Nebesia rozprávajú o sláve Boha: Význam Božieho slova

V Písme čítame: „Nebesia rozprávajú o sláve Boha a obloha hlása dielo jeho rúk“(Ž 19, 2). Biblický básnik, ktorý napísal tento žalm, počuje Boží hlas v hukote vôd, v rachote hromobitia i v šume lístia konárov košatého stromu.

Polárna žiara ako prejav slávy Boha na nebesiach.

Témou 12. riadneho generálneho zasadania Synody biskupov, ktoré sa konalo vo Vatikáne od 5. do 26. októbra 2008, bolo Božie slovo v živote a poslaní Cirkvi. Bola to hlboká skúsenosť stretnutia s Kristom, Otcovým Slovom, ktoré je tam, kde sa dvaja alebo traja zhromaždia v jeho mene (porov. Mt 18, 20). Touto posynodálnou apoštolskou exhortáciou rád odpovedám na žiadosť synodálnych otcov, aby som Boží ľud oboznámil s bohatstvom, ktoré vzišlo z tohto vatikánskeho zasadania, a so smernicami, ktoré vyplynuli zo spoločnej práce.

Zjavenie Boha skrze slovo

K ľudskému životu nutne patrí reč. Rečou, slovom, sa človek „zjavuje“ tým druhým. No nielen slovom: človek sa navonok zjavuje a predstavuje druhým aj tým, čo robí; o tom aký je, hovoria jeho dotyky, jeho gestá i jeho obyčajný pohľad. Aj Boh sa zjavuje podobne. Zjavuje sa skrze slovo, ktoré máme napísané v Biblii. Avšak nielen tam hovorí a zjavuje sa nám Boh.

Celý stvorený svet je zjavenie Božie. Toto je aj pôvodný zámer Boží zo svetom. Svet nemá slúžiť len k pragmatickým účelom: teda svet nemáme používať len na jedenie, len na ťaženie hmotného bohatstva z neho, alebo len na rozptýlenie. Pre sv. Bazila je celý viditeľný svet „slovo Božie“, vyrieknuté pri stvorení. Je na nás, aby sme pochopili jeho zmysel, aby sme pochopili ten význam, ktorý mu dal Stvoriteľ, keď prehovoril a povedal: „Staň sa!“ Boh urobil z celej prírody „školu pre duše“.

Stvorený svet ako Kniha zjavenia

Stvorený svet je teda Kniha zjavenia. Je to kniha, ktorú sa máme znovu naučiť čítať. Nanovo preto, lebo túto schopnosť, ktorú mal človek v raji, hriechom stratil. Domnievam sa, že nikto rozumný nepoprie, že stvorený svet je nádherné dielo. A predsa: koľkí si túto nádheru akosi neuvedomujú; koľkí už nad touto krásou nie sú schopní žasnúť a nie sú schopní z nej načerpať silu a povzbudenie k životu! Aj na nich sa vzťahujú slová Písma: „Majú oči, ale nevidia, majú uši, ale nepočujú“.

V tejto súvislosti pochopíme definíciu hriechu, ktorú podáva duchovný spisovateľ Evagrius, a ktorá sa nám zdá inak trochu divná: hriech je neznalosť, nevedomosť, slepota, mať oči a nevidieť. Našou morálnou povinnosťou je očisťovať tento náš zakalený zrak; našou morálnou povinnosťou je nanovo sa učiť rozumieť onej materinskej reči stvorenia. Našou morálnou povinnosťou je učiť sa chápať „duchovný zmysel“ stvoreného sveta. Pán Ježiš nás k tomu nabáda, keď nám hovorí, aby sme sa učili od nebeských vtákov, od poľných ľalií a pod. (porov. Nebuďme teda hluchí a slepí voči reči stvoreného sveta! Učme sa nanovo vidieť onen, ako sa nám zdá „dôverne známy“ svet.

Na to však potrebujeme viac, ako len oči - povedal by som - oči technického človeka; potrebujeme oči básnika a oči dieťaťa (čo je skoro to isté). Jeden básnik napísal báseň o západe slnka. Pýtali sa ho, prečo tú báseň napísal, keď vlastne v nej nejde o nič iného, len o potvrdenie samozrejmej pravdy, že západ slnka je krásny.

