Milosť je Boží dar, ktorý nám pomáha žiť dobrý kresťanský život. Z vlastnej sily nemôžeme byť spasení. Šiesta hlavná pravda našej viery hovorí: Božia milosť je na spásu potrebná.
„Ak sa otvoríme Božej milosti, nemožné sa stane skutočnosťou“ (tvít pápeža Františka, 27. októbra 2018).
Aby sme pochopili silu milosti, najprv musíme pochopiť silu hriechu. Aby sme našli odpoveď, musíme sa vydať na cestu do svojho vnútra, do svojho svedomia. Čo tam nájdeme? Keď sme úprimní, musíme povedať, že nie sme tým, kým by sme mohli a mali byť. Tento náš svet, veľký i malý, je v neporiadku: je to svet, v ktorom sa nenávisť, násilie a sebeckosť zmocnila ľudí do nevídanej miery.
Ak sú v mojej rodine nezhody, nečestnosť a klamstvo v zamestnaní, korupcia na verejných miestach, nespravodlivosť, chudoba a hlad v našom svete, aj my všetci sme za to nejako zodpovední. Nikdy by sme nemali zľahčovať účinky hriechu. Kamkoľvek pôjdeme alebo čokoľvek budeme robiť, vždy musíme rátať so silou hriechu.
Benedikt XVI. hovorí, že „milosť je dotyk Božej lásky.“
„Milosť nie je vec, ale Božie sebadarovanie človeku. V Katechizme Katolíckej cirkvi čítame, že milosť „je priazeň; nezaslúžená pomoc, ktorú nám dáva Boh, aby sme odpovedali na jeho pozvanie stať sa Božími deťmi, adoptovanými synmi, účastnými na Božej prirodzenosti a na večnom živote.“ V inej časti sa dozvieme, že „milosť je účasť na Božom živote“.
Božia milosť, je nadprirodzený duchovný dar, ktorý nám Boh dobrovoľne ponúka skrze zásluhy Pána Ježiša na naše posvätenie a spasenie. Nadprirodzený preto, lebo presahuje naše pozemské potreby a je určený na zaistenie večného života.
Božia milosť, je osobný a nezaslúžený Boží dar, ktorý nám pomáha rásť vo viere a žiť svätým životom. Nemusíme si ju zaslúžiť. V skutočnosti si ju však ani nemôžeme zaslúžiť, pretože je to dar, ktorý Boh s radosťou odovzdáva všetkým, ktorí k nemu prichádzajú. Človek nemá žiadne práva na Božiu milosť.
Pri Poslednej večeri boli apoštoli spolu s Ježišom spojení v jedno. Vysvetlil to slovami: „Ja som pravý vinič a môj Otec je vinohradník... Ako ratolesť nemôže prinášať ovocie sama od seba, ak neostane na viniči, tak ani vy, ak neostanete vo mne... Kto ostáva vo mne a ja v ňom, prináša veľa ovocia“( Jn 15, 1-5).
Odkiaľ dostáva ratolesť silu, aby rástla a rodila ovocie? Čo sa stane s ratolesťou, ktorú odrežú z viniča? Uschne. Len vtedy môžeme robiť skutočne dobro, ak sme s Ježišom jedno v láske. Len vtedy sa môžeme páčiť Bohu, keď žijeme v Ježišovi a Ježiš žije v nás.
Každý deň si uvedomujeme, že chrániť v sebe Boží život a rozvíjať ho, je nad ľudské sily. Človek je veľmi slabý a vo všetkom je odkázaný na Božiu pomoc. Boh nás nenecháva napospas a udeľuje nám milosť pomáhajúcu, lebo chce, aby všetci boli spasení. Bez pomáhajúcej milosti nie sme schopní urobiť niečo pre svoje spasenie.
Milosť pomáhajúca nenúti človeka konať dobro a chrániť sa zlého, ale ponecháva ľudskej vôli slobodu, aby sa dobrovoľne rozhodla konať tak, ako ju pomáhajúca milosť povzbudzuje. Preto sa môže stať, že človek koná v rozpore s pomáhajúcou milosťou, že jej odporuje, odmieta spoluprácu.
