Po komunistickom prevrate zostali cirkvi (najmä katolícka) jediným potenciálnym oponentom režimu. Komunistický štát katolícku cirkev systematicky prenasledoval a likvidoval jej štruktúry. Osobitným spôsobom zasiahol proti mužským a ženským reholiam i gréckokatolíckej cirkvi, ktorú sa pokúsil úplne zlikvidovať násilným vtelením do pravoslávnej cirkvi.
Slovensko bolo jednou z prvých európskych krajín, kde nakrátko vznikla boľševická republika. Táto kniha zachytáva sled udalostí, po ktorých sa tu neskôr naplno presadil komunistický režim. Pomocou bohatej faktografie, o ktorú sa opiera, pomáha pochopiť, ako sa mohla diktatúra presadiť bez väčšieho odporu obyvateľov Československa. A následne opisuje teror, ktorý im priniesla. Celý proces zachytáva od prvých prejavov v Rakúsko-Uhorsku až po rozvinutie v Československu v druhej polovici 20. storočia. Od idealistického koketovania s Marxovými myšlienkami po krvavé prenasledovanie tisícov ľudí. Od rešpektovanej slobody názoru jednotlivca po spútanie človeka v zastrašenej a zmanipulovanej mase.
Administratívne členenie Československa v rokoch 1949-1960
Prenasledovaní pre vieru
Prinášame svedectvá ľudí, ktorí boli prenasledovaní pre svoju vieru počas komunistického režimu:
- Ján Benček: Patrí medzi ľudí, ktorých chytila za srdce misia profesora Kolakoviča.
- Rudolf Čavojský: Politický väzeň, bol od malička vychovávaný v rímskokatolíckom prostredí. Návšteva cirkevných škôl jeho vieru len potvrdila a po skončení gymnázia sa dostal do skupiny kolakovičovcov. Veril v poslanie laického apoštolátu. Kvôli zásadnému vplyvu a občianskej angažovanosti sa stali pre režim nepohodlnými. Dostal sa do Jáchymova, kde prežil pre neho najkrajšie chvíle. Po prepustení si hľadal svoje miesto na slobode.
- Rozália Danková: Ako rehoľná sestra vincentka vo svojom živote musela čeliť komunistickému prenasledovaniu, súdu aj väzeniu. Bola aj učiteľkou i zdravotnou sestrou. Počas SNP pracovala v nemocnici.
- Fridrich Fritz: Bol študentom teológie. Doručil falošné preukazy zaisteným kňazom v Podolínci. Po rozpustení seminára sa rozhodol pokračovať v štúdiu teológie v zahraničí, no cestou vo vlaku bol zaistený orgánmi pohraničnej stráže.
- Akvinas Juraj Gabura: Je príkladom ako prežívať aj ťažké okolnosti života. Matka mu zomrela keď mal 5 rokov. Rodina sa v roku 1929 presťahovala z Oravy do Bratislavy. Zmaturoval roku 1933 na Gymnáziu na Grösslingovej, jeho spolužiakom bol aj Gustáv Husák. V roku 1933 vstúpil v Olomouci k dominikánom, za kňaza bol vysvätený roku 1939. Po Barbarskej noci sa 2 roky skrýval na rodnej Orave. V roku 1952 ho odsúdili za velezradu, za spovedanie členov Bielej légie na doživotie, v máji 1960 dostal amnestiu. Prešiel ťažkými väzeniami v Ilave, Leopoldove a Valdiciach.
- Ján Janok: Lekár a redemptorista reflektuje v svojich spomienkach udalosti totality nacizmu aj komunizmu a dokumentuje osobnými spomienkami ich prežívanie: prerušovanie štúdií počas II. svetovej vojny, po Februári 1948 likvidovanie škôl, osobné prezívanie barbarskej noci, pobyt v PTP, štúdium medicíny v Prahe, vyhodenie zo školy kvôli udaniam že otec nevstúpil do družstva. Po dokončení medicíny pracoval ako lekár v Bardejove, kde sa ho snažila ŠtB naverboval na spoluprácu agenta. Po roku 1968 študoval teológiu v Čechách. Po normalizácii pôsobil 9 rokov ako duchovný v Liberci a okolí.
