Posvätenie vín a sviatok Bohorodičky v Gréckokatolíckej cirkvi

Gréckokatolícka cirkev slávi 6. januára sviatok Bohozjavenia alebo Sväté Bohozjavenie nášho Pána, Boha a Spasiteľa Ježiša Krista, ktorý sa niekedy nazýva aj Osvietenie (Prosviščénije). Bohozjavenie (Bohojavlénije) je druhým najväčším sviatkom v liturgickom roku hneď po Pasche.

Na sviatok Narodenia Pána oslavujeme zjavenie Boha v tele (v človečenstve), na sviatok Bohozjavenia oslavujeme zjavenie Boha v Trojici, preto je Bohozjavenie väčšie ako Narodenie. Nazýva sa nielen Zjavenie Pána, ale Bohozjavenie, pretože slávime zjavenie celej Trojice (hoci zjavenie Otca a Svätého Ducha bolo len v náznakoch, symbolicky - nie v úplnosti - to ani nie je možné).

Trojica, náš Boh, nám dnes nedeliteľne zjavila seba:

• Otec totiž zreteľne dosvedčil rodičovstvo.
• Duch v podobe holubice zostúpil z nebies.
• Syn sklonil svoje prečisté temeno pred Predchodcom, nechal sa pokrstiť a vykúpil ľudstvo z otroctva, ako Milujúci človeka.

Niektoré aspekty sviatku Bohozjavenia:

1. Zjavenie Ježiša Krista ako Bohočloveka, ktorý má dve prirodzenosti - božskú aj ľudskú.
2. Ježišovo poníženie, pretože k Jánovi prichádzali ľudia a vyznávali svoje hriechy. Jánov krst bol prejavom pokory a uznaním hriešnosti.
3. Krst (Ježišov krst ako predobraz/ prototyp nášho krstu) - Ježiš sa pri krste ponára do vody.
4. Posvätenie vôd (a celého kozmu) - preto aj my konáme posvätenie vody.
5. Zjavenie spásy pre ľudstvo - po krste v Jordáne Ježiš začína verejne účinkovať, začína zjavovať svoj plán záchrany pre ľudstvo.

Ježiš Kristus posvätil vody pri svojom vstupe do rieky Jordánu, my posvätením akoby nechávame Ježiša znovu vstupovať do vody, ktorá napája všetko živé. On prišiel posvätiť celý vesmír, preto sa aj na Bohozjavenie zvykla posviacať voda v prírode, v rieke, v potoku, v jazere alebo v mori. Božia spása a posvätenie je pre celý vesmír, pre všetko stvorenie.

Voda je princípom života v prírode, preto ju Ježiš posvätil svojím vstupom do Jordánu, a preto ju my posviacame na Bohozjavenie. Kedysi bývalo zvykom posviacať potoky, rieky, príp. jazerá, v súčasnosti sa však tento zvyk už len málokde zachováva.

Liturgicky sa slávenie Bohozjavenia veľmi podobá na slávenie Narodenia Pána. Podobne ako v predvečer Narodenia Pána, aj v predvečer Bohozjavenia (5. januára) zachovávame prísny pôst až do večera (ak nepripadne na sobotu alebo nedeľu). V tento deň sa konajú ráno kráľovské hodinky - cárske časy. Poobede sa slávi veľká večiereň s liturgiou sv. Bazila Veľkého s 13 starozmluvnými čítaniami, ktoré sú tematicky zamerané najmä na krst.

Špecifickou bohoslužbou sviatku je veľké svätenie vody, ktoré sa koná len na sviatok Bohozjavenia. Po úvodnom speve stichír, troch čítaniach zo Starého zákona, čítaní Apoštola a Evanjelia nasleduje ekténia s prosbami za posvätenie vody, aby priniesla posvätenie, duchovný úžitok a uzdravenie duše i tela všetkým, ktorí ju budú piť alebo inak používať. Po nej nasleduje dlhá modlitba, pri ktorej biskup alebo kňaz trikrát ponára do vody najprv svietnik, potom trikrát na vodu dýchne v podobe kríža, potom trikrát prežehnáva vodu rukou, pričom do nej ponára prsty a nakoniec trikrát do vody ponára kríž. Po modlitbách vodou kropí všetkých prítomných a potom ľudia vodu pijú a berú si ju so sebou domov.