Milosť posväcujúca je Boží život v nás, ktorý sme prijali v krste. Od krstu máme teda podiel na Božom živote a na milosti Pána Ježiša. Milosť posväcujúca nás očisťuje od hriechu, robí nás Božími deťmi a dedičmi neba. Milosť posväcujúca tvorí z nás chrám Ducha Svätého.
„Len smrteľným hriechom možno stratiť božský život, život milosti v nás, nie nedokonalosťami“, hovorí svätý František Saleský. Po spáchaní ťažkého hriechu môže pokrstený človek získať posväcujúcu milosť prijatím sviatosti zmierenia.
Bez milosti pomáhajúcej nemôžeme nasledovať Ježiša. „Vďaka sviatostiam nás Boh neprestajne sprevádza na našej ceste, dáva nám milosť, čím nás začleňuje do svojho života“ (tvituj s Bohom 3.35). Sviatosť krstu nás spojila s Ježišom, ako vinič s ratolesťou. Je to podivuhodná jednota. A tak začal v nás nový život; život milosti, život Božieho dieťaťa.
Ježiš sám účinkuje vo všetkých sviatostiach neviditeľným spôsobom, ako povedal: „bezo mňa nič nemôžete urobiť“ (Jn 15, 5). Keď je Boh v nás a my s ním spolupracujeme, môžeme si jeho milosť nielen udržať, ale aj zveľadiť a upevniť. Božia milosť je Boží život v nás. Boží život sa v nás rozvíja a rastie, keď mu dáme na to možnosť, keď slobodne prijmeme Boha a jeho lásku. V Božej milosti rastieme, keď často pristupujeme k sviatostiam, najmä ku svätému prijímaniu, v ktorom sa nám dáva sám pôvodca Božej milosti, Ježiš Kristus.
Pri krste sa kňaz prihovára rodičom a krstným rodičom slovami: „Priniesli ste toto dieťa na krst. Dobrý Pán Boh mu dá v tejto sviatosti nový život. Chráňte ho pred hriechom, lebo hriech ohrozuje Boží život v človekovi.“ Nezabúdajme, že hriech v nás ničí Božiu milosť.
Slová svätého Jána Pavla II. sú zrozumiteľné: „chráňte sa hriechu, ktorý je najväčším nešťastím ľudských dejín“. Najväčšie zlo, ktoré nás chce pripraviť o večnú blaženosť.
„Buďte triezvi a bdejte! Všetci sme naklonení zaprieť Ježiša. Naučme sa každý večer spytovať si svedomie ako dobrú prípravu na sviatosť zmierenia. Lebo vždy keď ľutujeme, Ježiš nám prejavuje milosť odpustenia aj sedemdesiatsedemkrát, ak je to potrebné!
„Boh sa neunaví ponúknuť vždy svoje odpustenie zakaždým, keď ho oň žiadame“ (tvít pápeža Františka, 23. septembra 2018). Nikdy ho neunaví pomáhať nám prekonávať naše slabosti.
Svätý Filip Neri sa každé ráno modlil: „Pane, drž aj dnes nad Filipom svoju ruku, lebo ak to neurobíš, Filip ťa zradí.“ Raz ukázal prstom na zločinca na popravisku a povedal: „Hľa Filip Néri bez Božej milosti.“
Milosť nezmenila len život veľkých svätcov v minulosti, ale môže zmeniť aj teba. Svätý Vincent Pallotti konštatuje: „Nikdy si nemysli, že nedokážeš urobiť to, čo v Cirkvi urobili veľkí svätci. S pomocou Božej milosti môžeš dosiahnuť ešte väčšie veci, lebo Boh nás zdokonaľuje nekonečným bohatstvom svojej milosti.“
V apoštolskej exhortácii Gaudete et exsultate sú slová „Dovoľ, aby milosť tvojho krstu prinášala ovocie na ceste svätosti. Dovoľ, aby bolo všetko otvorené voči Bohu a s týmto cieľom si ho zvoľ, rozhodni sa pre Boha vždy nanovo.
Veľká mystička, svätá Katarína Sienská, mala pri istej príležitosti víziu stavu duše preniknutej posväcujúcou milosťou. Keď kontemplovala krásu jedinej duše v Božej milosti, padla na kolená. Zo všetkých darov, ktoré môžeme ako pútnici putujúci do nášho večného domova tu na zemi dostať, je Božia milosť tým vskutku najväčším pokladom. Zatiaľ čo svetskí a zmyselní ľudia sa usilujú o peniaze, slávu, moc a potešenie ako o svoj hlavný zdroj šťastia (čo je v skutočnosti lož a ilúzia), praví Boží priatelia sa horlivo a nepretržite snažia rásť v posväcujúcej milosti.
