatelia hľadajú pracovné sily, z ktorých nemusia platiť dane, a teda sa ich ani na nič nepýtajú.

Koľko takýchto budúcich atentátnikov môže ešte v pokoji čakať na svoju príležitosť! A ich naverbovanie zďaleka nie je také živelné. Sám Džalilov prežil v Petrohrade šesť rokov bez toho, aby na seba upútal pozornosť kohokoľvek. Celý rok pracoval v bare a potom s otcom Akbaržonom bol zamestnaný v jednej zo stoviek autoopravovní. Ako ukazujú posledné výsledky policajného vyšetrovania, nepočítal s tým, že pri výbuchu bomby zomrie.

Ale podstatnejšia je otázka: koľko takých Džalilovov žije v Petrohrade a ďalších ruských mestách a zatiaľ pracujú v baroch, autoopravovniach, jazdia taxíkmi a sú takí úslužní k zákazníkom, ako potom niektorí z nich nájdu smrť pri výbuchu ďalších bômb? A čo všetko sa bude musieť zrejme zmeniť, aby to nemali také jednoduché? Riešiť tento problém nebude zrejme len úlohou pre policajné orgány a Vladimir Putin má tak ďalšiu starosť navyše.

Dokonca som sa dočítal, že má isté problémy so zdravím, aspoň podľa toho, že niekoľkokrát na niekoľko dní zmizol (aj z televíznych obrazoviek), nezúčastnil sa ani osláv trojročného výročia anexie Krymu a možno nebude znovu kandidovať na prezidenta. Ale vraj sa nepočíta ani s Dmitrijom Medvedevom ako možným nástupcom.

Bude spolupráca tajných služieb, čo sa týka terorizmu, pokračovať aj napriek stále konfrontačnejším vzťahom medzi Západom a USA na jednej strane a Ruskom na strane druhej? Ako je známe či menej známe, tajné služby sú v tomto ohľade mnohokrát nevyspytateľné. Hoci sú si konkurentmi a tvrdými protivníkmi, sú prípady, keď sa dokážu spojiť k spoločnej akcii. Tak to bolo, je a bude aj naďalej. Dokonca v mnohých prípadoch zaskakujú za diplomatov, pretože je to pre nich jednoduchšie a vo výsledku efektívnejšie.

Český bývalý diplomat a rozviedkar Miroslav Polreich, ktorý do roku 1969 pracoval v českej misii pri OSN, mi rozprával, ako ho požiadali kolegovia tak z americkej, ako aj sovietskej rozviedky, aby pomohol sprostredkovať schôdzku sovietskeho premiéra Alexeja Kosygina s americkým prezidentom Lyndonom Johnsonom v roku 1967 , keď došlo ku vzájomnému zostreniu vzťahov v dôsledku tzv. izraelsko-arabskej šesťdňovej vojny a zhoršenia amerických pozícií vo Vietname a iba diplomatické kanály nepomáhali. Ich stretnutie sa uskutočnilo 23. - 25.

Iný príklad mi uviedol jeden z najbližších spolupracovníkov Michaila Gorbačova Andrej Gračov. Týkalo sa to nemeckého zjednotenia v roku 1990, v ktorému v tom čase nikto neveril a ešte viac politikov si ho neprialo vrátane prezidentov USA a Francúzska a premiérky Veľkej Británie. Doslova za chrbtom diplomatov ho napriek tomu pripravili pracovníci vtedy ešte západonemeckej a sovietskej rozviedky. Sám Gračov bol v tom čase zástupcom vedúceho medzinárodného oddelenia ÚV KSSZ.

Celú operáciu dohody s nemeckým kancelárom Helmutom Kohlom zorganizovali jeho šéf Valentin Falin, bývalý veľvyslanec ZSSR v Bonne, a jeho podriadený Nikolaj Portugalov. V čase Falinovho pôsobenia v SRN pracoval v tejto krajine aj Portugalov, oficiálne ako novinár, neoficiálne ako sovietsky agent. Stalo sa, že si najbližšieho priateľa našiel medzi západonemeckými rozviedkarmi, do tej miery, že si vzájomne konzultovali správy, ktoré posielali do svojho ústredia.

