Povesť má jednoduchý dej a je krátka, svojím obsahom má blízko k rozprávke. Avšak má reálny základ - viaže sa ku konkrétnemu miestu. Dej je pútavý a zväčša vymyslený.
Povesť o Burianovej veži
Povesť o Burianovej veži sa viaže ku zvonici, ktorá sa vyníma vedľa Katedrály Najsvätejšej Trojice. Za jej staviteľa sa považuje Burian Svetlovský z Vlčnova.
Burian Svetlovský z Vlčnova bol v rokoch 1526-1529 majiteľom hradu Strečno a tiež dedičným richtárom Žiliny. Jeho prvou manželkou bola Johanka, s ktorou mal tri dcéry: Alenu, Katarínu a Mandalenu. Druhou manželkou bola Ludmila Tetaurovna. Burian Svetlovský z Vlčnova sa stáva vedúcou osobou skupiny šľachticov, ktorí pomáhajú politike uhorského „vzdorokráľa“ Jána Zápoľského proti moravským stavom. Burian za podporu od Zápoľského získava hrad Strečno, mesto Sučany a mesto Žilinu. Jeho úlohou bolo získať ďalších stúpencov z radu moravských šľachticov.
Tí však uznali za uhorského kráľa rakúskeho arcivojvodu Ferdinanda I. Habsburského. Keďže sa Burian nezúčastnil slávností v Brne v roku 1527, tým sa zaradil medzi nepriateľov nového uhorského kráľa, čo viedlo k jeho úteku. Od roku 1529 sa majiteľmi hradu Strečno stali bratia Kostkovci - Peter a Mikuláš. Burian Svetlovský sa začal súdiť o svoj majetok. Vybudovanie Burianovej veže teda spadá do obdobia približne troch rokov.
V časoch, keď sa stal kráľom knieža Ján Zápoľský, patril žilinský hrad k najmocnejším hradom v okolí. Kráľ ho daroval rytierovi, ktorý ho sprevádzal v ťažkých bojoch o kráľovskú korunu, slobodnému pánovi z Vlčnova, Burianovi Svetlovskému. Len čo nový pán prevzal darovacie listiny, išiel si obzrieť hrad. Zapáčil sa mu na prvý pohľad, bola to mohutná vojenská pevnosť, ktorá sa ubráni každému nepriateľovi, či už príde z východu, zo západu, severu alebo z juhu. Hrad obkolesovali hrubé múry so strieľňami. Jediné, čo hradu chýbalo, bola poriadna vyhliadková veža, z ktorej by stráž mohla pozorovať okolie. Preto sa Burian rozhodol, že dá vežu postaviť na najvyššom mieste. Avšak na takom mieste už stál malý drevený kostol, v ktorom sa modlil páter Eugénius. I napriek tomu si Burian najal chlapov, ktorí sa pustili do zbúrania kostola. Nový pán hradu, aby vylákal pátra z kostola, pozval ho na pohár vína. Ale v skutočnosti ho dal zavrieť do temnice a chlapi pokračovali v stavaní veže.
Páter len kričal: „Nikto sa nebude zahrávať s Božím hnevom. Spomeň si, čo som ti vravel! Nedostaviaš tú vežu... Jej múry ťa pochovajú!“ O pár mesiacov neskôr, keď murári začali stavať na samom vrchu veže ochodzu s arkádami, sám Burian sa išiel pozrieť, ako práce pokračujú. Keď už bol celkom hore, začul hrmot a praskanie. Zodvihol hlavu a vtedy niekoľko tehál z nedokončenej arkády padalo rovno na neho. Od ľaku uskočil... do priepasti pod sebou. Uvoľnené tehly a malta spadli rovno na neho a pochovali ho pod sebou.
Zdroj: KUGLEROVÁ, Zuzana. 2007. Kliatba kožušníkovej vdovy: Staré povesti zo Žiliny a okolia. Vydavateľstvo Matice slovenskej, 2007. 123-126 s.
Burianova veža v Žiline
Čo sa stalo s talianskymi mrakodrapmi?
Vianočné obchôdzky betlehemcov v Okružnej
V našich dedinách v rámci tradícií boli neoddeliteľnou súčasťou vianočných sviatkov obchôdzky, ktorými sa približoval ich ústredný motív podľa biblickej tradície - narodenie Ježiša v maštali, ktoré mali formu koledy. Asi najvýraznejšou je obchôdzka betlehemcov - jaśľičkarov so špeciálnym prejavom ľudového divadla - betlehemskou hrou (jaśľički). Biblický motív tu prekrývajú reálie pastierskeho života, v rôznej miere súvisiacim so zbojníckou tematikou.