Ďalší pomerne jednoduchý spôsob, ako pochopiť život milosti, spočíva v tomto: priateľstvo s Bohom. Život milosti začína v okamihu, keď prijmeme sviatosť krstu. Milosti, ktoré plynú z krstu, sú mimoriadne; je priam neuveriteľné, kam až v skutočnosti siaha dobrota Boha. V momente, keď sa na hlavu vyleje voda a zaznejú slová: „Ja ťa krstím v mene Otca i Syna i Ducha Svätého“, dejú sa neviditeľné, ale i skutočné zázraky.
Aké to sú? Ide o nadobudnutie dôverného vzťahu s Najsvätejšou Trojicou, vliatie božských čností, morálnych čností a darov Ducha Svätého. Prostredníctvom vody krstu vstupujeme do hlbokého a dôverného priateľstva s trojjediným Bohom a stávame sa účastnými na jeho božskej prirodzenosti - stávame sa Božími synmi. Naším dedičstvom je - ak vytrváme v milosti - nebo, a to navždy!
Vzhľadom na to, že posväcujúca milosť v našej duši je tým najväčším darom, mali by sme urobiť všetko, čo je v našich silách, aby sme si ju zachovali, rástli v nej a aby sme v stave posväcujúcej milosti zomreli. Svätý Alfonz Mária de Liguori, učiteľ Cirkvi a autor klasického diela Slávna si, Mária, hovorí, že milosťou všetkých milostí je zomrieť v stave posväcujúcej milosti. Sem by mala smerovať naša každodenná modlitba za naše duše, za duše našich milovaných, ako aj za celý svet. ešte horšie je umierať v stave smrteľného hriechu; čo má, samozrejme, za následok trvalé odlúčenie od Boha na celú večnosť!
Nech nás Boh chráni pred realitou smrteľného hriechu. Napriek tomu, ak sa nám nanešťastie stane, že upadneme do smrteľného hriechu, nikdy by sme nemali prepadať zúfalstvu. Naopak, mali by sme mať neobmedzenú dôveru v nekonečné Božie milosrdenstvo a uchýliť sa k nádhernej sviatosti Božieho uzdravujúceho milosrdenstva, ktorú nazývame svätá spoveď!
Žalmista nám pripomína tieto povzbudivé slová: „Milostivý a milosrdný je Pán, zhovievavý a dobrotivý nesmierne“ (Ž 103, 8). Mali by sme urobiť všetko, čo je v našich silách, aby sme si v dušiach zachovali Božiu milosť, a tiež, aby sme v tejto milosti každý deň vzrastali. Božia milosť v našej duši a dôverné priateľstvo s Bohom sú cennejšie ako celý stvorený vesmír. Prirodzenú sféru, v ktorej žijeme, nemožno nikdy porovnávať s nadprirodzenou sférou, v ktorej nachádzame pojem a realitu milosti. Ako ryba pláva vo vode, ako vták lieta na oblohe, tak by sme mali plávať či lietať v atmosfére milosti!
1. Zakaždým, keď sa modlíme s pokorným srdcom, s čistým úmyslom a s túžbou páčiť sa Bohu, okamžite rastieme v milosti. Preto by sme si svoj duchovný život a modlitbu, ako aj duchovný život iných mali vážiť ako tú najdôležitejšiu a najpodstatnejšiu skutočnosť. Rodičia, ktorí učia svoje deti modliť sa, sú najlepší z rodičov. Rodičia, ktorí sú leniví a nedbanliví vo výchove detí v oblasti modlitby, sa budú musieť zodpovedať v deň svojho súdu! Početné rozptýlenia každodenného života dnes ľahko vedú k tomu, že rodičia - ktorí majú byť prvými vychovávateľmi svojich detí - sú ľahostajní a neporiadni vo výchove svojich detí k modlitbe.