Toto spojenie využil Portugalov aj vo chvíli, keď sa v Gorbačovovom štábe rozhodlo, že nie je iné východisko než nemecké zjednotenie, ale že je to potrebné pripraviť tak, aby o tom konzervatívne ministerstvo zahraničia, a najmä jeho šéf Andrej Gromyko a tiež generáli z ministerstva obrany nevedeli, pretože by to nepripustili, a tak boli postavení až pred hotovú vec.

Ak teda istá spolupráca existovala aj v čase, keď bol svet bipolárne rozdelený, prečo by nemohla poslúžiť v súčasnosti, zvlášť v tých prípadoch, keď sa objaví spoločný nepriateľ? Práve 5. apríla Vladimir Putin prehovoril na XIV. zasadnutí najvyšších orgánov bezpečnosti a výzvedných služieb štátu v Moskve a zrejme sa dotkol aj týchto otázok.

A čo teraz aktuálny americký útok na Sýriu? Nemá asi zmysel, aby som popisoval, čo všetko bude nasledovať po americkom útoku na sýrsku leteckú základňu pri Homse. Vo chvíli, keď budete čítať tieto riadky, budete vedieť viac ako to, že Rusi pozastavili koordináciu vojenských akcií s Američanmi v Sýrii a že sa asi hneď tak neuskutoční telefonický rozhovor medzi Putinom a Trumpom o tomto konflikte.

V hre sú vlastne dve rozdielne otázky: vzťah oboch mocností k Sýrii a vzťah medzi sebou. Fakt je, že Trumpovo predvolebné stanovisko, že chce s Putinom rokovať, vyľakalo v USA mnohých, a to aj z radov republikánov. Čo keby sa tí dvaja skutočne dohovorili a nielen znížili súčasné napätie vo svete, ale predovšetkým zbrojný arzenály oboch krajín! Tým by utrpel najväčšmi biznis v oboch krajinách, klesli by zisky z nadmernej zbrojnej výroby.

Najľahšou cestou, ako v Amerike dosiahnuť, aby sa tak nestalo, je udržať Rusko ako potenciálneho nepriateľa a vytvoriť z každého podozrivého z ohrozenia amerických záujmov, ak sa bude snažiť o zblíženie s Ruskom. A tak sa spustila kampaň, že Trumpovi pomohli Rusi vyhrať voľby. A čo mal predtým každý politík, a najmä diplomat v popise svojej práce, dokonca ako povinnosť, t. j. nadväzovať osobné kontakty, sa zrazu stalo div nie smrteľným hriechom.

Už som niekoľkokrát pripomínal, aké tesné boli vzťahy vrcholných politikov a diplomatov oboch krajín najmä po kubánskej kríze: hovorili spolu cez telefón, stretávali sa najmenej raz ročne, pozývali sa do svojich súkromných rezidencií, dokonca si tykali a oslovovali sa krstnými menami. A nikto ich neupodozrieval z toho, že zrádzajú záujmy svojej krajiny, naopak, svet sa tešil z toho, že sa tým znižuje riziko predovšetkým nevyprovokovaného útoku.

Bolo to pochopiteľné v čase existencie jadrového arzenálu zabezpečujúceho možnosť mnohokrát zničiť našu planétu. Ale tento arzenál existuje doteraz, a hoci bol o niečo znížený, spoľahlivo by stále zničil planétu najmenej desaťkrát. A len si spomeňme, že tie najväčšie vojnové konflikty vznikli zo zdanlivých maličkostí: prvá svetová vojna zo sarajevského atentátu na následníka rakúskeho trónu, druhá svetová vojna z fingovaného prepadu rozhlasovej stanice v Gliwiciach. Áno, boli to zámienky, vojna sa vedome pripravovala a boli o tom mnohé signály. Lenže vždy musí byť impulz, rozbuška.

Keď som písal knihu Na prahu atómovej vojny, spočítal som v nej najmenej 216 prípadov, keď mohlo dôjsť k veľkej vojne z nevyprovokovaného technického alebo psychického zlyhania, ale vždy zapôsobil vypracovaný mechanizmus. Teraz ho nemáme, nemajú ho ani mocnosti medzi sebou, odložili ho do starého železa, hoci tam mali skôr odložiť tie hviezdičkové a nehviezdičkové osobnosti, ktoré sa stále zahrávajú s myšlienkou nejakého úderu. Takže prečo by nemohla byť takou rozbuškou práve Sýria? Myslím ...

tags: #post #bipolarne #obdobie #diplomacia