V deň sviatku Bohozjavenia alebo v období posviatku, ktoré trvá do 14. januára, je zvykom posviacať domy alebo byty vodou posvätenou na tento sviatok. 7. januára slávime druhý deň sviatku označovaný ako Zbor alebo Zhromaždenie k svätému a slávnemu Pánovmu prorokovi, predchodcovi a krstiteľovi Jánovi.

Mnoho gréckokatolíkov má zvyk robiť v predvečer Bohozjavenia (5. januára večer) takú istú slávnostnú večeru ako v predvečer Narodenia Pána (Štedrý večer) - s tými istými chodmi - tzv. 6. 1.

Keď sa už koncom 4. storočia rímsky sviatok Narodenia Pána, slávený 25. decembra, rozšíril z Antiochie na celý východ, došlo k rozdeleniu motívov pôvodnej oslavy. Oslava Narodenia Pána a príchodu Troch mudrcov sa začala sláviť 25. decembra, kým Oslava Ježišovho krstu ostala 6. januára.

Posvätenie vody v predvečer sviatku počas vigílie tvorí vo východných cirkvách pevnú súčasť liturgie Bohozjavenia.

V nedeľu 25. augusta navštívil farské spoločenstvo v Dlhom Klčove vladyka Jonáš Maxim, prešovský arcibiskup metropolita, kde pri príležitosti 100. výročia posviacky miestneho Chrámu Zosnutia Presvätej Bohorodičky slávil archijerejskú svätú liturgiu.

Na konci svätej liturgie prečítal synkel pre ekonomiku Daniel Dzurovčin dekrét Apoštolskej penitenciárie, ktorý veriacim dáva možnosť získavať plnomocné odpustky počas jubilejného roka farnosti, a zároveň zveruje do právomocí prešovského arcibiskupa možnosť jedenkrát v danom roku udeliť pápežské požehnanie Svätého Otca Františka. Slávnosť bola ukončená myrovaním a obchodom okolo chrámu s čítaním štyroch evanjelií. Celú slávnosť spevom obohatil Chrámový zbor bl.

Dlhé Klčovo bolo kedysi známym mariánskym pútnickým miestom. Vďaka ich štedrým milodarom bol v krátkom čase od 15. júla 1923 postavený gréckokatolícky Chrám Zosnutia Presvätej Bohorodičky. Chrám za účasti okolo tridsaťtisíc pútnikov posvätil 28. októbra 1923 prešovský biskup bl. Pavel Peter Gojdič.

Posvätný stav

Svätý apoštol Pavol píše svojmu žiakovi Timotejovi: "Preto ti pripomínam, aby si roznecoval Boží dar, ktorý je v tebe prostredníctvom vkladania mojich rúk" (2 Tim 1, 6). A Títovi napísal: "Na to som ťa nechal na Kréte, aby si usporiadal, čo ešte treba, a po mestách ustanovil starších, ako som ti prikázal." (Tít 1, 5)

Ježiš Kristus po svojom nanebovstúpení neprestal byť prítomný medzi svojím ľudom na zemi. Žije v Cirkvi, ktorá je jeho tajomným telom. Bohoslužobný život Cirkvi je teda celebráciou celého Mystického tela Kristovho - Hlavy a jej údov, pozemských i nebeských. Liturgia slávená malou skupinkou miestnej Cirkvi sa slávi v mene celej Cirkvi a slávi sa nielen v mene všetkých týchto Cirkví, ale aj pre celú túto Cirkev. Jedno spoločenstvo je vždy reprezentantom úplnej celej Cirkvi.

Služobné kňazstvo ustanovil Ježiš Kristus pri Poslednej večeri, keď premenil chlieb a víno slovami: Toto je moje telo... toto je moja krv... toto robte na moju pamiatku! Ježiš Kristus prikazuje apoštolom robiť to isté, čo robil on: premieňať chlieb a víno na Telo a Krv Ježiša Krista, čo patrí aj k samotnej podstate kňazskej moci. Celú svoju náuku, ktorú prijal od Otca a časť svojej božskej moci odovzdal Ježiš Kristus svojím apoštolom na čele s Petrom.