2. Božie slovo nás učí túto pravdu plnú útechy: „Láska zakrýva množstvo hriechov“ (1 Pt 4, 8). Ak dokážeme objaviť spôsoby a príležitosti, ktoré nám Boh denne ponúka, aby sme praktizovali dobročinnosť a službu, alebo dokonca rozdávanie almužny druhým, potom máme ďalší spôsob, ako rozmnožiť milosť v našich dušiach.
3. Ježiš povedal, že niektorých zlých duchov možno vyhnať iba modlitbou a pôstom. (pozri Mt 17, 21) Pán nám tiež pripomína: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma“ (Mt 16, 24). Zakaždým, keď povieme „nie“ našim sebeckým túžbam a „áno“ obete, ktorú nám Duch Svätý vnukol v našich srdciach, vzrastá v nich opäť Božia milosť! Keď začneme žiť život obety, prídavným požehnaním od Boha je víťazstvo nad našimi zlozvykmi a vnútorný pokoj mysle, srdca a duše.
4. Je isté, že tým najväčším skutkom v celom vesmíre je prijatie najväčšej spomedzi siedmych sviatostí - Eucharistie! Svätá Eucharistia, sväté prijímanie, je skutočne a podstatne telo, krv, duša a božstvo nášho Pána a Spasiteľa Ježiša Krista! Keď prijímame nášho Pána čo najlepšie pripravení (v posväcujúcej milosti, s vierou, láskou, pokorou a túžbou po hlbšom obrátení sa k láske, ktorú má voči nám), je to pre nás nekonečný zdroj milostí, pretože touto sviatosťou je sám Boh! Ako pútnici a pocestní na zemi nemôžeme urobiť nič väčšie, než prijímať Ježiša čo najčastejšie, so živou vierou a vrúcnou láskou. Ak máte radi jednoduché prirovnania, po prijatí Ježiša s vrúcnou láskou kontrolka benzínu vo vašej duchovnej nádrži (vašej duši) vyletí ďaleko nad plnú. Vyprosujme si každodenný hlad po chlebe života, aby sme neustále raketovo stúpali v milosti - aby sme prenikli do nebeských výšin, aj keď sme na zemi!
5. Svätá Gertrúda, nemecká mystička, videla pri jednej príležitosti Ježiša v nebi. Žiaril v sláve, no robil neobvyklú vec: kládol zlatú mincu na vrchol obrovskej hromady iných zlatých mincí. Svätica práve dokončovala modlitbu k Panne Márii Zdravas‘, Mária. Ježiš riekol: „Gertrúda, zakaždým, keď sa s vierou a oddanosťou modlíš k mojej matke Zdravas‘, ukladám v nebi zlatú mincu, ktorá ti bude patriť po celú večnosť.“ Ak chceme byť multimiliardármi v nebi, milujme Máriu a modlitbu, ktorú Mária tak miluje - Zdravas‘, Mária. Zvyknime si preto modliť sa každodenne ruženec s krásnou modlitbou Zdravas‘, Mária. Ak tak urobíme, Panna Mária nám na svoj mocný príhovor uchová nekonečné poklady a večný domov v nebi!
Poznáme jav, že keď na jar vinohradníci strihajú vinič, tečie s neho tekutina, vinič „slzí“. Je to vlastne tá životodarná miazga, ktorá roznáša živiny do celej rastliny. Tento obraz z prírody využil Ježiš Kristus, aby vysvetlil učeníkom, ale aj nám, dôležitú duchovnú pravdu, že milosť je ako tá miazga, ktorá prúdi v duši človeka a oživuje ho. „Ja som vinič, vy ratolesti. Ratolesť nemôže prinášať ovocie sama od seba, ak neostane na viniči ...“Je to jedna z tzv. šiestich hlavných právd našej viery: Milosť Božia je pre spásu potrebná!
Nový katechizmus Youcat doslova hovorí, že „ milosť ja láskyplný Boží dar, ktorým nás Boh vťahuje do vnútorného života trojjediného Boha a robí nás schopnými konať z lásky k nemu. Je to pomáhajúca sila, ktorou nás zahrňuje.“ Krásne to vyjadril aj pápež Benedikt XVI: „Milosť je dotyk Božej lásky.“ Milosť nie je vec, ale Božie seba darovanie človeku.