Pre nás, pre človeka technického veku, jablká, voda ba i celý stvorený svet stratili čaro čohosi, nad čím by sme žasli, čaro posvätnosti. Celý stvorený svet je pre technického človeka len hŕbou - aj keď prísne usporiadanou - predsa len hŕbou fyziky, chémie, biológie. Preto je životne nevyhnutné znovu objaviť oné zlaté jablká a v riekach tečúce víno. Starokresťanský duchovný spisovateľ Origenes píše, že príroda a Biblia sú knihy, ktoré je potrebné čítať súčasne. Jedna odkrýva zmysel druhej. Lepším poznaním prírody lepšie chápeme slovo Božie napísané v Biblii, ale tiež naopak: lepším poznaním Biblie budeme lepšie chápať prírodu a svet okolo nás.

Príroda sa rozvíja vnútorným tlakom ustálených prírodných zákonov a z tohto poriadku nevybočuje, napriek tomu, že do neho nevidí; je nerozumná a bez slobody konať. - Zákony v prírode, oproti ľudským, neopravuje nikto. Človek len s úžasom zisťuje, že sú spoľahlivé a keď ich dobre využije, nesklamú ho.

Už atómy sú usporiadané do foriem a podôb plných zmyslu a účelu, často plné krásy a ušľachtilej harmónie. To platí nielen pre elektróny a protóny, ale aj molekuly, živú bunku, najrôznejšie časti živých tvorov až po najvyššie organizovanú hmotu ľudského mozgu. Nespočetné mnohonásobne si odporujúce sily (napr. fyzikálne - chemické) nemôžu pôsobiť ľubovoľne. Sú, aj keď nemajú poznanie ani vôľu, vopred nastavené, aby svoje úlohy splnili, aby nižšie a menej dokonalé slúžilo vyššiemu a uskutočnil sa veľký svetový súlad, kozmos.

Ak je neživé veci aj živé bytosti vykonávateľmi dokonalého, rozumného, podrobného, celovesmírneho plánu, nie však jeho pôvodcami, potom plán pochádza od niekoho, kto stojí mimo prírodu a nad ňou. Povedať, že je to dielom prírody, by bolo to isté ako tvrdiť, že to nemysliaci vymyslel a neplánujúci naplánoval.

Sláva Božia a človek

„Nebesia rozprávajú slávu silného Boha, a dielo jeho rúk oznamuje obloha.“ (Žalm 19,2) Viditeľný svet, slnko, hviezdy ako aj príroda so svojou neskutočnou rozmanitosťou vydávajú svedectvo (hovoria) o svojom Autorovi, ktorým je všemohúci Boh. Hovoria o Jeho veľkosti, kreativite, aj o umeleckom cítení. Musíme si však uvedomiť, že skutočná Božia sláva však v prírode nie je, iba o nej svedčí - tak ako obraz, ktorý namaľoval nejaký umelec, nie je samotným umelcom, ale hovorí o ňom, o jeho schopnostiach a kvalitách.

Samozrejme, Boh je všadeprítomný, no nie všade zjavuje svoju prítomnosť. Keď sa priblížil k vrchu Sinaj, všetko sa triaslo, kamene vrchu začali horieť. Ale aj bez toho, že sa Boh v prirodzenom svete osobne zjaví (vtedy hovoríme o epifánii), človek má podľa stvoreného sveta dôjsť k poznaniu Božej suverenity: „… pretože to, čo sa môže vedieť o Bohu, je im zjavné, pretože im to Boh zjavil. Lebo jeho, len zmyslom duše pochopiteľné neviditeľnosti vidieť od stvorenia sveta po učinených veciach, totiž jeho večnú moc a jeho božstvo, aby boli bez výhovorky.“ (Rimanom 1,19-20)

Starostlivý pozorovateľ objaví v prírode také javy, ktoré v ňom nutne vyvolajú úžas. Marxovi nasledovníci síce tvrdia, že raz sa všetko vysvetlí, no v skutočnosti sa objavujú stále nové a nové záhady. K človeku tiež veľmi silno hovorí smrť a narodenie. Pri týchto udalostiach prežije niečo metafyzické. Už aj dieťa precíti pri uhynutí milovaného zvieratka, že existujú záhadné sily, ktoré sú za tým, čo nám dovoľujú vidieť naše oči.