Stupne vyšších posvätných rádov v cirkvi:

Episkopát

Biskupský stupeň je prvým a najvyšším stupňom cirkevnej hierarchie. Tento stupeň dáva osobe posvätenej za biskupa plnosť apoštolskej moci. Obsahuje teda nielen kňazskú moc, ale aj možnosť odovzdať ju inej osobe. Pri biskupskom svätení majú byť traja biskupi ako spolusvätitelia.

Kňazstvo

Kňazstvo je sviatosť, v ktorej cirkvou vybraní kandidáti po splnení všetkých predpísaných podmienok dostávajú vkladaním rúk biskupa svätenie, duchovnú moc a potrebné milosti plniť svoje kňazské povinnosti. Kňaz pri vkladaní rúk biskupa získava plnú kňazskú moc a medzi jeho duchovné povinnosti patrí:

• udeľovať sviatosti veriacim, vysluhuje šesť sviatostí (okrem sviatosti kňazstva),
• hlásať Božie slovo,
• viesť veriacich k bohumilému životu na zemi a k spáse vo večnosti.

Diakonát

Diakonát je prvým stupňom z vyšších svätení, kedy sa diakon zúčastňuje na verejnom a súkromnom bohoslúžení, posluhuje pri sviatostiach, ale ani jednu nevysluhuje. Diakonát bol však ustanovený nie na kňazstvo, ale na službu biskupom a presbyterom. Diakoni sa totiž pokladali za ich ruky a oči.

Liturgickou službou diakona je prednášanie ekténií, čítanie evanjelia a ostatné usmerňujúce texty počas svätej liturgie, nevyhradené kňazovi. Znakom diakonskej hodnosti je orár.

Spomienku na odchod do večnosti svätého apoštola Jána Teológa v nedeľu 26. septembra sme v našej farnosti svätého Juraja v Slovinkách oslávili spoločnými modlitbami a následným agapé. Popoludní sme sa stretli pri modlitbe Akatistu k svätému Jozefovi vo farskom chráme. Prežívajúc pápežom Františkom vyhlásený Rok svätého Jozefa v celej Cirkvi sme si modlitbou vyprosovali otvorenosť pre uskutočnenie Božích skutkov v našich životoch.

Po požehnaní vín sme sa spoločne stretli na farskom dvore, kde sme medzi sebou pri tejto vzácnej príležitosti privítali aj someliéra p. Petra Červeňa, ktorý nás svojou prezentáciou naučil ako správne nahliadať na víno, ktoré je jedným z darov od Boha. Ako rozoznať dobré víno, ako víno správne servírovať, ako objaviť všetky jeho chute, a ako si ho vychutnávať, boli jednými z mnohých tém, ktoré sme v priateľskom spoločenstve prebrali.

Na veľké sviatky liturgického roka sa kresťania v prvých storočiach vždy pripravovali modlitbou a pôstom. K veľkým sviatkom roka patril aj sviatok Zosnutia Presvätej Bohorodičky.

Svätý Symeon Solúnsky píše, že „pôst v auguste je ustanovený na počesť Matky Božieho Slova, ktorá, keď spoznala, že sa blíži koniec jej pozemského života, tak ako stále trpela a postila sa za nás, aj napriek tomu, že bola svätou a nepoškvrnenou a nepotrebovala sa postiť, tak sa osobitne modlila za nás, keď sa chystala prejsť z tunajšieho života do budúceho, a keď sa jej blažená duša mala prostredníctvom božského Ducha zjednotiť s jej Synom. Preto sa aj my máme postiť a oslavovať ju, napodobňovať jej život a tak ju pohnúť k modlitbe za nás.

Definitívne bol tento pôst do byzantského cirkevného roka zavedený na cirkevnom sneme v Konštantínopole v roku 1166.

Pôvodné pôstne predpisy Uspenského pôstu boli veľmi prísne, prísnejšie ako v Petro-pavlovskom pôste, aj ako vo Filipovke; v svojej podstate kopírovali predpisy Veľkého pôstu pred Paschou.

Na sviatok Premenenia Pána (6. augusta) je dovolené jesť rybu (samozrejme aj olej, víno a varenú stravu). Napriek tomu, že sú tieto predpisy prísne, ich zachovávanie uľahčovala skutočnosť, že Uspenský pôst pripadá na obdobie, kedy je dostatok čerstvej zeleniny a ovocia, ktoré v tomto období dozrieva (jablká, hrušky, hrozno). Na sviatok Premenenia Pána je zvykom po bohoslužbách posviacať ovocie. V Grécku je to tradične iba hrozno (do tohto dňa sa hrozno z novej úrody nemalo jesť), v severnejších krajinách (napr. na Rusi) aj iné ovocie (jablká a pod.).