- Ján Jágerský: Evanjelický teológ, ktorý sa počas štúdií ako kaplán aktívne zapojil do Slovenského národného povstania nielen ako spravodajca ale aj pomáhal mnohým prejsť cez Váh do bezpečia a tiež pašoval partizánom lieky a obväzy. V roku 1945 bol ordinovaný za evanjelického kňaza a pôsobil na viacerých miestach, najdlhšie 37 rokov v obci Závažná Poruba, kde budoval nový evanjelický zbor, opravoval kostol a začal stavať novú faru. Ako aktívny duchovný bol viackrát vypočúvaný a poslaný na 4 roky do PTP, kde bol 18 mesiacov. Ako 66-ročný išiel do Lopúchova, pôsobil aktívne ešte 14 rokov. Zomrel ako 94-ročný v Prešove.
- Dominik Kaľata: Ako jezuita si pri tajnej biskupskej vysviacke dal myšlienku „mocou Ducha Svätého“. Zúročil tak svoje vzdelanie a nadšenie prinášať evanjelium do všetkých situácii života. Svojim príkladom povzbudzoval aj tých, čo boli s ním v PTP, ako aj vo väzení.
- Jozef Labuda: Vyrastal vo veriacej rodine a od detstva inklinoval k duchovnému životu. Rozhodol sa pre štúdium teológie a v roku 1972 bol vysvätený za kňaza. V lete roku 1980 sa ako miestny kňaz v Nemčiňanoch rozhodol prijať pozvanie Emílie Kesegovej a pridal sa ku skupine rekreantov, veriacich, ktorí pravidelne navštevovali za týmto účelom chatu v Kyjaticiach. Netušili, že chata bola dlhodobo Štátnou bezpečnosťou sledovaná a dňa 21.8.1980 boli zadržaní.
- Félix Litva: Jezuita, patrí medzi najvýznamnejšie osobnosti slovenskej emigrácie v zahraničí. Po barbarskej noci v apríli 1950 sa mu podarilo ujsť z internácie a roku 1951 emigroval do Talianska. Pôsobil ako univerzitný profesor, literárny a cirkevný historik, prekladateľ, jezuitský kňaz, vydavateľ, redaktor.
- Milan Mesároš: Svedectvom života ukazuje ako totalita komunizmu zasahovala do osobného, rodinného, pracovného i spoločenského života jednotlivých ľudí. Ako 19-ročný vstúpil v júli 1949 do noviciátu jezuitskej rehole v Ružomberku a nasledujúci rok počas Barbarskej noci z 13. na 14. apríla 1950 všetky mužské rehole prepadli mocenské ozbrojené zložky a všetci rehoľníci boli sústreďovaní do internačných kláštorov. V októbri 1950 dostal povolávací rozkaz do PTP na Morave, kde bol 39 mesiacov. Po návrate do civilu nevidel možnosť pokračovať v jezuitskom živote, roku 1961 sa oženil. Vychovával 6 detí, ktoré mali problém dostať sa na stredné školy pre praktizovanie viery.
- Štefan Popovič: Je príkladom poslania Spoločnosti Božieho slova, rehole verbistov celý svoj život zasvätiť ohlasovaniu evanjelia a šíreniu Božej lásky medzi ľuďmi všetkých národov. V detstve sníval byť misionárom v Číne, vycestoval do Maďarska, Nemecka a v Amerike bol dva roky. Ale svojím svedectvom života a dobrotou srdca bol šíriteľom Božej lásky aj medzi väzňami, ako aj v civilných zamestnaniach. Službu ľuďom mohol naplno vykonávať, keď sa dostal ako tajne vysvätený kňaz roku 1970 do pastorácie v rožňavskej diecéze, kde bol obľúbený medzi ľuďmi. V roku 1992 bol uvoľnený z pastoračnej služby a pôsobil v domoch rehole verbistov. Do večnosti odišiel ako 89-ročný 15.
- Vladimír Roháček: Po nástupe komunistického režimu rodina Vladimíra Roháčka zažívala jednu ranu za druhou. Najskôr zavreli jeho starého otca do väzenia, otca na psychiatriu a on sám skončil tiež vo väzení. Údajne za podvracanie republiky. Bol totiž členom spolku mladých veriacich ľudí, ktorí sa pravidelne stretávali.
- Cecília Schelingová: Rehoľná sestra Zdenka pracovala v bratislavskej Štátnej nemocnici a podieľala sa na príprave úteku väznených katolíckych kňazov. Vo februári 1952 bola zatknutá a vyšetrovatelia sa ju trýznením snažili prinútiť, aby prezradila informácie, ktoré sa vôbec nevzťahovali na skutok, pre ktorý bola zatknutá. Nakoniec bola odsúdená 17. júna 1952 na 12 rokov väzenia a 10 rokov straty občianskych práv za údajnú velezradu.
