Dnes začína prípravné obdobie pred Veľkou nocou, štyridsaťdňový pôst. Pôstna príprava na Veľkú noc začína tzv. Popolcovou stredou. Je to streda v siedmom týždni pred Veľkou nocou.
Základným zmyslom pôstu bolo pokánie, poníženie a pokorenie sa pred Pánom Bohom, čakanie na Božie slovo a Jeho záchranu. Prevrátený, prekrútený a zneužitý význam pôstu kritizovali nielen proroci, ale a aj Pán Ježiš Kristus. Pán Ježiš však pôst ako taký neodmieta. Pán Ježiš kritizuje farizejský a zákonnícky pôst. Kritizuje pôst, ktorým zviditeľňujeme samých seba. Pôst má byť vecou srdca v skrytosti.
Pôst má byť vecou ľudského srdca, kde má dochádzať k odstraňovaniu a rozviazaniu pút neprávosti, k pretŕhaniu povrazov jarma, ktoré nás zväzujú a bránia konať v súlade s Božou vôľou. Pôst nemá zostať len osobnou vecou, ale má hodnotu vtedy, ak z neho majú úžitok aj ľudia okolo nás. Máme byť citlivými k potrebám iných, vnímať ich nedostatok, ale aj bolesti a svojim konaním napomáhať k budovaniu lásky. Máme konať v prospech druhých.
Pre pravoslávnych veriacich na Slovensku, ktorí sa riadia podľa juliánskeho kalendára, sa obdobie Veľkého pôstu pred Paschou začne v tomto roku až o päť týždňov neskôr ako u gréckokatolíkov, teda 14. marca. Veľkonočnú nedeľu budú pravoslávni sláviť 1. mája 2016.
V našej evanjelickej cirkvi sa slovo “pôst” chápe ako spomienka na pobyt Pána Ježiša na púšti, kde sa postil 40 dní a nocí a kde trávil čas v modlitbe a v rozjímaní. Práve táto správa evanjelistu nás vedie k tomu, že o nasledujúcom období cirkevného roku hovoríme ako o “pôstnej dobe”. My sami sa však sa nepostíme buď vôbec, alebo výnimočne len na Veľký piatok.
Je však správne a dobre, ak za príkladom Ježiša Krista myslíme v tomto nastávajúcom čase viac na spoločenstvo s Pánom Bohom a využijeme ju ako prípravu na prípravu na sviatočné dni Veľkého týždňa a Veľkej noci.
Naši evanjelickí predkovia prežili v minulosti veľké skúšky , protivenstvá, ale aj hmotnú chudobu. V skutočnosti podobné problémy poznávame aj dnes, i keď iste nie v takej bezbrehej forme a takom množstve ako ľudia niekedy v stredoveku, alebo počas prvej svetovej vojny a v povojnovom období.
Nielen vojaci na frontoch trpeli a zomreli, ale aj ich rodiny, ženy a deti v zázemí a potom v čase španielskej chrípky. Všeobecnú biedu z nedostatku každodenného chleba, ktorú spôsobili moci a mocnosti stojace v pozadí vojny si azda dokážeme predstaviť, ale úplný a dobrovoľný pôst trvajúci 40 dní len veľmi ťažko.
V takejto chvíli pristúpil k postiacemu sa Ježišovi pokušiteľ, od Boha odpadlý anjel, so zdanlivou podanou rukou k pomoci a z poukazom na cestu záchrany, keď bol na pokraji telesného vyčerpania. Pokušenie ktorému bol vystavený pri oslabení telesných síl spočívalo vo viacerých rovinách.
Pán Boh každoročne, znovu a znovu koná zázrak vzniku chleba, pred našimi očami, keď z neživých prvkov zeme dáva vyrásť obiliu a pripravuje chlieb pre ľudí a keď “všetko živé sýti podľa ľúbosti”. Napriek tomu, mnohí v Neho ako Boha všemohúceho a láskavého Otca neveria. Túto neveru, nevďak a ponižovanie trpí Pán Boh stále. On sa však nemení a zostáva BOHOM LÁSKY a milosrdentsva. K daru chleba každodenného nám dáva aj iný a väčší dar.
Ježiš by mohol púhym slovom premeniť aj skaly na chlieb a dokázal by nasýtiť seba a odvrátil by hrozbu svojej smrti. Ale On odmietnutím tejto cesty a možnosti a dal najavo, že neprišiel na svet splniť vôľu pokušiteľa, ale vôľu Otca nebeského.
