Antikoncepcia je problematika, v ktorej sa jasne rozchádza katolícka morálka a súčasná kultúra. Zatiaľ čo súčasná kultúra učí, že antikoncepcia je zodpovedná vec, že prináša množstvo pozitív, Katolícka cirkev ako osamelý hlas hovorí, že antikoncepcia je vždy zlá, a že silne poškodzuje manželstvo a spoločnosť.
Keď v časoch Druhého vatikánskeho koncilu vydal pápež Pavol VI. vyjadrenie odmietajúce porušovanie zásady mravnej neoddeliteľnosti plodiaceho a zjednocujúceho aspektu manželského aktu, čím vlastne odmietol antikoncepciu, nastala bezprecedentná negatívna reakcia, keďže toto rozhodnutie bolo mimo iné taktiež v rozpore s názorom mnohých katolíckych teológov.
Rozhodnutie sa pre schvaľovanie antikoncepcie alebo jej odmietanie je úzko spojené s postojom človeka k pohlavnému styku i s postojom k viere. Z pohľadu Cirkvi je sexuálny akt vtedy skutočne otvorený pre život a darovanie lásky partnerovi a dieťaťu, keď je možnosť nového života vždy ponechaná na Stvoriteľovi. Boh tvorí nové ľudské bytosti, ale aj tu nám ponecháva slobodnú vôľu.
Antikoncepcia nás učí zachovať sa presne opačne než sa zachovala Panna Mária. Ona zrodenie života v jej lone nechávala plne na Bohu: „Nech sa mi stane podľa tvojho slova“ (Lk 1, 38). Pri použití antikoncepcie človek dáva najavo Bohu presný opak: „Nech sa mi nestane podľa tvojho slova.“ Antikoncepcia mení sexuálnu jednotu zo sviatosti na rúhanie.
Čo sa týka neplodných dní v ženinom cykle, tie sú zakomponované v ženskom tele samotným Bohom, ktorý takto stvoril ženu. Manželia nerobia nič zlé, ak sa milujú práve vtedy, keď milovanie podľa ich vedomia takmer istotne nebude mať za následok graviditu. Aj vtedy však máme pozitívne vnímať, keď sa napriek našim predpokladom o neplodnosti, počne dieťa. Patrí k zodpovednému rodičovstvu, prijať aj neplánované dieťa s láskou a s dôverou v Boha.
Niektorí namietajú, že je to hranie sa so slovíčkami a že medzi antikoncepciou a PPR nie je v podstate žiaden rozdiel. Pozrime sa na to inak. Je rozdiel medzi umelým a spontánnym potratom? Je rozdiel medzi samovraždou a prirodzenou smrťou?
Cirkev nie je proti umelej kontrole počatia preto, že je umelá, ako panuje všeobecne rozšírený názor. Je proti nej preto, že je antikoncepčná. Cielene a vedome sa ňou potláča plodnosť. Cirkev schvaľuje Prirodzené plánovanie rodičovstva v prípade oprávneného dôvodu neotehotnieť, nie preto, že je „prirodzené“, ale preto že v nijakom prípade nie je antikoncepčné. Pár praktizujúci PPR nijako neruší prokreatívny potenciál daného pohlavného styku.
Boh nám dal rozum, aby sme dokázali vynájsť nové technológie a postupy ako si uľahčiť život. Ale nemáme ich využívať spôsobom, ktorým nás stavajú proti Bohu. To, že sa vo sfére sexu a plodnosti vo veľkom rozšíril pohľad na človeka ako na vec a prostriedok, plynie z neúcty voči človeku.
Keď oddelíme sex od jeho prirodzeného zamerania k novému životu, čo bráni, aby sme ospravedlnili akýkoľvek prostriedok k dosiahnutiu sexuálneho vyvrcholenia? Keď tento akt urobíme neplodným, zásadným spôsobom zmeníme jeho charakter. Neukazuje už na nutnosť manželstva a založenia rodiny. V hre zostane iba uspokojenie pohlavného pudu a prirodzený vaginálny pohlavný styk sa stane iba jedným z tisícich spôsobov ako tohto uspokojenia dosiahnuť.
V Biblii sa síce nikde nepíše: „Nepoužiješ antikoncepciu!“, ale zato sa hovorí, že sme boli stvorení na Boží obraz ako muž a žena (Gn 1, 27). Hovorí: „Ploďte a množte sa“ (Gn 1, 28). Hovorí, že Boh usmrtil Onana, lebo „vylieval semeno na zem“ (Gn 38, 9 - 10). Sám Kristus učil vo vzťahu k dvom, ktorí sa stávajú „jedným telom“, že nikdy nesmieme rozlúčiť, čo Boh spojil (Mt 19, 6). A práve Boh spojil sex a plodenie detí.
Piata kapitola Listu Efezanom veľmi jasne vyzýva manželov, aby milovali svoje manželky tak, ako Kristus miluje Cirkev. Sterilizoval by Ježiš úmyselne svoju lásku? Podobne by sme mohli namietať, kde sa v Biblii píše, že nemám susedovu ruku vložiť do mlynčeka na mäso? Nikde.