Aké druhy milosti teda dostávame? Tak rozhodne tou najdôležitejšou milosťou je posväcujúca milosť (lat. gratia habitualis ). Získavame ju v krste. Urobí z nás Božie deti, zmyje nám dedičný hriech a Boh v nás stvorí akýsi nový duchovný organizmus. Od chvíle krstu býva v duši človeka Najsvätejšia Trojica. Táto milosť, ak ju máme pri smrti, nám otvára bránu neba. Vo chvíli smrti sa mení na tzv.„lumen gloriae“, svetlo slávy, čiže schopnosť videnia Boha „z tváre do tváre.“
Milosť posväcujúca sa však dá aj stratiť - stačí k tomu jediný smrteľný hriech. Keď sa stretnú v živote človeka dvaja „zlodeji“ - ťažký hriech, ktorý nám berie milosť ( t.j. život duše) a náhla smrť, ktorá nám berie pozemský život, tak to je tá najväčšia tragédia a katastrofa, ktorá môže človeka postihnúť. V tom okamihu naveky stráca nebo a je tým najväčším chudákom na svete, nech bol predtým akokoľvek bohatý, úspešný či dokonca nábožný. Ak sme stratili krstnú milosť, kým žijeme, môžeme ju našťastie získať späť vo sviatosti zmierenia, alebo v prípade smrteľného nebezpečenstva dokonalou ľútosťou (čiže ľútosťou nie zo strachu, lež z lásky k Bohu), ale musíme mať úmysel sa vyspovedať, ak to nebezpečenstvo prežijeme.
Pri hrobe pätnásťročného sv.Dominika Sávia je nápis, ktorý bol jeho životným heslom: „La morte, ma non peccati.
Ďalším druhom je milosť pomáhajúca ( lat. gratia actualis ). Tá nám osvecuje rozum, aby sme jasne rozlíšili dobro od zla. Posilňuje aj vôľu, aby sme lákavé zlo vedeli odmietnuť a namáhavé dobro konať. Pomáha nám dostať sa do nebeského kráľovstva a prekonať svoje slabosti. Získavame ju modlitbou, pokáním, konaním skutkov milosrdenstva, i cez sviatosti a požehnania Cirkvi.
Ďalej existuje ešte milosť stavu - je to zvláštna moc, prisľúbená pre manželský, rehoľný alebo kňazský stav. A treba tiež vedieť, že Pán Boh vo svojej dobrote každému človeku dáva tzv. milosť dostačujúcu ( lat. gratia sufficiens ). Znamená to, že duša každého človeka na zemi dostáva možnosť spásy - rozhodnúť sa pre Boha aspoň raz v živote (možno vo chvíli zomierania.) Nikto nie je vopred predurčený na zatratenie. Túto milosť dostali aj najväčší zločinci na svete.
Kedysi v detstve som videl starý film Barón Prášil. Bola to paródia, z ktorej si pamätám jednu scénu: Barón Prášil spadol do hlbokého blata a nevedel sa z neho dostať. Tak si pomohol filmovo: Uchopil sa sám za vlasy, mal totiž dlhý šľachtický cop, a zaň sa vytiahol z bahennej jamy ... Zaiste, je to smiešne a nemožné. No pochopme aj my, že sami sa nemôžeme dostať z blata. Vlastnými silami sa nik nemôže spasiť. Pán Ježiš vraví. „Bezo mňa nemôžete nič urobiť“ čiže nič také, čo by malo váhu pre večnosť.
Druhy milostí
Existujú rôzne druhy milostí, ktoré Boh udeľuje:
- Posväcujúca milosť (gratia habitualis): Získavame ju v krste, robí z nás Božie deti a otvára nám bránu neba.
- Pomáhajúca milosť (gratia actualis): Osvecuje náš rozum a posilňuje našu vôľu, aby sme konali dobro a odmietali zlo.
- Milosť stavu: Zvláštna moc prisľúbená pre manželský, rehoľný alebo kňazský stav.
- Milosť dostačujúca (gratia sufficiens): Možnosť spásy pre každého človeka na zemi.
Ako rásť v Božej milosti:
- Modlitba s pokorným srdcom.
- Praktizovanie dobročinnosti a služby.
- Sebazaprenie a obeta.
- Prijímanie Eucharistie.
- Modlitba k Panne Márii (Zdravas Mária).
Na čo je tu Božia milosť | Steven Furtick
tags: #posvecujuca #milost #ochrana