- Bartolomej Urbanec: Mons. ThDr. Bartolomej Urbanec zasvätil celý život cirkvi a šíreniu Božieho slova medzi ľuďmi. Počas cesty za svojím snom stať sa kňazom sa však stretol s nejednou prekážkou, ktorú mu do cesty položil nastupujúci režim. Ako kaplán pôsobil vo viacerých slovenských mestách. Venovať sa pastoračnej činnosti a kňazskému povolaniu bolo podľa jeho slov v období neslobody ako pohybovať sa na mínovom poli. Už od útleho detstva sa túžil stať kňazom a napriek nepriazni vtedajšieho režimu sa mu v roku 1970 tento sen splnil.
Tieto príbehy sú len zlomkom osudov ľudí, ktorých životy boli poznačené komunistickým režimom kvôli ich viere.
Postoj k náboženstvu
Súčasný diskurz o náboženstve rozobrali pomerne podrobne vo svojich knihách o dejinách náboženstva vo verejnom priestore český sociológ a religionista David Václavík a slovenský sociológ Miroslav Tížik. Obaja identifikovali pravdepodobné korene tohto diskurzu na území bývalého Československa. Ako ich závery vyzerajú v praxi?
Slovensko a Česko nevstupovali do spoločného štátu ako vývojovo jednotné spoločnosti. V českej časti bývalej monarchie napredovala v druhej polovici devätnásteho storočia industrializácia a individualizácia spoločnosti a spolu s nimi sa rozvíjalo aj české národno-liberálne hnutie s výrazne antiklerikálnym a antikatolíckym rozmerom. Katolícky klérus podporoval monarchiu a vystupoval krajne vlažne voči národnostným požiadavkám. Na Slovensku bola situácia iná. Krajina si až do 50. rokov držala vidiecky charakter a slovenská inteligencia bola úzko prepojená s kresťanstvom (nielen) v osobe Andreja Hlinku. To bol jeden z dôvodov, prečo nikdy nedošlo k plánovanej odluke prvej ČSR od cirkvi - slovenská časť jej v tom efektívne bránila.
V povojnovej ČSR sa taktiež prehlboval politický spor medzi čoraz vplyvnejšími komunistami na jednej strane a katolíkmi (na Slovensku prepojenými s Demokratickou stranou) na druhej. Tieto boje podporovali tendencie časti Čechov a Slovákov k antiklerikalizmu a antikatolicizmu a na druhej strane nadväzovali na rivalitu kresťanov a ľavičiarov z čias prvej ČSR, čo zase v budúcnosti podľa Tížika podporí vytvorenie diskurznej predstavy o kresťanoch ako hrdinoch demokratického protikomunistického odboja.
Komunisti sa tesne po vojne tešili veľkej popularite, ktorá pramenila z úspechu ZSSR v druhej svetovej vojne, vysokému morálnemu kreditu komunistov zo SNP a nadšeniu pre nový projekt socialistickej moderny. Slovenskí katolíci mali naopak stigmu spolupráce s nacistami a potenciálnych rebelov proti spoločnému štátu. Bolo dôležité si s kresťanmi vyjasniť vzťahy a určiť im (a náboženstvu ako takému) vhodné miesto v novom symbolickom svete komunizmu. Rodiaci sa socialistický režim preto po roku 1948 nespustil procesy, ktoré by viedli k podriadeniu si ekonomicky a politicky mocnej katolíckej cirkvi a iných kresťanských denominácií, ale pokúšal sa o spoluprácu. Dokonca do istej miery garantoval náboženskú slobodu v súlade s konceptom ľudovodemokratickej republiky.
Po približne ročných pytačkách medzi kresťanmi a komunistami ale došlo k zlomu v neprospech veriacich. Aj kvôli tomuto vplyvu pápežskej politiky sa rozhodli komunisti v roku 1949 dostať cirkev pod svojou kontrolu a moc. V roku 1949 bol prijatý zákon č. 218, v ktorom sa ľudovodemokratický režim zaviazal financovať aktivity kresťanských cirkví na území ČSR a zároveň prevzal na seba zodpovednosť za cirkevný majetok, pretože cirkvi stratili charakter subjektu verejného práva.