Ježiš dokázal prekonať aj lesť pokušiteľa a upriamuje našu pozornosť na skutočnosť, ako je vyjavená už v slove SZ: ”Nie samým chlebom bude človek žiť, ale každým slovom, ktoré vychádza z úst Božích”. Pre ľud Boží SZ, ktorý putoval kedysi po púšti 40 rokov bola chlebom každodenným manna. Súčasne chlebom duchovným, ktorý vychádzal z Božích úst mu bolo slovo Božieho zákona, najmä Desatoro.
K tomuto poznaniu a skúsenosti SZ ľudu Božieho má pristúpiť aj nová skúsenosť a poznanie - totiž, že “Boh bol v Kristu”. Božie Slovo sa v plnosti času “stalo telom a prebývalo medzi nami”. Ježiš, Boží Syn neprišiel na svet preto, aby ho odsúdil, ale aby ho spasil.
Pokušenie, ktoré je nebezpečnejšie ako uhryznutie a jed hada je práve nevera v slovo, že “Boh bol v Kristu” a že Ježiš prišiel pre nás, aby sa stal naším Spasiteľom, totiž naším “pravým pokrmom a nápojom”, ktorý nám slúži k životu večnému. V tomto smere máme vidieť konanie pokušiteľa ako trvalé a ohrozujúce všetkých ľudí.
Keď s vďakou prijímame “pravý chlieb z neba”, potom môžeme úspešnejšie a efektívnejšie odmietať to, čoho sa ako kresťania máme odriekať nielen v pôstnom čase, ale v celom živote. Naším poznaním je, že naše pokánie nemá byť konané ako nejaká kampaň, limitovaná na čas a miesto, ale “celý život veriaceho má byť ustavičným pokáním”.
Keď sa prví kresťania zdržiavali pokrmov, robili to preto, aby z takto ušetrených peňazí prispeli na chlieb chudobným a núdznym. Dnes podobne konajú veriaci vo viacerých evanjelických cirkevných zboroch v Západnej Európe. Takto chápaný pôst, odrieknutie si niečoho v prospech našich blížnych má svoj dobrý zmysel.
V súčasnosti majú problémy napríklad viaceré naše tlačené periodiká, ktorým klesá odbyt. Veľkým pokušením je v súčasnosti stráviť veľa času pri televíznych obrazovkách. Zvykli sme na to, že bez akéhokoľvek kritického výberu trávime veľa času pri sledovaní televíznych kanálov. O morálnych hodnotách sa tiež nedá v mnohých prípadoch vôbec hovoriť.
Mali by sme sa vážne zamyslieť nad tým, aké programy sledujú naše deti a vnúčatá. Nie je potrebné “spapať” všetko, čo obrazovka ponúka. Pôst od “telemánie”, pôst od informácií, ktoré neprešli známym Sokratovým sitom troch právd, je iste užitočný a prospešný nám i naším deťom a vnúčatám.
Pokušiteľ, diabol sa nevzdal “bez boja” ani pri pokúšaní Ježiša. Po prvom útoku prišiel druhý, ktorý je podobne rafinovaný a nebezpečný. Súvisí opäť s vierou. Práve viera rozhodovala a rozhoduje o ospravedlnení hriešneho človeka.
Takýto “skok” z chrámovej strechy bez zlých následkov by bol nepochybne vyvolal úžas v očiach ľudí. Z mnohých úst by azda zazneli aj oslavné slová. Ježišovi ale nešlo o prázdne skutky a lacný obdiv ľudí, ani o vieru založenú na skutkoch, ktoré žiadnemu človeku neprospejú a nepomôžu.
Rozličné divy ktoré konal a vykonal Pán smerovali vždy k jednému: by poslúžili človeku a telesnému, či duchovnému blahu hriešnika. Aj keď diabol citoval Písmo sväté a tak pristúpil k Pánovi ako “anjel svetla”, Ježiš odhalil jeho lesť a ukázal na jeho skutočný zámer. Každý deň môžeme vidieť a nájsť vo svete množstvo veľkých divov a zázrakov pochádzajúcich z Božej ruky, ktoré hlásajú Božiu slávu.
Ježiš chce, aby sme slávu Otca i Jeho slávu videli v službe Jeho kríža. Slovo o kríži sa síce môže javiť svetu ako bláznovstvo, ale vyvoleným Božím je prejavom Božej múdrosti, milosti a lásky.