Pravá láska si vyžaduje často krát obetu aj bolesť, jedným slovom trápenie. Úplné oddelenie sexu od možnosti počatia je snaha vyhnúť sa obete, bolesti, teda trápeniu, ktoré môže do nášho života vniesť dieťa, ktoré by sme mohli splodiť. Opakom lásky je reakcia: "Nie! Nechcem! Chcem rozkoš bez zodpovednosti, bez rizika, bez utrpenia." Ak odmietame riziko skutočne milovať a určité utrpenie s ním spojené, aj tak nakoniec skončíme pri tom, čo sme odmietali - pri utrpení. Ale utrpenie, ktoré pochádza z odmietania lásky, neprináša nijaké ovocie, je prázdne, neuspokojujúce, prináša iba zúfalstvo.
Cirkev si uvedomuje, že dobro spoločnosti i jej vlastné dobro je tesne zviazané s dobrom rodiny. Na ceste k manželskej a rodinnej svätosti má rozhodujúcu úlohu sviatosť Eucharistie a sviatosť zmierenia. Na pomoc manželom, aby spoznali cestu k svojej svätosti a plnili svoje poslanie, je nevyhnutné formovanie ich svedomia a napĺňanie vôle Božej v špecifickom rámci manželského života, čiže v ich živote manželského spoločenstva a.služby životu.
Svetlo evanjelia a sviatostná milosť sú dve nevyhnutné veci na pozdvihnutie a.plnosť manželskej lásky, ktorá má svoj pôvod v Bohu Stvoriteľovi. Sviatosť pokánia lebo zmierenia urovnáva cestu každému, aj keď je obťažený veľkými hriechmi.
Problematika zodpovedného plodenia je zvlášť chúlostivým bodom katolíckeho morálneho učenia na poli manželstva, ale ešte viac na poli vysluhovania sviatosti zmierenia, pri ktorom učenie je konfrontované s konkrétnymi situáciami a s duchovným napredovaním jednotlivých veriacich.
Kresťanská tradícia vždy obraňovala dobro manželského spojenia a rodiny proti početným herézam, ktoré sa prejavili už v počiatkoch Cirkvi. Manželstvo, ktoré chcel Boh samým stvorením a ktoré Kristus prinavrátil k jeho prvotnému pôvodu a pozdvihol na dôstojnosť sviatosti, je dôverným spoločenstvom lásky a života manželov vnútorne zameraným na dobro detí, ktoré im Boh bude chcieť zveriť.
Cnosť manželskej čistoty „si vyžaduje celistvosť. osoby a úplnosť daru“8 a sexualita sa v nej „stáva osobnou a skutočne ľudskou vtedy, keď je zahrnutá do vzťahu medzi osobou a osobou, mužom a ženou“.9 Táto cnosť, keďže sa týka intímnych vzťahov manželov, si vyžaduje, aby zachovali neporušený „zmysel vzájomného sebadarovania a ľudského plodenia v ovzduší skutočnej lásky“.10 Preto medzi základnými princípmi manželského života treba pripomenúť „nerozlučné spojenie dvojakého významu manželského aktu, ktorý Boh určil a ktorý človek z vlastného.
V tomto storočí pápeži uverejnili viaceré dokumenty, v ktorých predstavili základné mravné pravdy ohľadom manželskej čistoty. Medzi nimi si zasluhujú osobitnú spomienku encyklika Pia XI. (1994) a encyklika Evangelium vitae (1995) od Jána Pavla II. Spolu s nimi treba mať stále na pamäti pastoračnú konštitúciu Gaudium et spes17 (1965) a Katechizmus katolíckej Cirkvi18 (1992). V súlade s touto náukou sú dôležité aj niektoré spisy biskupských konferencií, ako aj pastierov a teológov, ktorí rozvinuli a prehĺbili túto problematiku.
Prostredníctvom sviatosti manželstva manželia dostávajú od Krista Vykupiteľa dar milosti, ktorý pozdvihuje a potvrdzuje spoločenstvo vernej a plodnej lásky.
Princípy, ktoré je potrebné si uvedomiť
- Všetci kresťania musia byť vhodne informovaní o svojom povolaní na svätosť.
- Láska je dušou svätosti. Pre svoju vnútornú povahu láska - dar, ktorý Duch vlieva do srdca - zahŕňa a pozdvihuje ľudskú lásku a uschopňuje ju na dokonalé sebadarovanie.
- Pre človeka s jeho vlastnými silami nie je možné uskutočňovať dokonalé sebadarovanie. Je ho schopný mocou Ducha Svätého.
- Na ceste k svätosti kresťan zakusuje tak ľudskú slabosť, ako aj láskavosť a milosrdenstvo Pánovo.
- Manželia uskutočňujú úplné sebadarovanie v manželskom živote a v manželskom spojení, ktoré je pre kresťanov oživované sviatostnou milosťou.