Potom nasledovali antikresťanské akcie režimu ako rozpustenie gréckokatolíckej cirkvi a jej zlúčenie s pravoslávnou, zrušenie mužských a ženských kláštorov, odsuny odporcov spolupráce s režimom na nútené práce a súdne procesy s vysokými cirkevnými hodnostármi, ktorých obvinili z protištátnej spolupráce s Vatikánom. Komunistický režim v tom období podporoval antiklerikálne a anticirkevné nálady pomocou súdnych procesov či vykresľovaním kresťanov ako ľudí sabotujúcich budovanie vlasti v spoločnosti. Slovami Václavíka ľud odlúčili od kresťanského Boha.
Nemenej rázne sa ale spomínané opatrenia dotkli aj ďalších menších kresťanských cirkví, ktoré mali svoje centrály v USA (metodisti, Svedkovia Jehovovi), či ľudí zaujímajúcich sa o hermetizmus či jogu. Náboženstvo ako také vykresľovali ako niečo spiatočnícke, plné neracionálnych povier a verejne sa propagovala veda ako ten správny zdroj poznania a ideológia marxizmu zas ako zdroj vhodnej morálky pre jednotlivca. Povesť kresťanstva a náboženstva upadala.
Sloboda náboženstva bola naďalej formálne garantovaná, len náboženstvo nemalo brániť v občianskych povinnostiach. Prax tolerancie bola rôzna, ale aj tak sa komunistom nikdy nepodarilo úplne zlikvidovať vplyv kresťanstva na ľud, ktorý naďalej chodil do kostolov na omše.
Obnovila sa gréckokatolícka cirkev. Nárast záujmu o kresťanstvo ale platil najmä pre slovenskú časť štátu, v ktorej sa hodnoty vrátili na úroveň pred rokom 1948, zatiaľ čo v českej časti sa záujem síce zvýšil, ale nevrátil sa k minulej podobe.
Režim aj ľudia v krajine si časom zvykli na určitý druh spoločenského status quo. Slovami Václavíka, ľud „zgulášovatel“ - teda spohodlnel. Národ žil v relatívnom materiálnom dostatku. Zmena spoločnosti sa nečrtala. Naďalej sa chodilo do kostola (hlavne na Slovensku), ale ubúdalo kňazov a rástol počet formálnych kresťanov. Usilovná protináboženská masáž komunistov postupne viedla, keď nie k zníženiu počtu veriacich, tak určite k podpore formálneho a zvykového vzťahu k náboženstvu, ktoré ľudia chápali ako pomaly prekonanú tradíciu predkov. Schopnosť cirkvi vyvolať pocit náboženskej extázy či motivovať k lepšiemu životu slabla.
Väčšia solidarita s kresťanskými disidentmi je však podľa Tížika až produktom rokov 1988 až 1989 a jej vtedajšej medializácie. Zmena prichádzala pomaly až rozpadom viery vedenia strany v komunistický režim v období perestrojky. Začína pribúdať ľudí, ktorí si dovolili kritizovať formálne vyprázdnenie socialistického režimu, ktorý sa vzdal vízie komunistickej utópie, a hlavne mladí volali po novej spoločnosti a skutočnej náboženskej tolerancii.
Obdobie Nežnej revolúcie nakoniec reformu spoločenského usporiadania prinesie a s ňou aj skutočnú slobodu náboženského vierovyznania a transformáciu diskurzu o náboženstve, ktorý na Slovensku povedie k vytvoreniu stereotypu o prirodzenej úlohe náboženstva v občianskej spoločnosti a v Česku v odlišných podmienkach zase k vzniku fenoménu českého ateizmu.