Tretie pokušenie toho, ktorého evanjelista nazýva aj satanom má stále ten istý cieľ - odviesť Ježiša z cesty poslušnosti Otcovi a služby nám, hriešnym ľuďom. Moc, slávu a bohatstvo kráľovstiev sveta sľuboval satan Ježišovi za to, keď “padne a bude sa mu mu klaňať”. Biblia nazýva satana aj “otcom lži”. Mohli by sme doložiť, že je aj otcom polopravdy, ktorá je ešte nebezpečnejšia ako otvorená lož.
Satanove klamstvo viďme aj my v slovách: ”toto všetko ti dám”. Nemôže dať nikomu to, čo mu nepatrí a čo nemá. Otec nebeský sa svojej moci nad celým vesmírom a tak aj nad kráľovstvami sveta nevzdal. Ježišovi sa budú zodpovedať všetci, aj zemskí králi, ktorí sa síce chvíľu môžu “zoskupovať a radiť proti Hospodinu a proti Jeho Pomazanému”, ale “On sa im vysmieva”.
Pravdou je len to, že ak by sa Ježiš klaňal diablovi, skutočne by “padol”, tak ako on padol z neba za zem, odkiaľ bol vyhodený a ako padne až na dno pekla. Božie slovo bolo účinnou zbraňou proti pokušiteľovi aj v tomto prípade. Ježiš zvíťazil a diabol ho opustil.
Dnes sme často konfrontovaní s otázkou: A ty- komu veríš? Opozícii, alebo koalícii? Ktorému človeku veríš najviac? Komu dávaš svoje sympatie a svoj hlas? Pôstny čas chce obrátiť našu pozornosť na trpiaceho Baránka Božieho a chce nás pozvať a povzbudiť vo viere v Neho, ako Syna Božieho a darcu spasenia.
Žijeme v “prepolitizovanom” svete a tak pod paľbou mnohých poloprávd, lží a nesplniteľných ľudských sľubov. Nie je síce ľahké a jednoduché veriť a zveriť sa Ježišovi ako Pánovi. Nasledovať Ho a veriť v Jeho zasľúbenia. Ale ak pri Ňom zotrváme, On nás nesklame.
Avšak ľudí, ktorým je zverená na čas správa vecí verejných, treba najmä kontrolovať a “preverovať”, ako sa kedysi hovorilo medzi policajtami. Podobne máme veriť Bohu a Ježišovi a žiadať vydať počet zo šafárenia od tých, ktorým je zvereneý cirkevný majetok, alebo úrad. Je škoda, že viditeľné poklonenie sa Pánu Bohu v našom liturgickom prejave dnes chýba a neučí nás tomu, čo má Pán na mysli najmä v rovine duchovnej.
Preto s vďakou prijímajme duchovné hodnoty, na ktoré nás Pán Ježiš aj dnes upozorňuje a duchovný chlieb bohato prjímajme, čo je od zlého odmietajme a nášmu Pánu a Bohu sa klaňajme. Tak činia aj nebeské voje a tí, ktorí už dnes stoja pred trónom Baránkovým.
Prvú pôstnu nedeľu 40-dňového pôstu pred najstaršími a najvýznamnejšími cirkevnými sviatkami Veľkou nocou oslávia kresťania na Slovensku i vo svete 5. marca. V katolíckej cirkvi sa na prvú pôstnu nedeľu koná tradičná jarná zbierka na charitu. Pôst sa pre väčšinu kresťanov v tomto roku začal Popolcovou stredou 1. marca a potrvá do Veľkonočnej nedele, ktorá pripadá na 16. apríla. Je to obdobie duchovnej obnovy veriacich, pokánia a modlitieb.
V Učení 12 apoštolov (Didascalia apostolorum) zo začiatku 3. storočia sa odporúča 1 až 2-dňový pôst (alebo 40-hodinový pôst) pred krstom a 2-3 dňový pôst pred Veľkou nocou. Z tohto krátkeho pôstu sa postupne vyvinul 40-dňový pôst, ktorý odporúča veriacim už na začiatku 4. storočia sv. Atanáz - biskup Alexandrie (296-373) i sv. Cyril Jeruzalemský (315-386).
Číslo 40 malo posvätný význam: Ježiš Kristus sa postil 40 dní pred svojím verejným vystúpením, 40 dní pokrývala voda zem počas potopy sveta, 40 dní sa postil Mojžiš na vrchu Sinai, 40 dní trvala cesta Izraelcov na púšti a pod.