Z toho vyplýva radosť a úcta, ktorú kresťania pociťujú voči otcovstvu a materstvu. Toto rodičovstvo sa v novších dokumentoch Cirkvi nazýva „zodpovedným“, aby sa podčiarklo povedomie a veľkodušnosť manželov voči svojmu poslaniu odovzdávať život, poslaniu, ktoré má v sebe hodnotu večnosti, a tiež aby sa pripomenula ich vychovávateľská úloha.
Cirkev vždy učila o vnútornom zle antikoncepcie, teda každého manželského úkonu, ktorý je úmyselne učinený neplodným. Toto učenie treba pokladať za definitívnu a nemeniteľnú náuku.
Vysluhovanie sviatosti zmierenia
- Vysluhovateľ zmierenia nech má vždy na mysli, že táto sviatosť bola ustanovená pre mužov a ženy, ktorí sú hriešnikmi.
- Keď ku sviatosti pristupuje príležitostný kajúcnik, ktorý sa spovedá po dlhom čase a predstavuje všeobecne vážnu situáciu, skôr než sa položia priame a konkrétne otázky na tému zodpovedného plodenia a vôbec čistoty, treba mu priniesť svetlo, aby tieto povinnosti pochopil z pohľadu viery.
- Spovedník je povinný napomenúť kajúcnikov vo veci podstatne vážnych porušení Božieho zákona a usilovať sa o to, aby túžili po Pánovom rozhrešení a odpustení s predsavzatím prehodnotiť a napraviť svoje správanie.
- Kajúcnik, ktorý sa zvyčajne spovedá u toho istého spovedníka, hľadá často niečo viac než len rozhrešenie.
Sviatosť zmierenia si zo strany kajúcnika vyžaduje úprimnú bolesť, formálne úplné vyznanie smrteľných hriechov a predsavzatie s Božou pomocou už nikdy viac neupadnúť. Vo všeobecnosti nie je nevyhnutné, aby spovedník pátral po hriechoch spáchaných z dôvodu neprekonateľnej neznalosti ich zloby, alebo nezavineného nesprávneho úsudku. Hoci za tieto hriechy nemožno brať na zodpovednosť, predsa neprestávajú byť zlom a neporiadkom. To platí aj pre objektívne zlo antikoncepcie: ona vnáša do manželského života manželov zlý zvyk.
Aj keď sa berie do úvahy, že formovanie svedomí treba vykonávať predovšetkým či už pri všeobecnej, alebo pri špecifickej katechéze manželov, je vždy nutné pomáhať manželom, a to aj pri príležitosti sviatosti zmierenia, aby sa skúmali ohľadom špecifických povinností manželského života.
Ukazuje sa však ako celkom neprijateľný domýšľavý pokus urobiť z vlastnej slabosti kritérium mravnej pravdy. Hneď od prvého ohlasovania Ježišovho slova kresťan si uvedomuje, že existuje určitá „disproporcia“ medzi mravným zákonom, prirodzeným i evanjeliovým, a schopnosťou človeka.
Tomu, kto po tom, čo ťažko zhrešil proti manželskej čistote, prejavil kajúcnosť a napriek opätovným pádom dokazuje, že chce bojovať, aby sa vyhol ďalším hriechom, nech nie je odmietnuté sviatostné rozhrešenie. Keď existuje u kajúcnika ochota prijať morálnu náuku, zvlášť v prípade tých, ktorí pravidelne pristupujú k sviatosti a preukazujú dôveru vo vzťahu k svojej duchovnej pomoci, je dobre vliať dôveru v Prozreteľnosť a poskytnúť pomoc, aby sa kajúcnik čestne preskúmal pred pohľadom Božím. Osobitnú ťažkosť predstavujú prípady spolupráce na hriechu manžela, ktorý úmyselne robí akt spojenia neplodným.
Kresťanskí manželia sú svedkovia Božej lásky vo svete. Musia teda žiť v presvedčení, za pomoci viery, a dokonca i proti zakusovanej ľudskej slabosti, že s Božou milosťou je možné zachovávať Pánovu vôľu v manželskom živote.
Aby sa morálne smernice v oblasti zodpovedného plodenia stali konkrétne uskutočniteľné, je nevyhnutné, aby cenné dielo spovedníkov dopĺňala katechéza. Pokiaľ ide o rozhrešenie od hriechu abortu, pretrváva stále povinnosť pridržiavať sa kánonických noriem.
Práve tento prvý rok trojročnej prípravy na tretie tisícročie, venovaný Ježišovi Kristovi, jedinému spasiteľovi sveta, včera, dnes a naveky (porov. Hebr 13,8), môže ponúknuť veľkú príležitosť pre dielo pastoračného zosúčasnenia (aggiornamento) a katechetické prehĺbenie v diecézach a konkrétne v svätyniach, kde sa schádzajú mnohí pútnici a kde vysluhuje sviatosť odpustenia dostatočný počet spovedníkov.
tags: #pouzivanie #antikoncepcie #spoved