Ešte donedávna bolo možné sa stretnúť s takéto obchôdzky v dedine Okružná, učupenej pod severnými svahmi Slanských vrchov, kde samotných hráčov - koledníkov nazývajú jaśľičkare. Hra tu bola živá počas celého 20. storočia a po odmlke v rokoch 1986-1992 ju hrali v Okružnej v roku 1993 a hra sa teda ešte donedávna tešila všeobecnej obľube.
Obchôdzka začínala bezprostredne po štedrovečernej hostine končila pred Polnočnou pobožnosťou, kedy betlehemci prichádzali do kostola jasličkám. Tradične bolo zaužívané, že obchôdzka začínala pri kostole, od postupne pokračovala od domu kostolníka smerom na Vyšný koniec, potom okolo krčmy na faru a Nižný koniec. Obchôdzka trvala ešte nasledujúce tri dni.
Okružnianskí jasličkári chodievali dokonca hrávať hru aj po susedných či vzdialenejších dedinách. Napríklad na Troch kráľov, kedy bola podľa juliánskeho kalendára Božo narodzeňe, sa zvyklo chodievať do niektorých gréckokatolíckych rusínskych dedín v okolí Svidníka, či inde "na rusnaki"; tam kde sa Vianoce slávili podľa "starého" štýlu a kde nemali vlastných koledníkov. Betlehemcov pri obchôdzke pohostili jedlom, ak boli starší tak aj pálenkou. Tiež ich obdarovali sladkosťami, ovocím, orieškami a v 2. polovici 20. storočia hlavne peniazmi, z ktorých časť sa zvykla venovať na chrám.
Pôvodne existoval zvyk, že betlehemcov menšie deti medzi domami na ulici sprevádzali betlehemcov dráždili najmä Kuba a Stareho. Tí ich následne strašili naháňali. K dispozícii máme zápis kompletnej hry z roku 1984 na základe ústneho podania Jozefa Andrejka (1907). Obsahuje viacero historicky i časovo odlišných predlôh z viacerých regiónov Slovenska, čo je vidno v texte hry, aj keď pôvodný jazyk bol viac-menej prispôsobený špecifikám miestneho šarišského nárečia. Možno tu teda nájsť prvky stredoslovenských a rusínskych nárečí, či skomolených latinských alebo vo všeobecnosti zastaraných slov. Typické je ďalej tým, že sa v ňom prelínajú viaceré zložky (dramatické, spev, tanec).
Postavy v betlehemskej hre
Vystupuje tu šesť osôb Aňďel (Anjel), traja pastieri Fedor, Stach a Bača; a zabávači Kubo a Stari.
- Aňďel (Anjel): Postava, celá oblečená celá v bielom na hlave s papierovou čiapkou. Čapica je ozdobená alobalom a je na nej uvedené meno postavy a kresťanský kríž. Úlohou tejto postavy je nosenie malého dreveného betlehemu (ide o model kostolíka, v ktorom je v jasliach na sene uložená figúrka Ježiška) a zodpovednosť za vyzbierané peniaze.
- Traja pastieri (Fedor, Stach a Bača): Pastieri, povolaní anjelom - Fedor, Stach a Bača spoločne vykonávajú scény s biblickým námetom a podieľajú na satiricky ladených scénkach, kde vystupujú Kubo a Stari. Najváženejší je Fedor, ktorý "...stracil za pasa fujaru, co na ňu Novemu kraľu vihraval...", zvoláva ostatných, riadi dej celej hry a je akýmsi tlmočníkom troch pastierov. Stach v hre stratil "...škobka i baranka...", ktoré boli vo vlastníctve Baču. Bača pochádza od Rimavskej Soboty, rád chodí po zboji a poľubuje panenki. Všetci sú oblečení v bielom, prepásaní so stuhami po ľavom ramene a papierovou čiapkou, podobnou ako má aj Aňďel. Bača tiež môže byť v podobnom oblečení, prípadne má oblečený kožúšok bez rukávov (lajbľik) či kroj. V ruke nosia palicu (steblo) s kovovými plieškami, ktorými si rytmicky ozvučujú chôdzu a spev. Ich čiapky navzájom farebne odlíšené sa od tej, ktorú má Anďel. Každý z pastierov má teda svoju farbu, ktorú možno nájsť mimo čiapky na steble (v kombinácii sú aj stuhy sú príslušnej farby - Fedorova farba je červená, Stach má žltú a Bača zase zelenú.