Pôvodné pôstne pravidlá boli veľmi prísne - dovoľovali požívať jedlo len jedenkrát denne a vyžadovalo sa nekonzumovať niektoré pokrmy ako mäso, ryby, mlieko a mliečne výrobky. Terajšie predpisy ohľadne pôstu a postenia sa zaviedla v roku 1966 apoštolská konštitúcia Poenitemini. Pôst sa obvykle dodržiava v stredu a v piatok.
V Evanjelickej cirkvi sa na pôst nevzťahujú také prísne predpisy ako u katolíkov. Pôst sa zachováva pred Večerou Pánovou. Význam pôstu priznával aj Martin Luther, ktorý ho chápal ako dobrú vonkajšiu disciplinovanosť, na prvom mieste je však viera, pretože bez nej pôst nič neznamená. Pôst tvoril súčasť aj židovského kultu. Židia sa postili v pondelok a vo štvrtok.
Kresťania si pripomínajú umučenie, smrť a vzkriesenie Ježiša Krista počas sviatkov Veľkej noci. Nadväzuje na židovské veľkonočné sviatky - paschu, ktoré sa slávili od 14. do 21. dňa v mesiaci nisan (náš marec až apríl) na pamiatku oslobodenia Izraelského národa z egyptského otroctva. Termín Veľkej noci nie je stály, každoročne sa mení.
Prípravným obdobím pred Veľkou nocou je pôst, do ktorého patrí šesť pôstnych nedieľ. Počas nich si kresťania pripomínajú utrpenie Ježiša Krista. Dve posledné pôstne nedele majú zvláštne pomenovania: Smrtná a Kvetná. Smrtná nedeľa nám pripomína rozhodnutie židovskej rady o Ježišovej smrti. Počas bohoslužieb na Smrtnú nedeľu sa čítajú starozmluvné texty, ktoré predpovedajú Ježišovu smrť.
Kvetná nedeľa sa svätí od 7. storočia a kresťania si počas nej pripomínajú triumfálny vstup Ježiša Krista do Jeruzalema. Pôstna doba sa začína tzv. Popolcovou stredou (25. február 2004). Samotný názov popolcovej stredy má pôvod už v starozmluvnej tradícii, kedy Izraeliti na znamenie pokánia a smútku sedávali v popole.
Pôst je obdobie 46-tich dní pred Veľkou nocou. V pôste sa na znamenie vážnosti tohto obdobia pripomínajúceho utrpenie a smrť Ježiša Krista nekonajú sobáše ani zábavy. Pôstnou dobou sa v evanjelickej cirkvi začína veľkonočný kruh cirkevného roka a je prípravným obdobím na svätenie veľkonočných sviatkov. Vážnosť tohto obdobia pripomína aj fialová farba chrámového rúcha.
Za pôstnymi nedeľami nasleduje tichý týždeň, do ktorého patrí Zelený štvrtok (deň poslednej večere Pána Ježiša Krista s učeníkmi, ustanovenie Večere Pánovej, Judášova zrada a zajatie Ježiša), Veľký Piatok (deň utrpenia, ukrižovania a smrti Krista), Biela sobota (Ježiš bol pochovaný do hrobu). Počas neho si cirkev zvlášť intenzívne pripomína pamätné dni utrpenia a smrti Ježiša Krista.
Veľkonočná nedeľa a Veľkonočný pondelok sú pamiatkou zmŕtvychvstania Pána Ježiša Krista. Do veľkonočného kruhu patrí ešte 5 nedieľ po Veľkej noci, ktoré ho uzatvárajú. Radostný charakter veľkonočných sviatkov symbolizuje aj biele chrámové rúcho, ktorým sú pokryté oltáre a kazateľnice počas nedieľ po Veľkej noci.
Židovská Veľká noc, tento najväčší a najradostnejší sviatok Božieho ľudu, sa začína hodom veľkonočného baránka. Večer rodiny alebo priatelia zasadnú za slávnostný stôl, ku ktorému patrili symbolické prvky: pečený baránok, nekvasený chlieb, horké byliny, niektoré korenia a štyri poháre vína v stanovenú chvíľu. Slávnostnej paschálnej večeri podľa židovských zvykov predchádzalo hľadanie zakázaného kvasu so sviecami. Starostlivo sa zachovávalo zmluvou predpísané rituálne umývanie rúk.