Uspenský pôst v súčasnosti nie je v Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku záväzný, čo však ale neznamená, že bol zrušený. Gréckokatolícka cirkev necháva na každého z nás, aby sme si našli svoje pravidlo pre postenie (napr. zdržanlivosť od mäsa celých 14 dní alebo čisto rastlinná strava v stredy a piatky, odrieknuť si televíziu, zintenzívniť čítanie Biblie a pod.) - buď sami alebo po porade so svojím duchovným vodcom.

Na významné sviatky sú veriaci byzantského obradu pomazávaní posväteným olejom a dostávajú kúsok chleba, ktorý bol pre túto sväteninu požehnaný v rámci vigílie sviatku (v dnešnej realite ide o veľkú večiereň s litiou, slúženú pred významnejšími sviatkami, ktoré majú predpísané tzv. bdenie). Tento úctyhodný zvyk medzi Rusínmi je známy ako „mirovanije“ (po slovensky: myrovanie) alebo pomazanie. Je pozostatkom dvoch odlišných praktík z dávnych dôb: celonočné bdenie, ktoré sa konalo v chráme, a zapálenie olejových lámp pred ikonou sviatku.

V byzantskom obrade sa vyvinul špeciálny obrad, ktorý kombinuje tieto dve sviečkové procesie, slávnostnú jeruzalemskú a kajúcu konštantínopolskú. Pôvodne sa na významné sviatky ľudia z rôznych mestských chrámov schádzali na námestí, kde sa modlili a spievali hymny. Litia sa slávila neskoro večer po bohoslužbe večierne. Po nej sa veriaci vrátili v procesii do svojich chrámov a pokračovali v slávení rannej bohoslužby, t. j.

Obrad litie sa zvyčajne slávi po večierni počas bdenia významnejších cirkevných sviatkov. Po prosebnej ekténii, kým veriaci spievajú osobitné litijné stichiry, celebrant sa vydá v procesii ku vchodu chrámu. Počas spevu tropáru sviatku, ktorý sa spieva trikrát, celebrant trikrát okiadza tetrapod zo všetkých štyroch strán a vykoná modlitbu požehnania chleba.

Čo sa týka potravín požehnaných na litii, liturgikon upozorňuje kňaza:

1. použiť požehnaný olej na pomazanie ľudí, keď prichádzajú (na záver bohoslužieb) pobozkať ikonu sviatku;
2. s úctou skonzumovať víno, pretože je požehnané;
3. nakrájať chlieb na kúsky a rozdať ho ľuďom ako „antidoron“,
4. uchovať pšenicu na zasiatie alebo z nej pripravovať múku.

„Mirovanije“ alebo pomazanie veriacich sa koná na konci bohoslužieb, keď veriaci pristupujú k „ucteniu (pobozkaniu) ikony sviatku“, ktorá je obvykle vystavená na tetrapode. Kňaz, „stojac pri boku tetrapodu a držiac v ruke nádobu so svätým olejom… požehnáva ľudí pomazaním ich čela“.

Keď kňaz pomazáva čelá veriacich v podobe kríža, pozdravuje ich slovami: „Christos posredi nas! / Kristus medzi nami!“ Veriaci odpovedajú: „I jest i budet! Počas vianočného obdobia kňaz pozdravuje veriacich slovami: „Christos raždajetsja! / Kristus sa rodí!“ a ľudia odpovedajú: „Slavite jeho! Počas paschálneho / veľkonočného obdobia sa zvyčajne používa pozdrav: „Christos voskrese! / Kristus vstal z mŕtvych!“ a odpoveďou je: „Voistinu voskrese!

Tým, že kňaz počas pomazania robí na čele znak kríža, naznačuje, že všetky božské milosti k nám prichádzajú skrze spásonosnú moc Krista, ktorý je naďalej prítomný so svojou Cirkvou, pretože „Kristus je medzi nami!“ (Mt 18, 20).