Rodina Munkovcov
Slovensko by mohlo mať čoskoro nových blahoslavených. Bývalá židovská rodina Munkovcov, ktorá počas druhej svetovej vojny prijala krst a žila príkladným kresťanským životom, vzbudila záujem laikov i cirkevných predstaviteľov.Rodinu, ktorá žila v Ružomberku až do odvlečenia do koncentračného tábora v decembri 1944, tvorili štyria členovia. František sa narodil 25. septembra 1895 neďaleko Senca. Vyštudoval Vyššiu obchodnú školu v Bratislave a stal sa z neho významný manažér a pracovník v oblasti obchodu. V roku 1918 ho dokonca vyznamenal cisár za zásluhy vo vojenskom priemysle. Jeho šikovnosť ho doviedla na vedúce pozície. V roku 1923 sa oženil s Gizelou Kohnovou. Táto vzorná a starostlivá manželka a matka prišla na svet 23. októbra 1900 v Lučenci. Po ukončení meštianskej školy navštevovala vzdelávací a školský ústav vo Viedni. Ako 22-ročná sa vydala za Františka. Z lásky dvoch mladých ľudí sa najskôr narodil 29. januára 1924 prvý syn Tomáš Dezider, ktorý je v procese blahorečenia aj s otcom Františkom. Mladší brat Juraj sa narodil o šesť rokov neskôr, 16. apríla 1930. Mal veľké umelecké nadanie, vynikal najmä hrou na klavíri, príležitostne hrával na organe v ružomberskom jezuitskom kostole.
Rodina Munkovcov
Rodina sa v roku 1938 presťahovala do Ružomberka, keďže sa otec stal riaditeľom tamojšej fabriky. Po príchode do nového domova sa už Munkovci nehlásili k židovskej viere. Počas života v Bratislave zo židovskej náboženskej obce vystúpili. Odvtedy boli oficiálne bez vyznania, ale hľadanie pravdy a túžba po duchovnom živote ich priviedli ku kresťanstvu. „Od svojho krstu žili Munkovci horlivým náboženským životom, vzdelávali sa a rozširovali si obzor. Každodenne navštevovali bohoslužby a pristupovali k sviatostiam. Ich život mal pozitívny vplyv aj na ďalších ľudí. Jedným z nich bol židovský lekár a spisovateľ Pavol Strauss. Život Munkovcov a ich osud výrazne ovplyvnila druhá svetová vojna. Na základe Židovského kódexu boli pre svoj pôvod na zozname osôb zaradených do deportácie. Spočiatku sa im darilo vyhnúť sa jej, keďže boli pokrstení a otec František bol pre štát z ekonomického hľadiska dôležitou osobou. Mladý Tomáš musel ukončiť štúdium na gymnáziu. Vo vzdelávaní pokračoval ako samouk. Keď bola rodina oslobodená od protižidovských opatrení, mohol zmaturovať. Po ukončení strednej školy ihneď vstúpil do noviciátu u ružomberských jezuitov.
Protižidovské opatrenia sa Tomášovi ani žiadnemu z členov rodiny napokon nevyhli. Nacisti ako prvú zatkli matku Gizelu 14. decembra 1944. Hoci ich sused ponúkol otcovi Františkovi úkryt, odmietol. V ten istý deň zatkli otca i mladšieho syna Juraja. Vianoce trávili Munkovci vo väzení, neskôr sa ocitli v zbernom tábore v Seredi. Hoci sa za nich prihovárali významní predstavitelia Cirkvi aj na ministerstve, nepodarilo sa ich pred odvlečením do koncentračného tábora zachrániť. Matku s Jurajom odviezli do Bergen-Belsenu, kde pravdepodobne aj zahynuli. Napriek útrapám neklesali na duchu a často povzbudzovali aj ostatných. Na konci vojny, po prípravách na likvidáciu tábora, sa im stal osudným takzvaný pochod smrti. Tomáš pravdepodobne zjedol pokazené jedlo a nevládal ísť ďalej. Dozorcovia ho vytrhli z radu a zastrelili. Jezuiti na základe ich horlivého a príkladného života predniesli návrh na blahorečenie.
V liste sa okrem iného píše: „Munkovci sa pripojili k nespočetným príslušníkom židovského národa i k členom Katolíckej cirkvi, ktorých totalitný režim nemilosrdne likvidoval, či pre ich pôvod, alebo pre vernosť Bohu. Svojou vernosťou Kristovi až do konca sa mu pripodobnili až po jeho kríž a stali sa majákom. Nebeský Otče, ty si obdaroval svojich služobníkov Tomáša a jeho otca Františka veľkou láskou k tvojmu Synovi Ježišovi Kristovi a oni túžili byť s ním v živote i smrti. Prijmi ich hrdinské vyznanie viery a ich obetu lásky k tebe. Prosíme ťa za ich blahorečenie, preto vypočuj na ich príhovor našu prosbu... a daruj nám milosť, aby sme ťa túžili milovať s rovnakou láskou a statočne vyznávali svoju vieru. O to ťa prosíme skrze Krista, nášho Pána.