Zelený štvrtok (8. Zelený štvrtok bol posledným dňom Ježišovho života. Dostal pomenovanie pravdepodobne podľa zelene v Getsemanskej záhrade, kde sa pred svojim zatknutím vojakmi modlil. Hlavným dôvodom svätenia tohto dňa je ustanovenie Večere Pánovej. Vo väčšine cirkevných zborov bývajú na Zelený štvrtok služby Božie s prisluhovaním sviatosti Večere Pánovej.
Kresťania si na Veľký piatok pripomínajú potupnú smrť Ježiša Krista na kríži. Evanjelici ho považujú za najvýznamnejší sviatok, pretože Syn Boží dokončil dielo vykúpenia sveta. V rímsko-katolíckych chrámoch sa na Veľký piatok neslúži omša, oltáre sú bez chrámového rúcha, kríža a svietnikov. Na evanjelických službách Božích sa čítajú a spievajú pašie, prisluhuje sa Večera Pánova. Zachováva sa tiež čiastočný pôst - neje sa mäso.
Biela Sobota je prípravným dňom pred veľkonočnými sviatkami. Nie je ani tak sviatkom v pravom slova zmysle, pretože je to deň Hrobového odpočinku Kristovho tela, a tak sa v sobotu v evanjelických chrámoch nekonajú služby Božie. V niektorých zboroch bývajú bohoslužby večer -začínajú v pôstnom duchu a končia sa už radosťou z Pánovho vzkriesenia. V chrámoch katolíckej cirkvi sa znovu rozozvučia zvony, ktoré od štvrtku večera mlčali.
Počas veľkonočnej nedele si kresťania pripomínajú, že Ježiš Kristus, ktorý bol ukrižovaný a zomrel, na tretí deň vstal z mŕtvych a premohol smrť Viera v živého a vzkrieseného Krista je základom kresťanskej cirkvi. Odvtedy kresťania svätia nedeľu na pamiatku vzkriesenia Ježiša Krista. Spočiatku svätili aj sobotu - židovský sabat.
Keď vzrástol počet kresťanov z pohanstva, nedeľa nahradila sobotný deň. Občianskym sviatkom sa nedeľa stala v roku 321, keď cisár Konštantín Veľký vydal zákaz manuálnej práce v nedeľu.
Typické veľkonočné zvyky - oblievanie vodou, šibanie prútikmi, maľovanie veľkonočných vajíčok, rozdávanie čokoládových zajačikov a kuriatok - nemajú kresťanský pôvod. Často sa stáva, že odsúvajú pravú podstatu veľkonočného pondelka do úzadia.
Kresťania na Slovensku i vo svete si pripomínajú prvú pôstnu nedeľu 40-dňového obdobia pôstu pred Veľkou nocou. Je to obdobie duchovnej prípravy na Veľkonočné sviatky - spomienku na Kristovo utrpenie, smrť a zmŕtvychvstanie. Kňazi v tento deň zdôrazňovali veriacim význam pokánia, zmierenia a duchovnej obnovy.
Dnešná prvá pôstna nedeľa je už tradične aj príležitosťou na finančné zbierky na charitu, čím veriaci vyjadrujú záujem pomôcť chudobným a trpiacim ľuďom. V rímskokatolíckej cirkvi sa tohtoročné obdobie pôstu začalo Popolcovou stredou 13. februára, kým u gréckokatolíkov sa Veľký pôst, nazývaný tiež Svätá štyridsiatnica, začína na rozdiel od latinského obradu už o dva dni skôr.
Vážnosť pôstneho času pripomína aj fialová farba chrámového rúcha v katolíckej cirkvi v tomto období. V Evanjelickej cirkvi sa v pôstnom čase na službách Božích nepoužíva biela kamža, kňaz je len v čiernom luteráku.
Pôstne obdobie má dlhú tradíciu. Už v 2. storočí sa kresťania pripravovali na Veľkú noc dvojdňovým smútočným pôstom. Od 4. storočia sa ustálila prax pripravovať sa na Veľkú noc počas 40 dní. Toto číslo vychádza zo starobylej symboliky čísel a často sa vyskytuje aj v Biblii. Napríklad, Ježiš sa po krste v Jordáne postí 40 dní predtým, než začne svoje verejné účinkovanie. Počas potopy prší 40 dní a nocí, 40 rokov putujú Izraeliti po púšti, 40 dní stretáva Mojžiš Boha na Sinaji, 40 dní po Veľkej noci slávi cirkev Nanebovstúpenie Pána.