- Kubo: Je oblečený do starého obráteného kožucha, opásaný reťazou, v širokých drelichových nohaviciach vystlatých slamou, zo začiernenou tvárou. Nosí fúzy, vystrihnuté zo starého kožucha a vystupuje ako veľký pijan, ktorý si prepil gubu a stádo, ktoré nebolo jeho; v niektorých scénkach sa hovorí o jeho svadbe. Pri chôdzi sa opiera kyjak vystrúhaný z hrubého kusu dubového dreva.
- Stari: Je oblečený dosť podobne ako Kubo, ale v ruke nosí drevenú sekeru a jeho celú tvár až po prsia zakrýva maska s otvormi na ústa, nos a oči. Maska je z kožušiny a postava si ju nedáva počas celej hry dole, až pri odchode. Na hlave má klobúk, ktorý má snáď symbolizovať jeho mládenectvo a okolo pása má zavesený ovčiarsky zvonec. Stari (v Okružnej aj Kubo) je oproti ostatným postavám starou kultovou maskou, ktorej pôvod siaha až do predkresťanského obdobia a pôvodne súvisela s kultom predkov pri slnovratových slávnostiach. V hre na archaickosť postavy Stareho poukazujú jej niektoré časti; napr. Stari hovorí o"židovskom kráľovi, ktorý leží na peci" (pec ako jedno zo základných miest kultu predkov), ktorého chce "porúbať a posekať".
Špecifikom miestnej betlehemskej hry sú pomerne silne ironické až satirické prvky (komické scény, kde vykonávateľmi sú hlavne Stari a Fedor, menej Kubo (napr. ofera Stareho, čítanie Kubovho rodneho ľistu, trimaňe kazňe, Stari chce zaťať sekerou do židovskeho kraľa. Tieto prvky sú navrstvené na serióznejšom náboženskom základe, takže sa striedajú motívy ako putovanie pastierov do Betlehema a obdarovanie novonarodeného Spasiteľa s častými prejavmi improvizácie.
Ilustračný obrázok betlehemcov
Legenda o zániku pôvodnej obce Okružná
Legenda o zániku pôvodnej obce sa odovzdáva z generácie na generáciu a príbeh je aj v kronike z roku 1914. Vždy hovorievali, že ani zvieratá sa v jeho okolí nechceli pásť. Na tomto mieste vraj stála kedysi pôvodná dedina.
Kereštvej, ako sa pôvodne nazývala táto obec, bol osadený v peknom údolí. Ľudia vraj zbohatli, mali sa veľmi dobre, zabudli však na skromnosť a pracovitosť. Hovorí sa, že od rozkoše nevedeli čo robiť. Jedli zlatými lyžičkami zo zlatých tanierov, nebrali vážne autority ani Pána Boha. Začali sa zabávať v kostole a na Veľký piatok si tam urobili bál. Božské mocnosti však urobili to, čo asi nikto z nich nečakal a celý Kereštvej sa prepadol.
Na tomto mieste je dnes veľký močiar, kde nič nerastie. Ľudia sem zavše zájdu a hľadajú pozostatky starej dediny, ale nič vraj po nej nezostalo. Starí ľudia hovorievali, že keď sem chodili, prikladali ucho k zemi a tvrdili, že bolo počuť zvony z prepadnutého chrámu.
Aj keď ide len o starú legendu, starosta si myslí, že trošku pravdy na tom môže byť. Samozrejme, že ľudia si už príčinu tejto katastrofy domysleli, ale to, že sa mohli domy prepadnúť alebo stratiť, nemusí byť až také nemožné.
Slanské vrchy sú totiž sopečného pôvodu a nie je vylúčené, že tu vznikla nejaká kaverna, ktorá sa prepadla a okrem toho tu v minulosti mohli byť aj zosuvy pôdy.