Človek stvorený pre Božiu slávu

„Hospodine, náš Pane, aké slávne je tvoje meno na celej zemi, ktorý si dal svoje veličenstvo na nebesiach! Z úst nemluvniat a tých, ktorí požívajú prsia, pripravil si moc pre svojich protivníkov, aby si umlčal nepriateľa a pomstiaceho sa. Keď vidím tvoje nebesia, dielo tvojich prstov, mesiac a hviezdy, ktoré si postavil, myslím si: Čo je smrteľný človek, že pamätáš na neho, a syn človeka, že ho navštevuješ! Učinil si ho málo menším než je Boh; korunoval si ho slávou a cťou. Učinil si ho vládcom nad dielami svojich rúk; všetko si položil pod jeho nohy: ovce, voly, to všetko, áno, ešte i divú zver poľnú, nebeské vtáctvo a morské ryby - čo chodí stezkami mora.

Otázka, čo je človek, je na mieste. Dávid ho jasne oddeľuje od zvyšku stvoreného sveta. Konštatuje, že Boh učinil človeka pánom nad dielom Jeho rúk. A ako sme spomenuli, on je spojnicou medzi viditeľným a neviditeľným svetom. Jeho telo bolo sformované z prachu a do jeho nozdier Boh vdýchol dych života. Človek bol stvorený pre Božiu slávu. Vplyvom hriechu o ňu však prišiel - prišiel o tú časť slávy, ktorá umožňuje víťazstvo a nesmrteľnosť, prišiel o úzke spoločenstvo s Bohom.

Návrat k sláve skrze Ježiša Krista

To ale neznamená, že človek spoločenstvo s Bohom a slávu nemá hľadať a že pádom do hriechu prišiel o svoju výnimočnosť, vyplývajúcu z podstaty a dôvodu jeho stvorenia. Už v 9. kapitole 1. knihy Mojžišovej dal Boh Noachovi príkazy (platia dodnes), v ktorých jasne oddeľuje človeka od zvieraťa. Prikazuje ľuďom, aby zvieratá zabíjali a jedli. Zviera nie je s človekov na rovnakej úrovni, preto volania po náprave ľudskej spoločnosti prostredníctvom návratu k prírode sú úplne pomýlené. Človek nemá hľadať zmysel svojej existencie v prírode, ale v Bohu.

Ježiš Kristus je zosobnením povahy Božieho zákona. Tí najšľachetnejší a najúctyhodnejší ľudia sú len slabým odbleskom nebeskej krásy jeho povahy. Duchom Svätým inšpirovaný Šalamún o ňom napísal: „Vyniká medzi desaťtisícami... Všetko na ňom je vábne“ (Pies 5,10.16). Keď ho Dávid zahliadol v prorockom videní, povedal: „Ty si najkrajší z ľudských synov“ (Ž 45,3). Ježiš je presným obrazom Otca, žiarou jeho slávy a sebazapieravým vykupiteľom. Svojím životom ukázal, že podstatou zákona večnej spravodlivosti je nebeská láska a kresťanské zásady.

Ježiš Kristus ako prejav Božej slávy a lásky.

Je dôležité mať správnu predstavu o oslávenom Ježišovi Kristovi. Tradícia neustále oslavuje udalosti, ktoré už prebehli, ako je narodenie, ukrižovanie a zmŕtvychvstanie. Cieľom týchto udalostí je však sláva, preto máme upierať zrak na Ježiša Krista, dokonalého Božieho Syna a dokonalého človeka, ktorý je oslávený.

Preto opätovné získanie slávy, ktorú človek stratil, je bez Mesiáša úplne vylúčené. Druhým konštatovaním je, že to, čo Nazaretský Ježiš pre človeka vykonal, realizuje v životoch ľudí Duch Svätý.

To, aké sú skutky človeka, nakoniec samozrejme zhodnotí Pán, ale už tu na zemi môže dôjsť k posúdeniu činov jednotlivca. Už aj ľudia vidia, či sú skutky mrzké, hodné pohŕdania, alebo či sú také, že nevzbudia u nikoho pozornosť. Môžu byť však aj skutky slávne, veľké. Nech sa po mestách hovorí, že tu je Boží ľud, a nech sa hovorí, čo dobré koná. Nech sa hovorí o tom, že Boh zmenil životy mnohých ľudí, nech sa hovorí o vyslobodení z narkománie, poviazaností, z chorôb, áno, nech sa hovorí aj o tom, že niekto vstal z mŕtvych. Nech je cirkev preslávená tým, že vie podať pomocnú ruku núdznym, nech sú naše deti dobre vychované a vôbec nech je slávny spôsob, akým žijeme.

tags: #nebesia #rozpravaju #boh #je #slavny