Nastávajú tri zvláštne nedele cirkevného roka, počas ktorých v slávnostnej polovici cirkevného roka robíme na bohoslužbách výnimku s naším evanjelickým predspevom, pôvodne latinským spevom Najsvätejší namiesto predspevu Ó, Ježiši. Všetky tri majú svoje podobné názvy v latinčine -Septuagesima, Sexagesima, Quinquagesima, názvy označujú čísla 70, 60, 50 - Poliaci ich podľa toho dodnes nazývajú: Sedemdesiatnica, Šesťdesiatnica, Päťdesiatnica.
Vývin tohto liturgického času - nazývaného aj predpôstie - treba hľadať na prelome 6. a 7. storočia medzi mníchmi, ktorí sa snažili ujednotiť začiatok pôstu (aj keď určité zmienky o období nájdeme už aj v 5. storočí u Gelasia a potom pri začleňovaní Galskej oblasti pod Rím na zač. 6. stor.). Vo východných cirkvách trval pôst 8 týždňov (nezapočítavali sa totiž nielen nedele, ale ani soboty), západná cirkev už používala svojich 40 dní - 6 a pol týždňa a obe tradície na seba miestami narážali. Navyše už v r. 568 pápež Ján III. označil kvôli útokom Gótov a Longobardov na Rím tieto dni ako zvláštne dni modlitieb a toto vyznačenie ostalo aj po ukončení útokov.
Ba už aj predtým sa počas týchto nedieľ v Ríme konali zvláštne omše v titulárnych kostoloch sv. Tých dôvodov bolo jednoducho dosť veľa. Najprv bola z „gesima“ nedieľ označená posledná z nich, Quinquagesima, ktorá predstavovala 50 dní pred Veľkou nocou. Iste v tom vidíme symboliku aj so zrkadlovým obrazom 50 dní po Veľkej noci - Svätodušnou nedeľou. Až po nej vznikli názvy predchádzajúcich nedieľ, ktorých pôvod už iba predpokladáme, že síce neoznačoval presne 60 a 70 dní, ale iba „obdobie 60 a 70 dní“.
Ak však myslíme aj na existenciu pomerne skorej oktávy (osemdnia) Veľkej noci už na prelome 3. a 4. Septuagesima - 70 dní - od nedele do konca veľkonočnej oktávy, do 1. K nedeli Septuagesima existuje aj iné vysvetlenie: Keďže v cirkvi boli štvrtky, soboty a nedele nepôstnymi dňami, ak ich všetky nebudeme počítať, tak nám 40 dní pôstu pred Veľkou nocou začne práve touto nedeľou. V symbolike jej názvu môžeme uvidieť aj odkaz na 70 rokov babylonského zajatia Izraela.
Nedeľa mala pôvodne svoj samostatný názov Circumdederunt podľa introitu zo Ž 18,5 („obkľúčili ma ... putá smrti“), vo východnej cirkvi bola a je nedeľou Márnotratného syna (podľa L 15). U nás sa pre ňu ujal názov Deviatnik pre označenie jej poradia - deviatej nedele pred Veľkou nocou s témou Nezaslúžená milosť podľa evanjelia Mt 20,1-16 o robotníkoch na vinici. Ako epištola bol v starocirkevných perikopách zaradený text 1K 9,24-10,5 v súvise s evanjeliom, naše posledné agendy, nasledujúc neskorší vývoj v Nemecku (württemberské perikopy z r. Problém s gesimálnym, predpôstnym obdobím, kam ho zaradiť, sme mali aj v minulosti.
Ešte u Jakobeiho v Duchovnom poklade z r. 1732 nedeľa otvára veľkonočný kruh cirkevného roka s nadpisom pre celé obdobie vrátane pôstu: „Príprava veľkonočnej slávnosti“. Dnes je predelom medzi dvomi, resp. V rímskokat. cirkvi sa od predpôstneho obdobia po 2. vatik. koncile upustilo a nedele patria medzi tzv. cezročné (obyčajné). V zahraničí (najmä v angloam. prostredí) stále patria k obdobiu Epifánie (po Zjavení), v Nemecku (a aj Poľsku) po prijatej reforme z r. Liturgická farba sa u nás používa zelená, v rímskom prostredí sa pred 2.
Predpôstne obdobie bolo zahrnuté aj do Tranovského kancionálu samostatnou časťou - piesne 118 až 124 (s podnadpisom: O pracovitom živote, kázaniach a divoch Pána). Zaujímavé, že v neskoršie uvedenom odporúčanom zozname piesní boli pre tieto nedele odporúčané iba prvé tri z nich.
tags: #post #v #evanjelickej #cirkvi