Podľa povesti bol Stari Kereštvej veľmi chudobná dedina, a jej jedinými obyvateľmi boli zbožní ale biedni želiari, ktorí sa len s ťažkosťou mohli uživiť, keďže nemali ani kúsok zeme. Na živobytie si zarábali prácou v okolitých hustých lesoch, ženy a deti po roklinách a rúbaniskách zbierali slimáky a lesné plody, ktoré nosili na panské dvory. V hustom lese raz počas ťažkej práce drevorubači šťastne naďabili na zlatú žilu, čo úplne zmenilo ich život, keďže sa stali veľmi bohatými. Po krátkom čase boli vďaka ťažbe zlata takí bohatí, že všetky ženy nosili zlaté náušnice a muži zlatú pracku na opasku. Jedávali so zlatými líškami a mali všetko, čo sa im zažiadalo. Ako sa to už stáva, zanevreli na Pána Boha a postupne prestali chodiť do drevenej cerkvi, ktorá stála v strede dediny.
V dedine bola farnosť, ktorú viedol starý kňaz. Ten ich však neustále napomínal a nabádal ku kajúcnosti, ale oni ho nepočúvali. Mali oči len a len pre svoje bohatstvo. Nakoniec si v jeden deň povedali, že už viac nepotrebujú kňaza a preto sa nemohli dočkať, kedy starý kňaz zomrie. Ich život bol plný pýchy, roztopaše a zábavy. Jedného piatkového dňa cez Veľký pôst napokon kňaza z kostola vyhnali. Dali si privolať muziku a spravili v kostole tancovačku, ktorá trvala "...ot pjatka večera do suboty rana...". Ráno, po zakikiríkaní kohútov, v čase utierne a pri prvých lúčoch slnka, kedy bola zábava v najväčšom, do cerkvi odrazu udrel hrom a kostol sa rozdelil na dve časti, ktoré sa prepadli aj s hriešnikmi pod zem spolu s takmer celou dedinou. Pred Božím hnevom boli ušetrení len poslední chudobní a ešte zbožní Kereštvejčania. Tých anjel vyviedol zavčasu do bezpečia. Po katastrofe sa už na prekliate miesto nikdy nevrátili. Naopak, vo vedľajšej údoline založili "nový" Kereštvej (t.j. súčasná Okružná, používajúca do roku 1948 pomenovanie Kereštvej).
Na mieste prepadnutej dediny sa objavil rozsiahly a nevľúdny močiar, ktorý dodnes odrádza náhodných návštevníkov z tohto Bohom prekliateho miesta. Od toho času vraj možno na Zelený Štvrtok počuť zvoniť "zvjazane" zvony v prepadnutej cerkvi a vidieť zelené svetielko nad miestom, kde bol drevený kostol. O prekliatom močiari existuje viacero rozprávaní obyvateľov z 1. polovice 20. storočia o tom, ako sa k nemu dobytok pri pasení ani len nechcel priblížiť, či napiť, aj keby nebola iná možnosť k napájaniu.
Takisto niektoré príbehy približujú ďalšie momenty. Odvážlivci, ktorí pri ňom strávili noc, sa chvíľkovo pomiatli a postrácali v lese hľadajúc sa navzájom až do rána, pričom nikto z nich nechcel o svojich zážitkoch neskôr rozprávať. Tiež sú známe príbehy o tom, ako prepadlisko "zhltlo" kravu alebo dieťa, ktoré sa zatúlali do jeho blízkosti. Chotárna časť Stari Kereštvej pre našich predkov stala istým magickým miestom s prevahou negatívnych síl, pred ktorými je nutné mať sa na pozore. Celkove sa tomuto miestu vyhýbali, pretože bolo "nečisté".
Vierohodnosť príbehu povesti u dedinčanov upevňovali správy o tom, že je vraj písomne zachytená v archívoch v Amerike ("...to dześka v archivoch jest opisano..., ...v archivoch jest, bo ja čula od vecej ľudzi...") ako aj to, že bola spoetizovaná (pravdepodobne miestnym gréckokatolíckym kňazom) a po 2. svetovej vojne uverejnená v Gréckokatolíckom kalendári (viď foto). V súčasnosti sa močiar, obklopený znepokojujúcim lesným porastom, zmenšil na malú, ale hlbokú mokrinu, čo pripomína súčasníkom hĺbku príbehu povesti.
Zdroj: Lackanič, P.: Miestna povesť O Starim Kereštveju (príspevok na ŠVK 2001). Katedra etnológie FF UCM v Trnave. Trnava 2001, 8 str.
Močiar v Starom Kereštveji