Po uctení ikony sviatku a pomazaní veriaci dostanú kúsok chleba (prosfory) požehnaného na litii, ktorý, ak ho „s vierou skonzumujú, im dá mnohé milosti, zdravie a iné (duchovné) dobrá“.

V minulých dobách, keď sa zdalo, že ľudia majú silnejšiu vieru a väčšiu dôveru v Boha, ľudia boli zdravší, silnejší a oveľa šťastnejší. Aj v prípade fyzického zdravia sa spoliehali viac na Božie požehnanie než na lekárov a lieky.

Keď nabudúce prídeme na „mirovanije“ - pomazanie požehnaným olejom na čelo - spomeňme si, že prostredníctvom posvätného oleja sa nás dotýka Kristova uzdravujúca moc. Pamätajme aj na to, že prijatím požehnaného chleba (antidoron) sa približujeme k Ježišovi Kristovi, nášmu „živému chlebu“, ktorý skutočne „dáva život svetu“ (Jn 6, 33).

Príklady pozdravov:

• Kňaz: „Christos posredi nas! Odpoveď: „I jest i budet!
• Kňaz: „Christos raždajetsja!
• Kňaz: „Christos voskrese! Odpoveď: „Voistinu voskrese!

Pane Ježišu Kriste, Bože náš, ty si požehnal päť chlebov a nasýtil päťtisíc ľudí (Jn 6, 5 - 13). Požehnaj aj tieto chleby, pšenicu, víno a olej; rozmnož ich v tomto meste (svätom monastieri) a po celom svete a posväť všetkých veriacich, ktorí z nich požívajú. Lebo ty, Kriste, Bože náš, si ten, ktorý všetko požehnáva a posväcuje, a my ti vzdávame slávu, spolu s tvojím večným Otcom a tvojím všemohúcim, milostivým a životodarným Duchom, teraz i vždycky i na veky vekov.

Gréckokatolícky farár Jozef Fabišík z Choňkoviec (okr. Sobrance) ešte pred sviatkami Veľkej noci rozmýšľal, ako zachovať osobný kontakt s veriacimi a pritom dodržať všetky potrebné hygienické a zákonné opatrenia, ktoré vstúpili do platnosti pre korona krízu. Nedeľňajšie posväcovanie jedla sa rozhodol vykonávať u každého veriaceho osobitne, priamo z automobilu. Mnohým seniorom sa pri krásnom geste tlačili slzy do očí.

Farár Fabišík priznáva, že po zatvorení kostolov pred mesiacom stratili doterajšie osobné spojenie s ľuďmi. Preto už vopred uvažoval, ako sa na Veľkú noc čo najviac priblížiť veriacim.

Obecné samosprávy mu tak vyšli v ústrety a cez ich miestne rozhlasy v nedeľu odznela modlitba požehnania, po ktorej sa vydal farár na posvätenie vo svojom aute.

Ľudí sme vopred informovali, ako to bude prebiehať a upozornili, aby dodržiavali hygienické opatrenia. Jeden z členov rodiny stál pri bránke pred domom a čakal, kým kňaz obíde celú dedinu a požehná ich jedlo,“ opísal priebeh posväcovania s tým, že svätenú vodu nepoužívali. Jedlá požehnával len krížom.

Keď som študoval za kňaza, nikto nás na takúto situáciu na teologických fakultách nepripravil. A tak sme aj my v cirkvi museli použiť improvizáciu. Aj v tejto dobe sa učíme, ako vyjsť v ústrety ľuďom a byť s nimi,“ zhodnotil Fabišík.

Všetkých veriacich v obci Choňkovce sa mu podarilo obehnúť už za hodinu a štvrť. Podľa Fabišíka síce pár ľudí zaskočili, no väčšina bola dobre informovaná a všetci dodržali opatrenia a boli disciplinovaní. Pri netradičnom požehnávaní zažíval aj chvíle plné emócií.

Ľudí, ktorí už zo zdravotných dôvodov nevedia chodiť do chrámov, posadili na invalidné vozíky a priviezli ich k bránkam. Niektorí od šťastia aj plakali, že sa mohli stretnúť so svojím duchovným otcom. U ľudí panovala radosť, že sme sa dokázali s nimi osobne stretnúť po takej dlhej dobe,“ dodal Fabišík.

tags: #posvatenie #vin #greckokatolicka #cirkev